Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Sedielko medzi Bielymi skalami a Panským vrchom
Sedielko medzi Bielymi skalami a Panským vrchom Zatvoriť

Túra Naprieč Volovskými vrchmi: Nálepkovo – Jovice

Na Chate Volovec som minulé leto strávil veľmi príjemný večer. Vládla tam skvelá a pohostinná atmosféra s množstvom výživných rozhovorov s personálom aj s turistami zblízka i zďaleka. Jarná návšteva Volovských vrchov v okolí Gelnice tak isto zanechala vo mne pozitívne dojmy. Po pár mesiacoch som preto zatúžil opäť zájsť do menej známeho pohoria. Zaujímalo ma tu viacero miest, ktoré som sa v okolí vrchu Skalisko rozhodol navštíviť a rozšíriť tak svoje „Volovské obzory“.

Vzdialenosť
50 km
Prevýšenie
+1799 m stúpanie, -2036 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 18.07.2021
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy a Rožňavská kotlina
Trasa
Voda
Vondrišelská pumpa, Henclová studnička, Prameň pri chate Volovec, Pramen pod sedlom Krivé
Nocľah
Skriňová Avia pri sedle Krivé
Doprava
Nálepkovo (vlak, bus)
Jovice (bus) - Rožňava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Nálepkovo – Zahájnica – Henclová – Volovec, sedlo – Chata Volovec – Gujapalag, rekreačné stredisko – Grexa – sedlo Krivé – Biele skaly – Úhornianske sedlo – Pača – Pod Rákošom – Rožňava – Jovice

Nezáživným úsekom z Nálepkova

V nedeľné ráno nasadám do vlaku, ktorý po hodinke cesty zastavuje na stanici Polomka, kde náš čaká neočakávaný prestup. Čakanie na vlak si skracujem krátkou návštevou rodiny, ktorá býva priamo pri koľajniciach. Po chvíli však prichádza vlak, a tak sa okolo 35 ľudí nahrnie do malej dvojvozňovej súpravy. Nezvyčajne veľa cestujúcich spôsobuje menší komfort. Podľa mojich správnych predpokladov, väčšina z nich mieri na Dedinky k vode Palcmanskej Maše.

Krátko pred poludním vystupujem a prechádzam horúcim Nálepkovom a ďalej popri rómskych sídlach Prvý a Druhý Hámor. Sledujem šantiace deti užívajúce si letné chvíle vo vodách Hnilca. O čosi neskôr ma spozoruje svorka miestnych psov, čo vyzerá na problém. Ten sa však nakoniec nekoná a psi ostávajú za koľajnicami.

Potom pozvoľna stúpam k sedlu medzi Streleckým vrchom a vrcholom s vtipným názvom Na rovine (718 m). Úsek nie je veľmi zaujímavý. Sledujem len pekné a zachovalé okolité lesy. Po polhodinke prichádzam k rozťahanej osade Zahájnica, kde cítim z okien čerstvo vypražené rezne. Aj by som si dal, ale dnes to budú len konzervy, nanajvýš nejaká polievka na chate.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sympatická dedinka Henclová

Po asfaltovom úseku sa okolo 13-tej hodiny ocitám v Henclovej. Všímam si zavretú krčmu a trošku sklamaný, pretože pivo by tiež bodlo, preto stúpam ďalej. Príjemná a tichá dedinka mi začína ukazovať svoje sympatické zákutia s trčiacou vežičkou kostola časti Tichá Voda. Vládne tu naozaj božský kľud a totálna víkendová pohoda. Všímam a fotím si pár pekných dreveníc a tiež upravené domy starej časti obce Henclová.

Po pokochaní sa postupujem dlhou dolinkou k sedlu Volovec. Obloha začína temnieť a myslím si, že sa búrke nevyhnem. Míňam rozľahlé pasienky a pri vstupe do lesa si všímam, povedal by som, pivničné priestory. Je to pravdepodobne lesnícky sklad sadeníc, ktorý by však dobre poslúžil aj ako úkryt pred dažďom. Prípadne aj ako nocľah. Búrka sa však nekoná a kompletne zamračená obloha mi počas stúpania k sedlu Volovec „hrá do kariet“.

Z vyšších partií pozorujem dolinu potoka Henclová a konštatujem, že je to tu pekne zalesnené. Po krásnych gelnických lesoch sa opäť teším z peknej zalesnenej doliny vo Volovských vrchoch.

Podvečer na Chate Volovec

V sedle Volovec si dávam obednú pauzu. Okolo mňa stále hrmí, ale stále som suchý a vyzerá to, že na chatu dôjdem bez ujmy. Po vyše roku som opäť na tomto mieste a nostalgicky spomínam, ako som pozeral na turistický smerovník s divnými názvami Gujapalag a Grexa. Je tu umiestnená tabuľka zo zákazom vstupu do lesa od štátnej ochrany prírody z dôvodu ochrany hlucháňa. O pár minút pochopím dôvod upozornenia, pretože úroda čučoriedok je tu skutočne bohatá. Pasiem sa a pozorujem mladý rastúci les, ktorý sa ťahá z nižších partií a postupne bude meniť pusté svahy Skaliska na pekný mladý les. Na to si však ešte treba pár rokov počkať, ale vyzerá to nádejne.

Pred turistickou chatou sa obliekam do suchého a vchádzam dnu. Vidím iba chatára, ktorý ma ochotne ponúkne gulášom a pivom. Neodmietam. Už pri jedle sa mi nezdá, ako je tu v čase letnej sezóny pusto a pýtam sa na to chatára. Hovorí, že táto sezóna nie je až taká silná ako minulá, kedy vôbec nestíhal. Oznamuje mi, že sa striedajú s paňou, ktorá ma na chate hostila pred vyše rokom, keď som tu prespal. Spomeniem aj skvelú marhuľovicu, ktorou ma ponúkla. O chvíľu sú dva poháriky na stole a je naozaj skvelá.

Rozmýšľam ako ďalej. Je len 16. hodín. Na chatu prichádza chatárov brat so ženou a na stole je ďalšia marhuľovica a pivo. „Vo vzduchu“ cítiť opitie a preto sa čo najrýchlejšie poberám. Rozhodol som sa, že budem pokračovať k lokalitám Gujapalag, Grexa až po sedlo Krivé. Tam by som chcel prespať v miestnej Avii, ktorá slúži ako neoficiálna útulňa na trase Cesty hrdinov SNP.

Gujapalag, Grexa a Ďurov Laz

Postupne klesám k lokalite Gujapalag. Vidím, že od juhu z Maďarska a blíži poriadna búrka. To potvrdzuje aj pohľad do predpovede v mobile. Predpokladám, že tentokrát sa búrke nevyhnem, a preto veľmi nestojím. Z vrchných partií trasy sú pekné výhľady na planiny Slovenského krasu. Po hodinke cesty sa objavujem pri zanedbanom rekreačnom stredisku Gujapalag, z areálu ktorého na mňa zlostne breše strážny vlčiak. Pomerne veľký objekt je zanedbaný a je ho v tichej lokalite škoda.

O pár minút sa dostávam k spojnici dolín, na miesto s názvom Grexa. Chvíľu oddychujem a pozerám si klasickú spojnicu dolín akých som už prešiel stovky. Stále úspešne unikám pred dažďom, ktorý, si myslím, o pár kilometrov ďalej určite padá.

Vzduch sa slušne ochladil, čo je však pre mňa dobrá správa, pretože budem stúpať takmer 700 metrov k hrebeňu Volovských vrchov na sedlo Krivé. Míňam Ďurov laz. Je to opustený, zanedbaný a rozpadávajúci sa majer, obrastený zo všetkých strán poldruhametrovou pŕhľavou. Snahu o obzretie si objektu aj z vnútra po výdatnom popŕhlení vzdávam. O kúsok ďalej je vykosená polianka s kopami sena. V časoch, keď sa tu žilo a gazdovalo, to tu mohlo byť veľmi pekné. Po krátkom zasnívaní sa pokračujem strmým stúpaním, ktoré ma celkom zaskočí. Na záver dňa otváram energeťák, ktorý by mi mal pomôcť zvládnuť stúpanie.

Úsek je dosť zarastený a určite nie je veľmi frekventovaný. Približne v polovici kopca sa mi podarí zle odbočiť a spamätávam sa 250 metrov od značky. Rozhodnem sa prejsť to cez polom, čo však nie je najlepší nápad. Dopŕhlený a doškriabaný po pol hodine prichádzam k značke a v duchu nadávam, že som sa mohol radšej vrátiť ako ísť cez divočinu.

Vidím však sedlo Krivé a tiež bielu Aviu, ktorá je v zelenom okolí jasne viditeľná. Cestou míňam prameň, z ktorého si naberám vodu na noc a ráno. Na hrebeni fúka poriadne svieži vietor. Odhadom tak 80 km/h. Dostávam sa k miestu nocľahu. Skrývam sa pred vetrom a pomaly sa pripravujem na noc. Podmienky na fotenie nie sú veľmi dobré, a preto dnes nejaké pekné zábery nebudú. V dolinách je silný opar, vyššie búrkové mračná, ktorým som sa nečakane vyhol.

Veterným hrebeňom po Ceste hrdinov SNP

Večer sa mi nedarí zaspať, v čom môže mať prsty kombinácia alkoholu a energeťáku. Niekoľko hodín však pospím, a pretože je ráno tak isto zahmlené a ufučané, ranné fotenie tak isto vzdávam. Silný vietor fúkal celú noc a miestami som cítil, ako sa môj nocľah kolíše ako chalúpka na stračej nôžke. Avia je položená na klátoch a nie je úplne stabilná. Po raňajkách sa vydávam chladným hrebeňom k Bielym skalám a Úhornianskemu sedlu. Postupne sa podmienky zlepšujú a obloha sa čiastočne vyjasňuje. V lokalite Biele skaly ustáva vietor a z pohľadov naspäť vidím, že hrebeň od Ramzovej po Skalisko je v hustej oblačnosti a určite sa tam teraz „čerti ženia“.

Lokalita Biele skaly ma nadchne. Rozľahlé horské polianky porastené smrekmi a čučoriedkovým podrastom sú veľmi malebné. Pohľady k Okrúhlemu chrbtu a najmä k Hekerovej sú presne podľa môjho gusta. Rozpadávajúce sa dažďové mračná dodávajú krajine dramatický ráz. Jediná škoda, že nesvieti slnko. To sa mi však o chvíľu splní, ale to som ďalej v oblasti Panského vrchu, kde opäť fotím a kochám sa pohľadmi na vrchol Biele skaly.

V Úhornianskom sedle sa nezastavujem a pokračujem si pozrieť novú útulňu, ktorá sa nachádza asi 500 metrov od sedla. Čochvíľa som tam a prekvapuje ma, že ani tam o 8.00 ráno nie je nikto. Je to naozaj príjemný objekt, dokonca so slnečným kolektorom a mini svetielkami. Určite sa sem niekedy vydám na noc. Po návrate do sedla si dávam dlhší oddych.

Pača, Rožňava a Jovice

Okolo 8.00 hodiny začínam klesať najskôr asfaltovou cestou a potom zarasteným chodníčkom, ktorý vôbec nevidno. Určite tadiaľto veľa ľudí nechodí. Značenie je však veľmi kvalitné, a preto nemám problém s orientáciou, skôr s terénom pod nohami.

Niektoré úseky sú totálnou divočinou, kde by sa hodila mačeta. Našťastie nie sú dlhé a postupne sa dostávam do prehľadného listnatého lesa nad obcou Pača. Strmý zostup končí na lúke pri miestnej farme priamo nad dedinou. Príjemné drevené objekty s krajinou v pozadí si odfotím. V dedine stretávam aktivačných zamestnancov na cigaretke. Pýtam sa ich na krčmu alebo obchod. Čochvíľa sedím pri obchode. Po oddychu si obzerám dedinku a orechovou alejou sa pomaly blížim popod hory k Rožňave. V lokalite Pod Rákošom si fotím scenériu Krásnej Hôrky.

O hodinku prechádzam popri pamätníku návštevy pápeža Jána Pavla II. v Rožňave z 90. rokov. Premietam si v hlave zábery a predstavujem si, že tu muselo byť naozaj veľa ľudí, keď zabrali celú rozľahlú lúku.

V centre Rožňavy sa rozhodnem, že keďže mám ešte vyše dvoch hodín do odchodu vlaku, potiahnem to až do dediny Jovice. Popri obilných poliach a dolinke Hasáckeho potoka sa dostávam k Joviciam a pozerám sa smerom k miestnemu rašelinisku. O pár minúť má však ísť autobus, a preto mi musia stačiť len pohľady zobďaleč. Poslednou, pre zmenu technicko-estetickou perličkou výletu je Lamborghini, ktoré zastáva na blízkej pumpe, kde sedím na káve. A vraj chudobný a zaostalý región.

Záver

Tretia spoznávačka Volovských vrchov vo mne zanechala opäť príjemné dojmy. Krásne, zalesnené doliny Henclovská a Tichovodská, sympatická stará časť obce Henclová, príjemné posedenie na Chate Volovec a zaujímavé lokality Gujapalag a Ďurov laz naplnili prvý deň krásou až po okraj.

Veterné podmienky na hrebeni, hrmenie, husté mračná v oblasti Skaliska a neprehľadné úseky, či už v stúpaní na sedlo Krivé, alebo počas klesania k dedine Pača na druhý deň dodali túre trochu divokejší ráz. Jediným menším negatívom bolo počasie, nie veľmi vhodné na fotenie.

Od hustých hôr Volovských vrchov v okolí Nálepkova až po žitné polia pri Rožňave a planiny Slovenského krasu sa krajina výrazne menila. Jej rozmanitosť ma udivovala a to je dôvod, že sa mi Volovské vrchy so zaujímavými pohľadmi naokolo začínajú páčiť stále viac a viac.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč