Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Terchovská osada Jánošíkovci
Terchovská osada Jánošíkovci Zatvoriť

Túra Motanica osadami Terchovej

Pôvodne som chcel na autorskom stretnutí v Dierach pri Terchovej ísť na túlačky inam, ale fakt, že nebolo až také ideálne počasie a najmä to, že takto s kolegami veľmi nemám možnosť pochodiť nejaké trasy, tak som rozmýšľal nad rôznymi možnosťami, ktoré navrhovali.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+839 m stúpanie, -839 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 16.11.2019
Pohoria
Kysucká vrchovina a Malá Fatra (Krivánska Fatra)
Trasa
Voda
Prameň v osade Krištofíkovci a Jánošíkovci
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Terchová (bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Trasa

Terchová, Biely Potok – Tižincovci – Ploštiny – Pupov, západný vrchol – Jánošíkovci – Poľany – Kýčera – Krištofíkovci – Terchová, Biely Potok – Podrozsutec – Terchová, Biely Potok

Kolegovia MišoB a Bacardi sa rozhodovali nad Veľkým Rozsutcom, ale ja mám k tomuto kopcu nevysporiadaný vzťah, tak som váhal a keď k tomu ešte hlásili mrholenie a dala sa očakávať aj hmla, tak som sa na poslednú chvíľu rozhodol nejsť tam. Dopomohla mi k tomu vedomosť, že iní idú na Pupov, kam som vo svojom pôvodnom pláne chcel zájsť.

Tak som nakoniec ráno zahlásil, že idem s Tomášom, Phalikem a Majom. Ráno sme teda vybehli z hotela do počasia, ktoré vyzeralo, že možno aj bude pekne, ale zároveň v doline vcelku fúkalo, a tak som sa ešte vrátil na hotel po rolák, lebo som mal menšie problémy s hrdlom a nechcel som sa dokatovať. Síce som sa nedokatoval, ale podarilo sa mi šmyknúť na mokrom drevenom mostíku pri hoteli.

Dobehol som ich až na miernom stúpaní asfaltky neďaleko odbočky k osade Tižincovci. Osada je len pár minút od cesty, takže nebol problém zrenovovať domy. Niektorí to zrenovovali dosť divoko, a tak zaujali negatívne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Neznačenou cestou sme prešli niekomu cez dvor a tí nás vystríhali pred medveďmi, čo je už folklór. Síce v polovici novembra by sa patrilo, aby spali, ale keďže sneh chýbal aj vo vyšších polohách, medvede iste mátožili. Vraj aj elektrikárov naháňal maco v okolí. Ja som však nahlas rozmýšľal, prečo sa miestni boja medveďov, keď ich poznajú veľmi dobre a vedia ako sa normálne správajú. Ale tak nás len v dobrom vystríhali, lebo si mysleli, že sme ako jaloví turisti, odkiaľsi z mesta.

Osada Ploštiny

Vyšli sme starou kopanou zvážnicou cez les a následne zarastenou menšou lúkou pod Ploštiny, kde to vyzeralo ako vybagrované miesto na novú chatu alebo hotel. Tak som zahlásil, že tu si vybudujem chatu. A keď nie chatu, tak aspoň nejakú chajdu. I tá by stačila. Miesto totiž malo perfektnú polohu. Bolo dostupné síce po zvážnici, ale zároveň dosť vysoko a ďaleko od centra a cesty. Ale malo najmä nerušené výhľady na malofatranské končiare. A plus, na skok bola pekná starobylo vyzerajúca osada Ploštiny. Akurát sme nemohli nájsť prameň.

Samotný zhluk asi desiatky domov Ploštín vyzerá celkom fajn a neruší ich žiadna moderná stavba. Mne sa páčila cestička, ktorá plôtikmi oddeľuje jednotlivé pozemky. Ňou sme pokračovali až sme sa dostali k lokálnej cykloznačke, po ktorej sme chvíľu išli.

Tou sme sa dostali na väčšiu lúku, na ktorej sme objavili malú budú, kde by sa jeden tulák vedel vyspať. Neďaleko sme naďabili na žltú značku a po nej sme začali strmý výstup na Pupov. Ešte predtým nás predbehol mladý chalan, ale ten si to asi rozmyslel a po pár vystúpených metroch sa vrátil.

My sme sa nevracali a stúpali sme strmo na vrstevnice. No veru, Pupov vyzeral byť nemilosrdný. Skoro ako Vepor. Ale keďže Tomáš mal za hrsť príbehov z jeho prechodu „Via Dinarica“, tak nám pri prestávkach rozprával, čo všetko bizarné zažil. A veru ma aj namlsal na túto trasu. Do Bosny a Hercegoviny som skúšal zorganizovať autotrip po mestských, ale aj vidieckych zaujímavostiach, ale nepodarilo sa mi pozháňať ľudí. Ale takto putovať Bosnou, kde to ešte stále vonia vojnou, tak to muselo byť extra zaujímavé.

Na Pupove

Vyšli sme teda na Pupov, ktorý však nie je výhľadový, a tak zaujme len vcelku zachovalá príroda a vrcholový smerovník. Tu sme sa trochu najedli a keď začalo poprchávať, navliekli na seba vhodné veci. Phalike vytiahol veľké čierne vrece a pozbieral pár odpadkov. Chvála mu.

Keďže sa nebol dôvod viac zdržiavať, tak sme začali zostup k Jánošíkovcom. Zvážnica je o čosi menej strmšia, ale i tak bolo treba dávať pozor, aby sme sa nešmykli na lístí. Po chvíli sme prišli na peknú luku, kde sa poniže nachádzalo Jánošíkovo jazierko.

S Majom sme odbehli aj sfotiť si časť Terchovej, kde trónil Mravečník, na ktorý mám špecifické spomienky. Následne sme dobehli Tomáša s Phalim a klesali k najznámejšej terchovskej osade. Na počudovanie, stúpala odtiaľ asi 8-členná skupina mlaďasov. Zrejme z nejakého sústredenia.

U Jánošíkovcov

Zbehli sme do osady, kde stojí replika Jánošíkovho domu a kde je múzeum. No bolo zavreté a vyzeralo, že sa rekonštruuje alebo čo. No viac zaujal neďaleko stojaci starší domček, ktorý to však má zrejme zrátané. Škoda. Tiež škoda bola, že keď sme si chceli sfotiť Jánošíkovu chajdu, tak bolo pred ním zaparkované auto a riadne zavadzalo. Čo už.

Že je to obľúbené turistické miesto, svedčí fakt, že v nie najkrajší deň sme stretli ďalšiu skupinu, ktorá tadiaľ prechádzala a asi pokračovala na Pupov. My sme zbehli na križovatku a napojili sa na zelenú značku. Ešte zaujali infotabule o Jánošíkovi a Terchovej ako takej.

Odtiaľ sme teda kráčali po asfaltke, ale pri starom kríži a kontrolnej plynovej stanici sme z nej zišli a kráčali priamo k veľmi pekne umiestnenej osade Kýčera, ktorá bola na lúkach s výhľadmi na Rozsutec, ktorý sa len pomaly dostával z hmly. Ale ako sme ňou prešli, kde sme stretli jej obyvateľa, tak sa aj Veľký Rozsutec ukázal. Tak sme si trocha zasrandovali na účet tých, čo tam šli na výstup za inverznými výhľadmi a iste boli nadšení z krásnych pármetrových výhľadov. A pritom sme my z nižšie položených lúk ďaleké výhľady mali, aj keď nám o ne ani nešlo.

Odtiaľ sme nepokračovali po vrstevnici, ale kolmo klesali po starej zvážnici na nižšie položené lúky a následne cez jednu z nich zišli do osady Krištofíkovci, ktorá tiež zaujala pôvodnými domkami. Odtiaľ sme len po asfaltke zišli na štátnu cestu okolo hŕby pohádzaných energeťákov a kontajnerovom billboarde jednej zelenej opozičnej strany sme došli do hotela.

Ale keďže bolo ešte málo hodín, tak som ešte nekončil a vlastne ani parťáci. Oni sa rozhodli ísť do Dier a ja som sa nechal zlákať osadou Podrozsutec, ktorú sme videli z Ploštín. Boli necelé dve hodiny do zotmenia a čas výstupu mal len čosi necelej hodiny. Takže malo to byť na pohodu.

Osada Podrozsutec

A aj bolo. Vyšiel som z hotela a prešiel blbú drevenú lávku a vydal sa po zelenej, ktorou klesali navrátilci z Malého Rozsutca. Sprvu strmší terén zvážnicou sa znormálnil a na kraji lúk a lesa som následne vošiel do neho, kde som popri dvoch chatkách šiel ďalej mierne do kopca. Kráčajúc po príjemnom lesnom chodníku som si vychutnával samotu a rozmýšľal o mojej poslednej návšteve spred 4 rokov, keď som bol na protiľahlom Mravečníku...

Všetko je už dávno preč a rovnako aj stáli obyvatelia zaujímavej osady pod Malým Rozsutcom, ktorú som mal možnosť uvidieť zblízka, aj keď stále oproti doline s potokom, keď som vyšiel z lesa a kráčal dookola k osade. Tu ma prekvapil veľmi zvláštny strom so zelenou značkou, ktorý mal na kmeni niekoľko malých a ešte menších krížikov.

Došiel som k osade a na chvíľu som sa zastavil pri jej začiatku, kde bol kríž a pomník pripomínajúci bývalých osadníkov. Stručnú informáciu o histórii osady som získal z papiera pripevneného na strome. Osadu opustil jej posledný stály obyvateľ len pred asi 10 rokmi, a tak teraz plní len rekreačnú funkciu.

Prešiel som ňou k jej vrchnej časti, keď značka mieri do lesa a následne som si trocha sadol k lavičke pri jednom dome. Cez leto je tu asi živšie, keďže je tu možnosť najedenia a napitia sa. Keď bolo po 15-tej, dal som sa na návrat, ale chvíľu som ešte posedel na lúke s výhľadmi na východnú časť Terchovej.

Následne som sa pobral preč, aby som náhodou nestihol nejakých nervóznych mackov, aj keď tí, podľa prednášky riaditeľa NP Malá Fatra, majú zistené, kde a kedy chodia ľudia a určite sa tam nebudú obšmietať. Chvíľu som síce rozmýšľal ísť po zvážnici, ktorú som mal nablízku a ktorá smerovala na východ, ale nakoniec som sa len vrátil rovnakou trasou, keď som nasledoval asi posledného turistu z Malého Rozsutca.

Zhrnutie

Aj keď je Terchová notoricky známa, a tak priťahuje mnoho turistov nielen kvôli svojmu rodákovi, ale aj končiarom nad ňou, dá sa tu pochodiť a nestretnúť davy. Nemusí to byť len kvôli horšiemu počasiu, ale najmä preto, že osady Terchovej sú porozhadzované kade-tade a nepriťahujú také davy. Preto sú ideálne nielen na nerušené túlačky, ale aj pre rodiny s deťmi. Mne sa preto veľmi páčil v týchto lokalitách strávený deň, i keď mi nevyšli pôvodne plány. Určite by stálo za to, sa tu potúlať viac a verím, že sa mi to podarí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie