1. deň

Šance – Jelenec – Holubyho chata – Veľká Javorina – Durda – Dibrovov pamätník – Čupec – Kubíkův vrch – Krúžok – Kamenné vráta – Vysoký vŕšok – Nová hora – Vrbovce časť Šance

Z Bratislavy odchádzam autobusom 6:30 hod. do Nového Mesta nad Váhom a z neho zmeškaným „bystričanom" 8:50 hod. do Šance. Z autobusu som vystúpil ešte pred colným odbavením. Odfotil som si colnicu a vykročil po mostíku za colnicou ponad riečku Klanečnica. Na druhej strane som nešpekuloval, ale začal rovno stúpať do kopca. Občas som šiel po lesnej ceste, no zväčša kolmo lesom. Záverečné predieranie sa sivou pŕhľavou ma doviedlo rovno k stĺpikom zrušeného oplotenia kovovej rozhľadne na vrchole Jelenca. Pod ňou je celkom zachovalá drevenica. Určite by sa v nej dalo prespať, či ukryť pred nečasom. Neďaleko stojí suchý, murovaný záchod a oproti drevenici rozborená budova s kovovou konštrukciou krovu.

Odfotil som si hraničný kameň 10/21 a vykročil po lesnej ceste smerom na Veľkú Javorinu. O chvíľu sa k nám pripojila zelená z Květne. Cesta ma doviedla nad Holubyho chatu, pomenovanú podľa významného slovenského botanika J. Ľ. Holubyho (1836 – 1923). Zaujala ma tabuľa s vyznačením Bielokarpatského jazdeckého chodníka na Ranč Javoriná. Takéto niečo som ešte nevidel. Žiaľ, chata má celý týždeň otváracie hodiny až od 12-tej hodiny a tak som vytiahol vlastné zásoby. Na strome som objavil pozvánku na Špačinskú 100- vku, ktorá bola 18. 8. 2007. Vystúpil som k vysielaču na Veľkej Javorine a pokračoval po ceste k Pamätníku bratstva Slovákov a Čechov. Veľká Javorina je od roku 1848 miestom tradičných slávností bratstva Slovákov a Čechov. Pamätník tu má aj bývalý český minister životného prostredia Vavroušek, ktorý tragicky zahynul aj s dcérou v Roháčoch. Stretol som štvoricu na vandri. Mali aj dvoch hafanov a tie sa hneď mali k môjmu šunkovému chlebu. Zasmiali sme sa a šli každý svojou stranou. Pripomenuli mi časy, keď sme takto vandrovali s Wappacomo Minal a bývali s nami aj štyria hafani. Po klesnutí z Javoriny som našiel na lesnej ceste medzi súčasnými hraničnými kameňmi aj staré s vytesanými písmenami F.L. na českej a O.T. na slovenskej strane. Z rubu sú tiež číslované. Ktovie, čo tie písmená znamenali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V pohode som sa dostal k Dibrovovmu pamätníku. V altánku by sa určite dalo prenocovať, aj keď pred zimou neochráni. Neďaleko smerovníka na Čupeci som z červenej odbočil pri hraničnom kameni 19. a po hranici som šiel dolu kopcom. Vyšiel som na asfaltke z Novej Lhoty do Hlaviny. Na ceste sú zábrany, takže pre autá je nepriechodná. Pokračoval som prudko dolu svahom a prišiel som k riečke Myjava. Prešiel som cez ňu a začal zase stúpať. Na hrebeni som pri hraničnom kameni 21/2 narazil na modrú z Kubíkůvho vrchu. Lesnou cestou som prišiel k smerovníku Krúžok. Odtiaľto sa po žltej dá dostať za 23 minút k vodnej nádrži Myjava, kde je aj chata. Cesta ubiehala bez problémov. Polámané stromy má na svedomí asi veterná smršť. Prázdna pivová fľaška na pni mi pripomenula ľudskú hlúposť. Určite prežije toho, kto ju tu zanechal. Otvorili sa mi výhľady na ľavú stranu. Na protiľahlom kopci sa točila vrtuľa veternej elektrárne. Ako som neskôr zistil, je nad Vrbovcami.

Pri hraničnom kameni 30/12 ide modrá do českého vnútrozemia a ja po hranici opisujem oblúk vľavo. Schádzam dolu svahom a pri hraničnom kameni 32 vychádzam z lesa pri železničnej trati. Opúšťam hranicu, prechádzam cez trať a zbieham na asfaltku tesne pri vstupe do Vrboviec, časť Šance. Už po chodníku prichádzam na križovatku. Vľavo sa ide do Vrboviec a vpravo na stanicu. Hraničné kamene oddeľujú futbalové ihrisko od obce. Zaujímalo by ma, či ak si chcú zahrať futbal, musia cez colnicu. A čo keď prekopnú loptu ? Vedľa novej požiarnej zbrojnice stojí pamätník sľubu slovenských dobrovoľníkov v roku 1848. O tri dni vybojovali víťaznú bitku a tento deň je dnes Dňom slovenskej armády.

Keďže do odchodu autobusu mám dosť času, idem si na stanicu po pečiatku. Maruška Kudeříková, popravená fašistami, tu má pamätnú tabuľu a je po nej pomenovaná aj červenou značená trasa do Strážnice. Pri návrate na autobusovú zastávku chytám stop, ktorý ma zavezie do Myjavy. Pozrel som si Štefánikov pamätník pri kostole, neďaleký pamätník padlým v boji proti fašizmu a idem na autobusovú stanicu. Zisťujem, že ráno mi ide autobus do Vrboviec 6:42 a tak si idem nájsť ubytovanie. Neďaleko autobusovej stanice je Spoločenský dom a v ňom penzión. Izba za 250 Sk mi vyhovuje. Dávam si na večeru slepačí bujón s vajíčkom a pizzu Margharitu. Všetko za 100 Sk. Teplá sprcha a 20:30 už chrním.

2. deň

Vrbovce Šance – Stráň – sedlo U tří kamenů – Kobyla – Bukovina – Kněžské hory – Osypné hory – Zrubenec – Machnáč – Tlstá hora – Mlýnky – Sudoměřice – Skalica

Vstávam sám bez budíka. Naraňajkujem sa, pobalím a 6:30 opúšťam penzión. Na autobusovej zastávke už sú miestni dôchodcovia. Z ich rečí vyrozumiem, že takto každý deň, pokiaľ to počasie dovolí, cestujú do okolia Vrboviec. Momentálne zbierajú slivky, šípky a hríby. Ich írečitá myjavština ma dobre naladí.
Vystupujem vo Vrbovciach, časť Šance a od hraničného kameňa 36 sa vyberám smer Sudoměřice. Riečku Teplica prekračujem po moste a lesnou cestou neustále doprava stúpam lesom. Napokon idem úvozom. Všade v lese svietia jedle bedle a srnky mi len tak prebehujú cez cestu. Červená, ktorá tu podľa mapy má byť, sa nejako nekoná. Prichádza až po hodine a aj to z Čiech a je to Cesta M. Kudeříkové. Opäť nachádzam staré hraničné kamene. Vychádzam na kraj poľa. Otvára sa mi prekrásny výhľad na roztrúsené samoty a oblúk kopcov nad nimi. Tade niekade som 15. 6. 2002 zbehol do Vrboviec pri mojom prvom prechode tejto časti hranice.

Prichádzam k smerovníku U Tří kamenů. Sú tu dva kríže, tri kamene, pričom na jednom sa ešte horko ťažko dá niečo prečítať. Neďaleko je mladá lipka, ktorú tu spolu s kamarátmi zasadil Jiří Grygar 27. 9. 2003. Voľakedy popularizoval vesmír v televízii. Je tu kde posedieť, sú pripravené prúty na opekanie. Po zelenej značke sa dá po 2,5 km dostať k veternému mlynu pri Kuželove, kde je tiež aj veterná elektráreň.

Pokračujem lesom hore na Kobylu. Tu sa hranica prudko stáča vľavo a ja idem po okraji lesa lúkou. Je mi smiešne, koľko tu nastavali zábran a všetky obchádzajú nové cestičky. Mám krásny výhľad na moravskú rovinu. V hore predo mnou svieti hraničný priesek. Hranica sa prudko stáča doprava a ide remízkou uprostred lúk plných rozkvitnutých jasienok. V kroví som vyplašil srnku, no ona mňa ešte viac. Pri hraničnom kameni 3/3 nachádzam studničku a neskôr idem popri potoku Vrbečka. Na lúke fotím tri odpočívajúce srnky, ktoré najprv neveriaco pozerajú, no vzápätí frndolia do lesa. Prechádzam potok a lesom pomaly stúpam hore. Napájam sa znovu na červenú. Nachádzam pre zmenu starý kameň s vytesaným H.S. Zaráža ma divný zvuk a ešteže mám dobré uši. Z hora prefrčal popri mne cyklista. Prichádzam k smerovníku Bukovina a tu začína oplotenie Obory Radějov, ktoré ma bude sprevádzať dlhé hodiny.

Cestou popri oplotení prichádzam k smerovníku Kněžské hory. Je tu zle uvedená nadmorská výška. Rozdiel je 60 m, čo považujem za dosť. Zelená turistická značka po schodíkoch prekračuje hranicu i plot a vchádza do obory. Je tu presne vymedzené časové obdobie, kedy možno cez oboru chodiť a vraj je to monitorované kamerami. Zvláštny hraničný priechod. Cesta ma ďalej doviedla k smerovníku Machnáč. Hranica sa neďaleko neho prudko stáča doprava a klesá popri obore dolu. Počujem už známe „mraučanie“. Horou sa pohybujú srnky. Klesám popri Sudoměřickom potoku a tu sa začína vodná hranica Slovenska, ktorá sa končí až pri Kalonde, odkiaľ rieka Ipeľ tvorí hranicu s Maďarskom. Vyplašil som nádherného jeleňa, ktorý sa mi aj s asi desaťčlenným stádom ešte pár krát ukázal, no odfotiť sa nedali. Keďže sa mi popri potoku šlo zle, privítal som asfaltku zľava a kráčal som po nej až k pripojeniu ďalšej zľava. Pri miernom stúpaní som z nej zbehol zase do lesa k potoku a po mostíku som prešiel do osady Mlýnky. Hrdo vlajúca kanadská vlajka ma najprv zarazila, no vlajka so znakom lesnej múdrosti mi potvrdila, že tu asi žijú pravoverní trampi.
Neďaleké Měsíční údolí mi pripomenulo rovnomenné údolie pri Miřetíne. Päť rokov som tu v augustových trojtýždňových turnusoch robil športového referenta v Letnom detskom tábore Filmového studia Barrandov. V pamäti mi ožívajú nezabudnuteľné zážitky na foglarovské tábory!

Vykročil som na posledný úsek dnešného dňa. Cesta vedie po asfaltke popri penzióne Jana, ktorý je perfektne vybavený – bazén, volejbalové a futbalové ihrisko, chatky, detské preliezačky. Došiel som k vodnej nádrži Mlýnky. Jej prostriedkom ide česko – slovenská hranica. Ďalej som kráčal popri množstve záhradných chatiek a vinohradov, z ktorých sa ozývala sporadická streľba na odplašenie vtáctva. Pri smerovníku Mezi Starými horami som odbočil na poľnú cestu a prišiel do Sudoměřic na križovatku. Prečítal som si informačnú tabuľu o Strážnickej vinařskej stezke, Sudoměřiciach a vykročil doľava na hraničný prechod. 25. 1. 2003, kedy som tento úsek šiel po prvý krát, fungoval. Dnes sú budovy zatvorené, uprostred asfaltky sú betónové kvádre a nik si vás nevšíma. Hranica ide vpravo po sútok Sudoměřického potoku s Baťovým kanálom a rieku Moravu. Nechcelo sa mi už šliapať v horúčave a po 30 kilometroch ešte poliami. Po asfaltke som prišiel až do Skalice.
Prezrel som si mestské hradby, Františkánsky kláštor, kostol na námestí s vyhliadkovou vežou, prenádherne vymaľovaný Kultúrny dom, námestie s potokom pod sklom, Severnú baštu a rotundu Sv. Juraja. Skalica je naozaj pekne upravená, aspoň teda historická časť. Vlakom 16:20 s prestupmi v Holíči a Kútoch som odcestoval do Bratislavy.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek