Trasa

sedlo Volárska – Kozelník – Rejchard – Štálová – Sklené Teplice – Pustý hrad – Chrústov – Vyhne, Kamenné more – Vyhne

Druhý deň - Cez sedlo Dubinky

Ráno sa nevyvíja štandardne. Zvyčajne ráno vstávam v prírode s brieždením. Teraz odignorujem budík ako poslednú rezervnú výstrahu. Veru, je už pred pol siedmou, keď vyliezam z pelechu. Dnešné časové plány sú len nesplniteľným snom. Tráva je suchá, očakávaná vlaha nadránom nepadla. Nohy zostanú suché.

Balenie mi trvá dlho. Je pol ôsmej preč a len vyrážam na cestu. Štandardne nalačno. Raňajky budú až po pár kilometroch. Takže trošku stúpania na Strelu a o poznanie väčšie klesanie chodníkom, čo slabo poznať v teréne. Držím sa viditeľných značiek a hľadám najschodnejšiu trasu. Výrazne strácam nadmorskú výšku až do polohy Šingľová. Je tu zachovalá lesnícka chatka, bez možnosti využitia pocestným aspoň externým posedením. Tak kráčam kvalitnejšou lesnou cestou ďalej.

Pohodový úsek s občasnými výhľadmi ma privedie do sedla Dubinky. Na kraji otvoreného zoraného priestoru sa nachádza vynovený murovaný objekt. Zaujmú aj kvitnúce gaštanové stromy. Nádej na príhodné miesto k raňajkám mi berie porast žihľavy, obkolesujúci domček. No keďže cítim hlad, zaujmem miesto na brvne ležiacom pri kraji cesty a niečo s problémom urobím. Pre zaujímavosť, cyklistický smerovník miesto označuje ako Salaš.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dolinka - Šedibokov laz

Po viac ako polhodine začínam prvýkrát viac stúpať na kopec Marcička. Poteší pekný výhľad smerom k obci Podhorie tesne pod hrebeňom hôr. Vrch Žakýlskeho hradu je ozaj výrazný. Neleží však na mojej plánovanej trase. Práve zdolávaný vrchol je vlastne len pretiahla zalesnená plošina. Ani neviem, kde najvyšší bod bol. Zažijem znovu to, čo bolo počas tejto výpravy už niekoľkokrát, miniem odbočku. Strácam čas a predlžujem si dĺžku pochodu.

Na nasledujúcej križovatke ciest mám skoro výčitky, že krivdím značkárom. Je tu šípka. Jasne ma naviguje vpravo. Z kraja cesty ponad vyťaženú plochu sa pokochám pekným výhľadom v smere plánovaného presunu. Zaujme ma zvláštna plocha na hrebeni za dolinou Jasenického potoka. Veľká lúka s riedkym, skoro sadovým porastom stromov. No musia to byť väčšie exempláre, ak ich vidím z tejto diaľky. Tak to som zvedavý.

Takže s čistým svedomím kráčam klesajúcou zvážnicou smerom k údoliu. Chyba lávky. Takto uspokojený prejdem niekoľko sto metrov a až pochybnosť ma núti preveriť trasu. Som mimo, na cyklistickej ceste. Asi najväčšia zachádzka počas týchto dní. Vraciam sa. V smere šípky bolo treba prejsť len niekoľko metrov, potom odbočiť k rúbanisku. Tak hovorí navigácia. No ani to neplatí. Je tam nepreniknuteľná húština bukovej mladiny. Až kdesi opodiaľ sa mi podarí preraziť s problémami na lúčku v klesajúcom údolí. Logika dáva nádej, tadeto, tým porastom žihľavy pôjde chodník. A je to pravda. Na vstupe do lesa vidím značky, chodník nie.

Klesanie lesom sa mení na klesanie nepokosenou lúkou nad budovami Šedibokovho lazu. No sme na okraji pôvodného nemeckého baníckeho osídlenia, a tak by to mohol aj štál byť. Tento výraz, s ktorým sa stretám v oblasti Veľkého Poľa, som registroval aj vo Švajčiarsku. Až tam som si uvedomil, že je to pôvodne výraz pre stajňu. Chôdza vysokým porastom travín nie je nič moc, no aspoň žihľavy je menej.

Prejdem poza budovy umiestnené v horných polohách trávnatej dolinky, obkolesenej lesmi. Sú pomerne zachovalé, ale nepreskúmavam ich. Ani cesta k nim nenesie znaky častých návštev. Ozaj je to pekné miesto, podľa mapy aj s pekným menom Dolinka.

V mieste prudkej zmene smeru serpentínou narážam na búdu zo skriňovej V3S-ky (Maringotka pri Šedibokovom laze). Zaujímavé, že otvorená. Ako následne zistím, už ho aktívna prispievateľka do Hiking.sk nazvala zaujímavou zlátaninou. Trefné, no objekt na kraji lúčky je funkčný.

Kozelník

Nezdržím sa dlho a pokračujem lesom vedľa slabého potôčika až na lúky priamo nad Kozelníkom. Dole v údolí vidím niečo ako exkluzívnu chatu s jazierkom. Značený chodník klesne na dno až pred vstupom do obce. Slávobránou, čo ma tu privíta, je menší viadukt na železničnej trati. Studničku ihneď za podjazdom využijem na scivilizovanie telesného stavu. Upozorňujem, že nesie alibistický nápis nepitná voda.

Obec nie je zapadákov. Je tu aj obchod. A funkčný a otvorený. Pôsobí síce dojmom vypredanosti, no radšej takto ako bez tejto základne. Urobím menšiu tržbu, dohydratujem telo, doplním energiu. Po predpoludňajšej prestávke sa presúvam obcou v smere toku potoka. Všetky zaujímavosti v obci odignorujem, k železničnej stanici neodbočujem, aj keď som to mal pôvodne v pláne. Východiskový smerovník turistických značiek si neodfotím.

Chvíľu kráčam krajom hlavnej cestnej komunikácie až k Radošovu. Zastaví ma tu fungujúci motorest. Využijem možnosť dobitia batérie mobilu. Čas trávim nad radlerom s kávičkou. Ignorujem možnosti teplého jedla, čo ide dobre na odbyt. Ťažko by sa stúpalo s podávanými robotníckymi porciami v žalúdku.

Rejchard

Je po 12.30 a mne neostáva nič iné, len kráčať ďalej. Prakticky od stola začínam naberať nadmorskú výšku ku kóte s poslovenčeným názvom Rejchard. Stúpanie vedie lesnou cestou poznačenou vodnou eróziou. Niekedy mám dojem, že rozsah lesných prác sa zúžil len na ťažbu a zvoz dreva. Lesná pracovníčka je len archaický pojem. Aspoň som niečo také dávno nevidel. Keď samozrejme nerátam túry v Česku. Lesné cesty sú v poriadku len v prípade, že je možnosť minutia eurofondov.

Prídem na koniec lesa, stúpania nie. Som na kraji zvláštnej otvorenej plochy. Je to to, čo ma zaujalo z výhľadu nad Dolinkou. Majestátne duby rozsadené v širokom priestore smerujúcom až k vrcholu. Podrast netvoria traviny, ale husté náletové dreviny tak vo výške jedného metra. Chodník je nezreteľný, no kráčam asi správnym smerom k vrcholu. Ten má obdobný charakter, len kráčam síce ešte nepokosenou, no viditeľne každoročne obhospodarovanou lúkou. Trošku mi to začína byť jasné. Nižšie došlo nedávno k mechanickému odstráneniu náletových drevín, no príroda sa tak ľahko nevzdáva. K takej obnove lúk a pasienkov, ako vidím tu hore, by musel Kozelník dostáť svojmu menu veľkým stádom kôz. To by bolo to pravé, čo by vrátilo veľkej časti plochy pôvodný ráz.

Rozmýšľam, koľko majú niektoré aj bizarné duby rokov. Za ktorého habsburského panovníka boli vysadené. Tí čo ich vysádzali, nemysleli, že sa sami takéhoto výsledku dočkajú. To bola výhoda monarchií. Konajú v rozsahu stáročných dynastii, nie ako teraz len od volieb do volieb. Myslieť na to, čo to prinesie ani nie deťom, ale až vnukom a pravnukom, to sa už nenosí. Nečudujem sa ani, že je to na Štiavnicku. Bolo centrom technickej a lesníckej vzdelanosti monarchie. Možno preto sem rád chodím. Vidieť tu nielen prírodu, ale aj množstvo pamiatok a vzťah dávnych obyvateľov ku krajine. Človeka chytá akási nostalgia k tým časom. Takto a podobne mi lietajú myšlienky, keď sedím pod košatým dubiskom na kraji oblej, skoro plošiny bez výrazného vrcholu. Nie, nemám čas, no nechce sa mi opustiť magické miesto. Škoda, ani následne sa mi o Rejcharde nepodarí dozvedieť viac.

Hovorí sa, že aj cesta môže byť cieľom. No objav takého miesta dáva ceste celkom iný význam. Zasiahne dušu a je vzťahom na celý život. Už nemusím vidieť madagaskarské baobaby, videl som rejchardské duby.

Predsa musím pokračovať v ceste. Zídem na lúčky pod svahom. Tu je stromov pomenej. Ešte posledné otočenie späť, posledný pohľad na rozlúčku. Trošku periférne zahliadnem niečo zvláštne. Vraciam sa kúsok. V poraste je skrytý zrub. Otvorený, akoby k útulni predurčený objekt. Okrem verandičky v dobrom stave. Zaujímavé, nikde nie je o nej zmienka. Skúsim ho trošku spropagovať. Zaslúžil by si záchranu.

Cez Štálovú

Prekročím cestu, kráčam v miernom stúpaní lesom. Na hornom okraji peknej lúčky Predná Pastierska je mokraď. Ukazuje na prítomnosť pramenitej vody, no vychutnať si ju môžu akurát len diviaky. Inak je to chôdza lesnými cestami krútiacimi sa medzi vrchmi. Len ojedinele si vychutnám výhľad k obci Močiar. Párkrát som sa dostal na kraj jej chotára, no nikdy som tam nebol. Ak to nepôjde pešo, budem musieť autom. Už dlho ma skryté sídlo láka.

Náznak zmeny oznámila chôdza po asfalte, nepotešilo ma hlavne klesanie. Očakávam zdolávanie výraznejšej kóty Štálová a každý stratený meter znamená následné väčšie stúpanie. Samozrejme, prehliadol som odbočku do lesa. Tak návrat, a už je tu nepríjemné stúpanie svahom, v poslednej fáze hrebienkom. Chodník ani tu nejaví znaky častého používania. Lesný porast smerom k vrcholu sa stáva starším, s peknými exemplármi. Vrch je plne zalesnený, na jednom strome je vrcholová tabuľka so smerovníkmi ešte z roku 1967. Na počudovanie, v dobrom stave. Obmedzené výhľady sú len cez menšiu rúbaň k severovýchodu. Pekné miesto, no nie je tu nič, čo by ma zdržalo.

Klesanie sa mi zdá na druhú stranu ostrejšie ako to, ktorým som stúpal. Okolo pekných exemplárov dubov prichádzam na úzku šiju. Keby to nebolo tu, tak sa budem do krvi škriepiť, že kráčam bývalým vysokým železničným násypom. Tak je pravidelná a príkra na obe strany.

Len príjemný úsek lesom, krajom zelenajúceho sa vyťaženého priestoru a som v sedle Kráľov stôl. Už som tu bol. S Petrom sme absolvovali pred pár rokmi prechod Tlmače - B. Štiavnica - Žiar nad Hronom. No dáko sa mi nevynárajú spomienky. Nejde mi do mozgu, že si nepamätám akoby aleju krásnych javorov.

Sklené Teplice

Po Jaseňovú pažiť je to úsek, čo som už vlastne absolvoval. Tam na kraji štátnej cesty do Močiara využijem ponuku nekrytého posedenia a zhodím batoh. Krátka prestávka v sedle sa hodila. Dnes je to prvé oficiálne miesto slúžiace k turistickému relaxu, na ktoré som narazil.

Prejdem cestou pár metrov a odbočujem značenou trasou do Vydričnej doliny. Na jej konci ma čakajú Sklené Teplice. Už sa teším. Spočiatku je to ešte zaujímavé klesanie, ale ako zostúpim ku dnu, je to klasika chôdze cestou nekonečným údolím s prebiehajúcou ťažbou dreva. Osviežim sa pramenistou vodou z prameňa na okraji asfaltky. Trošku tŕpnem, či ma mostík k nemu udrží a nespadnem do kanála. Chatu Lesov SR Vydrica zaregistrujem len mimochodom. Nestála mi za zdržanie.

Ako sa vzdialenosť ku kúpeľom zmenšuje, začínam vzhliadať k Vydrickému potôčiku. Treba spraviť očistu tela a nahodiť na seba niečo, čo viac zapadá do atmosféry kúpeľnej oázy. Vhodné miesto akoby ani nebolo. Až po prvých, hlavne rekreačných objektoch nachádzam niečo prístupné. Celotelová očista v potôčiku splnila svoj účel. Len dúfam, že som bol mimo zorného uhla prechádzajúcich mladých žien. Nerád by som bol príčinou ich pokazeného večera.

Do samotných kúpeľov prichádzam po 18-tej. Ešte spláchnem prach z nôh v termálnom prameni, posledný úsek kráčam totiž v krosoch, a smerujem rovno ku Kursalonu. Ak sa mi niečo spája s týmto kúpeľným mestečkom (skôr dedinkou) je to táto budova. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov bol drevený výstavný objekt v katastrofálnom stave. Takže jej nový reštart s obnovou celého areálu považujem za malý zázrak. Odpustím, že stojí trošku inde a aj vyzerá trošku inak, ako ho mám v pamäti.

Posadím sa k vonkajšej stene, objednám si pivko a kávu. Obsluha nemá problém s využitím vonkajšej elektrickej zásuvky, a tak dobíjam aj túto energiu. Na pľaci hrá živá hudba, ja v pohode pozorujem prebiehajúci kúpeľný život. Atmosféra má niečo do seba.

Začínam rozmýšľať, čo s načatým večerom. Doplním si vodu z levíkovho termálno-minerálneho prameňa. Nechce sa mi, no treba pokročiť v putovaní. 19.30 je signálom, aby som vyrazil smerom k Pustému hradu. Od opúšťania obce je to ostré stúpanie do svahu. Návštevu tejto, už ani nie zrúcaniny, by som neodporučil na romantickú prechádzku v rámci kúpeľného manželstva. Mohla by byť posledná. Teda ak obaja nemajú turistické sklony. Ako test pred niečím serióznejším by mohla fungovať. Moje hodnotenie mohlo byť poznačené aj vypitým pivkom a neochotou opustiť príjemné miesto stále sa pripomínajúce hudobnou produkciou. Takže každopádne stojí za návštevu. Niečo tam predsa je a čosi aj od hradného vrchu vidieť.

Trvalo to hodinu, stojím na kamennom výbežku zalesneného hradného kopca. Moc to tu neskúmam, nie som tu prvýkrát. Tak len pohľad asi dvomi smermi do diaľky. Posledné lúče dávajú obláčkom ružovú farbu. Je to jasné znamenie k nájdeniu miesta pre hamac. Miesto nebude také pekné, ako bolo minulú noc. No tráviť noc v tieni miesta, kde dejiny kráčali, má tiež svoj náboj.

Tretí deň

Noc prebehla v pohode, podarilo sa mi zaspať ešte včera napriek snaženiu šuchotajúceho ježka. Len vstávanie bolo ako cez kopirák s minulým ránom. Vyrážam s patričným zdržaním. V prvej fáze chodníkom, neskôr lesnými cestami. Odignorujem lavičku pri Horárovej studničke, ku Chate pod Dubom len na chvíľku odbočím. Janovské sedlo je len križovatkou lesných ciest patrične poznačených zvozom dreva.

Aj nasledujúci úsek je poznačený práve prebehnutou ťažbou. O to je väčší kontrast s nasledujúcim miestom. Najskôr pri smerovníku Chrústov stretám mladíka. Povedal mi, nech si dám pozor na svine. Po chvíľke upresňuje, nie pred ľuďmi, ale diviakmi. Tak to mi odľahlo. U zvieraťa možno totiž očakávať logické jednanie.

A k tomu kontrastu. Vychádzam z lesných ciest na okraj otvoreného priestoru. Ukázal sa mi široký zelený obzor lúk, lesíkov s rozhodenými domčekmi samôt. V pozadí to lemuje zelená hradba hôr, oddeľujúca Vyhniansku a Hodrušskú dolinu pod modrou oblohou. Až teraz si uvedomujem rozsiahlosť Vyhnianskeho kamenného mora... Skalnatý rozsyp zaberá veľkú časť kopca nad obcou, kde chcem púť ukončiť.

Prejdem cestou lúkami okolo niekoľkých domov osady Chrústov. Nemám dojem, že by tu trvalo niekto žil, no aj staršie obydlia sú v dobrom stave. Len neviem, či sem vedie aj iná komunikácia. Táto, po ktorej vedie značka, nie je veľmi pre osobné autá vhodná. Jej stav sa zlepší až po prekonaní Stružianskeho potoka.

Vyhnianske Kamenné more

Som nastavený na ukončenie pochodu a nasledujúce krátke a nevýrazné stúpanie mi nie je po chuti. Pri soche neidentifikovaného svätého dosahujem okraj Vyhní. Nesmerujem do doliny, ale hrebienkom okrajovou zahradkársko-rekreačnou oblasťou idem k výraznému kopcu Kamennej. Na vrch vystúpim chodníkom tylovou stranou Kamenného mora. Výhľad je pekný, aj keď obmedzený na štvrťkruhový výsek ponad kamenný svah. Pekne vidieť dolinku Klokočského potoka a ešte nefunkčný areál akvaparku. Tak tu hore som prvýkrát. Po chvíľke prichádza starší dôchodcovský párik. Poľutujem pani, do akého kopca ju partner vyhnal. Bolo to ale vraj opačne.

Už len rýchlo dole. Značená trasa umožňuje si vychutnať rozsiahle skalné more. Akoby som sa pohyboval vo vysokohorskom teréne. Kráčam z jednej skaly na druhú. Tak toto tu už poznám. Zaujímavé miesto, zaslúžiace si návštevu. Musel to rachot byť, keď sa skaly zrútili. Pri vstupe do lesa si ešte prečítam pár informácii na tabuli. Tvrdosť horniny sa využívala k výrobe mlynských kameňov až do roku 1937.

Neostáva mi čas na žiadne zdržovanie. Autobus nepočká. Ešte sa stihnem trošku upraviť a tesne pred poludním opúšťam Vyhne. Na ochutnanie produktov miestneho pivovaru mi neostal čas. 51-hodinová návšteva štiavnických vrchov končí. Môžem plánovať novú. Ešte je tu množstvo chodníkov, ktoré som neprešiel, veľa zaujímavých miest, čo som nevidel a o ktorých ešte ani neviem. Máloktorá oblasť Slovenska je tak zasiahnutá pamäťou dejín ako táto. Stále sa tu dá niečo nové objaviť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek