Po júnových horúčavách nám prialo aj počasie. Stredné a severné Slovensko majú trápiť lejaky a búrky z tepla, ale v Tribeči by teplota nemala vystúpiť nad 28 stupňov, pofukovať by mal mierny vetrík a nanajvýš by nás mohol osviežiť letný dáždik.

Trasa

Jelenec – Stará skala – Plieška – travertínová kopa – Malá skala – Čierna skala – Jelenec

Zo zastávky v Jelenci sme si to šinuli modrou značkou k vodnej nádrži Jelenec. Počasie slnečné, bezoblačné, pofukoval mierny vetrík. Mňa na chvíľu pristavili plané čerešne vedľa cesty, ktoré nesmierne milujem, ale Ľubko mi nezabudol pripomenúť, že len pred dvomi dňami mi bolo zle od žalúdka. Hrozné, ako mi vie pokaziť radosť!!! Prišli sme ku križovatke ciest, modrú sme opustili a išli tzv. Kamennou cestou. O chvíľu sme boli na červenej značke a z nej sme odbočili na cyklotrasu, ktorá ide popod Starú skalu.

Stará skala

Nehrnuli sme sa hneď na vrchol, ale pekne sme ju odchádzali sprava popod skalné steny. Hôrku tvorí niekoľko menších skalných blokov a jeden mohutnejší. Skaly sa postupne rozpadávajú a pod stenou je suťovisko. Vyšli sme na vrchol a zostali sme prekvapení. Hôrka, aj keď sem nevedie oficiálny chodník, je označená. Veľmi sa mi páči jej vrcholová plošina, ktorú tvoria tri skalné zuby. Pekný výhľad je na Studený hrad, hrad Jelenec (Gýmeš) a Ploskú. Dobre sme si pozreli aj náš hlavný cieľ, Čiernu skalu. Zdá sa, že na východnej strane je to len skalnatá stráň. No však uvidíme!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Travertínová kopa

Prechod od Starej skaly k Plieške bol taký náš – bludársky. Chvíľu lesnou cestou, chvíľu lesom na divoko, chvíľu cyklotrasou a párkrát sme to prestriedali. Azimut však bol jasný a o chvíľu sme stáli pod Plieškou. Na vrchol sme nešli. Ten je zarastený nepôvodným jaseňom mannovým a bez výhľadu. Podchádzali sme ho teda vpravo a na jednom mieste sme narazili na nenápadnú machom obrastenú skalku. Vo vyprahnutom lese zrazu malá oáza zelene. Pozeráme lepšie na kamene a neveríme vlastným očiam – travertín! Kde sa tu vzal? Rozliezli sme sa po okolí a pátrali. Travertínová kopa nie je veľká, asi tak 10 x 10 metrov a väčšia časť je vyťažená. Našli sme aj otvor, ktorým kedysi vytekala minerálna voda. Podľa jeho veľkosti to mohol byť slušný prameň. Teraz voda žiadna, ale zato tam bola samička roháča veľkého, ktorá sa odtiaľ pokúšala vyškriabať hore strmým okrajom jamy. Otázka znie, či sa voda stratila samovoľne horotvornými procesmi, alebo k jej strate dopomohol človek ťažením horniny? Záhada zostala nevyriešená, a tak postupujeme ďalej.

Plieška

Ešte chvíľu lesom a prichádzame ku skalnatému severovýchodnému okraju kopca. Vítajú nás tri skalky, ktoré som si nazvala Tri sestry. Od nich schádzame k puknutej skale, ktorá, ako prezradila JanaT, sa volá Tulákova skala. No kto je tulák nevedno. Už z Tulákovej skalky je nádherný výhľad do Nitrianskej pahorkatiny. Výhľady z kremencových hôrok ma nikdy neprestanú fascinovať! Nemajú ani 500 výškových metrov a je z nich letecký výhľad doďaleka a zároveň dohlboka, no pritom je tu tak útulne, priam súkromne.

Prišli sme sem však preskúmať skalu aj zdola. Schádzame teda opatrne dole jej okrajom. Opatrnosť je naozaj treba. Kremencová skala sa láme a jej okraje sú niekde ostré ako nôž. Suťovisko pod skalou je nestabilné a členky na ňom tancujú akýsi chaotický tanec. Ale pomaly sa posúvame meter za metrom, hlavy vykrúcame nahor a obdivujeme chladnú, dramatickú krásu kremencových skál. Skala je mimoriadne členitá s prevismi, puklinami i malými jaskynkami. Na jej druhom okraji je obrovské balvanovisko s mohutnými blokmi. Samozrejme, vystúpime aj na vrcholovú plošinu. Videli sme už, čo je dole, a tak nerobíme na okraji pózy so zdvihnutými palcami, ale si s pokorou sadáme i kľakáme na hladkú skalu a kocháme sa pohľadmi do šírej krajiny, ale aj tým, čo je hlboko pod nami. Tu už začíname cítiť, že prichádza front a silnejúci vietor nám vylepšuje účesy. Plieška v zime bola úžasná, ale aj v zajatí zeleného mora má svoje čaro. Odtiaľto vidíme aj náš ďalší cieľ – Malú skalu. Vyzerá ako jednohubka.

Malá skala

Stúpame príjemným dubovým hrebienkom a čochvíľa sme na Malej skale. Chvíľu stojím, naberám dych a mám pocit, ako keby som sa ocitla v útulnej izbičke s veľkou terasou a nádherným výhľadom. Je tu ohnisko ako krb, niekoľko improvizovaných lavičiek a stolíkov, krásny urastený dub s vrcholovou knihou a unikátny výhľad na šíru krajinu.

Je čas obeda, tak vybaľujeme, ale nedá mi to a idem hneď pozerať zápisky vo vrcholovej knihe. Pri vyberaní vrcholovej knihy musím urputne bojovať so silnejúcim vetrom, ktorý mi stoj čo stoj chce uchytiť sáčok, v ktorom bola kniha zabalená. Na prvej strane sa dočítam o histórii vzniku oddychového miesta, chválim a ďakujem Gastonovi, Prcovi, Dolčemu, Horárovi a Ferimu. Vďaka chlapci!

Kniha bola založená 7. 3. 2021 a úvodnú stranu si dovolím odcitovať: Stojíme na kopci, vychutnávame si výhľad, parohy sme nenašli žiadne, Zara sa nám motá pod nohami a zrazu padne otázka „Prečo tu nespravíme lavičky, aby bolo kam sadnúť?“ Tak sa aj stalo. Veľkonočný piatok sme dali dokopy všetky potrebné veci, vyniesli hore a pripravili sedenie, na ktorom sa dá aj pohodlne ležať. Ohnisko sme vyložili veľkými kameňmi, aby mal oheň pokoj od pofukujúceho vetra. Dno ohniska bolo vyložené veľkými ploskými kameňmi. Na lavičky boli použité kmene so spadnutých stromov a na malé stolíky veľké pne, ktoré sa lesníkom nechcelo spíliť. Veríme, že sedenie vydrží dlho a využije ho veľa ľudí.

Obedujeme, kocháme sa výhľadmi a potom pokračujeme na vrchol Čiernej skaly.

Čierna skala

Vyšli sme na východný okraj Čiernej skaly. Skala tu nie je, len skalnatá stráň s krásnym vresoviskom a pekný výhľad na klenoty pohoria – Studený hrad, hrad Jelenec (Gýmeš), Ploskú. Vidieť aj na časť Požitavia a v diaľke komíny Mochoviec. Keď vresy v auguste zakvitnú, musí tu byť nádherne. Aj keď sem nevedie chodník je jasné, že skala je dosť často navštevovaná. Je tu ohnisko, improvizované sedenie a zaujímavý stolík zo starého pňa a plochej kremencovej dosky. Prešli sme vrcholovou plošinou, ktorá je zarastená riedkym dubovým lesom. Zo západnej stráne výhľady nie sú, ale zato sú tu skaly. Nie síce nejaké veľké bralo, ale zaujímavý stupňovitý svah. Kremencové skaly majú zvyčajne bielu alebo ružovkastú farbu, ale tu majú, vďaka lišajníkom, tmavú sivozelenú farbu. Nečudo, že dostala meno Čierna skala.

Tu si príroda povedala, že na dnes nám stačilo a prikázala vetru, aby nám ukázal, kto je tu pánom. Vietor nabral poriadne na sile a poháňal nás dole z kopca. Obišli sme Čiernu skalu a traverzom sme prešli pod Malú skalu. Pohľadom zdola sme sa rozlúčili s pekným miestom. Páčilo sa mi a rada sa sem ešte niekedy vrátim.

Vrátili sme sa na lesnú cestu a popod Starú skalu sme zišli k rekreačnej oblasti Remitáž. Cestou do Jelenca nás opäť pristavila planá čerešňa a keďže sme vedeli, že pivo bude až v Zlatých Moravciach, tak sme si všetci štyria zamaškrtili.

Autobus s nami prichádza do Zlatých Moraviec a s ním prichádza rosničkami sľubovaný dážď. Rýchlo utekáme pomedzi kvapky do našej obľúbenej kaviarničky U slepého na záverečné pivko. Tu nás čakalo ešte jedno prekvapenie. Mladá zamestnankyňa kaviarne nás šokovala otázkou: „Nie ste Vy z Bludária?“ V prvom momente som chcela povedať, že nie, že sme zo Zvolena, no potom mi svitlo. Potešilo – sme Bludári z Bludária.

Záver

Kremencové hôrky v Tribeči ešte nikdy nesklamali. Už sme na nich boli v každom ročnom období, za rôzneho počasia, rôznymi smermi, s rôznymi parťákmi a vždy to bol veľmi príjemný zážitok. Sú to proste chuťovky, ktorým sa nedá odolať!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek