Naproti tomu Oravu a jej hory som párkrát navštívil. Top lákadlom Kysúc bola pomerne neznáma osada Brýzgalky s krásnymi udržiavanými drevenicami, o ktorých som sa ako neznalec Kysúc dozvedel z fotiek a článkov na Hikingu. Tu sa písala história dreveničiarstva ako ochranárskej činnosti a tiež sa tu „zašívali“ známi disidenti za totality. A tak s príchodom ozajstného leta a sucha som sa vydal na Kysuce.

Trasa

Horná Tižina – Káčerovci – Pod Vojenným – Kováčka – Kýčerka – Javorinka – sedlo pod Okruhlicou – Flajšová – Oravská Lesná, Beskyd – Jamy – sedlo Demänová – Talapkov Beskyd – sedlo Príslop – Rycierova hora – Przegibek (Priehybok) – Pod Brýzgalkou – Nová Bystrica, škola – Pod Vojenným – Horná Tižina

Prvé pohľady na Kysuce a Malá Fatra z druhej strany

Cesta autom ubehla nečakane rýchlo a bezproblémovo a preto o 7.30 ráno parkujem v terchovskej časti Horná Tižina. Počas jazdy som si popozeral krásnu prírodu naokolo a rázovité dediny Zázrivá a Terchová. Zamykám auto a vyrážam miernym stupákom po lesnej ceste k osade Káčerovci. Po pár minútach som na hrebeni a prvé, čo mi padá do oka je vytŕčajúci vrchol mohutnej Ľadonhory, trčiacej pomedzi priesek v lese. Charakteristickú a výraznú kysuckú horu som dosiaľ poznal len z krásnych fotiek z galérie. Krátko si pozerám aj spomínanú osadu neďaleko.

Potom postupujem ďalej k hrebeňu Vojenného, kde predbieham prvého dnešného turistu a na viacerých miestach nachádzam dozreté lesné jahody. Nečakal som, že prvé tohtoročné budem jesť na severe republiky. Popri jedení sa pomedzi menšie rúbaniská kochám výhľadmi najmä na juh k hrebeňu Malej Fatry. Spoznávam typický skalný hrebeň Veľkého Rozsutca, pyramídu Stohu a potom tiahly hrebeň od Veľkého Kriváňa až po Príslopok ako severnú rázsochu pohoria.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta ubieha nenáročným terénom príjemne a zastavujem sa až na cípe hrebeňa blízko osady s prozaickým názvom Zázvorovci. Pri Holešovej skale ma prekvapia vkusné drevené preliezky priamo na trase, ktoré by určite ocenili deti. Postupne míňam sedielko Kováčka a krásne, na kvetenu bohaté lúky ďalšieho sedla Kýčerka. Rozľahlá miestna lúka so vzdialenou zalesnenou Okrúhlicou sa mi zapáči a spravím si pár záberov. Tak nádherné, výživne bohaté lúky nie sú vidieť až tak často. Na lavičke pod smrekom si dávam krátky oddych a desiatu. Usudzujem, že je dnes na Kysuciach priam ideálne počasie na turistiku. Príjemných okolo 23 °C je po vlne horúčav priam fantázia.

Husté lesy Javorinky a Okrúhlic

Po polhodinke oddychu postupujem ďalej a vnikám do hlbokých lesov pod spomínanou Okrúhlicou. Stúpanie na vysokú Javorinku mi dá zabrať a v hustých lesoch naokolo dávam o sebe vedieť búchaním paličkami, pretože to tu vyzerá celkom „medveďovo“. Po čase sa vymaním z lesa na sviežej horskej polianke medzi Javorinkou a Okrúhlicou II. Čučoriedkovo-papraďový porast s vekovo pestrými smrekmi dotvárajú odľahlú a divokú atmosféru, ktorú mám rád. V podobnom teréne na Zlatom stole vo Volovských vrchoch som blízko seba počul fučať medveďa a bol to dosť nepríjemný zážitok, ktorý by som nechcel zažiť. Dopadlo to vtedy našťastie dobre a medveď sa vybral na inú stranu. Vtedy som sa však pozabudol a išiel neprehľadnou smrekovou mladinou potichu. Čo bola chyba.

Postupne prichádzam na Okrúhlicu II, kde mením modrú značku za zelenú. Meniť sa bude aj pohorie a z Kysuckej vrchoviny prejdem do Oravských Beskýd, ale to až za pár hodín. Teraz schádzam do nižších partií pohoria a smerujem k nevýraznému pahorku Beskyd, kde stretávam druhého človeka dňa - cykloturistu.

O niečo neskôr na malej lúčke zbadám podozrivý objekt, ktorý idem preskúmať. Z malej striešky sa vykľuje jednomiestna útulnička, určená pravdepodobne pre pastierov alebo poľovníkov. Objekt vyzerá živo, pretože je v ňom celkom slušné vybavenie. Veľmi sa mi zapáči a značím si ho do mapy. Snáď ho raz využijem, keď opäť zavítam niekedy do týchto končín. Vhodný by bol napríklad v zime, čo ma hneď láka. V duchu už kujem prvotné plány na zimu.

Neďaleko natrafím na príjemný posed, ktorý si idem tiež obzrieť. Je otvorený a vybavený pohodlnou posteľou. Rozhodnem sa, že si trochu oddýchnem a poležím. Oddychujem vyše hodiny, ale keďže by mali večer prísť búrky niečo po 15-tej vyrážam napriek tomu, že sa mi veľmi nechce. Mám však pred sebou ešte slušnú dávku kilometrov, a tak musím.

Smrečiny a osady predhoria Oravských Beskýd

Postupne míňam lokalitu Flajšová a dostávam sa k okraju časti Jasenovská, patriacej k Oravskej Lesnej. Tu mením horstvo a vstupujem do predhoria Oravských Beskýd. Kúsok sa pozerám, či nezahliadnem nejakú krčmu, ale nič také tu nie je, ani podľa mapy. Vyrážam preto ďalej popri asfaltovej ceste, tunajšom salaši, kde ma nespustí z očí miestny pes-zavraciak. Sliedi, či vstúpim do ohradeného areálu salaša. Trasa vedie práve tadiaľ, ale nejdem provokovať a šliapem kúsok povedľa po asfaltovej spojnici Oravy a Kysúc. O pár sto metrov sa dostávam na trasu a popri rozsiahlom hnojisku klesám k obývanej časti Kubínska. Spravím pár záberov príjemných oravských scenérií a pokračujem. V sedle Jamy si oddýchnem v miestnom altánku plnom smetí. Krútim hlavou nad strašným bordelom, ktorý tu je.

Neestetické miesto rýchlo opúšťam a dostávam sa na pravdepodobne málo frekventovaný úsek k osade Demänová. Chodník musím viackrát hľadať. Pomáhajú mi po stromoch povešané vlajočky, ktoré sú tu pravdepodobne z nejakých bežeckých pretekov. Podobné som videl vo Veporských vrchoch pred týždňom. Je pravdou, že v orientácii niekedy pomôžu, ale sú dosť neestetické a bolo by fajn ich organizátorom po pretekoch odstraňovať. Po krátkom zamyslení klesám k spomínanej osade. Na mape je blízko trasy vyznačený prameň pod sedlom Demänová. Ten však po polhodinovom pátraní nachádzam, ale voda netečie a v nižších partiách je znečistená naftou z LKT.

Podľa mapy by mala voda byť aj na opačnej strane pri koľajovej dráhe úvraťovej lesnej železničky. Skúšam teda šťastie tam a po prvom neúspešnom pokuse nachádzam pod traťou tečúcu vodu, z ktorej sa dá nabrať voda. „Paráda, nemusím klesať nižšie za vodou,“ hovorím si. Od radosti na mieste zabúdam paličky, po ktoré sa o 10 minút neskôr vraciam. Vodu však mám a to je dôležité.

Fotím si sympatické koľaje v sedle Demänová a po chvíli stúpam na Talapkov Beskyd. Po pár sto metroch zbadám v lese trošku schovanú rozhľadňu, ktorej návštevu nevynechám. Po pár záberoch a obzretí si priestoru sa rozhodujem, že ostávam na noc tu. Zrub v sedle Príslop je podľa komentárov v zlom stave, a tak ma nápad na noc v odľahlom neznáme veľmi neláka. Výrazným faktorom, prečo nepokračujem, je únava, ktorá na mňa dolieha po necelých 30 km.

Bez vody po poľskej hranici

Večerné a najmä skoré ranné výhľady z rozhľadne ma dostali, a tak nasýtený krásou niečo po 4. hodine ráno šliapem na Talapkov Beskyd. Je mi jasné, že budem čoskoro potrebovať vodu, ktorej mám len necelý liter. Včerajšie skúsenosti a hrebeň v období sucha v tomto smere neveštia nič dobré. Zatiaľ ale vodu ešte mám, a tak na prvý dnešný vrchol vyjdem celkom svižne. Z vrchu Talapkovho Beskydu pomedzi riedky porast sledujem východ slnka a pomaly pokračujem ďalej pomedzi magický ranný les.

Čochvíľa zostupujem zo Svitkovej do sedla Príslop, kde som mal v noci spať. Zrub nevidím, iba kopu brvien na kope. Dochádza mi, že je to vlastne bývalý zrub. Som rád, že som sem nedošiel a spal na peknej rozhľadni. Inak je sedielko veľmi pekné a vyberám sa na poľskú stranu skúsiť nájsť prameň. To sa mi však nedarí a o pol hodinku šliapem na Rycierovu horu. Je to slušný zaberák. Pohľady z lúčnej časti blízko vrcholu však stoja za to. V silnom opare teplého letného rána rozoznávam najmä Pilsko a za ním slabo viditeľnú Babiu horu. V okolitom tichu tu panuje pohodová letná atmosféra, ale slnko začína pripekať. Je mi jasné, že dnešný deň nebude taký príjemný ako včera. Súhlasí s tým aj predpoveď počasia, ktorá avizuje príchod ďalšej vlny horúčav.

Zastavujem sa kúsok pod vrcholom na západe, kde ma prekvapí strieška studničky. Čistá voda sa tu však dá len sotva nabrať, a tak si naberám vodu s pár nečistotami. Hovorím si, že prípadnú hnačku risknem. Postupujem smerom k vrcholu Majcherova a traverzujem Priehybok, pri ktorom narážam na osadu Przegibek, kde je „Teren Privatny“. Pri jednej z útulných chalúpok vidím milú babičku ako svižne ručne kosí trávu. Ide jej to od ruky, ale preruším ju a pýtam sa jej na vodu. Blízko jej chalúpky vidím striešku, čo by mohla byť studnička. Babička však krúti hlavou a hovorí, že to nie je studnička a po vodu by musela ísť dnu do chalupy. Nechcem ju však až tak otravovať, lúčim sa a idem ďalej. Za pár hodín by som mal byť v Novej Bystrici a možno nejakú vodu nájdem skôr. Táto časť hraničného hrebeňa je veľmi krásna a viackrát fotím. Je tu vidieť viacero blatistých jarčekov, ale zo žiadneho sa nedá nabrať voda.

Vykúpenie a čarovné Brýzgalky

Postupne míňam ďalšie vrchy Kikula a Javorina. Medzi ňou a Bugajom v sedle si dávam krátky oddych a obdivujem krásnu malú horskú polianku porastenú papraďou a sviežou zelenou trávou. Tu odbáčam z poľskej červenej značky a slabo viditeľným chodníčkom smerujem k miestu, na ktoré sa teším asi najviac, a to sú čarovné Brýzgalky.

Chodník sa postupne mení v staršiu lesnú cestu, ale nepáči sa mi jej klesajúci profil. Začínam riešiť, že by som nemal tak veľmi klesať. Vtom ma však preberie priam blahodarný zvuk žblnkajúcej vody. „Som zachránený,“ hovorím si. Konečne výdatne tečúca voda a nie hocijaká. Je to jeden z bočných prítokov potoka s rozprávkovým názvom Kašubova Kolíska. „Zaujímavý názov,“ hovorím si pri pohľade do mapy.

Naberám si a pijem koľko mi hrdlo ráči. Nebol to síce žiadny veľký extrém, ale ísť v lete pár hodín bez vody, respektíve len s „druhou triedou“, nie je bohviečo. Som rád, že sa galeje skončili a už sa neviem dočkať chalúpok Brýzgaliek. Cestou k nim si urobím ešte záber neďalekej Veľkej Rače, ktorá na mňa čaká niekedy nabudúce. Jej vrcholová polianka vyzerá naozaj lákavo a určite si ju raz vychutnám.

Teraz ma však čaká iná radosť a o pár minút vidím prvé obrysy chalúpok. Myslím, že do lokality sa každý zamiluje na prvý pohľad a inak to nie je ani v mojom prípade. Obdivujem, fotím a popri tom ochutnávam lesné jahody rastúce takmer všade naokolo. Narazím dokonca na pomerne vzácne a málo sa vyskytujúce jahody drúzgavicové, alebo ako to voláme my doma – šťukavice.

Chalúpky, po kysucky cholvarky, sú naozaj krásne. Zdržím sa na mieste asi hodinu. Pričom sa rozložím akurát na mieste, kde sú doma mravce a tie mi celý pobyt strpčujú. Sú všade. Schytám aj pár štípancov, ale nepokazí mi to radosť z atmosféry miesta. Dnes som celý deň nestretol ani ducha. Jedine kosiacu babičku.

Peklo Skaličnou dolinou a bývalými osadami

Počas schádzania do Novej Bystrice je cítiť rastúcu teplotu a tuším, že ma čaká ešte horúce poobedie. Prichádzam do dediny a hľadám vyhliadnutú reštauráciu, kde sa zastavím na menu a pivo. Ceny sú až prekvapivo nízke a po výdatnom obede a hodinovom oddychu smerujem do Skaličnej doliny. Prechádzam po moste cez rieku Bystrica a po pár desiatkach metrov vidím upravený prameň a dôchodcov, ktorí plnia fľaše. Dávame sa do debaty a tiež si naberám vodu.

Vyzvedajú odkiaľ som a kam smerujem. Po krátkom rozhovore sa pohýnam do rozpálenej doliny. Okolo vidím rozľahlé rúbaniská, čo teplote len pridáva. V istom momente si musím náhle odskočiť, čo môže byť spôsobené pochybnou vodou, ktorú som ráno popíjal. Ale situácia sa našťastie viackrát neopakuje.

Slnko poriadne pripeká a po hodine cesty sa dostávam k stúpaniu k bývalým osadám Ďuráškovci a neskôr Koštúrovci. V prachu cesty zbadám stopu medveďa. Rôznorodé lesy sa striedajú s rúbaniskami. Z vyšších partií vidieť rozsiahle kalamitiská a rúbaniská v okolí Skaličnej doliny a okolitých svahoch. Po osade Ďuráškovci nezbadám žiadnu pamiatku, ale neskôr sa dostávam na lúky bývalej osady Koštúrovci, kde je kríž pod stromom. Z malebnej lokality sú krásne výhľady na hrebeň Malej Fatry v diaľke a lesy Kysuckej vrchoviny. Postupne sa blíži záver túry a prichádzam k autu na konci Hornej Tižiny.

Záver

Dva dni strávené v lokalitách na pomedzí Kysúc a Oravy budú vo mne určite dlho rezonovať. V prvom rade nádherou prírody, ktorú som videl. Jej odľahlosť, divokosť a splynutie s ľuďmi, ktorí tu napriek drsným podmienkam ostali žiť. Z viacerých usadlostí a tiež hospodárskych zvierat pri dedinách vidieť, že sa tu ešte gazduje a charakteristické miesto tu majú stále fungujúce salaše. Sen o spoznaní pre mňa dovtedy úplne neznámej časti Slovenska sa mi takto naplnil.

Druhým výrazným motívom, ktorí si zapamätám, bolo podcenenie vody, čo mi najmä na druhý deň spôsobilo menšie nepríjemnosti. Nešlo však o nič vážne a keby išlo do tuhého, túru skrátim. Každopádne som si splnil výrazný turistický cieľ roku 2021, ktorý som dlho plánoval a teším sa, keď sa niekde na Kysuce, ale „o dom ďalej“ vydám v inom ročnom období, napríklad v zime.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek