Trasa

Krupina – Štangarígel (Krupinské bralce) – Žibritov – Buzalkov vrch – Banský Studenec – sedlo Volárska – Kozelník – Rejchard – Štálová – Sklené Teplice – Pustý hrad – Chrústov – Vyhne, Kamenné more

Deň prvý - Krupina

Ráno prestáva ránom byť a v Krupine hľadám, kde si dať kávu. Trošku musím počkať. Využijem to na krátku obhliadku námestníčka. O 8.30 si tu, možno v práve jedinej fungujúcej kaviarničke, dám ako prvý zákazník najväčšie kapučíno z ponuky. Bude mojimi dnešnými raňajkami. Nezdržujem sa dlho a vyrážam. Dnes to nie je žiadny skorý nástup k pochodu. Prechádzam mestečkom, prejdem popri asi najvyššom pomaľovanom kríži, aký som kedy videl. Trošku sa zdržím ešte prehliadkou katolíckeho kostola. Zaujme veľmi pekný vyrezávaný gotický oltárik. Vstupná veža naznačuje aj vojenskú funkciu liturgického areálu. Na pamätnej tabuli sa dozviem čosi o zasadaní Uhorského snemu v tomto meste v časoch Bočkajovho povstania. Takže Krupina žiadnym zapadákovom v minulosti nebola.

Mesto leží v údolí Krupinice, a tak ma čaká neustále asfaltové stúpanie v smere zelenej značky. Trvá dobre vyše hodiny. Na začiatku túry sa dá dobre zvládnuť aj tento terén pod silnejúcimi slnečnými lúčmi. Končiť takto by bolo viac depresívne. Na chvíľku si užijem pohľady z hrádze vodnej nádrže Krupina. Za vodnou hladinou sa vinie hradba tmavého zalesneného hrebeňa. Tam kdesi smerujem.

Prechádzam okolo rozptýleného osídlenia. Veľmi sympaticky pôsobí menšia osada s kamenným krížom postaveným z vďaky za šťastné prežitie 2. svetovej vojny. Skupina domov stojí na prvom vŕšku, čo zdolávam. Končí tu ostrejšie stúpanie a už je to pohoda až na konečnú autobusového spojenia so smerovníkom Líška. Celou trasou si užívam vône vidieka. Kvitnúci agát, sušiace sa sená a aj odór pasúceho sa dobytka sem tak prirodzene patria. V poslednej dobe akoby sa z krajiny stratili. Väčšina lúk ešte nie je pokosená a aj kravičiek tu nie je až tak veľa. Biele Karpaty sa mi zdali viac využívané. No na kráse regiónu to neuberá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Štangarígel

Za križovatkou sa kvalita cesty znižuje. Pomaly končí asfalt a začína makadam. Prechádzam prvým dubovým lesíkom. Znovu lúky s ďalekými výhľadmi do krajiny východným smerom. V smere pochodu sa snažím vytipovať, ktorý vrchol skrýva Krupinské bralce. Pri nasledujúcom kamennom kríži s archaickým slovenským nápisom využívajúcim "w" prudko mením smer vľavo. Ešte trochu otvoreným terénom a vstupujem do lesa. Stúpanie lesnými cestami je príjemné, kráčanie v tieni ma privádza do zvláštnej pohody. Až takej, že prichádzam k nevýraznému vrcholku. Až tu si uvedomím, že som nevidel dlhšie modrú značku. Vraciam sa. Nezachytil som pravé odbočenie z lesnej cesty. Značky sú tu, len nič neupozorní na odbočku. Modrá pokračuje, akoby sa nechumelilo v bežnom rozstupe na bočnom chodníku. Tento jav ma bude stáť ešte veľa energie. Asi miestna zvláštnosť.

Preverím trasu v navigácii a na prekvapenie zisťujem, že bralce nie sú vrcholom výraznejšieho kopca, ale kopčeka v údolí. Takže chodníkom, neskôr poznačeným ťažbou strácam nadmorskú výšku. V doline prekročím solídnejšiu cestu a nasledujúci pahorok je Štangarígel alias Krupinské bralce.

Prvý dojem je sklamaním. Je to len veľká kopa hranatejšieho skália v zalesnenom teréne na oblej vyvýšenine. No nie všetko musí byť láska na prvý pohľad. Nekryté posedenie a informačná tabuľa zlepšujú dojem. Text je dosť odborný a pre turistov neholdujúcich geológii málo populárny. Zvyčajne to býva obrátene. Je poslednou z niekoľkých umiestnených na chodníku so Žibritova. Spomínaný prípadný starý nápis na skalných vežičkách pri zbežnej prehliadke nevidím.

Je 11.30 h, tak tu mám posilňovaciu prestávku. Vlastne moje prvé jedlo dňa. Sedí sa tu príjemne, čas rýchlo ubieha. Pol dňa je za mnou a mám za sebou len prvú krátku etapu. Treba ísť.

Žibritov

Znovu klesám. Po cestu miernejšie, za ňou až k lúčkam na dne údolia ostrejšie. Zaujímavo pôsobí zrekonštruovaný domček cez nepokosený terén. Pokus o preskúmanie pôvodom mlyna narazí na širokú bariéru žihľavy. Neviem, ako slabý tok potôčka mohol roztočiť dáke mechanizmy. No núdza krídla dávala, hlavne v minulosti.

Niekoľkými lavičkami prekonám pár prítokov, prejdem lúčkou a som pri chátrajúcom posedení s náučnou tabuľou. Ak sa prvá venovala zvislej odlučnosti andezitu, táto zas vodorovnej. Jej ukážky sú jasne viditeľné v toku Bebravy, predierajúcej sa menším kaňonom. Po chvíli chôdze zúženým priestorom ma prekvapí akoby drevený vrak Noemovej archy. Nebudem však objaviteľom biblickej pamiatky. Je to zbytok dákej solídnej drevenej hospodárskej stavby. Senník to nebude, nestál by priamo pri toku potoka. Viac napovie tretí informačný text. Je venovaný rôznym typom oddeľovania hornín, ktoré sú viditeľné na starom kameňolome, čo tu stál. Trošku odbočím, nech si ho vychutnám. Pekné miesto. Živo si viem predstaviť posedenie pri večernom ohníku v kamennom amfiteátri.

Len pár mostíkov a stúpam z údolia k obci. Už prvá stavba ma očarí. Udržiavaná kamenná hospodárska budova. Často niečo také nevidím. A nie je to posledný objekt, čo v obci zaujme. Boli tu dobrí murárski a kamenárski majstri. Aj veža evanjelického kostolíka, síce len sto rokov stará, nie je len bežná vec. A dych mi vyrazí aj orámovanie okenných otvorov sympatického starého domčeka. Nevšedné kamenárske spracovanie s citom pre krásu. A nie je v tejto dedinke posledné, čo vidím.

Prečítam si prvú náučnú tabuľku a prejdem hore obcou. Pred obecným úradom zhodím s radosťou na lavičku batoh. Naložil som si dáko veľa alebo už nezvyk po dlhšej dobe. Rád by som sa zložil aj pri posedení obďaleč. No žihľava v nepokosenom teréne mi v tom zabráni. Aj studňa ponúka podľa nápisu len nepitnú vodu. Zaujme ukážka stavebných prvkov využívaných na miestnych stavbách a dobre spracované informácie k dejinám obce a regiónu. Obzriem si poslednú baštu neexistujúceho opevneného kostola. Aj prístup k vnútru a vyhliadke z nej si musím preraziť vysokou trávou. Všetko pár metrov od vedenia obce. Škoda podstatných detailov. Veď obec, síce bez krčmy a obchodu, má veľký návštevnícky potenciál. Odporúčam všetkým milovníkom netradičnej kamennej ľudovej architektúry. Je tu čo vidieť.

Buzalkov vrch

Vraciam sa k smerovníkom na začiatku obce a opúšťam ju v smere modrej značky. Teraz si uvedomujem, že som s vodou dosť natenko. Na ulici nevidím nikoho a zachádzka k prameňu pred obcou by bola veľká strata. Je 13.30 h. Podľa smerovníka to do Banského Studenca sú necelé 2,5 hodiny. Tak idem s tým, čo mám. Pokračujem nad obec krajom remízky medzi nepokosenými lúkami. Prostredie je pekné, dedinka sa rýchlo stráca v údolí. Prekvapia ma srnky, pasúce sa v netradičnom čase tesne predo mnou. Idem proti vetru, a tak prichádzam pomerne blízko. O niekoľko sto metrov ďalej sa situácia opakuje pre zmenu s laňami. Zaujímavé takto na poludnie.

Po menšej korekcii pomocou navigácie prichádzam k správnemu vstupu do lesa. Znovu naberám nadmorskú výšku spleťou chodníkov a lesných ciest. Bez aplikácie v mobile by to nebolo celkom jednoduché. Prichádzam k zvláštnemu turistickému smerovníku Buzalkov vrch. Nie je zvláštny tým, že nie je na vrchole, ale tým, že bol umiestnený asi pol metra za pletivom chrániacim novú výsadbu. Zabránilo sa tým funkčnosti jednej smerovky otočenej opačne k prístupnej strane. Samozrejme asi súhrou veľa okolností bol najbližší stĺpik zvalený, a tak sa dozvedám, kde smer vedie. Je to slepá odbočka k pamätníku Ing. Alberta Macka. Samozrejme kráčam cestičkou tým smerom. Značenie nevidím, a keď ubehne avizovaných 10 minút a som na konci apendixu aj podľa navigácie, obieham okolie, nič nenachádzam. Tak kto vie?

Experiment ma stál minimálne pol hodinky. Vraciam sa k smerovníku a idem zdolať vlastný Buzalkov vrch. Chodník sa stráca, a tak len v smere značky kráčam zarastajúcim rúbaniskom cestou najmenšieho odporu. Nevyzerá to na veľkú návštevnosť. Najvyšší bod je trošku tiahly, kamenný, kompletne zalesnený a v poslednej fáze aj strmý. Pekný vrch bez výhľadov označený len geodetmi zdolávam o 14.45 h. Zaujímavé, ako som si vedomý, že mám nedostatok vody, pocit smädu je intenzívnejší. Prikračujem k nariedeniu vody, nech zväčším objem dostupnej tekutiny. Obetujem časť zásoby červeného vínka prichystaného na večerné zaspávanie.

Tak ako výstup, tak aj klesanie je chvíľu ostrejšie, v sedle je lesná cesta, dokonca rampa pre nepovolané vozidlá, odbočka a som na peknej horskej lúke s posedmi. Ako zvyčajne, musím nájsť, kde na druhej strane trasa pokračuje.

Banský Studenec

Chvíľu je to nezáživné, les, staršie rúbaniská, až prichádzam k miestu umožňujúcemu široký pohľad do krajiny lúk s horami kdesi nad Studencom. Nepostupujem nimi, ale na chvíľu znovu idem lesnými cestami. K voľným priestorom prídem opäť z iného miesta. V týchto miestach majú skôr charakter pasienkov s redším porastom listnatých stromov. Poľnou cestou sa kráča príjemne a obdivujúc niektoré exempláre hlavne dubov, zaujme silueta Sitna. Znovu nepostrehnem, neďaleko umelo vytvorenej vodnej nádržky, odbočenie značenej trasy. Šípky ozaj chýbajú. Tak sa vraciam. Nebolo by nutné, následný azimut je jasný, no nechcem o niečo zaujímavé prísť.

Takže trošku predierania krajom lesa a som pri smerovníku Diely s tabuľkami umiestnenými na strome. Pekné miesto na okraji lúčky s porastom aj ihličnanov. Pravdupovediac, nič také, bez čoho by som nemohol existovať. Nasledujúca snaha držať sa vytýčeného smeru ma privádza znovu mimo trasy. Tak to strihnem krížom k poľnej ceste, kde pokračujem správne.

V tieni skupinky dubov, takej peknej, čo môže narásť len na voľnom priestranstve, dorážam poslednú disponibilnú tekutinu. Mám dojem, že neustálym narieďovaním vody je to len riedidlo. Aj to sa už minulo. Musím vydržať. Tak sa kochám radšej peknou krajinou. Lúky a pasienky. Pohľad na pasúce sa mnohopočetné stádo belavého, na mäsovú produkciu chovaného dobytka, je niečo, čo nevidím často.

Banský Studenec sa skrýva celkom dole v dolinke. Nevidím ho, no vidím kopce za údolím, kde chcem dnes ešte kráčať. V jednom zo sedielok by som chcel stráviť noc. Vcelku bezproblémová trasa ma privedie ku križovatke poľných ciest. Tu značku nevidím, tak sa spoľahnem na navigáciu a kráčam krajom nepokosenej lúky vedľa zarastajúcej, prakticky nepriechodnej starej cesty, vedúcej priamo k obci. V dosahu osídlenej oblasti riešim dilemu. Prebehlo tu čistenie priestoru pod elektrickým vedením a všetok spílený materiál ostal na mieste. Nepriechodné. Aspoň si viem predstaviť, ako fungovali záseky v pohraničných pralesoch obdobia ranného stredoveku. Tak zložito obchádzam až prídem k slušnejšej ceste a na nej značka. Kade sem prišla, neviem, no je to jedno, som už v dedine. Síce o hodinu neskôr ako mi to naplánoval smerovník v Žibritove. Musím asi používať koeficient 1,4 k udávaným časom.

Kolpachy mi nie sú neznáme. Prechádzal som nimi v rámci prechodu Rudnou magistrálou a aj Barborskou cestou. Takže idem na istotu k zariadeniu, kde sa uhasí môj smäd. Radler a kofola to istia. Obsluha doplní aj všetky prázdne fľašky vodou. Vidím, že tu je pomerne frmol. Vychýrenou špecialitou sú asi langoše. Obsluha ich nestačí pripravovať. Nechám si zájsť chuť. Trošku ťažké jedlo pred stúpaním, čo ma čaká. Pobyt mi predĺži možnosť dobitia batérie na mobile. Neustále fotenie a hľadenie správneho smeru ma neobralo len o čas, ale aj o energiu nutného pomocníka.

Po dobrej hodine pokračujem okolo obecného úradu k hrádzi Kolpašských jazier. Mám dojem, že ak niekde ľudia chodia na večernú prechádzku, tu si chodia zaplávať. Mám strach si len nohy omočiť. Neviem, či by som do mojich vysokých znovu vliezol. Takže si len chvíľku posedím a po nadýchnutí atmosféry podvečerného tajchu kráčam krajom nádrže k jej koncu. Západnou stranou, som ešte nešiel. Pekný chodníček nad hladinou nádrže v tieni starých svah spevňujúcich dubov. Na konci je dobrá studnička a zaujímavý drevený chodník nad väčšou barinou.

Sedlo Volárska

Kráčam lesom horskou cestou s meniacou sa kvalitou povrchu. Správnosť smeru mi potvrdí cyklista skúmajúci trasu v mobile. Po chvíľke som znovu na trase starej známej Barborskej cesty vyznačenej žltými vežičkami. Spoločný úsek nie je dlhý, ale navodí spomienky. Pri funkčnej studničke na križovatke lesných ciest sa s ňou lúčim. Síce sa na chvíľku v sympatickom lúčnom sedle Caniar znovu stretneme, no tentoraz len dotykovo. Po toto miesto to bola pohoda mierneho stúpania.

Ani nasledujúci úsek nie je žiadne utrpenie, ale predsa poznať naberanie výšky k priestoru medzi vrchmi Strela a Tri kamene. V poslednej fáze sú to lúčky so skupinami hlavne pekných dubov. A v samotnom sedle na okraji rozsiahleho trávnatého priestoru je hájik v skoro parkovej úprave. Je tu pár dubov no základ tvoria asi jasene. Musím si naordinovať rýchlokurz dendrológie, už ma to samého štve, že nie som v tejto disciplíne kovanejší. Prípadne zvolím jednoduchšie riešenie a nainštalujem si vhodnú aplikáciu.

Už pohľad z diaľky rozhodne. Dnes spím tu. Je síce len osem, svetlo bude viac ako hodinu, no tak sympatické miesto sa nedá odignorovať. Zelená trávička medzi stromami je neodolateľná a prostredie bez chyby. Sú aj lásky na prvý pohľad. No zamilovanosť sa po čase znižuje. Po dosiahnutí križovatky so smerovníkmi na strome vidím v tráve množstvo napadaných konárov. Keď nájdem dva vhodne vzdialené (pre hamac), vravme tomu jasene a odhádžem konáre, pohľad hore spochybní môj výber plochy. Stromy akoby od vrchovca vyschýnali, v prípade vetra by mi mohlo čosi padnúť na hlavu. Lístia je tiež pomenej a v prípade rosy by moc nepomohlo. Neostávam a vyberám sa hľadať niečo lepšie. Skončím vo svahu vrchu Troch kameňov, medzi rozložitým dubom a javorom. Vyzerajú zdravé. Aj výhľad do krajiny je parádny. Tak len napnúť hamac, natiahnuť tarp, dofúknuť karimatku, vybaliť spacák a bivak je hotový.

Prejdem ešte k netradičnejšiemu kŕmidlu pre zver. Zaujímavé, že ako sa obzerám, posed nevidím. Dve poľovnícke zariadenia sa už inak ako v dvojičkách nevyskytujú. Asi nie som dosť pozorný, neviem si totiž ani predstaviť, že krásne javisko pre jesenné jelenie lásky hry by ostalo mimo pozornosti poľovníckej spoločnosti.

Pustím sa do ľahšej večere a zapíjam ju vodou. Celkovo necítim hlad a červené riedidlo už nie je k dispozícii, splnilo inú funkciu. Ako tak posedávam, zažívam stresovú situáciu. V tráve sa čosi mihne. Spozorniem a znovu čosi registrujem. Tmavý chrbát čohosi sa vynorí z porastu trávy a ihneď zmizne. A opäť ho vidím. No najhoršie je, že to smeruje ku mne. Neviem prečo, no napadlo mi niečo lochneské. Taká oblosť vynárajúca sa z hladiny. Stále je to bližšie a bližšie. Neviem ako, no z od strachu vyschnutých úst vydám akési zamľaskanie. Ani nie dva metre odo mňa sa z bylinnej hladiny vynorí podlhovastá hlava, tvarom nie nepodobná predpotopnému jašterovi. Hľadíme si z očí do očí. Len moje sú vystrašené. Tie druhé na čiernobielej hlave len zvedavé. Jazvec. Tak toho som naživo nikdy nevidel. Vlastne aj teraz z nízkeho porastu vidím len vytŕčajúcu hlavu. Zmrzli sme takto možno na dvadsať sekúnd. Asi sa čuduje, čo za div mu zháňanie večere komplikuje. Zvieratko sa bez stresu skryje v tráve a obdobným štýlom, ako prišlo aj nenáhlivo odíde. Zaujímavé, ako malé neznáme môže vyvolať veľký stres.

Po tomto zážitku sa mi horšie zaspáva. Prevaľujem sa v teplú noc, tak ako sa na karimatke v hamacu prevaľovať dá. Rekapitulujem si deň. Trasa nebola dlhá ani náročná, len batoh trošku otlačil ramená. Karanténne kilá bránia lepšie niesť váhu na bedrách. Teoreticky by nemal byť problém so zaspávaním. Teória sa tu nestretla s praxou, trvá to až do zajtra, pokiaľ zaspím.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek