Trasa

Hermanovce – Chrasť – Lazy – Mindžová, sedlo – Nad Sošňom – kaplnka nad Lipovcami – pomník zostreleného letca – Lazný jarok – Hruštie – Hermanovce

Trasu som mal v hľadáčiku od môjho letného prechodu trasy Sabinov – Lipovce – Kravcová – Patria – Široké, keďže sa mi veľmi páčilo nad Lipovcami. Rovnako, keď som objavil kaplnku v sedle medzi Lipovcami a Štefanovcami. Preto som sa tam vrátil na ucelenej túlačke Šarišom v júli 2018.

No rovnako som lokality chcel navštíviť a prostredníctvom Hiking.sk ukázať aj v zime. Preto som sa tam vrátil o pár mesiacov, v januári 2019. Na čudo, som však netrafil správnu odbočku, a tak som vyšiel na vedľajší hrebeň jednej z brázd Širockej brázdy medzi Prešovom a Braniskom.

Už by som to aj nechal tak, ale dostala sa ku mne informácia o slávnostnom odhalení pamätníka zostreleného partizánskeho lietadla neďaleko kaplnky, tak som oživil plány na jej zimnú návštevu. Preto, keď v jednu januárovú nedeľu o rok neskôr hlásili ešte doobeda polooblačné počasie, vybral som sa pohľadať miestne zaujímavosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako som spomínal, zima v januári 2020 nebola ani veľmi zimná a ani snehová. Čo som sa neskôr dočítal, mrznúci vortex, ktorý sa krúti nad Antarktídou sa krútil priveľmi silno, a preto sa nemohol mráz z kolotoča vymaniť. Z toho dôvodu som kráčal len po párcentimetrovom snehu. To mi samozrejme neprekážalo, keďže snežnice som dosiaľ nekúpil a pri takých zimách ich už ani nebude treba...

No snežnice by asi aj bodli, ako som sa zaboril do nafúkaného snehu pod Chrasťou, ale keďže sneh nebol primrznutý, dalo sa ním zľahka brodiť. A nechýbala ani detská radosť zo samotného snehu, ktorý aspoň na tomto mieste bol povyše kolien.

Ďalší úsek na Chrasť bol opäť zrýchlený a cez lúky aj výhľadový. A tak sa naskytli široké výhľady na všetky strany. Na východe Slanské vrchy, Čergov na severe, na západe pásmo Braniska. Podo mnou boli Hermanovce, Jarovnice a v diaľke Prešov. Na druhej strane zase v údolí Lazný jarok, nad ktorým mal byť hľadaný pomník. K nemu som sa však dopracoval až oblúkom, keď som pokračoval po červenej na Lazy.

Keď ešte na Chrasti bolo modro - polooblačno, tu to už bolo relatívne sivé a len sem-tam presvitalo. Od smerovníka Mindžová, sedlo som kráčal po modrej do mojej obľúbenej oblasti nad Lipovcami pod zatiahnutou oblohou, čo ma dosť mrzelo. Tak ma potešil len Strom života - samotár, ktorý rastie popri poľnej ceste s modrou značkou.

Na úseku som stretol aj bežkárov. Vykľuli sa z nich známi, pripravujúci trať pre akciu Hermanovský šlid, ktorú som priblížil v článku Hermanovský šlid (Hermanovce – Vyšný Slavkov). Dal som sa s nimi trochu do reči a pýtal sa na pamätník, keďže som nevedel, kde presne môže byť. Oni však tiež krútili hlavou. No nič.

Pokračoval som ďalej. Ako minulého roka, keď som netrafil správnu odbočku a hrebeň, aj teraz som odbočil skôr a klesal po lúke k Lipovciam. No tentoraz som si dal pozor, že sa musím len držať hrebeňa a hlavne neklesať veľmi. Došiel som na jej kraj, kde som prešiel krovinami a dostal sa na cestičku, po ktorej som správne zišiel do sedla s kaplnkou.

Cestičku si pamätám, keď som šiel pri letnej túlačke Šarišom od Lipoviec k útulni Chotárna a utekal som pred búrkou, ale nejako som zabudol na to, kde ešte netreba odbočiť a kde áno. Ale teraz to bolo jedno, lebo som sem došiel. Žiaľ, obloha už bola komplet zamračená a len kdesi na obzore presvitali slnečné lúče.

Každopádne sa mi to veľmi páčilo. Že je to pekné miesto, svedčí aj to, že som tu stretol dvojicu, ktorá vychádzala zo Štefanoviec. Božia muka je akýmsi zakončením krížovej cesty, ktorá sa tiahne od spomenutej dediny. Klesal som popri nej, ale čoskoro som odbočil šikmo hore na horské lúky, keďže práve na hrebeni nad Štefanovcami som očakával pamätník.

Keďže som bol na hrebeni, neočakával som veľa snehu a ani nebolo, lebo bol vyfúkaný. Vyšiel som na hrebeň, ktorý je viditeľný aj z Chrasti, ale veľakrát som tadiaľ nechodil, keďže je slepý a končí pri diaľnici, respektíve údolím Svinky. Proste, typická brázda spomenutej Širockej brázdy.

Odtiaľ sú však opäť ďalšie pekné výhľady na dediny pod Braniskom, Čiernu horu a Slanské vrchy. Tu som naďabil na stopy po známych bežkároch, a tak som ich v opačnom smere nasledoval. Keďže vychádzali z Hermanoviec, tak som zhruba predpokladal, že pôjdu po mojej plánovanej trase. Ako som smeroval z hrebeňa na stranu Lazného jarku, uvidel som pri jednom strome niečo, čo sa podobalo na veľký kameň. Tu mi napadlo, či to nie je práve pamätník. Videl som ho totiž na fotkách a dalo mi to nádej. No ale v rozpore, odtiaľ smerovali aj bežkárske stopy, tak som nevedel pochopiť, prečo bežkári o ňom nevedeli.

Ako som sa približoval, zvyšovali sa šance, že je to miesto, čo hľadám, a keď som prišiel na pár metrov, uvidel som informačnú tabuľu a bol som si na istom. Našiel som pamätník zostreleného partizánskeho lietadla. A tak ma to dosť potešilo.

Pamätník bol odhalený len tri mesiace pred mojou návštevou, 25. 10. a to presne 75 rokov od zostrelenia Augustína Kuboviča, príslušníka tzv. Kombinovanej letky. Len deň pred obsadením povstaleckého letiska Tri Duby na Sliači nemeckými vojskami vyštartoval Kubovič na posledný let, keď chcel pristáť na území kontrolovanom Červenou armádou, ale nad Braniskom bol zostrelený a dopadol nad Štefanovcami, kde bol pochovaný.

Strávil som tu chvíľu kochaním, fotením a čítaním informačnej tabule. Naozaj zaujímavé. Preto je zaujímavá aj regionálna história, ktorá sa týka konkrétnych ľudí, ktorí žili alebo umreli na konkrétnom území. A mňa takéto pamiatky „malej“ histórie dosť zaujímajú.

Pokračoval som ďalej a zišiel k Laznému potoku. Tvorí chotárnu hranicu medzi katastrom Hermanoviec a Štefanoviec. Tadiaľ som išiel asi druhý či tretíkrát, keď prvá potulka bola ešte za malého decka so sestrou a jej kamarátkou.

Stúpajúc od Lazného jarku som stretol snowboardistu, ktorý využíval malé prevýšenia, ktoré ponúka podhorie Bachurne. Popri poľovníckych posedoch, ktoré som si pamätal z úplne prvej návštevy som vyšiel na Hruštie nad Hermanovcami a následne zišiel ponad poľnohospodársky dvor do dediny.

Zhrnutie

Aj keď mi nakoniec počasie nevyšlo, tešil ma fakt, že som prešiel v zime moje obľúbené lokality a najmä našiel pamätník zostreleného lietadla. Málo známe miesta dávajú možnosť pokojného a takmer nikým nerušeného užívania si prírody.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek