Aké bolo Vaše prvé stretnutie s hlucháňom?

Už odmalička som sa veľmi rád potuloval horami v okolí našej dediny. Keď som si popísal všetky úlohy, už ma to ťahalo do lesa. Ako som sa túlaval chodníčkami prírody, stretával som sa s jej mnohými, mne dovtedy neznámymi obyvateľmi. Mojou prvou knižkou o prírode bol malý vreckový atlas „Naše vtáky“, ktorý mi pomáhal zorientovať sa vo vtáčej ríši môjho okolia.

Z celej prírody ma najviac priťahovali operence. Nebolo hádam dňa, kedy by som sa nebol aspoň na pár minút vybral na lúky za dedinu či do lesa poprezerať si tieto operené ratolesti cez ďalekohľad. Každé nové stretnutie aj s tým najbežnejším vtáčikom bolo pre mňa nevšedné, sviatočné. Celé hodiny som sa dokázal dívať na akrobatické sýkorky hojdajúce sa na tenučkých ovisnutých vetvičkách smreka pri sliedení za poživňou či na orly vznášajúce sa ladne nad dedinou...

K najsviatočnejším chvíľkam však patrili tie, keď som v prírode naďabil na nového operenca, ktorého som vzhliadol v živote po prvýkrát. Tieto momenty mi navždy utkveli v pamäti. Vždy, keď sa stretnem s nejakým takýmto, v mojich končinách vzácnym vtáčikom, oživí sa mi v pamäti ten okamih, keď som sa s týmto stvorením stretol prvýkrát. Vtedy sa mi zastaví kolobeh života a v mysli sa mi vybaví dej z detstva... Priznám sa, že mi je v tej chvíli veľmi príjemne na duši. V tom okamihu vidím pred sebou kontinuitu života a som veľmi šťastný, že tomu tak je...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako chlapec som o hlucháňovi čítal v knižkách a počul niečo od horárov a poľovníkov. Moje vtedajšie vedomosti o tomto vtákovi boli také, že je to plachý tvor hlbokých lesov. Vedel som, že poľovníci chodia na neho striehnuť počas tokania na Šturec a potom ešte do Suchej doliny na Chmeľky a do Ramanového. Mojím veľkým snom bolo vtedy vidieť aspoň kratučko tohto tvora. Ako malého deväťročného chlapca ma však rodičia nepúšťali od domu príliš ďaleko. Vždy som musel doma povedať, kam až idem a mama mi prikázala nejsť ani na krok ďalej.

Jedného dňa bolo však veľmi pekné počasie a ja som sa akosi nevdojak, zaujatý pozorovaním operencov, zatúlal cestou až na Šturec. Ešte nikdy predtým som v tých končinách nebol. Cesta ma však doviedla až na sedielko, z ktorého bol prekrásny výhľad na celý hrebeň Veľkej Fatry uprostred s Čiernym kameňom. Chvíľku som si posedel pod Božou mukou a potom ma to ťahalo pozrieť sa ešte aspoň pár metrov do starého smrekovo-bukového lesa. Ako som tak stúpal popri smrekovom vývrate, odrazu spoza neho vyletelo niečo veľké takým hlučným rapotavým letom, že som sa tak vyľakal, až som sa celý roztriasol. Mohutný čierny vták pristál na vetve buka len niekoľko metrov odo mňa. Bol to hlucháň...

Zostal som ako obarený, ocitnúc sa znenazdajky zoči-voči hluchániemu kohútovi... Stál som tam bez pohnutia, ani len okom som nežmurkol. Hlucháň na mňa podozrivo zazeral a za pár sekúnd, keď som si ho stihol v ďalekohľade pozorne poprezerať, uletel rovnako hlučným letom za hrebienok. Bol som nesmierne šťastný, že na tom konári chvíľočku pozhovel a umožnil mi tak pokochať sa v lesku jeho menlivého peria na krku a v červeni jeho napuchnutých nadočných pampúšikov...

Ešte hodnú chvíľku som tam stál ako zdrevenený, kým som sa spamätal z tohto stretnutia a precitol k vedomiu. V tej chvíli som bol najšťastnejším chlapcom pod slnkom. Bol to pre mňa jeden z najkrajších zážitkov a od toho momentu, ako som prvýkrát zhliadol hluchánie veličenstvo, zamiloval som si ho. Túžil som ho vidieť znova a najmä zažiť romantickú atmosféru tokania, o ktorej som čítal v poľovníckych knižkách... Moja duša priam horela nedočkavosťou, kedy sa mi splní môj najtajnejší detský sen - byť jedno aprílové ráno na tokanisku...

Toto moje veľké prianie sa splnilo až niekoľko rokov neskôr, keď som už smel sám stráviť v lese i noc. Spomienky na prvé stretnutie s hlucháňom ma však privedú vždy do starej hory na Šturci, kde sa začala moja láska k týmto zvláštnym ratolestiam, ktorá sa umocňuje novými a novými stretnutiami a zážitkami s týmito môjmu srdcu vyvolenými stvoreniami prírody.

Čím je podľa Vás hlucháň výnimočný?

Život hlucháňa hôrneho v prastarých lesoch na najvyšších končiaroch pohorí možno bez akéhokoľvek zveličovania prirovnať k najprísnejšej pozemskej reholi „opereného pustovníka v mníšskom habite“. Lesné prostredie vo vysokých horách predstavuje tak po stránke klimatickej a v nadväznosti na to aj potravnej naozaj jedno z najnehostinnejších prostredí Zeme. „Operený pustovník v mníšskom habite“ sa Bohu, tomuto geniálnemu režisérovi, programátorovi a scenáristovi života na nebi i na zemi, vôbec ani v najmenšom neprieči v tom, v akom prostredí má tráviť pozemský život. Naopak, s neobyčajnou pokorou prijíma rolu „opereného pustovníka v mníšskom habite“ a od čias poslednej doby ľadovej velebí Stvoriteľa v prastarých chrámoch lesa. Presviedčam sa o tom najmä v zimnom období, keď horské lesy zahalí do bieleho rúcha poriadne hrubá snehová perina. Hlucháň hôrny sa musí vtedy uskromniť a prežívať na jednotvárnej strave – ihličí borovice, jedle alebo smreka. Dlhé až šestnásťhodinové mrazivé noci prečkáva ukrytý v snehových bunkroch.

Po väčšinu roka žije hlucháň hôrny naozajstnú rolu „pustovníka v mníšskom habite“. Mimo obdobia tokania, kedy sa počas dvoch-troch týždňov stretávajú obidve pohlavia na tradičných miestach vohľadov – tokaniskách, vedú jedince tohto „rytiera hlbokých lesov“ samotársky spôsob života. Hlucháň je krásavec na pohľadanie – červené „pampúšiky“ alebo „maliny“ nad očami, menlivé kovovo lesklé perie na hrudi, no a prekrásne „mramorované“ chvostové perá... Krivky hluchánieho tela ma fascinujú nadovšetko. Najmä v póze tokania, počas extázy, je pre mňa pohľad na siluetu hlucháňa, osvetlenú zozadu guľatým Mesiačikom, zo sféry nadprirodzených...

Mozaika farieb, ktoré krášlia odev hlucháňa hôrneho, vyniká na kohútovi predovšetkým vo svetle slnečného reflektora. Hlucháň je pre mňa „vtáčí supermanekýn v zeleno-hnedo-čiernom kostýme“ s prenádherne menlivým kovovolesklým perím na hrudi, pobelavými slabinami a bielym „mramorovaním“ na chvostových perách. Obrázky hluchánieho „supermanekýna“ prechádzajúceho sa po móle machového koberca pod klenbou stromových velikánov patria do zlatého fondu mojich zážitkov z prelestných lesných zátiší.

Každé Božie stvorenie je do určitej miery osobité, originálne. Slávik dostal do vienka síce skromnučké, nenápadné sfarbenie, zato jeho lahodnému spevu sa sotva vyrovná niektorý iný spevák... Každú živú ratolesť prírody obdaril Stvoriteľ niečím, čo ju odlišuje od ostatných stvorení a robí ju tak jedinečnou.

Môjmu milovanému hlucháňovi požehnal Stvoriteľ veľmi veľa osobitostí, ktorými je pre mňa zvláštny a príťažlivý. Hlucháň je v mojich očiach na javisku lesného divadla pravý „pán tancmajster č. 1“. Niet veru chýrnejšieho tanečníka na pódiu lesnej scény. Jeho pózovanie s rozprestretým chvostom a hlboko poniže tela spustenými krídlami je v mesačnom svite fascinujúce. Keď sa však zjavia v hľadisku ním túžobne očakávané nevesty, rozvášnený kohút sa dá ešte do divokejšieho tanca... Začne rozprestierať chvost doširoka, ako to len dokáže. Krídla mu spevnejú a spustí ich až tak hlboko, že sa mu takmer pod vetvou, po ktorej až neuveriteľne presne a isto vykračuje, dotýkajú... Vtedy mi to pripadá, akoby kohút zopäl krídla pod konárom k modlitbe, aby vzdával vďaky Stvoriteľovi za jeho pozemské jestvovanie... Perie pod zobákom tak našuchorí, že sa mu z neho vytvorí poriadne dlhá, rozstrapkaná brada... V tejto zvláštnej póze tancuje kohút niekde v korune buka, jedle alebo smreka. Niekedy sa až tak rozhorí láskou k hnedastým snúbeniciam, že mu je dlho pozhovieť len na jednej vetve. V najväčšom roztúžení sa odrazu schytí na krídla a premiestni sa v hlučnom lete, ktorý predstavuje špeciálne „tanečné intermezzo“ jeho zásnubného baletu, na nejaký iný strom, aby takto ešte viac „zaimponoval“ svojim nastávajúcim. Tam potom pokračuje vo svojich fascinujúcich tanečných kreáciách v pozadí s hviezdičkovými nebesami osvetlenými pritlmeným mesačným jasom...

Mohli by ste nám priblížiť Vaše zážitky s hlucháňom?

Stretnutí s hlucháňom mám neúrekom. Vyberiem takú humornú scénku, keďže smiech lieči, aby sme čitateľov trošička rozosmiali a poliečili...

Raz hneď po Vianociach som prespal jednu chladnú noc v chatke na Chladnitej. Snehu bolo vtedy tak do pása, ale mráz nebol až taký silný, takže som si v noci i zdriemol. Keďže som chcel byť na tokanisku na Smrekovici ešte pred svitaním, pobral som sa už po štvrtej, za svitu Mesiaca na tokanisko.

Celý „vyzváraný“ som sa horko-ťažko prebrodil na tokanisko Smrekovice okolo pol siedmej. Vyhľadal som si vhodný smrek, ktorý mal hlboké zavetvenie a tam som sa utúlil. Suchým uterákom som si poutieral spotenú tvár a vlasy. Potom som si natiahol čiapku až na uši a na oziabnuté ruky rukavice. Spočiatku mi bolo teplo, takmer som šiel zhorieť, taký som bol rozhorúčený z výstupu sem. Ako som tam však stál, po chvíľke ma už začalo drgľovať. Musel som si zavše zacvičiť aspoň rukami, lebo by som tam bol býval skrehol na kosť.

V hore prebiehal pravý soví koncert. Hlasy až piatich pôtikov doliehali ku mne zo široka–ďaleka. Keď sa nad Nízkymi Tatrami začalo pomaly rozvidnievať, hneď mi bolo teplejšie. Svitalo však veľmi pomaly, akoby sa čiernej tme vôbec nechcelo z lesa von. Napokon predsa len aj dovnútra hory zavítal biely deň. Je v nej však podozrivo mĺkvo, akoby tu bolo všetko vykapalo. S odchádzajúcou tmou sa postupne vytrácalo i sovie volanie a sýkorky sa ešte nezobudili. Len veverica prebehla medzi chvojinou.

Za pár minút sa predsa len čosi v lese ozvalo. Bol to kŕdlik krivonosov, ktorí obsadili smrek so šiškami. Museli byť riadne lačné, keď sa pustili hneď zrána do usilovného lúskania. Krídelká z vylúštených semienok sa len tak sypali ako drobný dáždik z koruny... Pohľad na majstrovstvo, s akým sa krivými zobáčikmi dostávali k chutnučkému semienku ma ihneď zohrial a odrazu mi prestalo byť zima...

Ako som si tak obzeral zelenkasté a červenkasté krivonosy, odrazu pár metrov za mnou čosi tak zatrepotalo krídlami, že som takmer z nôh spadol. Od ľaku som sa celý roztriasol. Srdce mi len tak zovrelo. Nato sa však tak rozpumpovalo, že mi zahorela celá tvár. V tom okamihu som jeho tep cítil i v tých najjemnejších vlásočniciach na lícach...

Keď som sa pozrel za tým hrmotom, uvidel som už len chvost odlietajúceho hlucháňa, ktorý prenocoval len pár krokov odo mňa pod snehovou perinou... Zostal tam po ňom tunel v snehu s komôrkou a „štráfy“ na snehu po letkách, keď ešte premrznutý nemotorne vzlietal.

Hodnú chvíľku mi trvalo, kým som sa ako-tak upokojil a srdce sa dostalo do normálneho rytmu. Medzitým takéto strašenie na mne vyskúšal ešte jeden kohút. Toho som však zbadal prvý ja. Z ničoho nič sa začal akosi podozrivo dvíhať chopok snehu pod jedným smrekom, keď sa tu odrazu vynorila najskôr hlava a hneď nato celý hlucháň. Otriasol sa, vyšiel spod vetiev, rozopäl krídla a pustil sa na ne dolu svahom.

Aké pocity ste zažívali pri pozorovaní tokania hlucháňa počas mesačnej noci?

Poeticko-romanticko-rozprávkové... Pri pohľade na fascinujúce hluchánie pytačky, odohrávajúce sa v romantickej atmosfére prítmia prastarého lesa, sa pýtam sám seba, kde len tá režisérka a scenáristka príroda vzala taký fantastický scenár hluchánieho predstavenia? Kde sa len toľké herecké majstrovstvo v inak hanblivých a bojazlivých hlucháňoch, ktoré sa mimo obdobia zásnub nerady vystavujú na obdiv, vlastne berie...?

Prednes ich ľúbostného trojveršia, umocnený romantickou náladou mesačnej noci s blikotajúcimi hviezdičkami, je pre moje zmysly najkrajším umeleckým zážitkom, aký len môžem na tomto pozemskom svete zažiť. Keď do ticha aprílovej noci zaznieva hluchánia chvíľka poézie, dostáva sa moje vnútro do iného časopriestoru. Tam, kde niet trápenia a súženia... Tam, kde niet chmúrnych myšlienok... Tam, kde sa cítim úplne neprirodzene šťastný... Hlucháň je skutočný majster v prednese svojej ľúbostnej poézie. Jeho recitovanie nemožno ohodnotiť naozaj nijako ináč, ako tou najvyššou umeleckou známkou...

Stvoriteľ venoval v hlucháňovi lesnej scéne nielen „chýrneho tancmajstra“, „jedinečného herca“, ale predovšetkým „pána opereného recitátora č. 1“... Aprílovo-májová raňajšia chvíľka poézie v lesnom divadle začína vždy recitovaním ľúbostných veršov hlucháňov. Ešte za hlbokej tmy začnú prednášať svoje árie lásky. Hodnú chvíľku po ich sóle sa k nim pripájajú žltochvosty, červienky, drozdy, pinky... Jarná večerná chvíľka poézie na scénach lesných scén zasa naopak končí tichučkým prednesom hlucháních kohútov...

Niet pre mňa krajších okamihov, ako sa dostať na chvíľočku do romantického sveta hlucháňa hôrneho počas jeho sviatočných jarných zásnub. Vo svete hlucháňov sa cítim najuvoľnenejšie. Vtedy, keď zaznieva lesným tichom ranná či večerná chvíľka poézie v podaní operených recitátorov-hlucháňov, spadne zo mňa všetko napätie. Pri pohľade na zasrienené vrcholky stromov a pomedzi ne blikotajúce hviezdičky, keď mi do toho zaznieva tichučké hluchánie prelúdium, dostávam sa do stavu nevšednej pohody... Zvláštnu pridanú umeleckú hodnotu máva pre mňa počúvanie nočného hluchánieho nokturna za svitu Luny, ktoré ma vždy unáša do časopriestorovej dimenzie nebeského raja...

Aké sú ideálne podmienky pre život hlucháňa?

Hlucháň hôrny, ako typický obyvateľ palearktického boreálneho lesa, je v strednej Európe do určitej miery viazaný na klimaxové štádium lesa stredných polôh až po jeho hornú hranicu. Štúdie týkajúce sa habitatu hlucháňa hôrneho zo strednej Európy zdôrazňujú význam starých, rôznorodých a viacvrstvových porastov, pričom dlhodobo konštantná štruktúra biotopu je základnou charakteristikou životného prostredia tohto vtáčieho druhu. Pralesovité porasty najlepšie vyhovujú ekologickým nárokom hlucháňa hôrneho.

Hlucháň hôrny obýva na Slovensku predovšetkým staré ihličnaté a zmiešané lesy od nadmorskej výšky 800 m až po hornú hranicu lesa (1 550 m n. m.). Optimálny biotop predstavujú prirodzené horské zmiešané lesy so smrekom obyčajným, jedľou bielou, bukom lesným a javorom horským s 60-70% korunovým zápojom, ako aj prirodzené smrekové lesy s vtrúseným bukom lesným, jarabinou vtáčou a javorom horským. Vplyv na kvalitu biotopu hlucháňa hôrneho má zapojenosť porastu (optimálne 60-70%), ako aj hustota stromov na jednotku plochy (zakmenenie). Na 43 tokaniskách v pohoriach stredného Slovenska vek hornej korunovej etáže kolísal medzi 80-250 rokmi, pričom hustota stromov predstavovala hodnotu 180-800 jedincov na hektár (zakmenenie 0,6 - 0,8). Lesné porasty s vyššou hustotou stromov ako 800 jedincov na hektár sú pre hlucháňa hôrneho nevhodné (nedokáže v nich lietať). Nie príliš hustá spodná etáž (drevinový podrast), ako aj pestrá druhová skladba vegetačného krytu (najmä bobuľonosných kríkov) predstavujú dôležité charakteristiky biotopu hlucháňa hôrneho. Výskyt čučoriedky obyčajnej a ostružiny maliny je dosť významný pre výskyt tohto vtáčieho druhu. Keďže v zimnom období od novembra do marca tvorí hlavnú potravnú bázu hlucháňa hôrneho ihličie smreka obyčajného, prípadne jedle bielej alebo borovice lesnej, v oblastiach, kde majú prežívať lokálne populačné jednotky tohto kurovitého vtáka, musia byť tieto dreviny zastúpené v zodpovedajúcom pomere. Za suboptimálne životné prostredie hlucháňa hôrneho možno považovať zmenené hospodárske lesy s vekovo-priestorovou štruktúrou približujúcou sa čo najviac prírodným lesom (vek nad 80 rokov, zakmenenie 0,5 - 0,8).

Limitujúcim faktorom pre dlhodobé prežívanie lokálnych populačných jednotiek hlucháňa obyčajného sú dostatočne veľké súvislé plochy vhodného biotopu (min. 50 ha), ktoré nie sú rozčlenené nevhodnými stanovišťami (lesnými porastmi nezodpovedajúcimi vekovo-priestorovou štruktúrou ekologickým nárokom hlucháňa hôrneho, lúkami) na vzdialenosť väčšiu ako niekoľko desiatok metrov. Najmenšia populačná jednotka, s ktorou sa musí v prípade hlucháňa hôrneho uvažovať na záujmovom území v horizonte prežívania niekoľkých rokov, predstavuje súbor jedincov zúčastňujúcich sa toku na jednom tokanisku, obývajúcich minimálne 300-400 ha vhodného biotopu (3-5 kohútov a 5-7 sliepok). Na zachovanie populácie tohto kriticky ohrozeného vtáčieho druhu v dlhodobom horizonte je potrebné uvažovať s podporou aspoň troch-štyroch takýchto „tokaniskových“ populačných jednotiek (územie s veľkosťou 900 - 1,600 ha). Ak sú takéto populácie izolované nevhodnými stanovišťami na vzdialenosť 10-15 km, dochádza k zániku vzájomnej komunikácie medzi nimi, čo má za následok genetické oslabovanie prežívajúcich populačných jednotiek.

Mohli by ste nám objasniť správanie hlucháňa, keď si bráni svoje teritórium?

V období, keď sa zvieratám vyplavujú do krvi z pohlavných žliaz hormóny, môže ich správanie viac či menej aj vybočiť z normálu. Keď sa kohútovi hlucháňa hôrneho vylúči do krvného riečiska viac testosterónu, stráca plachosť a v tokovej póze je sa schopný predvádzať pred autom, bicyklom či priamo pred človekom, pred ktorým má inak rešpekt a odlieta už pri priblížení na vzdialenosť sto metrov. Kohúty s poruchou pohlavných žliaz, ktorým sa vyplaví do krvného riečiska nadmerné množstvo testosterónu, čo má za následok vykoľajenie zo štandardného správania, bývajú chýrečnými bitkármi. Takéto „postihnuté“ hlucháne strácajú povestnú plachosť, húževnato si obhajujú teritóriá nielen voči samčím príslušníkom svojho druhu, ale aj pred človekom. Na vyháňanie zdanlivo potenciálnych sokov zo svojich tokanísk využívajú takéto „pošinuté“ kohúty nielen boxovanie krídlami, ale aj silné a navyše aj dobre mierené zásahy mohutným zahnutým zobákom, po ktorých votrelcovi vyteká cícerkom krv z rán a škaredé jazvy po nich zostávajú na zasiahnutých miestach na večnosť, ako doživotná pamiatka na takýto nerovný súboj. O tom, že hlucháň má naozaj mimoriadne silné mávanie krídlami, som sa mal možnosť presvedčiť viackrát, keď som od tohto päťkilogramového lesného bitkára schytal do nôh priam boxerské údery, ktorými ma pri vyháňaní zo svojho výsostného územia veru nijako nešetril. Ak som nechcel utrpieť nejaké vážne poranenie dolných končatín, musel som sa rýchlo, avšak nebadane vytratiť z boxerského ringu tohto opereného vyzývateľa na súboj.

Ako môžem ja ako jednotlivec pomôcť k ochrane hlucháňa?

Že sa budem v životnom prostredí hlucháňa správať ako slušný hosť: teda budem kráčať po vyznačených turistických chodníkoch a nebudem hlučný. Nevyzbieram v odľahlých lesných zátišiach, ktoré sú domovom hlucháňa hôrneho, všetky lesné plody... Hlucháň s ostatným lesným zvieracím osadenstvom je tam doma a my ľudia sme tam len na zdvorilostnej návšteve, nuž a z toho vyplýva aj protokol nášho správania...

Aký je súčasný stav populácie hlucháňa na Slovensku?

V posledných rokoch bol zaznamenaný výrazný pokles početnosti v hlucháních populáciách vo viacerých stredoeurópskych krajinách (Česká republika, Nemecko, Rakúsko). Aj na Slovensku stavy hlucháňa za posledných tridsať rokov poklesli o viac ako tri štvrtiny (z 3700 kohútov v roku 1972 na vari už len 500 samcov v roku 2020)! I v oblastiach stáleho výskytu je hlucháň u nás vzácnym vtákom a v jednotlivých pohoriach „prežívajú“ len málo početné, v mnohých prípadoch už i vzájomne izolované „populačné jednotky“.

Čo vás viedlo k napísaniu knihy Rozjímanie s hlucháňmi?

Chcel som odovzdať poznatky zo života tohto pamätníka doby ľadovej širokej čitateľskej verejnosti.

Existujú lokality, v ktorých sa hlucháňovi darí?

Sú to odľahlé lesné zátišia, kde sa zachovali pôvodné horské smrekovo-bukovo-jedľové a smrekové lesy. V takýchto baštách, doslova v prastarých lesných divadlách, kde stromy umierajú rovnako ako na počiatku sveta - postojačky v náručí rozhnevaných vetrísk a plameňoch rozpálených bleskov, nachádzajú hlucháne ešte útočištia v pohoriach Malej a Veľkej Fatry, Nízkych a Vysokých Tatier, Chočských vrchov, Kremnických vrchov či Poľany.

Hlucháň hôrny, tento vzácny operený reliktný činoherec, účinkuje od doby ľadovej na lesných scénach pozostávajúcich z ostrovčekov bukových, jedľovo-bukových, smrekovo-bukovo-jedľových a smrekových pralesov. Takéto odľahlé lokality niekde pod Čiernym kameňom vo Veľkej Fatre, Chlebom v Malej Fatre, Salatínom v Nízkych Tatrách, Kriváňom vo Vysokých Tatrách, Chočom v Chočských vrchoch, Jelenskou skalou v Starohorských vrchoch, či pod Svrčinníkom v Kremnických vrchoch predstavujú na úsvite tretieho milénia posledné lesné amfiteátre, na javiskách ktorých z krížom-krážom pováľaných, zamachnatených kmeňov stromov títo pamätníci chladných glaciálov hrávajú počas jarnej a jesennej divadelnej sezóny pod baldachýnom hviezdnatých nebies ešte stále aj na prahu dvadsiateho prvého storočia ľúbostné scénky s fascinujúcou choreografiou, vyrážajúcou každému divákovi prítomnému v hľadisku lesného divadla dych. Hlucháň, tento najväčší lesný operenec, právom sa honosiaci titulom zaslúžilého i nadnárodného vtáčieho umelca, dostal od svojho Stvoriteľa dávno na počiatku sveta doživotné angažmán v Slovenskom nadnárodnom divadle zvanom panenská Záhrada Eden.

Ako je možné, že hlucháň dokázal prežiť od doby ľadovej až po súčasnosť a v posledných pár rokoch extrémne rýchlo mizne z našich lesov?

Vymieranie lokálnych hlucháních populačných jednotiek spôsobuje viacero negatívnych, v súčinnosti pôsobiacich činiteľov. Z komplexu negatívnych faktorov prostredia sa v Európe za hlavnú príčinu ohrozenia druhu vo všeobecnosti považuje narušenie celistvosti vhodných biotopov a ich rozčlenenie intenzívnou lesohospodárskou činnosťou. Nevhodné metódy pri obnove a pestovaní lesa (holorubný spôsob namiesto výberkového) majú za následok pestovanie porastov nevhodných pre hlucháňa hôrneho, v ktorých nenachádza optimálne podmienky na prežitie. Hlucháň hôrny je schopný prežívať len v takých oblastiach, kde holoruby dosahujú maximálnu plochu do 0,5 ha, ktoré sa teda blížia veľkosťou prirodzeným vývratiskám a polomom v pralesovitých porastoch. Aplikácia veľkoplošných holorubov pôsobí ako jeden z veľmi negatívnych faktorov na životné prostredie hlucháňa hôrneho (stráca sa celistvosť lesných komplexov, vhodné lesné porasty sú rozdrobené do malých plôch, ktoré nepredstavujú dostatočne veľký vhodný biotop). Globálne i lokálne znečistenie životného prostredia vplýva tiež podstatnou mierou na zhoršujúcu sa kvalitu biotopu hlucháňa a následne na zníženie pestrosti potravnej ponuky (znižuje sa druhová pestrosť bylinného podrastu a následne i hmyzích spoločenstiev).

Aký odkaz by ste odovzdali našim čitateľom?

Milí čitatelia, stojíme na prahu tretieho tisícročia. Všetci si všeličo do budúcnosti želáme. Bol by som veľmi rád, keby sme pri našich prianiach do tretieho tisícročia nezabudli na prírodu, ktorej všetci vďačíme, že smieme žiť zázračný život.

Deň čo deň sa zmenšuje plocha, zhoršuje sa zdravotný stav a štruktúra pôvodných lesov, ktoré sú biotopom aj hlucháňa hôrneho. Mám veľké obavy o ďalší osud hluchánieho rodu v slovenských horách, prameniace z poznatkov nadobudnutých viacročným výskumom týchto vtákov.

Mojím najväčším prianím je, aby prastarý hluchání rod žil spolu s človekom na tejto Zemi navždy. Jeho osud je však v našich rukách. Len na nás záleží, či mu ponecháme toľko vhodného životného priestoru, aby mohli lesné divadlá hrať aj vo vzdialenej budúcnosti.

Milí priatelia prírody, všetkým vám prajem, aby ste mali tú príležitosť, stretnúť sa aspoň raz v živote s týmto vtáčím druhom, ktorý by si v tom okamihu získal aj vaše srdcia. Je na nás - terajších, aby sme aj hlucháne, ktoré nám ľudia minulosti venovali, zachovali pre budúcich. Ak by sme im odovzdali prírodu ochudobnenú o tohto opereného herca, tento hriech by nám určite nikto z nich neodpustil...

Hlucháň hôrny, tento „vtáčí pamätník doby ľadovej“, prežíva na Zemi tisícky rokov. Operenec, ktorý nikdy nikomu neublížil, hrá rok čo rok jarné predstavenia v čarovných lesných divadlách. V marci a apríli sa v nich každé ráno pri mesačnom svite začínajú divadelné predstavenia, ktoré nemožno vidieť nikde inde. Najchýrnejší herci tmavého lesa sa predvádzajú na bukoch, jedliach i smrekoch. Len tu, v prastarých lesoch, môžu predvádzať zázrační herci neopakovateľný ceremoniál lásky.

Je na nás ľuďoch, aby sme zachovali tieto neobyčajné siene pre potešenie Mesiačika, hviezdičiek, nemých stromov a pre nás – ľudí, aby sme mali na Zemi aspoň jedno neobyčajné divadlo bez opony. Zachráňme hluchánie divadlá, vytvorené samotnou prírodou za nekonečnú dobu, ktoré si samé vychovávajú svojich čarovných hercov. Ak ich raz zničíme, potom ich už nikdy nikto viac nepostaví...

Ďakujem veľmi pekne pánovi Sanigovi za pútavý rozhovor.

Autor fotografií: archív Miroslava Sanigu

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek