Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Lazmi Ostrôžok
Lazmi Ostrôžok Zatvoriť

Túra Neskorojesenná túlačka Ostrôžkami

Za tri roky tretia návšteva Ostrôžok v takomto čase by sa nekonala, ale keď sa ku mne dostala informácia o istom hrádku, na ktorom sa robil záchranný výskum kvôli následnej demolácii pri stavbe rýchlostnej cesty, tak som dúfal, že ešte vyjde príjemné počasie na poslednú túlačku roku 2019.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+762 m stúpanie, -951 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 19.11:2019
Pohoria
Slovenské stredohorie: Ostrôžky
Trasa
Voda
Štefanove studničky
Nocľah
Bivak pod Budinskou skalou (pri jaskyni Jánošíkova izba)
Doprava
Podkrivaň (vlak, bus)
Lovinobaňa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Trasa

Podkriváň – Javor – Chata pod Javorom – Budinské lazy – Budinská skala – Kamenné vráta – Jasenie – Budiná – Divín – vodná nádrž Ružiná – hrádok nad Lovinobaňou – Lovinobaňa

Aj keď som do Ostrôžok chcel zájsť cez leto kvôli iným, starším plánom, nepodarilo sa mi ich realizovať, tak neskoro-jesenná návšteva kvôli hrádku bola zrealizovaná expresné rýchlo. Pôvodne som chcel začínať v Lovinobani, ísť opačným smerom a končiť v Kriváni. Úspešný stop za tri hodiny z Prešova až do Zvolena a poniže do Podkriváňa ma nakoniec prehovoril, aby som šiel opačným a zároveň pozmeneným smerom. Aspoň po pár rokoch pospomínam na prvú návštevu Ostrôžok, keď sme s parťáčkou Simonkou spolu prebrázdili pohorie, začínajúc v Podkriváni.

Aj keď som pri výstupe na Javor nemal pocit, že idem po známom chodníku, nekufroval som tak ako prvýkrát, ale bez problémov som šiel najprv úvozom z dediny pod obchodom a potom lúkami. Po chvíli mi jednoznačný smer udával aj vysielač priamo navrchu Javora.

Pri vtedajšej návšteve som ešte veľmi neriešil samoty a usadlosti, ale teraz som si ich všímal a kde sa dalo, zašiel som k nim. Tak som objavil prvú na dohľad od Podkriváňa, a potom ďalšie v rámci Budinských lazov, pod Javorom. Tu sú nielen klasické či nové, ale aj v štádiu ruín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Modré značenie je v podobnom stave ako pred rokmi, pribudli iba cykloznačky a panoramatické mapy. Aj keď modrá je naznačená, pri prechode oploteným pozemkom sa treba upriamiť na vysielač a viesť sa podľa neho cez spomínaný pozemok sčasti vyklčovanou zarastajúcou lúkou.

Z lúk nad dedinou sa ukazujú prvé výhľady a tie sa postupne rozširujú a pohľadom netróni len mohutná Poľana, ale z diaľky je vidieť Nízke Tatry, Ostrôžky a o charakteristických Sirôňoch ani nehovoriac. Plus, samozrejme, z ľudského osídlenia je zreteľná Detva, a žiaľ, ráz krajiny hyzdiaca rýchlostná cesta.

Pekné andezitové skaly na Javore

Na vrchu za ten čas pribudol prístrešok, o ktorom som mal informácie. Škoda ale, že turisti z KST Javor Divín nemysleli na možnosť prespatia. Najmä keď dlhé roky chata poniže neslúži turistom...

Tak som tu trocha odpočinul, najedol sa a najmä preskúmal skaly, z ktorých by preveľkú radosť mali Danka i Martin, aj keď ten by tu asi skalné okno márne hľadal. Následne som sa zapísal do vrcholovej knihy, kde zaujali študenti z TU vo Zvolene, ktorí si sem vyšli s rodinou ich profesora.

Pobral som sa teda ďalej, veď som chcel prespať v obľúbenej chajdičke na Bralciach. Smerovník posiela modrú po kraji lesíka a oploteného pozemku, z ktorého je široký pohľad na Divínske a Budinské lazy. Samozrejme, je vidieť aj spomínanú chatu. Aj keď podľa mapy by modrá mala od smerovníka viesť na opačnú stranu a oblúkom ku kraju lesa a potom popri haciende viesť k smerovníku Chata pod Javorom.

Tu sme pri prvej návšteve nevedeli kadiaľ, ale pri druhej návšteve Baboletných Ostrôžok s partáčkou Máriou sme to mali jasné a rovnako aj teraz. Na čudo mi teraz ani nejako nechýbala spoločnosť. Bol som úplne spokojný aj sám. Asi z dôvodu rýchleho stopu, milých ľudí a z oblasti, ktorú tak mám veľmi rád.

Vybral som sa teda po zelenej, že ešte mám štreku na Bralce. Po ceste pomedzi oplotené pozemky to ale nebolo také rýchle, lebo som musel obchádzať veľké a ešte väčšie mláky. A k tomu ešte došiel veľký, neviem čo prevážajúci, kontajnerový nákladniak a musel som si dať bacha, aby ma neošpliechal. Ešteže aj sám šofér mal toľko rozumu. Na druhý deň som ich opäť stretol a neskôr som zbadal, že boli niekde na Činčurovom vŕšku, tak dúfam, že to tam nedemolovali...

Šťastne som prešiel cez mláky a došiel na rozhranie Divínskych a Budinských lazov, kde na domoch osady Božené pred dvomi rokmi práve menili strechu, takže teraz mali peknú novú. Pokračoval som po zelenej a napojil sa na asfaltku, ktorou som došiel k malej križovatke a smerovníku Budinské lazy. Pokračoval som po zelenej a už som sa dostal k veľkej križovatke asfaltky smerujúcej do Budinej. Tu som stretával aj autá a išiel som, ako naposledy s Máriou, okolo poľa so strašiakom, ktorý tam ale nestrašil a okolo miestneho Estádia de Laz, ktoré predstavovali pri osade Svatošovo dve futbalové bránky.

Čoskoro som sa dostal k smerovníku Budinská skala, kde som so zelenou mal odbočiť z asfaltky a pokračovať po lúke na Bralce. Tam som ale nikdy nedošiel, lebo som si šiel obzrieť Jánošíkovu skrýšu, ktorú sme onehdy nestíhali. Teraz ale času bolo dosť, teda hodina k Bralciam mi určite stačila.

Bivak nad Jánošíkovou izbou

Zišiel som k 5 metrov dlhej jaskyni zvanej Jánošíkova izba, ktorá je súčasťou Budinskej skaly, súboru andezitových lávových zvyškov v pohorí. Okrem jaskyne zaujmú mohutné skalné bloky, medzi ktorými sa dá poprechádzať, či na ne vyjsť.

No keď som objavil parádny skalný prievis nad jaskyňou, vcelku chránené nerušené miesto, tak mi len zo srandy napadla myšlienka, že tu prespím. Proti bola najmä predstava útulnej chajdičky a hodina čakania na tomto mieste. Ale postupne sa mi predstava bivaku páčila viac a viac, až som sa nakoniec rozhodol nepokračovať a pripravil som si ležovisko. To ste mali vidieť. A veď uvidíte na fotke. Žiadny komentár radšej k tomu.

Po štvrtej som si zaľahol do spacáka a čakalo ma necelých 14 hodín spánku či aspoň polihovania. Vcelku rýchlo som zaspal a nie až tak často sa budil. Prvýkrát asi o 6-tej potom okolo polnoci, potom o druhej. Tiež mi v noci napadlo, či tu nie sú nejaké hady. Ale dúfal som, že tie neradi zimu. Potom som sa ešte v nejakú hodinu zobudil a následne od 6-tej rána očakával budík, ktorý som mal na 6.40 h. Tak som v pohode zvládol noc a po asi najdlhšom spánku od čias batoľaťa som sa zbalil, vrátil som sa k smerovníku a dal sa na Budinú.

Do vrchárskej dediny je to asfaltový pochod. Či od smerovníka alebo od môjho smeru. Ale veľmi na výber nebolo a najmä by neboli po trase zaujímavosti ako Budinské vráta alebo výhľadový kopec Jasenie, kadiaľ vedie žltá odbočka.

Vráta však veľmi sklamali aj na fotkách, ktoré som videl. Niekoľko balvanov, ktoré neviem z akého dôvodu nazvali vrátami. No nič. Aspoň z Jasenia je pekný výhľad nielen na Budinú, ale aj na široké okolie s vodnou nádržou Ružiná. I keď zrána bolo zamračené a bránilo to lepším podmienkam na fotenie.

Pamätník nad Budinou

Vrátil som sa späť na žltú a po chvíli opäť objavil miestnu zaujímavosť, a to pamätník obetiam nacistickej vraždy obyvateľov nielen Budinej, ale aj okolitých obcí. No pochovaní sú tu aj sovietski partizáni a aj chudáci štyria osamelí maďarskí vojaci.

Odtiaľ je na skok do dediny, kadiaľ som došiel po asfaltke. Akurát som si nevšimol, že nejdem po žltej. Tak som šiel Budinou len krajom a to, že som takto šiel, som si všimol až za posledným oploteným pozemkom a to ma vcelku mrzelo, lebo som si chcel prezrieť dedinu. Ale vracať som sa nevracal, najmä z časových dôvodov.

Pokračoval som po asfaltke, lebo tadiaľ viedla žltá, ale pri lese našťastie značka odbočila na lesnú cestu a nemusel som opäť šliapať po asfaltke. V lese po šušťavom lístí to bolo lepšie a preto som rýchlo zbehol a objavil som sa pri novej samote nad Divínom s dominantnou zrúcaninou hradu. No tu som si musel dať bacha, lebo dve veľké psiská neboli nadšené mojou návštevou. Našťastie však boli na reťazi.

Za chvíľu som došiel do Divína a rýchlo našiel moju modrú, ktorou som sa chcel dostať do Lovinobane. Ono to bola rovnaká modrá, ktorou som začínal pred necelými 24 hodinami z Podkriváňa. Modrá vedie opäť po asfaltke k Divínskemu kempu a okolo poloprázdnej nádrže, ktorá sa mala rekonštruovať. Popri chatách v tieni Divínskeho hája som pomaly rozdumoval ako naplním moju túžbu vidieť starý hrádok.

Keď som prišiel k telesu hrádze, kde som onoho času zakončoval Bzovskú motanicu s Máriou, pokračoval som jasne po modrej k Lovinobani, asi 20-minútovým prechodom lesom. Už tu mi napadlo, či nemám niekde odbočiť na hrebeň, ale nakoniec som dôveroval informáciám, že je to nad zastávkou Lovinobaňa-obec.

Hľadanie hrádku nad Lovinobaňou

Na čudo, išla oproti osamelá turistka, tak som sa jej spýtal, či je odtiaľ alebo či niečo nevie o hrádku, ale jej negatívna reakcia mi nedopriala pokoja na duši. Tak sme sa len rozlúčili a ja som stále dúfal, že informácie boli správne. Vyšiel som na asfaltku a kráčal k zastávke, zbadajúc tábor stavbárov diaľnice. Tak prinajhoršom sa opýtam ich, aj keď nikde nikoho. No nebolo treba, lebo som za ohybom zbadal vyrýpanú novú prístupovú cestu do svahu a nad ňou povytínaný pás stromov. Vyšiel som hore...

A našiel som archeologické sondy za valmi stredovekého hrádku z 15. storočia, ktorý som tak veľmi chcel vidieť a ktorý už pri vydaní článku nebude existovať. Keďže tadiaľ sa naprojektovala rýchlostná cesta R2 zo Zvolena do Košíc.

Hrádok, resp. predsunuté opevnené plató tvorili drevene palisády osadené do násypu navŕšeného z materiálu vyťaženého z plytkého žľabu (priekopy). Zemný násyp bol najmohutnejší na najprístupnejšej – západnej strane plošiny. Vo vnútornom areáli neboli zachytené žiadne stopy rozsiahlejších stavebných konštrukcií, ktoré by predstavovali zvyšky nadzemných budov. Po pokochaní sa lokalitou s výhľadom na juhovýchod či na časť Lovinobane, som sa vrátil na cestu a túru ukončil stopujúc do Zvolena a následne domov.

Zhrnutie

Som veľmi rád, že sa mi podarilo nájsť a vidieť hrádok, keďže ich veľa nepoznám. A keďže bude zničený, tak som ho stihol vidieť aj po jeho čerstvom archeologickom výskume. Rovnako ma teší fakt, že som videl Jánošíkovu izbu a mohutné bralá Budinskej skaly. Zážitkom bolo tiež prebivakovanie. A nakoniec potešila neskorojesenná atmosféra lazov v Ostrôžkach.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč