Trasa

Zliechov – sedlo pod Strážovom – Lúka pod Strážovom – Strážov – Lúka pod Strážovom – rázcestie pod Strážovom – Čierny vrch – Vrábľová – sedlo Samostrel – Pod Hrádkom – Červíkova chata – pamätník troch zamrznutých – Sokolie – Mlynište – Pružina

Zaskočil ma absolútne plný rýchlik Tatran s odchodom z Bratislavy o 6.13 h. Vyzerá to tak, že pandémia skončila a národ sa vybral na dovolenky. S Ctiborom sme si len brnkli, že sme obaja vo vlaku a videli sme sa až v Trenčíne na stanici, kde nás čakal Janko z Brezovej pod Bradlom. Autobus nás povozil dedinkami Kopčianskej a Podhradskej doliny, aby sme poslední štyria z neho vystúpili krátko pred desiatou hodinou na konečnej. Pán začal pátrať, kde asi býva jeho známy a my sme vykročili po červenej smer Strážov.

Na Strážov za krásnymi výhľadmi

Kríž na vrchole sa nám ukázal hneď z lúk za Zliechovom. Počasie našťastie nebolo žeravé ako minulý víkend a predpovedaný dáždik sa napokon nedostavil počas celého dňa. Keďže v relácii S batohom na pleciach som akurát ráno rozprával o túre z Brezovej pod Bradlom do Chtelnice, mali sme počas výstupu o čom debatovať s Jankom. Ctibor zase dával k dobru svoje zážitky z Vysokých Tatier a tak nám stúpanie na Strážov celkom slušne ubiehalo. Napriek debate som stihol zaevidovať strom, ktorý akoby rozkročený a navyše naklonený dolu svahom, rástol popri chodníku.

Potešili sme sa prvej studničke a samozrejme, že sme sa opláchli a napili. Trošku nechápavo som pozeral na neďaleko stojacich cyklistov. Myslel som si, že prišli po nejakej zvážnici, ale žiadnu sme neminuli a napokon som ich zaregistroval aj na Lúke pod Strážovom. Druhá studnička s hrdzavým anjelom bola bez strechy, ale voda z nej nám napriek tomu chutila. Sedlo pod Strážovom sme privítali radostne, lebo sme vedeli, že najprudšie stúpanie máme za sebou. V studničke kúsok od neho moc vody nebolo, ale občerstviť sa ňou dalo. Nasledoval úsek popod skaly a trošku skalnatým povrchom a stáli sme na lúke. Z hora sa vracali prví turisti a slečna nám s radosťou ukazovala plnú dlaň lesných jahôd.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole Strážova bolo vcelku dosť turistov a znela tam aj čeština. Spravil som zopár záberov z krásnych výhľadov na šíre okolie pod nami, zišiel som aj nižšie ku krížu a keďže hore dosť fúkalo, pobrali sme sa dolu na lúku naobedovať sa. Pôvodne sme mali pokračovať po žltej dolu k Červíkovej chate, ale tajne som dúfal, že nahovorím kamošov, vzhľadom na dobrý medzičas, na trasu po zelenej do sedla Samostrel. Budem síce päť dní v Čičmanoch na dovolenke so ženou, ale vzhľadom na jej problémy s kolenom, pochybujem, žeby sa chcela škriabať na Čierny vrch na zelenej. Janko, ktorý v týchto končinách ešte nebol, sa pridal na moju stranu a tak sme napokon zlomili aj Ctibora. Počas jedla sme mali krásny výhľad na malofatranský Kľak a kopce okolo neho. Spomínal som, ako sme pred rokom robili prechod Fačkovské sedlo – Strečno s prvým prenocovaním v útulni pod Kľakom. Snáď tak dobre dopadne aj septembrové, plánované dokončenie Hlavnej beskydskej magistrály v Poľsku. Pandémia nám to minulý rok zabránila, tak snáď po lete neprepukne nanovo plnou silou.

Zelenou cez Čierny vrch do sedla Samostrel

Na zelenej sme nestretli nikoho a chvíľami sme kráčali akoby alejou. Zaujali ma kamene podobné vrcholovým. Mysleli sme si, že vyznačujú hranicu PR pod Strážovom, no našli sme ich aj pri klesaní na Vrábľovú a to už bolo mimo. Tak neviem, čo ohraničujú.

Čiernych vrchov je v Strážovských vrchoch viacero. Tento bola dnes naša druhá tisícovka, žiaľ, bez akýchkoľvek výhľadov. Tak ako vlastne celá zelená do sedla Samostrel, s výnimkou prieseku neďaleko Vrábľovej, kvôli elektrickému vedeniu. Na TIM Vrábľová niekto zatrel a. Triangulačný kameň je umiestnený nad TIM na skalke, ale fotili sme sa pri smerovníku.

V sedle Samostrel som nebol dlhé roky a tento rok som tu druhýkrát. Nezastavili sme sa, lebo veď obed bol v nás a tak sme po žltej klesali dolu k Strážovskému potoku. Upozorňoval som Janka na známu reklamu na Pizzu vzdialenú 4,6 km. Myslím, že je to jediná reklama v horách široko-ďaleko. Pri smerovníku Pod Hrádkom, sme prestúpili zo žltej na zelenú značku. Parťákov prekvapil kaňon so Strážovským potokom a skalami po oboch stranách. Ctibor odborným okom hodnotil skalu s vytýčenými trasami. Je tu prístrešok, kde by sa dalo vcelku slušne prespať. Ostatne popri Strážovskom potoku až po Priedhorie je ich viacero. Proti nám kráčali dve ženy a spýtali sa ma, kade sa ide k Strážovskému vodopádu. Ukázal som im na mape, že asi treba ísť od Červíkovej chaty po žltej hore, čo sa im nechcelo. Zato nás zaujala ich informácia, že na Sokolom boli, ale od Pružiny. Tak to nám neporadia. Ctibor bol dosť nervózny, kade tam chcem ísť neznačene, keď všade nad nami sa týčia skaly. Ja som si logicky vytýčil cestu zo zelenej v prudkej zákrute hore nad Červíkovou chatou. Keď ju nevideli ani pri TIM, odkiaľ ide žltá do sedla pod Strážovom, pýtali sa ma, kde teda je. Bol som pri nej pred asi ôsmimi rokmi a tak som si nebol celkom istý. Preto som si vydýchol, keď som uvidel ponad potok a stromy jej strechu. Evidentne sem už dlho nikto nezavítal, lebo bola celá v pavučinách. Ale v drevárni, z ktorej niekto odmontoval dvere aj so zámkom, by sa dalo v suchu vyspať.

Potu plné stúpanie na Sokolie

Nasledoval besný stupák, ktorý nás totálne vypotil. Priznám sa, že už dlho som tak nevyhliadal lesný chodník, ktorý mal zo zelenej odbočovať doprava na Sokolie. Totálne mokrí sme zastali nad pamätníčkom trom zamrznutým v januári 1942. Tak nám veru toto nehrozí!

Po krátkej, vydýchavacej pauze, sme začali stúpať doprava po uzučkom chodníčku. Zákaz horolezeckej činnosti sa skončil pred tromi dňami, tak snáď nič neporušujeme. Došli sme napokon na normálnu, lesnú cestu a skalnatý hrebeň sa tiahol napravo nad nami. Keď som podľa tabletu zistil, že sme pod Sokolím, vybrali sme sa svahom a popadanými konármi, doprava hore. Odmenou nám boli nádherné výhľady na okolie Strážova a našu predchádzajúcu trasu. Samotný vrchol Sokolie leží paradoxne bez výhľadov trošku vnútri a nad lúčkou. Na tej je divný poľovnícky posed a tri lebky, asi jeleňov. Po lesnej ceste sme začali nekonečné klesanie dolu do doliny Radotiná. Myslel som si, že vyjdeme rovno vedľa jaskyne Babirátka, ale hoci podľa záznamu trasy, sme vyšli vedľa nej, nebola tam a späť po asfaltke sa nám už nechcelo ísť. Tak už po druhýkrát som ju minul!

Zostup bol nekonečný a napokon sme šli dolu morom popadaného, starého lístia, lebo lesná cesta sa moc krútila po vrstevniciach. Keď sme vyšli pri dvoch senníkoch, udivení drevorubači sa nás pýtali, z kade ideme a po odpovedi len stáli s otvorenými ústami.

Než sme prekročili Strážovský potok a začali popri bývalom kameňolome stúpať k samote Mlynište, narazili sme opäť pod skalou na klasický prístrešok. Tu sa fakt perfektne postarali o pohodlie turistov!

Z Mlyništia sme cez lúky prešli okolo kaplnky nad Pružinu a pol hodinu pred odchodom autobusu sme sedeli na kofole a zmrzline. Pružina je veľmi pekná dedina s až nečakanou občianskou vybavenosťou. Keď sme vystúpili v Považskej Bystrici, mali sme ešte hodinu času do odchodu vlaku a tak sme si zašli do bývalého DK na pizzu. Všade posedávali ľudia pri pive, káve a tak to vyzeralo ako za starých, predpandémiových časov. Nuž nech nám to čo najdlhšie vydrží!

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek