V skutočnosti som prešiel 133 km. Celková dĺžka spoločnej hranice je bezmála 98 km, mojou snahou nebolo prejsť celú vzdialenosť priamo po hraničnom páse, ale skôr využiť rôzne neznačené cestičky, ale i značené turistické trasy pozdĺž hranice, pre spoznanie regiónu, obcí a v neposlednom rade samotných ľudí.

1. deň

Čierna nad Tisou – Malé Trakany (3 km)

Moja cesta začala 5. júna 2021 presunom z môjho domova rýchlikom do Košíc a následne vlakom až do konečnej stanice v Čiernej nad Tisou. Predpovede počasia hlásili na nastávajúci týždeň príjemné jarné počasie s prijateľnými teplotami a nízkym rizikom búrok, čomu som bol rád. Keďže som do Čiernej nad Tisou prišiel v podvečerných hodinách, rozhodol som sa pre malú rozcvičku a s mojím 15-kilovým batohom som ešte v tento deň prešiel pešo po hlavnej ceste do východiskovej obce Malé Trakany. Nocľah som si dopredu zarezervoval v Ubytovaní u Araňky v starom, ale za to pekne prerobenom dedinskom domčeku. Večer sme zavŕšili s domácou pani zaujímavou debatou o živote v tomto kraji. Ako pozornosť pre ubytovaných pripravila malú fľaštičku veľmi kvalitnej domácej slivovice. Ako ona sama hovorí, sú to najlepšie kvapky na spanie.

2. deň

Malé Trakany – trojhraničie SK-UA-HU – Mŕtva Tisa – železničný hraničný priechod Čierna nad Tisou / Čop – Latorica – lanový most – Ptrukša (cca 18 km) (+ presun autom Ptrukša – Veľké Slemence – Ruská – Maťovské Vojkovce – Lekárovce – Pinkovce)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nedeľné ráno u mňa začalo pred šiestou hodinou zbalením si všetkých potrebných vecí a vydaním sa v hmlistom počasí smer rieka Tisa k trojhraničnému bodu. Cesta tam viedla od obce Malé Trakany cez hrádzu za dedinou, asfaltovou cestou k lesíku neďaleko rieky a ďalej pozdĺž obilných polí až k samotnej hranici. Keďže noc predtým bola intenzívna búrka a človek miestami prechádzal vyššou trávou, ani som sa nenazdal a topánky som mal po hodine premočené. Po príchode na trojhraničie nebolo vôbec vidieť samotnú rieku, zato neďaleko pri brehu je betónový stĺp Tisa ako symbolický bod.

Od tohto momentu som sa držal vykoseného hraničného pásu a farebných SK / UA stĺpikov, pod neustálym drobnohľadom kamier. Samotná cesta ubiehala pomerne rýchlo, keďže terén je rovinatý. Po 2 km chôdze hraničnou oblasťou ma prišla skontrolovať prvá hliadka. Dopredu som si veľmi nezisťoval, aké pomery tu vládnu, a tak mi to prišlo vhod sa takýmto spôsobom oboznámiť hneď zo začiatku s pravidlami a možnosťami, ako sa v hraničnom priestore správať.

Po menšej prednáške som sa vybral ďalej pozdĺž mŕtveho ramena Tisy, kde sa rybári intenzívne venovali svojmu lovu, až k železničnému hraničnému priechodu Čierna nad Tisou / Čop. Tu sa už o mne vedelo, a tak som bol bezpečne colníkom prevedený z jednej strany trate na druhú a mohol som ďalej hraničnou lúkou pokračovať až k brehu Latorice a kóte 356 m. V tomto bode nie je rieka priechodná, musel som sa preto presunúť 4,5 km na západ po hrádzi k najbližšiemu mostu. Ide o lanový most, ktorý je miestnou atrakciou a navštevujú ho turisti so širokého okolia. Jeho prechodom som sa dostal do katastra a následne po pol hodine do samotnej obce Ptrukša, ktorá je známa ťažbou a spracovaním zemného plynu.

Tu už na mňa čakal pán starosta obce Pinkovce, s ktorým som bol dopredu dohodnutý na stretnutí, a ktorému chcem poďakovať za cenné informácie o jeho obci a regióne a za poskytnutie ubytovania, ktoré v týchto častiach jednoducho nenájdete. Absolvovali sme spolu debatu u p. starostu Ptrukše, v neďalekej obci Veľké Slemence sme navštívili peší hraničný priechod, ktorý bol od októbra 2020 pre pandémiu uzavretý, ďalej v obci Ruská sme navštívili farský kostol Povýšenia Svätého kríža s hrobkou Istvána Dobóa – uhorského vojaka a obrancu Jágra (Eger) pred Osmanmi. V obci Ruská žije pani Kozáková, ktorá je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov - vlastní najväčší počet servítok na svete, momentálne 124 000 kusov. V obci Lekárovce sme sa boli pozrieť na pripravované múzeum pašeráctva "Na čiare", ktoré bude vybudované z lodných kontajnerov, taktiež sa tu bude nachádzať exponát zostreleného ukrajinského lietadla či dokonca vrtuľník. Deň sme zavŕšili v Pinkovciach pri pohári dobrého bieleho vína.

3. deň

(presun autom Pinkovce – Jenkovce – Vyšné Nemecké), ďalej pešo Vyšné Nemecké – Močidlá – kóta pri Petrovskom potoku – Petrovce (cca 16 km)

Na tretí deň sme sa hneď ráno s pánom starostom Pinkoviec presunuli do obce Jenkovce, kde nám tunajší p. starosta porozprával o histórii obce, o tom ako sa im v okrajových častiach Slovenska žije, ale i o slávnych rodákoch. Najzaujímavejšou pamiatkou v obci je kaštieľ s prastarým parkom a mlyn. Spoločnú prezentáciu obcí sme ukončili vo Vyšnom Nemeckom, kde končí Východoslovenská nížina a nastupuje horský terén. Odtiaľto som opäť pokračoval smerom na sever po vlastných nohách.

Z Vyšného Nemeckého od obecného úradu po odbočení doprava po asfaltovej ceste mínam časť obce Močidlá, kde stretávam pohraničnú hliadku a vedomý si okolností sa radšej dopredu nahlasujem a dávam vedieť informácie o úmysloch a smere putovania. Lesnou cestou pomaly stúpam pozdĺž vysekaného hraničného pásu smerom k obci Petrovce. Je tu vidieť aktívny výrub lesa. Pred časťou Makovina prichádzam prvýkrát do kontaktu s ukrajinským vojakom. Sediaceho na pníku som si ho ani nevšimol, pretože mal oblečenú maskáčovú uniformu, ktorá perfektne ladila s okolitým prostredím. Bol to mladý chalan po 18-stke so samopalom v ruke, ako sa neskôr dozvedám, tak v povinnej trojročnej vojenskej službe. Na znak, že som ho zbadal, a že teda nemám v úmysle robiť problémy, dvíham hore ruku na pozdrav. Privoláva si na pomoc kamaráta a so svojím nadriadeným komunikuje ako ďalej. Po predložení dokladov a komunikácii so slovenskou stranou ma prepúšťa v pokoji ďalej. Keďže sa mi ďalší úsek cesty zdá stereotypný, schádzam k Petrovskému potoku, odkiaľ mám v pláne pokračovať do najbližšej dediny. Ešte pri hranici si dávam niečo pod zub, medzičasom ma prichádza skontrolovať slovenská hliadka. Opäť si dávame kratšiu debatu, medzi rečou miestny pohraničník spomína na dvoch českých turistov, ktorí sa nedávno v týchto miestach opití dostali nelegálne na ukrajinskú stranu, za čo patrične zaplatili bitkou a tromi nedobrovoľnými dňami v Užhorode.

Pokračujem mimo hranice lesnou cestou pekným lesom až do Petroviec, kde najskôr mínam družstvo, nad ním rybníky a obecný úrad. V centre dediny je autobusová zastávka so studňou a obchod s krčmou. Tu stretávam miestneho starostu, ktorý je zároveň krčmár, u ktorého sa mi podarilo vybaviť ďalší nocľah. Keďže s tým je spojené posedenie v miestnom podniku, tak večer završujeme v oduševnenej debate spolu s ďalšími prísediacimi.

4. deň

Petrovce – Na Jamky – Čierťaž – Popriečny vrch – Vetrová skala (1025 m) – Starý Koňuš – lom Beňatina – Beňatina (cca 24 km)

Záver predošlého dňa ma trochu vyčerpal, a tak človeku trvalo sa opäť odhodlať k šliapaniu do kopcov. Dávam si kávu, miestnu medicínu = vodku s medvedím cesnakom pre napravenie žalúdočného pH, nahlasujem sa na miestnom úrade pohraničnej stráže a pokračujem hore smer Na Jamky dolinou Orechovského potoka po asfaltovej ceste. Dávam pokec s miestnou partiou drevorubačov a vydávam sa strmým brehom k hranici. Dochádza však k tomu, čo som nečakal, že mi nefunguje ani jedna navigácia. Snažím sa s tým niečo robiť, ale ani na jednom z mojich mobilov neviem chytiť signál. Už pred cestou som vedel, že tento úsek bude, čo sa týka orientácie, najkomplikovanejší a skutočnosť sa potvrdila. Spočiatku blúdim, teplota vzduchu ide výrazne hore. Mám však šťastie, že mám nafotené jednotlivé úseky cesty, a aj vďaka vedomostiam z čítania v mapách, sa dostávam na Popriečny vrch. Záťaž na chrbte však robí svoje a po pár hodinách sily výrazne ubúdajú. Som však rád, že aspoň viem, kde som a držím sa hraničného pásu.

Stúpaním sa dostávam až na vrch Vetrová skala, kde je postavený drevený kríž. Ľudia k nemu chodia z oboch krajín a je tu aj provizórne posedenie. Okrem neobsadenej strážnej veže sa zdá, že tu nie je nijaká forma kontroly, ale zdanie pravdepodobne klame. Od Vetrovej skaly sa chodníkom, ktorý nie je ani na mape, spúšťam priamočiaro dole smerom na Starý Koňuš brezovým lesom, odkiaľ by mala viesť červená značka do najbližšej dediny. Chodník nachádzam, avšak v mnohých miestach je značka buď neprechodená a zarastená vysokou trávou alebo treba každú chvíľu preskakovať popadané stromy či sa brodiť rozbahnenou cestou. Unavený a mierne dehydrovaný ešte z posledných síl obchádzam lom s krásnou azúrovou vodou, v ktorom sa dá kúpať, a ktorý sa pomaly stáva vyhľadávanou atrakciou regiónu. Asfaltovou cestou schádzam do dediny Beňatina, kde sa skladám v ubytovni Merci, ktorá prechádza renováciou.

5. deň

Beňatina – Inovce – Priečna – Diel – Ubľa (cca 22 km)

Nový deň, počasie po starom, opäť jasno, teplo, bezvetrie. Schádzam nižšie do dediny, aby som si doplnil zásoby v obchode. Odtiaľ sa vraciam asfaltkou hore k lomu a ďalej serpentínou k okrajovej dedinke Inovce. Dopredu som bol upovedomený, že policajnú hliadku stretnem zvyčajne na jej konci, a tak vedome smerujem k tomuto bodu. Potvrdzuje sa mi to, v miestnom pohostinstve počas pauzy stretávam dvoch pohraničníkov, ktorým sa idem nahlásiť. Po ich menšom odhováraní ma od cesty kvôli "bahnitému terénu" ich nakoniec argumentami presviedčam a sami mi radia, akou cestou by bolo najlepšie ísť.

Za dedinou odbočujem doprava na lesnú cestu a následne strmším stúpaním držiac sa stôp od terénneho auta prichádzam opäť k hraničnému pásu na vrch Priečna. Tu medzi Priečnou a Dielom stretávam druhýkrát ukrajinského vojaka. Išlo o vojaka-psovoda, ktorý hľadal a kontroloval stopy v tejto oblasti. Chvíľu mu to trvalo, kým si ma vôbec všimol, dokonca ani jeho pes ma nejakú dobu nezavetril, preto som na neho zakričal, aby o mne vedel. Mierne prekvapený, držiac psa na reťazi, sa ma pýta klasické otázky, kto som, čo tam robím. Po mojej kontrole a preukázaní dokladu a potvrdení z oboch strán hranice, že o mne vedia, sa mi dokonca sám predstavuje a predkladá dokument. Po pár vetách naviac sa s ním lúčim a pokračujem ďalej smer lúka nad Ruským Hrabovcom a vrch Diel.

V tomto mieste prechádza lúka z jedného štátu do druhého, pričom v pomerne malej vzdialenosti od hranice je tu ukrajinská dedina Zavosyna (Завосина), a tak aj zabezpečovacie prvky v tejto oblasti sú znásobené z oboch strán. Trochu zadychčaný vystupujem na Diel a po chvíli zabáčam doľava ďalej od hranice do doliny Brusného potoka. Ten sa v niektorých miestach výrazne zarezáva do podložia a tým vytvára hlbokú dolinu. Pre dostatok času pred obcou Ubľa zabáčam doprava do hory a ťažkým terénom po ťažbe sa chcem dostať opäť ku hranici. Po menšom blúdení vychádzam z lesa na lúky pri hraničnom priechode Ubľa / Malyj Bereznyj (Малий Березний). Je tu most cez riečku Ublianka, odtiaľ je to vyše kilometer na samotný hraničný priechod. Spať dnes budem v Motoreste Milka. Ešte predtým sa však idem prejsť do dediny, kde sa v centre nachádzajú potraviny.

6. deň

Ubľa – Malá Ubľa – Ulička – Uličské Krivé – útulňa Zboj (cca 23,5 km)

Na šiesty deň pociťujem istú zmenu v počasí, je síce stále teplo, avšak začína byť veternejšie. Taktiež telo začína vykazovať isté známky únavy. Z motorestu štartujem okolo deviatej smer rázcestník Malá Ubľa. Tu zabáčam doľava, úzkou asfaltovou cestou pokračujem miernym stúpaním červenou Východokarpatskou magistrálou na Hrabiny. Od týchto miest sa cesta mení na lesnú a terén je strmší. Neďaleko vrchu Kremianec v lese narážam na atrapu delostreleckej batérie. Možno má nejaký súvis s pozostatkom neďalekých bunkrov, zákopov a protitankových zábran, na ktoré natrafím po ceste dole smerom k potoku Ulička. Pár metrov od hranice sa nachádzajú tieto útvary, ktoré boli súčasťou tzv. Arpádovej línie stavanej nemeckou armádou počas 2. svetovej vojny.

V týchto miestach ma poslednýkrát kontroluje pohraničná stráž. Keďže už za tie dni viem ako sa veci majú, ešte ku mne ani nestihne doraziť a už im mávam s občianskym v ruke. Lesy a prostredie v tejto časti hranice sú jedny z najkrajších, aké môže človek v tejto oblasti vidieť. Od potoka Ulička, kde si ovlažujem nohy, stúpam pozdĺž zákopov na lúku nad dedinkou Ulič, pokračujem za neustáleho úpeku smer Hukov. V týchto miestach sa nachádza NCH Rožok. Všade navôkol sú rozsiahle lúky, ktoré ešte nestihli byť pokosené, mám šťastie, že nepršalo. To sa však môže rýchlo zmeniť, v diaľke sa ukazujú búrkové mračná. Rezkým tempom schádzam do dedinky Uličské Krivé, kde sa pristavujem pri miestnom drevenom chráme. Po krátkom odpočinku asfaltovou cestou na hlavnom ťahu čo najrýchlejšie kráčam ďalej smer Zboj.

Prichádzam k útulni, ktorá sa nachádza na začiatku dediny na druhej strane potoka, je tu aj jazierko. Má sa tu nachádzať aj minerálny prameň, ten však nie je veľmi využiteľný pre nízku výdatnosť. Pred búrkou sa v poslednej chvíli skrývam, nákup však nestíham, a tak budem musieť do ďalšieho dňa vydržať zo zvyšných zásob. Útulňa je relatívne čistá, suchá, poskytuje dostatočné závetrie, dokonca sú tu dve postele s matracmi (pozn. red.: útulňa zhorela v júni 2021).

7. deň

útulňa Zboj – Nová Sedlica – Temný vŕšok – Kremenec – Wielka Rawka (PL) – Kamenná lúka (Kamienna) – Čierťaž – Poľana – Nová Sedlica (cca 29 km)

Do posledného dňa som vstával s pocitom, že mám pred sebou najťažší deň trasy, čo do počtu kilometrov aj výškových metrov, to sa aj potvrdilo. Posledný nákup som si spravil v potravinách, raňajky si dal v obecnom parku a vyrazil som. Asfaltovou cestou som sa dostal po trištvrte hodine do najvýchodnejšej obce Slovenska, Nová Sedlica. Prostredie je mi známe, keďže som ju navštívil dva roky dozadu. Cez celú dedinu pozdĺž potoka som sa červenou dostal až na jej koniec, kde ma pristavil pán z informačného strediska a upozornil ma na pár tipov, ktoré by som po ceste nemal vynechať.

Po niekoľkých sto metroch značka zabáča doprava na strmú bahnistú cestu, kráčanie je obťažné. Vyťahujem paličku, ktorú som doteraz nemusel použiť, avšak teraz sa zíde. Pomalým stúpaním odkrajujem z trasy, o desiatej som na Temnom vŕšku. Stretávam tu mladý pár od Topoľčian, púšťame sa do debaty, okrem nich tu zatiaľ nikto nie je. Z predošlého obdobia som vedel, že úsek od Temného vŕšku po Kremenec je jeden z najkrajších v Poloninách. Chodníkom sa púšťam dole do údolia Stužice strmým zrázom, krásne miesto. Odtiaľ to pôjde len hore. Pomalým tempom odkrajujem výškové metre, atmosféru dopĺňa zvuk tečúceho potoka, navôkol popadané prastaré stromy, ale tiež nádherný les.

Po necelých dvoch hodinách od Temného vŕška sa dostávam k hranici, tento úsek je trošku zákerný, pretože si človek myslí, že je na vrchole, avšak je pred ním ešte niekoľko desiatok metrov prudkého stúpania. Posledný slovenský stĺpik, posledný ukrajinský stĺpik a som tu. Trojhraničie na Kremenci je zdolané. Podarilo sa to, cieľ je dosiahnutý. Na samotnom vrchole Kremenca nie je výhľad, a preto ešte z vypätím posledných síl kráčam hore PL/UA hranicou 40 minút na Veľkú Ravku (Wielka Rawka). Je odtiaľto nádherný výhľad na slovenské, poľské i ukrajinské poloniny.

Cestou späť si dávam ešte pamätnú fotku na Kremenci, zdravím sa s chalanmi z Nitry (ľudí v horách za celý týždeň viac nebolo) a vyberám si pre zostup trasu po červenej a zelenej značke na Kamennú lúku (Kamienna), Čierťaž, Poľanu. Na Poľane nad Novou Sedlicou je ďalšia z útulní v Poloninách architektonicky podobná v Zboji, avšak v tejto sa nenachádza nič iné okrem drevenej podlahy. Aj z dôvodu únavy a skorého ranného odjazdu do Sniny som si zvolil po príchode do Novej Sedlice nocľah v penzióne Kremenec. Dávam si večeru, pivko, bilancujem prežitý týždeň a debatujeme s dnešnými známymi od Temného vŕšku.

Zhrnutie

Trasa na prvé počutie môže evokovať niečo nepoznané, netradičné, niečo, čo si nevie človek veľmi dobre predstaviť, a aj o to mi išlo. Pravda je, že aj keď je kraj na periférii záujmu, má čo ponúknuť z hľadiska prírody, z historického i kultúrneho hľadiska, ale aj čo sa týka samotných ľudí, ich života a príbehov. Cieľom nie je navádzať, aby ľudia chodili priamo po hranici, tá nie je sama o sebe až tak zaujímavá. Taktiež kto nevie, ako sa tu má správať, tak si môže narobiť poriadne problémy. Hodnotná môže byť však návšteva pohraničných dedín s ich možnosťami, či vybraných turistických lokalít ako NP Poloniny, CHKO Latorica, Arpádova línia atď. Pri plánovaní treba brať ohľad na ubytovacie a stravovacie možnosti regiónu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek