1. deň

Vstal som o 3.15 h. Čosi som zjedol a vyrazil som z domu. Čakali ma štyri hodiny šoférovania. To je dosť. Očakával som prázdne cesty, ale áut na nich bolo veľa. Dovolenkári sa presúvali k moru.

O 8.00 som vypol motor na peknom parkovisku pod obcou Hirschegg (895 m) a pustil som sa po značke. Na mape v smartfóne ju nemám, no značená je dobre. Nikde som nezablúdil. Miestami som išiel lesom, ale zväčša som križoval pasienky pri domoch. Ľudia tu samoty neopúšťajú. Menia ich na gazdovstvá a hospodária.

Za minidedinkou Pack sa samoty vytratili. Chvíľu som išiel lesom a prišiel som na štrkovú cestu. Jazdili po nej autá výletníkov, ktorí mierili na Knedlíkovú chatu (Knödelhütte). Kým som k nej vyšiel, minulo ma asi päť vozidiel.

Lúčnatým hrebeňom

Za Knödelhütte som začal stretávať turistov. Sú tu alpské lúky, na ktorých sú porozhadzované menšie skaly. Horninu nepoznám. Všade kvitlo veľa zvončekov bradatých, no zaujala ma statná rastlina, ktorú nepoznám. Bol to horec žltý, ktorý u nás nerastie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je nádherné slnečné počasie. Na juhu vidno Großer Speikkogel s radarmi, na západe Zirbitzkogel, najvyšší kopec Lavanttalerských Álp. Juhovýchodne izolovaný kopec je zrejme Schöckl a na severovýchode vytŕčajú spoza oblých kopcov bralnaté Gesäuse. Stále však nevidím Ameringkogel, najvyšší kopec Packalpe, na ktorý chcem vyjsť zajtra.

Tiahlym stúpaním som vyšiel na bezmenný kopec (1871 m), z ktorého som sa chcel vrátiť do Hirscheggu, no plán som zmenil. Dnes je pekne, zatiaľ čo zajtra sa má počasie pokaziť. Času mám dosť, preto som sa rozhodol pokračovať do Peterer Sattel. Lež nie priamo. Najprv som sa strmšou lúkou vyštveral na Peterer Riegel (1967 m), z ktorého konečne vidno Ameringkogel.

Po návšteve Peterer Sattel som sa kus vrátil. V upravenom prameni na svahu St. Leonharder Alm som sa napil a schádzal som z kopcov. Minul som malý kostolík a opäť som sa ocitol v oblasti posiatej samotami. Tu sa zväčša zmenili na rekreačné chaty.

Zbehol som k autu a vybral som sa hľadať miesto na prenocovanie. Mieril som do Hirschegger Sattel, lenže keď som si pred malým hotelom všimol parkovisko zapratané autami s holandskými ŠPZ-kami, otočil som sa. V údolí za sedlom je Spielberg s pretekárskou dráhou a zajtra sa pôjdu preteky F1. Ak chcem mať kľud, musím sa vybrať opačným smerom.

2. deň

Zobudil som sa okolo 5.00 h. Bolo po daždi, no napriek tomu, že bola obloha celý deň zatiahnutá, už nepršalo. Presunul som sa do Hirschegger Sattel (1543 m), pričom od vlekov sa asfaltka zmenila na štrkovú cestu. Prezul som sa a o 6-tej som vyrazil na prechádzku.

Nad zjazdovkami som prišiel k vysokánskemu stĺpu, na ktorý práve nasadzovali obrovskú vrtuľu. Robotníci využívali skutočnosť, že skoro ráno býva bezvetrie. Vrtuľa visela na ramene žeriava, pričom zdola ňou manipulovali chlapi, ktorí držali v rukách laná upevnené o listy vrtule. Chvíľu som ich pozoroval. Keď som si oddýchol, obišiel som ich a začal som prudšie stúpať.

Hrebeňom v hmlách

Šiel som pomaly, ale vytrvalo. Vyšiel som ku krížu na predvrchole Speikkogelu a oprel sa do mňa vietor. Mal som na sebe bundu aj vetrovku, no musel som si na ne natiahnuť aj šušťáčku. Snáď sa počasie nezhorší, pretože ďalšie oblečenie nemám. Nechápavo som hľadel na kravy, ktoré sa vo vetre flegmaticky pásli. Musia byť poriadne otužilé.

Kráčal som zvlneným hrebeňom a keď som chcel vedieť, kde som, musel som zapnúť mobil. Kopce, ktoré boli pár stoviek metrov predo mnou, sa strácali v hmlách. Strmým svahom som vyšiel na Weißenstein (2160 m) a po rovinke som prišiel na Ameringkogel (2187 m). Na najvyššom kopci Packalpe som bol pred piatimi rokmi na snežniciach, no tak ako vtedy, ani dnes mi nevyšlo počasie. Z vrcholu som videl iba hmly.

Návrat

Vrátil som sa na Weißenstein a začal som zostupovať. Zrazu som bol v závetrí a bolo mi teplo. Šušťáčka išla do batoha. Hmly sa začali dvíhať a čoskoro boli nad Ameringkogelom. Byť hore o 30 minút neskôr, mohol som si nafotiť panorámu.

Prišiel som na zvážnicu, kde ma ohúrili smerovníky. Stálo na nich, že cesta do Hirschegger Sattel trvá rovné tri hodiny. To je priveľa. Keďže v sedle som chcel byť okolo obeda, kopol som do vrtule.

Prešiel som cez Peterer Sattel a na chodníku sa začali objavovať turisti. Keď som míňal dvoch seniorov, pýtali sa ma, či som Holanďan. Mysleli si, že trielim preto, aby som stihol preteky.

Na poludnie som sa vrátil na parkovisko a šiel som domov. Ako obyčajne, v aute som si naladil regionálne rádio a počúval som správy. Moderátor hlásil, že na diaľnici pri Knittelfelde, čo je mestečko neďaleko okruhu F1, sú v oboch smeroch dvojhodinové kolóny. Komentoval to: “Zdá sa, že sa do Spielbergu nahrnula polovica Európy a takmer celé Holandsko.”

Záver

Lavanttalerské Alpy nie sú vysoké, ale páčia sa mi. Je to ideálne pohorie na začiatok alpskej turistickej sezóny. Treba len dúfať, že sa sezóna neskončí po pár dňoch kvôli administratívnym opatreniam, ktorých jediným cieľom je upokojiť verejnú mienku.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek