O výlete sa rozhodujem doslovne zo dňa na deň. V utorok kontrolujem počasie a konzultujem predpovede s mojou domácou rosničkou. Konštatuje, že streda bude lepšia ako štvrtok, počasie by malo byť stabilné. Vypisujem dovolenkový lístok, registrujem sa na e-hranici, vyklikávam cestovné poistenie a večer balím veci. Vrátane komplet náhradného oblečenia do auta pre prípad, že by som niekde predsa len zmokla.

V stredu sa budím na krákanie straky pod oknami krátko po štvrtej. V Bratislave je jasno, aj keď Slnko ešte nevyliezlo, no v Alpách to posledné dni vyzeralo kadejako, takže vstávam a zapínam počítač. Pôvodný plán bol vyliezť z Lackenhofu na Ӧtscher v Ybstalských Alpách, no keď vidím zábery z kamery, kontrolujem radšej aj predpoveď počasia. Vyškriabať sa tisíc výškových metrov a vidieť nič – to nie je to, po čom by som túžila. Do wetter.at zadávam okrem Lackenhofu aj Turracher Hӧhe a Heiligenblut, keď vidím ikonu slniečka a pravdepodobnosť dažďa 0 %, mením cieľ cesty.

Bratislava – Nockalmstrasse

O 5.30 štartujem tátoša a vyrážam. K Nockalmstrasse by to malo byť niečo cez štyri hodiny, no stále sa pohrávam s myšlienkou na Grossglockner Hochalpenstrasse, na ktorej som už tri roky nebola. O hodinu viac cesty, ale počasie aj tam vyzerá podľa predpovede sľubne. A darmo, je to moja srdcovka. Mohla by som sa tam vracať rok čo rok a nezunovala by sa mi. Našťastie na definitívne rozhodnutie mám ešte viac ako dve hodiny.

Hranice aj Viedeň prechádzam bez zdržania, v poslednom tuneli sa držím odbočky na Graz a Taliansko a pokračujem po diaľnici A2, aby som sa na križovatke Seebenstein pripojila na diaľnicu S6 vedúcu popod Rax do Loebenu. Slniečko už dávno vykuklo a aj keď od severu vidieť nejaké oblaky, smerom na západ je obloha krásne čistá. V St. Michael in der Obersteiermark definitívne zavrhujem myšlienku na Grossglockner Hochalpenstrasse a pokračujem rovno na diaľnicu S36. O pár kilometrov si robím prvú zastávku na natiahnutie kostí a návštevu toalety.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nezdržiavam sa však príliš dlho, chcem byť čím skôr vo Winkli, nad ktorým je mýtnica a vstup na Nockalmstrasse. Diaľnica sa pár kilometrov za Red Bull Ringom mení na cestu č. 317, z ktorej v Scheiflingu na semaforoch odbočujem doprava na okresku číslo 96 (na semaforoch je značenie na Turracher Hӧhe). Míňam dedinu za dedinou a neviem sa dočkať Predlitzu, v ktorom definitívne opúšťam civilizáciu i plné cesty a odbočujem na Turracher Hӧhe. Keď som horským priesmykom prechádzala naposledy, bol koniec marca a pršalo. Vďaka oblačnosti, ktorá sa prevaľovala Alpami, sme nevideli takmer nič. Na vrchu si sama pre seba robím poznámku, že sa nechcem vracať domov cez Innerkrems, v ktorom končí Nockalmstrasse na opačnej strane, ale chcem ísť opäť cez priesmyk a trochu sa tam pomotať. Ak budem mať na to dostatok času.

Smerom k Bad Kleinkirchheimu nasleduje prudšie klesanie, na ktoré upozorňujú výstražné tabule. Na niektorých miestach cesta klesá v uhle 23 % a spomínam si, ako nás v roku 2019 cestou domov nečakane zastihlo sneženie. Keďže sme mali prezuté, museli sme sa vrátiť dole a ísť cez Klagenfurt. Darmo, hory sú nevyspytateľné.

Je zhruba desať, keď pri značke Nockalmstrasse odbočujem prudko doprava. Prejdem lesom pár kilometrov a zrazu je predo mnou malá mýtnica. Na moje prekvapenie je tu veľa áut, čakala som, že vzhľadom na nedávne veľké lejaky a s nimi spojené povodne a na to, že je pracovný týždeň, tu bude prázdnejšie. Neprekáža. Platím mýtne (20,- € za osobné auto; 17,- € za motorku), okno nechávam stiahnuté, aby som nasala svieži horský vzduch a pomaličky sa vydávam na nové dobrodružstvo.

Klomnock (2331 m)

Po krátkej zastávke s názvom Weg der Elemente (Cesta elementov) pokračujem ku Glockenhϋtte, ktorá je východzím bodom pre moju túru. Parkovisko je z oboch strán plné a len s ťažkosťami hľadám miesto, kde nechať auto. Vonku je síce slnečno, ale pofukuje vietor, ktorý vzduch pocitovo ochladzuje o pár stupňov. Keď sa to pridáva k faktu, že som vo výške zhruba dvetisíc metrov nad morom, nepremokavú windstoperku nechávam v ruksaku – pre istotu. Prezúvam sa do turistických topánok, moje obľúbené barefooty nechávam v kufri, a vyrážam. Podľa smerovníka by mi to na Klomnock malo trvať približne hodinu. Po prvých desiatich minútach si dávam mikinu, ktorú mám uviazanú okolo pása, do ruksaku. A s ňou aj tričko. Pokračujem len v tielku, môj nový miláčik vo forme full frame fotoaparátu prehodený cez krk a rameno. Okúzlená horami a prírodou okolo seba každú chvíľu stojím a fotím. A ruku na srdce, bez kondičky, oddychujem. Stúpanie je kde-tu mierne, kde-tu prudšie, na niektorých miestach istené reťazou. Terén je skalnatý, občas suťovitý, ale topánky držia a mne sa nešmýka. Pod sebou vidím ďalší turistický chodník a hovorím si, že bude asi lepšie zostupovať ním. Nie je tak exponovaný a nie sú na ňom ani istené úseky.

Keď zhruba v polovici cesty sedím na skale a chrúmem jablko, predbieha ma mladý párik. Kochám sa horami okolo seba a nechávam vietor, aby ma trochu schladil. Stále rozmýšľam, či ísť aj na Mallnock, alebo sa z Klomnocku otočiť nazad k chate. Počasie je super, čas je tiež celkom dobrý, ale rozhodnutie nechávam na situáciu, v akej budem na vrchole. Od chaty po vrchol je prevýšenie takmer 400 metrov a tento rok som ešte nebola na žiadnej väčšej túre, s výnimkou Vápennej, na ktorú sme so synom stúpali z Plaveckého Podhradia.

Posledný reťazou zaistený úsek a dostávam sa ku križovatke ciest. Jedna vedie na Klomnock, druhá do Falkertu, obľúbenej turistickej destinácie, ktorá je známa svojím Heidi Alm – prostredím inšpirovaným kresleným seriálom o dievčatku Heidi, ktoré žilo uprostred hôr so svojím starým otcom. Vrchnú stanicu lanovky, ktorá končí kúsok od Falekrtkӧpflu (2197), bolo vidieť aj od jazera pri Weg der Elemente.

Z Klomnocku na Mallnock (2226 m)

Ani nie päť minút od križovatky som pri vrcholovom kríži na Klomnocku. Chvíľu si tu posedím, pokochám sa výhľadmi na všetky svetové strany a rozhodnem sa pokračovať po hrebeni na Mallnock, ktorý sa týči nad dedinkou St. Oswald. Podľa rázcestníka by to síce mala byť len pol hodinka cesty, ale to by som sa musela trochu menej zastavovať a zdržiavať fotením. Na Mallnock prichádzam okolo jednej, zhruba po hodine príjemnej prechádzky po hrebeni a popod hrebeň. Sadnem si do trávy a spomínam na zimné zasnežené výhľady na Grosser (2440 m) a Kleiner Rosenock (2361 m), Predigerstuhl (2170 m) a v pozadí až na stále zasnežený Hochalmspitze (3360 m) nad údolím Maltatal.

Vôbec sa mi nechce vstať, nechávam preto slniečko, aby mi vysušilo spotené tričko a popruhy na ruksaku. Za mnou sa pri vrcholovom kríži striedajú turisti. Tento kus prírody je u Rakúšanov evidentne obľúbený a najmä ľahko dostupný či už mojím smerom od Klomnocku a Nockalmstrasse alebo z dedinky St. Oswald lanovkou.

Späť k chate Glockenhϋtte

Keďže sa mi nechce vracať rovnakou cestou po hrebeni, zostupujem z Mallnocku do sedla, ktoré je zhruba o 200 m nižšie ako vrchol, a odbočujem doľava na cestičku popod hrebeň. Kde míňam upozornenia na pasúce sa kravy a musím si dávať pozor, aby som nestúpila do ich výkalov. Alebo aby som do nich nezapichla trekingové palice. Cesta ubieha pomerne rýchlo, ide takmer rovno a končí pri križovatke turistických chodníkov pod Steinhӧhe. Tu sa musím rozhodnúť, kadiaľ pokračovať. Na výber mám z dvoch možností. Zísť ešte kúsok nižšie a obísť skalný výbežok, za ktorým sa môžem dostať na chodník vedúci popod ten, ktorým som stúpala na Klomnock. Alebo si pekne zase nastúpať naklesané výškové metre, opäť ísť na Klomnock a z neho po hrebeni dole, pričom predný masív Klomnocku, ktorý vidieť od parkoviska, obídem z druhej strany.

Na križovatke stojí s mapou v rukách ďalšia turistka. Vidí, že sa obzerám na jednu aj druhú stranu a pýta sa ma, či nepotrebujem pomoc. Hovorím jej, že sa chcem vrátiť na Glockenhϋtte, ale nechcem ísť rovnako strmou cestou akou som stúpala na Klomnock. V mape jej ukazujem trasu, ktorou som sa na Klomnock dostala a spoločne študujeme možnosti. Keďže z miesta, na ktorom stojíme, nevidíme odbočku na spodnú cestičku popod hrebeň, vraciam sa pre istotu radšej nazad na Klomnock. Pri vrcholovom kríži sa tento raz nezastavujem, zostupujem priamo po hrebeni prudko dole skalnatým terénom. Chodník je úzky a z jednej aj druhej strany je zráz. Pocit nepríjemný, ale našťastie je sucho a pekne, krok mám pevný a pomáham si palicami. Klesanie sa občas zmierňuje, ale len na chvíľku, aby som náhodou nestratila opatrnosť. Keď sa dostávam do sedielka predného masívu Klomnocku, chodník odbočuje doľava. Prudké klesanie pokračuje a ja si v duchu hovorím, že výstupová cesta, aj keď miestami istená reťazami, nebola zas taká zlá. Na druhej strane, prehupla som sa nad Grundalm, krásne údolie, z ktorého vidieť veľkú časť Nockalmstrasse s jej ostrými zákrutami. Zase zahrievam foťák a zabúdam na čas.

Nazad domov

Pri aute som okolo 15.15 h. Celý okruh mi zabral zhruba 4,5 h a nastúpala som, podľa kompass.de, 1091 výškových metrov. Bolia ma aj končeky vlasov. Vedľa chaty je obchodík so suvenírmi. Veľkému aj malému Jankovi kupujem niečo na pamiatku, prezúvam si ponožky a topánky, prepotené tričko, ktoré sa pod Klomnockom dalo žmýkať a ktoré som si tam prezliekla, dávam na detskú sedačku, aby sa aspoň trochu presušilo.

O 15.30 h sadám do auta a pokračujem po Nockamlstrasse smerom na Innerkrems. Vzhľadom na čas sa vzdávam myšlienky na návrat na Turracher Hӧhe, lebo by som domov asi prišla o polnoci.

V Innerkrems sa držím smerovníka na Salzburg a ďalších 15 - 17 km prechádzam úzkou horskou cestou, ktorá sa od Nockalmstrasse odlišuje v podstate len v tom, že dve autá v protismere majú problém sa obísť a je tu viac kráv aj popri ceste. A menšia skupinka priamo na ceste. Kravy sú mi otočené chrbtom, ukazujú mi svoje chlpaté zadky a chvostami odháňajú muchy. Trvá mi približne 10 minút, kým sa mi podarí autom dostať pomedzi ne. Darmo, ony sú tu doma. Musím teda čakať.

O 21.30 večer, opálená viac ako by bolo vhodné, vyčerpaná a unavená, ale spokojná i šťastná, že som strávila nikým a ničím nerušený deň v horách a odškrtla som si jednu z destinácií na mojom liste želaní, odomykám dvere na našom byte. Hádžem si rýchlu sprchu, natieram ruky, krk a lýtka pantenolom, dávam si preventívne na svalovicu acylpirín a odpadávam do postele. Už dávno som nespala tak dobre ako túto noc. A bolo mi jedno, že je teplo.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek