Trasa

Podkonické Pleše, Chata Pleše – sedlo Príslop – Kalište – Pri javore – útulňa pod Kečkou – sedlo Hadľanka – Kozí chrbát – Hiadeľské sedlo – Korytnica

1. deň

Ono, nová útulňa až taká nová nie je, lebo funguje asi dva roky, ale keďže som sa o nej dozvedel článkom z Hikingu len krátky čas predtým, tak ma hneď zaujala a keďže som bol na akcii v oblasti, tak mi celkom zapadla do mojich plánov pri ceste domov. Vyhovovalo mi to, že som nemusel ísť na ďalší deň – v pondelok ráno – do práce a tak som si mohol predĺžiť víkend.

Rovnako mi k tomu dopomohol autorský kolega Pali Timko, ktorý ma cestou domov zviezol a urobil zachádzku do Podkoníc. Ináč by som musel šliapať asfaltkou, síce peknou oblasťou, ale ohrozilo by to môj príchod na Kečku. A aby ma ušetril výstupu, tak ma rovno odviezol až na Podkonické Pleše. A za ochotu mu týmto chcem ešte raz poďakovať.

O Podkonických Plešiach som dovtedy veľmi nepočul, keďže nie som z regiónu a tiež nie sú celoslovensky známe. A vo veľmi zalesnených Starohorských vrchoch doslova zanikajú. No je tu cykloznačka a chata, ktorá bola otvorená aj v nedeľu, keď som sa tu objavil. V zime tu funguje lyžiarsky vlek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na popud od Paliho som však nešiel po modrej priamo cez Pleše, ale traverzoval po cykloznačke, až som sa dostal do lúčneho sedla Príslop, kde som sa napojil na modrú. No ešte predtým som predsa len vybehol na vrch Pleší - Vysoká, aj kvôli výhľadom, ktoré sa však ponúkajú aj z cykloznačky, ale aj kvôli pocitu, že už keď som tu, tak nech si to tu omrknem. Výhľady, žiaľ, boli oparové, ale napriek tomu bolo vidieť široké okolie ako Banskú Bystricu, Ľubietovský Vepor, Kremnické vrchy a môj zajtrajší vrcholový bod a to Kozí chrbát.

Trocha som sa potmolil po vrcholovej plošine, kde sa nachádza menší domček a kde by sa teoreticky dalo skryť pod nie veľmi širokou strechou a pred bočným vetrom by mala ochrániť asi polmetrová stienka ochodze. Dumal som aj, či sa nedostanem na cykloznačku, ak by vychádzala tiež na Pleše, ale keď som ju nezbadal na príhodnom mieste, tak som sa trocha vrátil. Mohol som sa síce spýtať čučoriedkárov, ale nakoniec som zvolil návrat.

Ale to som si strihol priamo k zvážnici, kde som ešte povyše zbadal jednu slečnu, takže celkom živo bolo. Dostal som sa na cykloznačku a po častiach nie veľmi dobrej zvážnice som došiel do sedla Príslop.

Tu to bol menší zverinec. Pásol sa tu kôň a kravy. Zaujímavé. Odtiaľ som musel kráčať po asfaltke, čo ma veľmi netešilo, ale keď som si to tak vybral, tak mi treba. Za ten čas ma obehlo pár áut, ktoré sa vracali z Kališťa, kde bol môj najbližší čiastkový cieľ.

V bývalej osade som sa objavil po druhýkrát, čo je u mňa všeobecná vzácnosť, ale keď sa mi pri prvej príležitosti návštevy Kališťa za zakvitnutej jari tu veľmi zapáčilo, tak som si po dlhom čase rád šiel zaspomínať. Ďalším dôvodom bola krásna jesenná nedeľa.

Keď vtedy sme tu s parťákom Marekom došli v strede týždňa a na večer, teraz poobede a v nedeľu tu bolo ešte národa. Okrem ľudí tu pribudla jedna veľká kopa haluziny. No fakt skvelý nápad. Šiel som si nakrátko obzrieť tento smutno-krásny areál obce vypálenej Nemcami v predvečer konca 2. svetovej vojny.

Kvôli krátkosti času, ale aj kvôli tomu, že som si pri prvej návšteve prezrel partizánsky lazaret, tak som k nemu teraz nezachádzal. Ale ak sa nič nezmenilo, tak by sa tam dalo prespať. Síce prične sú z guľatiny, ale tak s karimatkou by to snáď nejako išlo. Na prespatie však poslúži chata s krytou verandou neďaleko parkoviska.

Dlho som sa tu nezdržiaval, aj keď by sa to pýtalo. Akurát, keďže bolo otvorené, vošiel som do expozície, ktorá onehdy bola zatvorená. Potom som vyštartoval po žltej smerujúcej od Balážov na Donovaly, kde som ale nechcel zachádzať, no pri smerovníku Pri javore som mal turisticky neznačene, ale cyklistami áno, skrátiť si to na červenú SNP-čku.

Tak som vybehol z Kališťa, ktoré je obklopené neporušenými lesmi, ale po chvíli som sa objavil na čiastkovej rúbani. Nepamätám si, či tomu tak bolo aj pri prvej návšteve, ale nevidel som, že by rástol nový les, takže je možné, že rúbaň je nová. Aj značiek tu bolo poskromne, tak som mal isté obavy. No ale ako tak viedli. Smer som si nepamätal, tak som sa na ne musel spoľahnúť.

Opäť som vošiel do normálnejšieho lesa a hlbokým úvozom som vyšiel na rozsiahlu lúku Močiare pod Hrubým vrchom, ktorú som si pamätal spred rokov. Tadiaľ sme si pri návrate z Kališťa skrátili cestu k zelenej do Španej Doliny. Tu by som rád spomenul, že sme vtedy ráno stretli prvého a zatiaľ môjho jediného medveďa. Ale ten nás úplne ignoroval a prešiel v istej vzdialenosti okolo nás ako keby nič. Asi bol po nočnom fláme...

Ako skrátiť vtedy, tak sa dalo skrátiť z lúky aj teraz k červenej, ale to som si nebol taký istý a viac som sa spoliehal na cykloznačky, ktoré sú nad Donovalmi. Mohol som sa síce spýtať chlapíka, ktorý sa zrazu objavil idúc od skratky, ale keďže som bol povyše a nechcelo sa mi schádzať, tak som viac neriešil. Ináč, na lúke som stretol nielen jeho, ale aj trojicu sediacu a pozorujúcu na začiatku lúky. Opäť nie ľudoprázdno.

Prešiel som povedľa Hrubého vrchu a začal z neho klesať až som sa dostal k smerovníku Pri javore, kde bolo x značiek. Od turistických cez cyklo až po bežkárske. Tu už bola moja žltá skratka a tak som teda sa vydal po nej.

Okolo oploteného vodného zdroja a príjemným lesom ma priviedla k červenej, čím sa mi podarilo spraviť trasu tak, ako som si naplánoval. Pred rokmi som tadiaľ šiel opačným smerom, ale keďže som si chcel pozrieť donovalskú osadu Bully a zároveň tam počkať parťáka Mareka, tak nebol dôvod si skracovať.

Teraz som sa v pohode dostal na červenú a tak som si v pohode cupital po našej najdlhšej magistrále. Aj keď po nej sporadicky kráčam, stále dúfam, že niekedy ju prejdem celú. No mám voči nej veľký rešpekt a neviem či by som dal vyše 700 km. Na druhej strane, sám neviem, či nie som ovplyvnený „komerčnou“ slávou a kvázi honorom z jej prechodu. A či by som si viac nevychutnal predĺženú Rudnú magistrálu s tým, že by som išiel mojimi obľúbenými lokalitami.

Ale teraz som kráčal po červenej a pred záverečným klesaním k útulni pod Kečkou som stretol asi hodinu pred zotmením staršieho chlapíka. Vyzeral byť nabalený a možno to bol ESeNPečkár. Ale nepýtal som sa, len sme sa letmo pozdravili. Asi som bol pre neho zjav tiež.

Po chvíli som došiel k tabuli označujúcej PR Štrosy, ktoré som si doteraz s ničím nespájal, ale viem, že je to kamenné more povedľa červenej značky a neďaleko útulne pod Kečkou. Za chvíľu som sa objavil na lúke a tam smerovník k spacej ustanovizni.

Keď som na ňu prvýkrát nazrel, uvidel som z komína sa dymiť, a tak som bol mierne sklamaný, že nebudem sám. Lebo som tušil, že tam bude správca. Predsa mám radšej opustené a prázdne útulne, keďže dotvárajú osamelosť môjho putovania. Aj keď niekedy je v pohode pokecať s cudzím človekom, ktorého najskôr nikdy neuvidíte.

Tak som došiel k nej a páčila sa mi. Aj rôzne tabuľky, aké dotvárajú kolorit horských chát a útulní, ako napr. Prvá pomoc na latríne apod. Vošiel som dnu, ale nikde nikoho. Tak som zaklopal na dvere správcovskej časti a vyšiel mladý dredáč, tak sme prehodili pár slov. Zložil som sa vo vyhriatej izbe, kde je poschodová posteľ, ktorá slúži ako rebrík na povalu a stôl s lavičkami. Zvyšok dotvára väčšia piecka a kvázi barový pult.

Po chvíli sa objavil murovaním zaneprázdnený správca a zažal svetlo, aj keď mi ho nebolo veľmi treba. Ja som sa len chcel najesť a keď som popísal čosi do návštevnej knihy, tak som zhasol a zaľahol asi okolo 19.00.

2. deň

Ráno som sa zobudil fajne vyspatý, ako to už pri mojich túlačkách v jesenných obdobiach býva, keď je skoro tma. Keďže som chcel byť asi o 10-tej dole, tak som musel okolo 7.00 štartovať. I nepodarilo sa mi to, ale na Kozí chrbát som prišiel v dobrom čase.

Vzdialenosť od útulne na vrchol nie je veľká a najviac zaberie asi len finálny výstup. Medzitým však ma čakal menší na Kečku, odkiaľ je pekný výhľad na bývalú pastiereň, ako aj na zalesnené Štrosy. Po chvíli som sa dostal na hôľnatú Hadliarku (Hadľanka), všetko v 1200-metrovej výške. Odtiaľ sa mi ukázali výhľady hlavne na Horehronské podolie a Zvolenskú kotlinu, ktoré bolo pekne zahalené v inverzii. Žiaľ, slnko ako vychádzalo, tak mi svietilo spoza Kozieho chrbta.

Došiel som do sedla Hadľanka, kde by sa dalo traverzovať Kozí chrbát, ale šiel som sem kvôli nemu, tak som stúpal. No to nebol veľký problém, horší bol z opačnej strany, z Hiadeľského sedla, ktorý som si pamätal, keď som išiel z Korytnice. Teraz som tam mal končiť.

No k tomu bolo ešte vystúpiť, čo sa mi za chvíľu podarilo. Výhľady boli parádne. Bol som rád, že som sa na to dal. Pocit, keď ľudia v pondelok ráno idú do práce v zahmlených kotlinách a dolinách a ty si hore, nad mrakmi, pod slnkom, si vychutnávaš, že nie si alebo nemusíš byť (aspoň vtedy) ako oni...

Po chvíli som pokračoval a čakal ma klesák, ktorého som sa trochu obával, lebo som sa nechcel niekde strepať. Ale našťastie sa dalo zachytávať a kráčal som veľmi opatrne. Zišiel som dole a šiel sa trocha najesť do prístrešku v Hiadeľskom sedle. Zaujímavé bolo čítať rôzne po(d)pisy ľudí, ktorí tu buď spali alebo prechádzali.

Zobral som sa popod vysokonapäťové elektrické stožiare dole a stretol som stúpajúcu dvojicu. Po chvíli sa pripojila traverzujúca žltá a išiel po modrej, ktorou som mal pohodovo klesať do Korytnice.

Cestu som si pamätal o čosi kratšiu, ale nebol problém. Hneď ma zaujal pamätník SNP či prameň. Potom neďaleko polozalesnenej Baby dve chaty a čoskoro som bol v Korytnici. Tu som si nabral chutnej minerálnej vody a pokecal s turistami, ktorí sa ma pýtali, odkiaľ idem a či som nestretol medveďov.

Po prejdení slávnych, ale momentálne veľmi zohyzdených kúpeľov, som pri ikone Korytnických kúpeľov ukončil túru. Najkrajší je asi maličký drevený kostolík sv. Ondreja či obnovený prameň. Ale urbexerov určite poteší možnosť chodiť kade-tade poničenými kúpeľnými domami.

Zhrnutie

Trasa bola na moje pomery krátka, ale pol dňa v nedeľu a štvrť pondelka som využil ukážkovo, takže som bol nadmieru spokojný. Potešilo všetko. Od Podkonických Pleší, Kališťa, útulne pod Kečkou, či Kozieho chrbta aj Korytnica. Negatíva nebolo žiadneho. Stretol som viacero turistov.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek