Zvyčajne to mám dvojdňovú túru zo západného okraja pohoria priamo na kopec s prespaním na Izbe a návratom. Tento rok som to vzal trochu okľukou.

Trasa

Piešťany, stanica – Hubina – Gonove lazy – sedlo pod Kostolným vrchom – Dolina, chaty – Úhrad, rázc. – Topoľčiansky hrad – Duchonka – Kulháň – Panská Javorina – Pod Ostrým vrchom – útulňa Izba – Piesky – Kálnica – Beckov – Zelená voda – Nové Mesto nad Váhom

1. deň (33 km / 1160 m)

Pred siedmou vystupujem z rýchlika a bez čohokoľvek štartovacieho vyrážam Staničnou ulicou cez mesto. Hneď skraja parčíka pri fontáne sú opreté bicykle a dvom zakuklencom neprekáža čulý ruch a ešte dospávajú. Preplietam sa uličkami sledujúc žlté značenie, ktoré ma cez Kolonádový most privádza k centrálnemu smerovníku. Tentokrát si vyberám modro značený Chodník sv. Cyrila a Metoda, ktorý ma povedie takmer celý dnešný deň.

Hodný kus vedie po ľavobrežnej hrádzi proti prúdu Váhu. Najprv asfaltový, viac či menej rozpadávajúci sa chodník, po pravej strane kúpeľný park, za ním golfový areál. Naľavo vážska niva porastená trávou a kriačinami. Občas ma obehne cyklista či bežkyňa. Za mostíkom cez rameno Váhu, obkolesujúce Kúpeľný ostrov, ustáva všetok ruch a povrch sa mení na terén. Šliapem tradične letne v trekových sandáloch, takže ani asfalt mi nejako zvlášť neprekáža, ale predsa...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrádzou idem ešte čosi vyše kilometra až po vyústenie potoka Striebornica do Váhu. Tu si skracujem oblúk modrej značky po poľných cestách a napájam sa na ňu pri priemyselných objektoch západne od Hubiny. Na začiatku obce ignorujem odbočku na Kostolec s čiastočne rekonštruovaným starovekým hradiskom - bol som hore nedávno. Pri cintoríne si dopĺňam vodu a definitívne sa lúčim s civilizáciou.

Vcelku výživné stúpanie na Skalku vedie xerotermnou stráňou porastenou kríkmi a borovicami. Uprostred stúpania je plošinka s posedom, soliskom a... kôpkou suchých krajcov chleba a ohlodanou polovicou melóna. Nech chúďa zver nezahynie uprostred leta. Na skalnatom vrchole skladám batoh pri dvojkríži, vetrám si chrbát a užívam si výhľad na Považie, ktorý kopec napriek neveľkej nadmorskej výške (377 m) poskytuje. Slnko poctivo pripeká, ale stále fúka pomerne chladný severný vietor, takže sa šliape pohodovo.

Zo Skalky čosi klesám strmým chodníkom na lúky s ďalšími posedmi a potom sa nadlho vnáram do tieňa lesa a zvážnicami rovnomerne naberám výšku pod vrch Grnica (522 m), odkiaľ zas klesám na rázcestie Gonove lazy (430 m), kde trasu križuje zelená značka, spájajúca dolinu Striebornice a horáreň Modrová. Modrá sleduje nie tak strmú, do kopca vedúcu vymytú a rozbitú zvážnicu. Až sa čudujem, keď zbadám cyklistku opatrne sa spúšťajúcu sa nadol. Zdravíme sa a ona pridŕža psa, ktorý ju sprevádza.

V sedle pod Kostolným vrchom (525 m) sa dostávam na hlavný hrebeň pohoria. Na kilometrovom súbehu sa nachádza pietne miesto s prístreškom. Pri horárni sa modrá odpája na opačnú stranu hrebeňa a ponad pekne upravené domce Nového majera (samota nad Novou Lehotou) pomaly začína klesať lesom a okrajom rozsiahlych rúbaní do doliny. Na posledný krátky úsek ma šípka posiela zo zvážnice doľava sotva viditeľným chodníkom. Oplatilo sa, síce dodriapaný, ale napasený sladučkých malín sa vykotúľam pri chatách osady Dolina. Od neďalekého domu začujem ruch (inak je to tu ako vymreté), tak zachádzam a pýtam si vodu. Už bolo na čase, lebo na žiadny prírodný prameň som doteraz nenatrafil.

Stúpam zvážnicou do protiľahlého svahu, najprv lesom ale čochvíľa vychádzam na fotogenické pasienky poskytujúce výhľad na oblasť, odkiaľ prichádzam. Za poslednou samotou sa na dlhší čas vnáram do lesa a stúpam až po rázcestie pod Úhradom. Začína tu významová odbočka na kopec, kde sa nachádzajú náznaky starovekého hradiska. Už som to bol pred rokmi obzrieť, ale veľmi ma neočarilo, tak teraz pokračujem.

Lesná cesta rovnomerne klesá východným úbočím Úhradu až prichádza na suchú stráň porastenú borievkami a nízkymi kríkmi, pod ktorými sa dajú nájsť zástupcovia našich orchideí. Spoza kopca na chvíľu vykukne veža Topoľčianskeho hradu. Popri vleku prudšie klesám do doliny so zvyškami chaty. Spolu so zelenou po rozbitej asfaltke smerujem do Podhradia. Ešte pred obcou odbočujem doľava a úzkym chodníčkom vystupujem k zrúcanine. Krátko sa tu zdržím, schádzam do obce a zisťujem, že penzión aj krčma sú zatvorené. Tak sa poberám k smerovníku pri cintoríne, opúšťam Cyrila s Metodom a žltou klesám lúkami pod obcou.

Nečakane prudký je zostup k potoku Slivnica. Aj dvoch cyklistov (z toho jeden je 5-6 ročné chlápä) evidentne prekvapil strmý vyšmýkaný chodník lesom. Ani výstup protiľahlým svahom nie je nič príjemné pre bicykel. Veď ani žiadne Céčko som si tu nevšimol. O chvíľu počuť prechádzajúce autá a som na asfaltke z Prašíc na Duchonku. Mierim na severný koniec vodnej nádrže. Voda sa nedá porovnať so štiavnickými tajchmi, ale po 30 kilometroch aj tunajšia osvieži. Využívam ponuku langoša s pivom, potúlam sa okolím, prechádzam kúsok po modrej v smere zajtrajšieho pochodu a so súmrakom bivakujem na okraji lúky.

2. deň (14 km / 790 m)

Noc je bezveterná, padla výdatná rosa a prevísajúce konáre ma dostatočne nechránili. Presúvam sa k blízkemu prístrešku neďaleko horárne, kam dopadajú prvé slnečné lúče, a popri raňajkách presúšam výbavu. Vyrážam, míňam odbočku do Nemečiek aj do doliny potoka Železnica a krátkym výstupom sa napájam na asfaltovú cestu na Kulháň. Pamätám si, že pred rokmi som práve tu stretol ťažké mechanizmy meniace prírodnú zvážnicu na asfalt. Holt, pokrok nezastavíš.

Čosi vyše dvoch kilometrov teda ťapkám po asfalte okrajom PR Čepúšky, kde sa chránia "Ojedinelé rastlinné spoločenstvá bezkolencového brezovo-dubového lesa Považského Inovca, ktoré nadväzujú na kyslý dubový les, ktorý je druhovo chudobnejší." Na Kulháni končí lesnícky NCH, ktorého tabule lemovali trasu. Obdivujem mohutné stáročné duby, ktorých časti postupne odumierajú, ale ako celok odolávajú času.

Ešte aj na začiatku Jelenej doliny idem kúsok asfaltkou, ale potom konečne odbáčam doľava na lesnú zvážnicu. Na mieste, kde križujem Bystrý potok, pre istotu dopĺňam vodu, keďže posledný komentár k studničke v závere doliny nebol optimistický. Na chodníku skracujúcom serpentínu zvážnice ma predbiehajú dve dievčence so psom. Jedna nesie košík, tak odhadujem, že majú podobný cieľ, ako dnes ja (na huby to v tomto čase nevyzerá). Studnička je nakoniec upravená a výdatne tečie, tak si vymieňam potočnú vodu.

Ešte jedna zákruta a som na rozsiahlych lúkach na východných svahoch Panskej Javoriny. Na hornom konci si robím "základný tábor" a potom brúsim po lúkach od jedného trsu materinej dúšky k ďalšiemu... O chvíľu neďalekým chodníkom zostupujú aj dievky. Z košíka prevísajú žlté kvety. Pýtam sa, či ľubovník. Vraj áno... a aj nejaká dúška. Keď usúdim, že som misiu splnil, balím sa a pozvoľna stúpam k rozhľadni na vrchole. Stretávam iba cyklistov, pešiaka už žiadneho.

Krátko pobudnem hore, dávam sa na zostup a cez sedlo pod Panskou Javorinou a rázcestie pod Ostrým vrchom končím dnešnú krátku etapu pri útulni Izba. Výdatný prameň využívam na očistu a zvyšok dňa zaberie preberanie byliniek od stebiel trávy a cudzích vňatí. Dnu len nakuknem, či je všetko v poriadku. Dúšku rozprestieram na stole pod prístreškom a sám si rozkladám spacák na lavici. Už z driemot len začujem, že sa nakrátko pristavili nejakí cyklisti a švihali ďalej.

3. deň (22 km / 270 m)

Ráno je zas ako vymaľované, ale sem lúče spoza hrebeňa tak skoro nepreniknú. Pre zostup do civilizácie tento raz volím modrú značku do Kálnice, na ktorú sa dostávam zvážnicou po cyklotrase. Väčšinou vedú pešia a cyklo rovnako, len občas sa rozídu. Rovnomerne klesám sprvu bukovým, nižšie zmiešaným dubovo-hrabovým "nudným" lesom (čo by inde dali za taký neporušený nudný les).

Po asi hodine a pol vychádzam na rozsiahle lúky nad Kálnickou dolinou. Ľavý okraj lemuje oplotenie zvernice pod Sochoňom, napravo lúky spadajú do doliny a poskytujú široký rozhľad na východ. Čerešničkou sú riedko roztrúsené pekne tvarované solitérne duby. Po kilometri prichádzam k rázcestníku Piesky navrchu bikeparku Kálnica. Cezeň nadol vedie aj značka, ja však pokračujem rovno, lesom a lúkou rovno do centra Kálnice. Vyhnem sa tak kusu asfaltu, aj tak si ho dolu obcou ešte užijem.

Za poslednými domami odbáčam opäť do terénu. Modrá značka vedie súbežne s Včelárskym NCH J. M. Hurbana a po prekonaní dolinky Rybníckeho potoka stúpa remízkami a okrajom lúk na návršie. Z okraja lesa je pekný výhľad späť na Kálnicu a oblé chrbty Považského Inovca. Vnáram sa do voňavého borovicového lesa. Po kilometri takmer po rovine vychádzam na lúku s výhľadom na Považie a Beckovský hrad. NCH sa tu odpája doľava, ja pomerne prudko klesám úvozom popri záhradách k prvým domom Beckova. Poza kostol zachádzam k cintorínu a dopĺňam si vodu.

V obci sa nezdržiavam a podchodom popod diaľnicu sa vydávam na posledný úsek, ktorý charakterom kopíruje začiatok túry - najprv zo 3 kilometre hrádzou popri Váhu a záverom ulicami Nového Mesta nad Váhom. Intermezzom je akurát zastávka na Zelenej vode, kde sa schladzujem v horúcom dni.

Zhrnutie

Nevysoké pohorie poskytuje trasy vcelku zachovalými lesmi striedanými lúkami, pasienkami a roztrúsenými samotami. Vďačné je aj na cykloturistiku. Inak je šanca užiť si samotu, veď mimo obývaných území som okrem cyklistov takmer nikoho nestretol.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek