Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tábor pod Jelencom
Tábor pod Jelencom Zatvoriť

Túra Z Plaveckého Podhradia do Lošonca

V Malých Karpatoch som bol naposledy na vandri pred ôsmimi rokmi. Odvtedy som síce pohorie viackrát navštívil, ale vždy to bolo len na jeden deň. Preto som sa pri plánovaní jesenných potuliek rozhodol, že v septembri rest zmažem a do Malých Karpát vyrazím aspoň na tri dni. Pohorie mám po značkách celé prejdené, preto padlo rozhodnutie, nebudem po nich chodiť, ale využijem hustú sieť neznačených chodníkov, ktoré dodajú putovaniu „objaviteľský punc“. Stačilo sa len pobaliť a mohol som vyraziť!

Vzdialenosť
53 km
Prevýšenie
+2118 m stúpanie, -2114 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 13.09.2020
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Prameň pod Jelencom, prameň Sklená huta, prameň Kolovrátok, studnička pri lúke Amon, prameň Dračia studňa
Nocľah
Pod vrcholom Jelenca, Starý plášť (bivaky)
Doprava
Malacky (vlak, bus) - Plavecké Podhradie (vlak, bus)
Lošonec (bus) - Trnava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.707 Malé Karpaty - Červený… (1:25.000)

Trasa

Plavecké Podhradie – Orlia skala – Čertova dolina – Sološnica, Židovský cintorín – Sološnica, centrum – Sološnická dolina – Pod Bielou skalou – Holint – Jelenec – Geldek – Jelenec – Sklená huta – Kolovrátok – sedlo Uhliská – Amonova lúka – Jelenia hora – Plavecký Mikuláš – Mokrá dolina – Starý plášť – Ostrý kameň – Čierna skala – Pod Čiernou skalou – Lošonec

Korona-nekorona, vander musí byť!

    1. augusta – zasadá Pandemická komisia, minister zdravotníctva SR potvrdzuje začiatok druhej vlny pandémie, vznik pandemického plánu;
    1. augusta – Ministerstvo zdravotníctva zverejňuje pandemický plán, vznik tzv. semaforu, varovného systému, ktorý pomocou troch farieb zjednodušuje sledovanie epidemiologickej situácie v SR;
    1. septembra – pandemická komisia odporučila v červených a oranžových okresoch sprísnenie opatrení nad rámec celoštátne platných nariadení;
    1. septembra – vyrážam na 4. koronavander v roku 2020, z Plaveckého Podhradia do Lošonca.

1. deň

Pandemická situácia sa začína nenápadne zhoršovať. Oficiálne tu už máme druhú vlnu. Zatiaľ sa to ale veľmi nerieši, aj keď na pandemickom semafore začína svietiť výstražná oranžová. Ľudia cestujú veselo krížom-krážom a ja tiež nie som výnimkou. Vlakmi sa presúvam do Malaciek, kde prestupujem na autobus smerujúci do Plaveckého Petra. Počas cesty sledujem okolitú krajinu a očami hľadám známe miesta. Keď sa za Rohožníkom objavujú siluety Vysokej, Vápennej a Plavecké hradu, som vo vytržení. Ako dávno som túto scenériu nevidel!

Vystupujem v Plaveckom Podhradí. Dobre viem, že krčmu otvárajú až poobede, tak hneď zamierim do predajne potravín, kde si kupujem tradičné štartovacie pivo. Po jeho vypití začínam.

Šliapem hore dedinou po trase žltej značky smerujúcej na Vápennú. Tam však ale dnes nepôjdem. Nad Čertovou dolinou opúšťam značku a po ostrožnom výbežku sa dostávam na Orliu skalu. Vlastne nejde o skalu, ale o súbor brál a skalných veží, ktoré vytvorili veľmi impozantné zákutie. Z okrajov brál pozorujem krajinu Záhoria pod majestátnou Vápennou. Dobre vychodeným chodníkom zostupujem do Čertovej doliny a po poľnej ceste sa presúvam nad Sološnicu. Intuitívne sa dostávam do časti volanej Betlehem. Ale prečo Betlehem, tak to dodnes neviem. Idem okolo zaniknutého židovského cintorína k malebne situovanému krížu a ďalej cez obec prichádzam do legendárnej krčmy Pod Roštúnom. Nikdy ma nesklamala, vždy bola otvorená! Oddych v nej mi po precestovanej noci padne vhod. Naberiem síl a môžem energicky vyraziť vpred hore Sološnickou dolinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za altánkom Antalová odbočujem do vedľajšej doliny. V jej závere sa púšťam hore kopcom po lesnej ceste. Stúpanie je čoraz viac a viac strmšie, preto využívam menšiu rúbaň s výhľadom na Vápennú na krátku zastávku. Terén sa pomaly zmierňuje, onedlho pohodlne šliapem modrou značkou smerom na Sklenú hutu. Idúc popri ohrade zvernice Biela skala netrpezlivo vyzerám miesto, kde sa dá odbočiť na lúku Holint. V minulosti tu stála huncokárska osada. Dodnes z nej nezostalo nič, len pozostatok ovocného sadu. Na okraji lesa si sadám do trávy. Zhodnocujem situáciu. Dnes mám v pláne vystúpiť na Jelenec a Geldek, zdolať oba vrcholy a niekde v ústraní si vybudovať tábor. Zásoby na večer sú nedotknuté v batohu, aj vody mám dostatok, tak po krátkom odpočinku vstávam a po skalnom hrebienku začínam naberať prvé výškové metre.

Idem lesom, neskôr sa pod známou vyhliadkou napojím na chodník. Vedie ma cez viaceré terasy, stále hore, až na západný vrchol Jelenca (695 m). Krásna vrcholová lúka ma vždy veľmi očarí. Jej scenériu dopĺňa niekoľko starých pokrútených stromov. Zvalím sa do trávy a užívam si teplé, ešte stále letné počasie. Okrem mňa tu niet nikoho. Len tak, bez ruksaku sa presúvam na východný vrchol volaný Geldek (Keltek, 694 m). Vlastne ani neviem. Je správny názov celého kopca Jelenec alebo Geldek? Alebo… veď znalci Malých Karpát to iste napíšu do fóra k článku.

Vrcholové bralo ponúka obmedzený výhľad východným smerom. Podobne ako na Jelenci, tak aj tu je dobré miesto na táborenie s ohniskom a peknou rovinkou na postavenie stanu. Ale nakoniec som sa rozhodol spať inde. A to na skalnej terase pod západným vrcholom, z ktorej sa otvára krásny pohľad na juh. Hneď ako sa tam vrátim, staviam stan a zbieram drevo na oheň. Potom čakám na „zlatú hodinku“, aby som mäkké teplé svetlo využil na urobenie niekoľkých fotografií z okolitých vyhliadok. Ako Slnko zapadne, zapaľujem táborák, opekám slaninku a popíjajúc „ohnivú vodu“ čakám na tmu a príchod spánku.

2. deň

Vstávam na úsvite. Noc bola mimoriadne teplá, zato ráno je chladné. Napriek tomu, že je ešte leto, jeseň sa pomaly vkráda do krajiny. Dolina pod Jelencom je zahalená do jemnej nízkej oblačnosti a na stromoch prvé listy menia farbu. S fotoaparátom v ruke sa vraciam na vyhliadky a pokúšam sa zachytiť náladu skorého rána. Po raňajkách balím tábor. Spleťou lesných chodníkov a ciest sa dostávam na Sklenú hutu. Toto miesto mám veľmi rád. Pred viac ako štyridsiatimi rokmi som práve tu prvýkrát v Malých Karpatoch táboril. Vtedy bolo vidieť ešte múry po bývalých domoch. Totižto, od druhej polovice 17. stor. tu stála Pálfiovská skláreň, neskôr sa tu usadili Huncokári. Osídlenie pretrvalo do polovice 20. stor., keď bola v roku 1951 osada opustená. Toľko aspoň hovorí informačná tabuľa stojaca na rázcestí turistických chodníkov.

V malom prístrešku stojacom opodiaľ dopíjam obe vody, „normálnu“ aj „ohnivú“. Tú „normálnu“ si idem načerpať z neďalekého prameňa. Keď som tu, vždy sa pri ňom zastavím. Po oddychu sa v dobrej nálade vydávam modrou značkou. Najprv idem po asfaltke, ktorá kopíruje bývalú trať úzkokoľajnej lesnej železnice. Neskôr odbočujem na chodník, aby som sa znovu napojil na asfaltovú cestu vedúcu na lúku Kolovrátok. V jej južnom cípe stojí menší prístrešok s ohniskom. Opodiaľ sa nachádza upravená studnička. Jej strecha bola v čase mojej návštevy poškodená pádom stromu, no viem, že dnes je opravená. Keďže sa ortuť teplomera neodvratne šplhá hore, v prístrešku znovu oddychujem. V duchu si sľubujem, že sa až po sedlo Uhliská nebudem zastavovať, ale budem bez prestávky šliapať. A tak si udychčaný za necelú hodinu sadám v sedle na lavičku pri malej kaplnke. Tu dávam „vale“ značkám a vydávam sa lesnou cestou popod Klokoč smerom k lúke Amon.

Na všetkých štyroch lúkach (Holint, Sklená Huta, Kolovrátok a Amon), ktorými som doposiaľ prechádzal, sa dá veľmi dobre táboriť. Každá má vhodné miesto na postavenie stanu, v blízkosti všetkých je prameň. Na Sklenej hute a na Kolovrátku stojí prístrešok, ktorý je možné využiť na bivak. Lúka Amon poskytuje komfort nocľahu v krásne obnovenom prístrešku. Z prameňa stojaceho poniže dočerpávam zásobu vody, ktorá sa mi v tomto teple rýchlo míňa. Len tak pre zaujímavosť uvediem, že na každej lúke stála v minulosti huncokárska usadlosť.

Znovu stojím na nohách a rezkým krokom naberám smer Jelenia hora. Sprvu idem po asfaltke, z ktorej po 300 m zabočím na lesnú cestu. Neskôr sa intuitívne napájam na zelenú značku klesajúcu z Javorinky. Úsek poskytuje viaceré krásne výhľady. Nad Jeleňou skalou opúšťam značku a chodníkom sa dostávam pod mohutné bralo. V skalnej stene sa nachádza vstup do menšej jaskyne, ale treba sa k nemu vydriapať do výšky necelých troch metrov. Vrchol zase poskytuje pekný výhľad na Záhorie, Pohanskú, Plavecký hrad a neďalekú Jeleniu horu. A práve tam sa dostávam cez borovicový les chodníkom vedúcim okrajom strmého zrázu. Jeleniu horu pokladám za klenot Malých Karpát. Jej masív, kde sa striedajú skaly, lúky a borovicový les, mi pripomína atraktívnu krajinu Stredomoria zasadenú do oblasti malokarpatských hôr. Jednoducho nádhera, ktorú treba vidieť! Bralá umožňujú krásne pohľady na neďalekú Pohanskú s keltským oppidom, Plavecký hrad a Záhorskú nížinu. Najmä západy Slnka sú tu výnimočné.

Nasledujúci úsek do Plaveckého Mikuláša zdolávam za niečo viac ako polhodinku. V teple som sa tešil na miestnu krčmu. Ale čakalo ma veľké sklamanie. Bola zatvorená! V duchu hútam, čo budem robiť. Vtom mi napadlo, čo tak zájsť na otočku do Sološnice na pivo. Krčmy sú tam otvorené, spoje dnes chodia pomerne husto, tak za necelých tridsať minút sedím v Esprese pod kostolom. Dobre oddýchnutý, ale hlavne naladený sa po dvoch hodinách vraciam späť do Plaveckého Mikuláša. Skôr ako vyrazím smer Starý plášť, idem na „kontrolnú“ obhliadku stredovekého hrádku stojaceho hneď vedľa kostola sv. Mikuláša. Potom si v obchode dokúpim „nevyhnutné“ veci k táborovému ohňu a rezko šliapem hore Mokrou dolinou.

Zastavujem sa až pri jaskyni Deravá skala. Jej útroby si idem pozrieť hádam aj dvadsiatykrát. Naposledy som tu bol pred tromi rokmi v rámci mojich hradologických aktivít, keď som navštívil nad jaskyňou situovaný malý opevnený útvar. Podľa odborníkov by malo ísť o pevnôstku stojacu na okraji vojenského tábora z čias vojenskej výpravy českého kráľa Přemysla Otakara II. do Uhorska (2. pol. 13. stor.). Dnes sa však nemienim teperiť strmým kopcom k pevnosti, ale pokračujem hore dolinou.

Zastavujem sa až v plytkom sedle medzi masívom Klokoča a Starým plášťom. Odtiaľto pokračujem po lesnej ceste, neskôr sa nevýrazným chodníkom dostávam pod skalné steny Starého plášťa. Chodník ide strmo hore. Keď sa zastavujem na okraji vrcholovej plošiny, fučím ako parná lokomotíva. Som tu. Ozaj, viete že sa v minulosti Starý plášť volal Stará plošť? Donedávna som to tiež nevedel. Ale takéto pomenovanie by dávalo celkom zmysel. Celú vrcholovú plošinu zaberá hradisko z doby bronzovej. Z troch strán ho chránili 15 metrov vysoké skalné steny, len na severe to bol val. Ten je spolu s pôvodnou bránou dodnes v teréne viditeľný. Na LIDAR-ových mapách ÚGKK SR masív kopca pripomína Aténsku Akropolu. Dobré miesto na spanie sa nachádza v severnej časti hradiska. Tábor si ale staviam na malej lúke na jeho východnom okraji. Do západu Slnka je ešte ďaleko, tak znovu vykonám obhliadku opevnenia a mohutného starého stromu stojaceho ako „totem“ uprostred plošiny. Keď Slnko začne sadať na západný obzor, rýchlo stihnem odfotografovať niekoľko záberov, potom zapaľujem táborák, opekám, popíjam a spokojne zaspávam.

3. deň

Budík ma zobúdza polhodinu pred východom Slnka. Rýchlo vyliezam zo stanu, rozbaľujem fotografický vercajg a snažím sa na „digitálny film“ zachytiť náladu zrodu dňa. Výhľady zo Starého plášťa síce nepatria k monumentálnym, ale aj tak vrchol poskytuje pohľad na blízke Orešianske vŕšky, Jelenec - Geldek a Vysokú. Cez zoom fotoaparátu pozorujem vzdialený Zobor a Žibricu. Po takmer hodine cvakania sa vraciam k stanu. Rýchlo sa naraňajkujem a pobalím tábor. Tak trochu som aj smutný, že nadišiel posledný deň vandra. Takéto myšlienky hneď zaháňam a sústredím sa na dnešnú etapu.

Starý plášť opúšťam po lesnej ceste, ktorá sa symbolicky začína v bráne hradiska. Dávam „vale“ valom a cez les postupujem vpred. Najprv miniem menšie bralo, potom idem okolo dvoch závrtov. Na dne jedného z nich je niečo, čo mi pripomína rumpál, pomocou ktorého by sa dalo vstúpiť do malokarpatského podzemia. No odvaha na speleologickú výpravu mi teraz chýba. Hádam dakedy nabudúce…

Vpravo od cesty týči bralo nesúce meno Ostrý kameň. Jeho vrchol ma fascinuje. Bralá majú zvláštne „genius loci“, napriek tomu, že neposkytujú výhľad. Predsa len, sú ukryté v lese. Pomaly klesám a napájam sa na lesnú zvážnicu, ktorá vedie paralelne s hrebeňom. Po takmer hodine sa dostávam pod Čiernu skalu. Navigácia ma nasmeruje na lesný chodník, po ktorom prichádzam do sedla medzi Čiernou skalou a kótou Polámané. Akoby bola dvojičkou Ostrého kameňa. Určite sa oplatí odbočiť na jej bralnatý vrchol. Po prehliadke brál sa vraciam do sedla.

Šliapem cez les, až natrafím na žltú značku vedúcu na Čiernu skalu. Prechádzajúc okolo skalného okna dosahujem jej vrchol. Skladám z chrbta batoh a len tak s fotoaparátom v ruke si prejdem viaceré skalné vyhliadky. Z nich sú veľmi dobré pohľady na juh, juhovýchod a juhozápad. Na jednej z nich dve slečny varia v akomsi čude kávu, pričom si to celé natáčajú na mobilný telefón. Pozerám na ne, ony na mňa… až ma nakoniec kávou ponúknu. A veru bola výborná! Akoby som sedel v dobrej cafetérii! Len teraz, pri písaní článku mi dcéra hovorí, tatino, veď ty si bol s nejakými influencerkami. Hmmm, vlastne dodnes ani dobre neviem, čo to znamená.

Z Čiernej skaly zostupujem po žltej značke smerom na Kršlenicu. No nejdem až tam. V mieste, kde sa križuje s lesnou cestou, opúšťam značku. Ďalej pokračujem po zvážnici ešte asi 1,5 km. Cestou nachádzam viacero krásnych bedlí vysokých, ktoré patria medzi naše najznámejšie a najchutnejšie huby. Na nenápadnom rázcestí ma navigácia nasmeruje na chodník, po ktorom sa dostávam až na lúku nad Lošoncom. Avšak v dubine pred dedinou sa dostávam do dubákového raja. Toľko dubákov tam rástlo, že by bol hriech nezobrať si aspoň najkrajšie. Nemám síce košík, tak dubáčiky improvizovane navliekam na šnúrku z „balíčka záchrany“, čo nosievam stále do hôr.

Ovenčený hubami vstupujem do obce. Autobus do Trnavy mi ide až o tri hodiny, tak sa usádzam v miestnej krčme. Ako tak sedím, nechtiac začujem rozhovor miestnej omladiny od vedľajšieho stola. Všetko okolo korony vnímajú ako mýtus či nejakú šialenú konšpiráciu. Len sa nad tým pousmejem.

Zhodnotenie

Nakoniec nastal čas zhodnotiť celý vander. Som s ním nadmieru spokojný. Po rokoch som navštívil staré známe miesta, prešiel som viacero úsekov mimo značiek, a tak som si obohatil poznanie Malých Karpát. Poslednú časť z krčmy na zastávku autobusu som zvládol bez problémo, tak mi nič iné nezostáva, len si plných pľúc zakričať: "Korona-nekorona, vander musí byť!!!"

Fotogaléria k článku

Najnovšie