Koncom mája ma oslovil kamarát Pišta, či by som mal záujem prejsť s ním Rudnú magistrálu. Nemusel som dlho premýšľať, ponuku som prijal a požiadal som o dovolenku. Mám za sebou niekoľko diaľkových trás, no všetky som si zatiaľ plánoval sám. Mrzelo ma, že sa neviem podeliť o svoje skúsenosti s ostatnými turistami, ktorí chodia diaľkové trasy. Pištova ponuka mi teda prišla ako skvelý nápad prejsť niečo známejšie.

Mojím cieľom je prejsť dlhšiu trasu, ale na tú som sa ešte fyzicky necítil. Ako predprípravu som si chcel dať menší cieľ a Rudná magistrála bola presne to, čo som hľadal. Aby som si uchoval spomienky a podelil sa o svoje skúsenosti, rozhodol som sa o mojej ceste napísať.

Rudná magistrála je dlhá 241 km. Ide o tretiu najdlhšiu diaľkovú trasu na Slovensku. Jej trasa vás prevedie pohoriami a mestami Slovenského rudohoria a Slovenského stredohoria, v ktorých sa vykonávala banská činnosť. Začína v Stolických vrchoch, prechádza cez Muránsku planinu, Veporské vrchy, Poľanu, Ostrôžky, Javorie, Pliešovskú kotlinu, Štiavnické vrchy až do Pohronského Inovca. Je veľmi zaujímavá, no vraj nie veľmi známa.

Deň 1. Cesta

Balím si posledné veci a ráno o tretej vyrážam autom. Po ceste vyzdvihnem kamaráta Pištu, s ktorým plánujeme zdolať magistrálu. Smerujeme do mojej rodnej obce Kozárovce, kde plánujem odstaviť auto a ďalej využiť verejnú dopravu. Po príchode vyložím doma veci a kráčame s Pištom na stanicu, kde sa stretneme s mojím ujom Mišom, naším tretím parťákom. Ideme na prvý vlak do Banskej Bystrice, odkiaľ sa vezieme autobusom do Brezna. Tu sme mali hneď prestúpiť na autobus do Telgártu, no prišli sme kvôli obchádzke so zdržaním. Takže náš autobus bol preč. Zmierili sme sa s tým, že dnes nestihneme, čo sme mali v pláne, a čakali sme niečo cez hodinu na ďalší spoj. Na stanici v Brezne sme prehodili pár slov s mladými chalanmi, ktorí majú na muške Cestu hrdinov SNP a začínali v Telgárte svoju ďalšiu etapu. Po dlhom čakaní sme sa dočkali autobusu a boli sme opäť na ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Deň 1. Telgárt – Veľká lúka

32,7 km, nastúpaných 1119 metrov

Po vystúpení na zastávke v Telgárte, prechádzame popri rómskej osade a železničnej zastávke, odkiaľ kráčame po modrej značke smerom do hory. Naša najbližšia zastávka je Slanské sedlo pod vrchom Stolica (1476 m). Zo sedla sa štveráme po trase modrej značke na štart Rudnej magistrály. Na vrchol je to cesta strmým kopcom, ktorý bol zasiahnutý rozsiahlou ťažbou. Na vrchole si spravíme zopár fotiek, pokocháme sa výhľadom a vraciame sa po červenej späť do sedla.

Cestu nám skrášľuje výhľad na Nízke Tatry, za nimi sa črtajúce vrcholy Vysokých Tatier a Stolické vrchy. Tu stretávame prvú tabuľu ochranného pásma NP Muránska planina. Popri ceste rastie veľa čučoriedok, no v čase nášho prechodu (30.6.2021) ešte nemali plody. Uspokojíme sa s lesnými jahodami.

Od začiatku na Stolici je trasa príjemná a čaká nás zväčša klesanie. Na odbočke k Prednej hore obchádzame modrou značkou červenú trasu, pretože chceme dohnať mierne zdržanie, takže vynecháme obec Muránska Huta a Tesnú skalu. Pokračujeme až k rázcestníku Veľká lúka. Na lúke sa obvykle pasú kone tunajšieho plemena norik muránskeho typu, no prichádzame v pokročilej hodine, takže sa nám ich nedarí vidieť naživo. V diaľke vidíme prichádzajúcu búrku, takže sa snažíme vyhľadať najbližší prístrešok na konci lúky. Rozkladáme stan a ukladáme sa spať. Mišo spí pod malým prístreškom. Modlíme sa, aby nás nezastihla búrka, pretože prístrešok nemá podlahu a stan nás všetkých nezachráni. Trochu ma mrzí, že som si nevzal ľahký statív. Tunajšia lúka bola plná svätojánskych mušiek. Mohli tu vzniknúť pekné nočné fotky.

Deň 2. Veľká lúka – sedlo Zbojská

28,1 km, nastúpaných 1058 metrov

Budíme sa do suchého rána, búrka nás v noci obišla. Stíhame si spraviť raňajky, no nakoniec nás dážď aj tak dostihol. Hneď po raňajkách sa strhol veľký lejak. Všetci traja sme sa teda krčili pod malým prístreškom, kde spal Mišo, dokým dážď neustúpil. Počasie sa ustálilo a my sme vyrazili, no už po niekoľkých kilometroch sme opäť museli vyhľadať úkryt kvôli dažďu. Po tom, čo sa oblaky rozbili, začíname vidieť jasnú modrú oblohu. Pôvodne nám totižto predpovede priali skvelé počasie, podľa toho sme sa aj vybavili. Pokračujeme až na Maretkinú, kde sa nachádzajú chaty. Tu by sme pôvodne spali, ak by šlo všetko podľa plánu. Je tu aj nádherná vyhliadka Poludnica, odkiaľ vidieť na juh. Je to síce dole z trasy, no výhľad stojí za to.

Vyrážame ďalej k Studni na Muránskej planine, kde si doplníme vodu. Stretávame tu prvého turistu na našej trase, alebo skôr cykloturistu. Prechádzame lúkami a snažíme sa opäť ukryť pred nevyspytateľným počasím. Našťastie cesta pokračuje v lese. Obchádzame Kľak a zastavujeme sa až v sedle Burda. Nachádza sa tu prístrešok so starými pohovkami. Dáme si tu chvíľu oddýchnuť našim nohám. Pišta si v mobile nastavil trasu a vraví mi, že nás dnes čaká 0 metrov stúpania. Ja, dosýta najedený, sa po obede optimisticky postavím a teším sa na jednoduchú trasu dole do cieľa. Pred ďalšou cestou sa zastavíme v zrube Burda osviežiť pivom Predná hora, ktoré čapujú pár metrov od odbočky na červenú trasu. Už pri tom, ako som kráčal popri odbočke, mi bolo niečo podozrivé. Po tom ako sme si vychutnali pivo, vrátili sme sa na odbočku a predrali sa k malému kopčeku. Vravel som si, že ho tu zabudli označiť do mapy, išlo predsa o nejaký lom, ktorý sa stále mení, potom už bude klesanie. Až po malej chvíli mi došlo, že Pišta mal nastavenú cyklotrasu a nás čakal najvyšší vrch NP Muránska planina, Fabova hoľa (1 439 m). Zo Sedla Burda je to hore prevýšenie 400 m na dĺžke 1,6 km po rázcestník Tri kopce. Šialená fuška pre mňa, ešte šialenejšia predstava, že to má zdolať síce skúsený turista, ale čerstvý dôchodca Mišo. Po ceste mi ide vyskočiť srdce. Slnko na nás pražilo a zisťujem, že bude dobré, ak si skrátime cestu stredom na prameň rieky Rimava. Na moje počudovanie, Mišo to zvládol lepšie ako ja.

Teraz však naozaj schádzame dole a pokračujeme do sedla Zbojská. Nachádzajú sa tu pastviny plné oviec, kráv a koní. Na salaši Zbojská si doprajeme skvelú trojchodovú večeru: cesnačka, miestna špecialita a dezert. Odporúčam vyskúšať legendárne (muránske) buchty. My sme zabudli a dali sme si palacinky. Náš deň končíme na rozhľadni nad Zbojskami, pri soche Jakuba Surovca, miestneho zbojníka. Veci si dáme pod strechu vyhliadkovej veže, pretože sa obávame, že rozhľadňu a oltár na noc zamykajú. Po zotmení nás prekvapila skupinka detí a ich rodičov, ktorí sem prišli hrať nočné hry, pripomínajúce skautských bobríkov. Deti ma trochu pobavili. Pre jedno dieťa som bol zbojník, iné, ktoré ledva rozprávalo sa ma spýtalo, či som medveď. Skupinku odohnal až dážď a my sme sa presunuli do vnútra rozhľadne. Vyhliadkovú vežu nám nezamkli, takže sme mohli celú noc pokojne spať pri náučnej expozícii a vypchatých zvieratách.

Deň 3. Sedlo Zbojská – salaš Obrubovanec

30,3 km, nastúpaných 1300 metrov

Ráno si musíme spraviť výlet zubačkou do Tisovca. Nasledujúce dva dni nás nečakajú žiadne potraviny, ani iná možnosť doplnenia zásob. Po návrate na sedlo Zbojská sa opäť pripájame na červenú trasu. Opúšťame NP Muránska planina a pokračujeme lesnou cestou do Veporských vrchov. Trasa ponúka krásne výhľady. Terén je členitý, striedajú sa vrcholky a sedlá, po výdatnom daždi cítime rásť huby. Obedujeme na útulni pod Vartou, kde prespala turistická rodinka, ktorú sme cestou sem stretli. Boli to zároveň prví peší turisti na našej trase. Po návrate z našej odbočky stretávame tucet českých turistov, ktorí smerujú do sedla Zbojská, majú skvelé tempo. Autobus ich ráno vypustil pri rázcestníku Tlstý javor, neďaleko nášho dnešného cieľa.

Stúpame na Klenovský Vepor (1338 m), najvyšší vrch dnešného dňa. Prekvapivo veľmi pekný, kamenistý vrchol, kde nás čaká drevená socha Juraja Jánošíka. Pokračujeme ihličnatým lesom na lúky nad osadou Kysuca. Opäť stretávame kone. Cesta k Tlstému javoru sa chvíľu ťahá po asfaltovej ceste až po rázcestník s malým partizánskym cintorínom. Tu sa dáme do reči so zberateľom minerálov Lukášom. Dozvedáme sa, že názov Vepor je zastaralý výraz, čechizmus (vepř), pre bravčové – sviňa, čo pripomínali predkom tunajšie vrchy. Pokračujeme do dnešného cieľa, k salašu Obrubovanec. Neďaleko v lese sa nachádza veľký starý javor, podľa ktorého je pravdepodobne pomenovaný tunajší rázcestník, Tlstý javor. Opäť sa nám otvára lúka Sihlička a pri lese pod lúkou romanticky umiestnený salaš. Prekvapuje nás vybavenosť tunajšej útulne. Salaš je pre turistu luxusne vybavený. Nájdete tu rôzne trvanlivé potraviny, náradie či slušnú kadibúdku s dezinfekciou. Zberateľ Lukáš vymenil spanie v aute za salaš a na noc sa k nám pripája. Robíme si spolu večeru, chvíľu kecáme a chystáme sa na spánok.

Deň 4. salaš Obrubovanec – horský hotel Poľana

37,8 km, nastúpaných 1591 metrov

Dnes nás Mišo opúšťa, má namierené do Čierneho Balogu na vlak. Nasledujúce ráno spoluorganizuje charitatívny beh, preto s nami magistrálu nedokončí. My, teraz len vo dvojici, smerujeme ďalej. Zastavujeme sa pri vodnej nádrži Hronček. Pišta mi požičiava jeho trailové tenisky. Posledný deň ma neposlúchali nohy v mojich vysokých topánkach. Ak som chcel trasu dokončiť, musel som vymeniť obuv. Veľká a ťažká obuv sa naozaj nehodí na diaľkovú turistiku. Čakal nás asfalt a ten by bol v mojich topánkach masaker.

Na Hrončeku obdivujeme starú priehradu. Pokračujeme až ku rázcestníku Tri Vody, kde nás čaká rozpadnutá technická pamiatka - vysoká pec. Tu obedujeme, pretože je tu lavička a kôš, kde sa vieme zbaviť odpadkov. Čaká nás mierne stúpanie až po sedlo pod Hrbom, kde sa nachádza niekdajšia turistická chata. Tá však nie je verejnosti prístupná, no je možné sa v nej ubytovať po telefonáte s chatárom. Pri rázcestníku stretávame rodinku turistov a jedného cykloturistu. Pokračujeme na všetky nasledujúce kopce. Na Hrbe fotíme označenie stred Slovenska a potom až po Poľanu nám to šliape celkom rýchlo. Zadná Poľana (1457 m) je zalesnená, neposkytuje veľmi pekné výhľady, doprajte si ich nižšie na Katruške. Dnešný deň končíme pri horskom hoteli pod Poľanou, kde nás po dvoch dňoch čaká prvý kontakt s civilizáciou. Veselá partia ľudí baviaca sa pri hudbe na jednej z miestnych chát. Na mieste trvale zatvoreného hotela je bufet. Otváracie hodiny sú 10.00 - 18.00, takže sme márne o 20.00 dúfali v záverečné čapované pivo, prípadne vychladenú kofolu. Večeriame pri jeho stoloch. Nachádza sa tu taktiež kohútik s pitnou vodou, kde sa viete pohodlne ráno umyť. Na mieste, kde chceme spať, objavujeme turistu, ktorý nám vyfúkol flek v závetrí. Obávame sa že v noci spať v tejto výške nebude príjemné, ale čo sa dá robiť.

Deň 5. horský hotel Poľana – Zaježová

42,9 km, nastúpaných 1205 metrov

Mali sme trochu chladnú noc. Ráno sa rozprávame s turistom, ktorý s nami na mieste spal. Mal podobnú trasu ako my, ale nešiel po červenej, mal vlastnú trasu. Pobalíme sa a mierime cez les dole do Detvy. Po ceste objavujeme lezecké stredisko Kaľamárka – zaujímavý kruhový skalný útvar a mnohých kemperov a turistov. Odteraz bude horských prameňov menej, treba si dať preto pozor na tekutiny. Čaká nás dlhá asfaltka naprieč Detvou. Na obed sa zastavujeme v miestnej reštaurácii Pivnica a Penzión pri studni, kde si opäť doprajeme trojchodový obed: cesnačka, miestna špecialita a dezert.

Milá obsluha, pôvodne ani nemali variť, očakávali oslavu, ale nakoniec nám čosi navarili. Všetko sme dostali neuveriteľne rýchlo na stôl, odporúčam sa zastaviť, jedlo bolo veľmi chutné. Celý čas, ako sme tu, obdivujem detvianske ľudové umenie, s ktorým som sa doteraz vôbec nestretol. V potravinách si ešte doplníme zásoby.

Za Detvou vstupujeme do lesa a pokračujeme na lazy. Tu sa cesta začína komplikovať. Kráčame po nikam nevedúcej červenej trase, zisťujúc že sme zišli z pôvodnej trasy zaznačenej na mape. Tak sa otáčame a zisťujeme že pôvodné značenie, naznačené na mape niekto zamaľoval a doškrtal. Predierame sa lesom, zarastenými cestami, žihľavovými poľami, až musíme presunúť trasu naprieč kopcom, aby sme sa napojili na cestu. Miestnych značkárov je asi pomenej, trasa je veľmi chaotická a zanedbaná. Nakoniec sa nám podarí predrať až do Sliackej Poľany a potom Starej Huty. Tu nás istú chvíľu čaká pekne značený chodník. Kráčame od autobusovej zastávky až k hrebeňu smerom do Zaježovej.

Zo začiatku to vyzerá, že trasa bude krásne značená, nachádzame tu najväčšiu turistickú značku akú sme doposiaľ videli, značky sú dokonca na stromoch jedna za druhou. Problém nás čaká až na vrchole kopca, kde sa cesta odrazu stráca v húštine a my sa márne snažíme nájsť ďalšiu značku, skúšame to po predošlej skúsenosti húštinou, zvážnicou aj lesom, no ďalšiu značku nevidíme. Vzhľadom na pokročilú hodinu sa rozhodneme zostúpiť späť na blízku asfaltovú cestu a namieriť si to cestou okolo kopcov, po ceste do Zaježovej.

Nebolo to veľmi príjemné, vracať sa a kráčať s ruksakom cez 10 kilometrov po asfalte. Dali sme zabrať našim chodidlám a stratili sme čas, no riskovali sme stratenie v lese, čo sme nemohli dopustiť. Po príchode do Zaježovej večeriame pri miestnej križovatke. S údivom nás pozoruje variť si tu jedlo jeden pán z domu od vedľa. Stan rozkladáme na miestnom futbalovom ihrisku vyššie v obci a chystáme sa spať, dúfajúc, že nás nikto v noci nevyženie preč.

Deň 6. Zaježová – Štiavnické Bane

33,9 km, nastúpaných 847 metrov

Všetko bolo v poriadku. Zo Zaježovej od rána kráčame po červenej trase opäť po asfalte, dole do obce Sása. Prechádzame popri ranči Falkenhof, kde vraj spávajú ľudia prechádzajúci Rudnú magistrálu. V Sáse sa zastavujeme na desiatu a obdivujeme tunajšie námestie, stihli sme čas, kedy ľudia chodia do kostola položeného vyššie nad obcou. Odtiaľ nás sprevádzal po ceste chválospev tunajších veriacich.

Cez Sásu pokračujeme lúkou a zarastenou cestou pod elektrickými stĺpmi, myslím že trasa mohla viesť iným smerom, no stálo nás to len pár škrabancov. Ďalej cesta vedie cez súkromný pozemok, ale dá sa pohodlne obísť cez lúku až do obce Babiná. Tu nám miestny pán ochotne poskytol vodu. Spomína ako vymenil prácu obchodného zástupcu za prácu poľnohospodára. Poďakujeme a ideme ďalej. Na námestí sa nestačíme čudovať, ale stretávame dvoch turistov a jednu turistku zdolávajúcich Rudnú magistrálu, len z opačnej strany. Vymeníme si zopár cenných skúseností, prehodíme zopár slov a pokračujeme ďalej.

Vchádzame do Štiavnických vrchov. V tejto časti je cesta dobre značená a nikde nezablúdite. Naša najbližšia zastávka je v obci Banský Studenec, kde si doprajeme vytúžené kúpanie v tajchu. Pod tajchom robia skvelé langoše a čapujú hroznovku. Oplatilo sa nám zastaviť. Pokračujeme do Banskej Štiavnice. Tu si doprajeme obed v reštaurácii, no nie sme veľmi spokojní. Pokračujeme po trase a obdivujeme uličky, kde sa bežný turista nedostane. Končíme pri Evičkinom jazere v Štiavnických Baniach. Tento deň bol pomalší. Potrebovali sme regeneráciu, pretože zajtra plánujeme našu cestu až do cieľa.

Deň 7. Štiavnické Bane – Zlaté Moravce

51,8 km, nastúpaných 1152 metrov

Zobúdzame sa na kopci medzi tajchami a napájame sa na červenú trasu. Kvôli časovej tiesni si robíme malú skratku po hlavnej ceste k rázcestníku, za ktorým aj tak pokračujeme po hlavnej ceste. Čaká nás poriadne dlhá trasa po asfalte až do Vysokej. Tu si kupujeme len potraviny, ktoré hneď spotrebujeme. Pokračujeme ďalej na Uhliská. Prekračujeme elektrickú ohradu s kravami, pretože nás červená vedie okolo ohrady, čo nie je dobrá trasa. Odporúčam teda podliezť a prejsť ju krížom.

Po dlhej ceste lesom schádzame do Rudna nad Hronom. V máji 2021 tu mali veľkú potopu, fotím si ich spomienku s nápisom, zakliesnenú v zábradlí na moste, v podobe ružového bicykla, ktorý tu nechala prívalová voda. Na autobusovej zastávke sa posilníme a pokračujeme do obce Brehy. Kvôli neznesiteľnému teplu si doplníme vodu a vypijeme malú vychladenú kofolu. V Novej Bani pokračujeme strmým kopcom, kde na ceste v lese obedujeme. Smerujeme hore na Bukovinu, kde si kupujeme v potravinách rýchly olovrant. Teraz ideme na vrchol dnešného dňa, Veľký Inovec (901 m). Sú tu skvelé výhľady na Podunajskú pahorkatinu a nížinu. Ak je dobrá viditeľnosť, je vidieť maďarskú časť Novohradských vrchov (Börzsöny).

Chata pod Inovcom je v čase nášho príchodu zatvorená, obvykle je otvorená, som totiž miestny. Pokračujeme cez lúky dole do Zlatých Moraviec. Ideme rýchlym tempom, potrebujeme byť čo najskôr v cieli, aby Pišta stihol vlak domov, kvôli povinnostiam nasledujúci deň. Po lese nás opäť čaká asfalt, prechod cez mesto a záver magistrály na stanici v Zlatých Moravciach. Tu nás vyzvihla mama, dala Pištovi rezne na cestu a odprevadili sme ho v Kozárovciach na stanici domov do Bratislavy.

Záver

Trasa po ceste ponúka nádhernú prírodou, jedinečné výhľady a atraktívne miesta. Čítal som, že Rudná magistrála je turisticky opustená, teda nečakajte výraznejší sociálny kontakt. Určite však stojí za prejdenie.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek