Trasa

Hrhov – Hrhovské rybníky – Hrhov – Oltárna diera – Mútna jama – Jablonovské sedlo – Rakyta – Silica – Silická ľadnica – Závozná, horáreň – Mestská priepasť – Silická Breznica – Farárova jama – Silická Jablonica – Jablonov nad Turňou

Prapôvod trasy bol v tom, že som chcel prejsť v najužšom bode skrz Silickú planinu, a to zo Slavca do Silickej Jablonice. Úsek od Silice do Jablonice vyzeral byť zaujímavý, ale nakoniec sa z toho vykľul len vyrúbaný pás lesa kvôli plynovodu Družba. Preto som viac túto trasu neriešil.

Ale keď som na jar 2020 rozmýšľal nad prvou túrou len v rámci Slovenska a padol mi zrak na Slovenský kras a musel som riešiť, ako sa tam dopraviť, tak som nakoniec vybral začiatok v Hrhove, keďže som tam mal mať priamy spoj z Prešova. A keď som pri pátraní na internete našiel, že sa na brehoch Hrhovských rybníkov nachádzajú vyhliadky, schopné na prespatie, a zároveň keďže sa ešte stmievalo o 18-tej, akurát mi to všetko nahrávalo, aby som sa dostavil z práce rovno sem, prespal a hneď ráno začal. Tak nebolo o čom.

I tak som to plánoval urobiť. Ale veľa nechýbalo a bol by som nakoniec ostal na holičkách. Žiadny priamy autobus z Prešova do Hrhova nešiel. Aj keď bola informácia o tom na internete. Rovnako aj na staničnej infotabuli. Ale na konkrétnom nástupišti už nie. Prišiel len spoj do Košíc. Proste chaos kvôli korone. Chcel som sa spýtať na informácie v autobusovej hale, ale tam zavreté. Vrátil som sa a hľadal alternatívu. Na poslednú chvíľu som sa rozhodol ísť spojom do Košíc.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nakoniec som dobre spravil, lebo odtiaľ šiel nadväzujúci autobus do Hrhova, takže je možné, že iba Košičania skrátili ich spoj z Bardejovských Kúpeľov do Dobšinej len na úsek z Košíc do Dobšinej. A namiesto neho dali prípoj zo Starej Ľubovne, ktorým som šiel.

Noc na rybníkoch

Šťastne som vystúpil v strede Hrhova a šiel si ho trochu obzrieť. Hneď ma potešila znalosť prameňa v jeho centre pri obecnom úrade, čo je pri nástupe na planinu Horný vrch veľmi strategická poloha. Sfotil som si aj kostol, aby som sa ráno nemusel zdržiavať. Vrátil som sa k hlavnej ceste a odtiaľ okolo štátneho rybárstva k Hrhovským rybníkom. Tam korzovalo niekoľko ľudí, ktorí si vychutnávali príjemný podvečer pred víkendom.

S batohom a karimatkou som trochu bil do očí. So zapadajúcim slnkom a zväčšujúcim sa chladom sa znížil počet čerstvého vzduchu chtivých miestnych a pri Vtáčej vyhliadke, kde som plánoval prespať, som ostal len ja. Hodinku čakania som využil na pivko na brehu rybníka a po západe Slnka som sa rozložil na vyhliadke, ktorú postavili z eurofondov. A musím povedať, že má vcelku zmysel. Minimálne pre mňa. Ale aj pri pozorovaní vtákov.

Aj keď podľa predpovedí hlásili na noc plusové hodnoty, ako obvykle, triasol som sa aj tak. No ráno som vstal tesne po východe Slnka, tak som ho stihol sfotiť ešte tesne nad hladinou rybníka. Zbalil som sa a došiel naspäť do Hrhova, kde som si doplnil vodu, keďže až do Silice som nepredpokladal inej možnosti.

Jaskyňa Oltárna diera

Dal som sa po žltej, ktorá z väčšej časti, mala len mierne stúpanie. Či na moju nevôľu, aj klesanie. Ale ešte predtým som si vybehol asi 200 výškových metrov k Oltárnej diere, kde podľa legendy sa mal skrývať kráľ Belo III. pred Tatármi, po prehratej bitke na rieke Slanej. Celou strmou cestou hore som sa však zamýšľal, čo urobil s koňmi, aby si Tatári nevšimli, že je tam skrytý?

Pri skalnej diere je možnosť zájsť na vyhliadku do rozsiahlej doliny s riekou Turňa. Vrátil som sa naspäť k odbočke pri senníku, kde by sa dalo prespať a kde som si odložil batoh, čo bol dobrý nápad, keďže vliecť ho hore by bolo riadne problematické. I keď prespať tam by malo určite svoje čaro.

Pokračoval som teda po žltej cez atypické pásmo borovíc a čochvíľa som sa dostal do typickejšieho listnatého lesa. Dostal som sa nad chaty a už som si myslel, že prídem nad Turňu nad Bodvou. Ale to som začal serióznejšie stúpať a keď sa lesná cesta pretransformovala na chodník, poctivo som po ňom naberal výškové metre. Ale dosť ťažko sa mi šlo, lebo som sa poriadne nenajedol a rovnako som chcel šetriť vodou, takže ma čakali riadne galeje.

Musel som to však nejako pretrpieť a šetriť sily i vodu, až sa mi ukázali spodné skaly planiny a vedel som, že za chvíľu som tam. Musím priznať, že si tú časť ani poriadne nepamätám, asi som bol taký zničený. Dokonca som si chcel natočiť na mobil nevšedné lokácie medzi hraničnou planinou, kde budem končiť na ďalší deň a tou, na ktorej som stál. Ale zabudol som, tak aspoň fotka bude.

Konečne som sa vyštveral na hranu a bol som nadšený. Hore som zbadal príjemnú lúčku a na nej posed. Zaujímavé. Turisti sú pokutovaní za to, že chodia mimo značiek, ale že poľovníci majú kade-tade posedy, vyvážajú sa tam autami, tak to je v poriadku.

Šiel som ďalej, vnikol som do lesa a na ďalšej väčšej čistinke či lúčke som naďabil na chatku s neďalekým senníkom. A s kadibúdkou a ohniskom. Bol by som zvedavý, či je vôbec legálna. Nehovoriac o tom, či tam miestni chodia pešo. Pozitívom je, že sa tam dá skryť či prespať pod zastrešenou časťou.

Keďže som si nespravil dielčie body, tak som nevedel ako som s časom a to aj keď som mal hodinu či dve do plusu. No časť z toho som si prešustroval odbočkou k Oltárnej diere, s ktorou som nepočítal. Príjemným lesíkom som došiel k rozsiahlej lúke pri smerovníku Mútna studňa, kde som zbadal auto pri vzdialenejšom posede. A tých je tu asi troje kusov. Tiež napravo, mierne skrytá je nejaká chata.

Okolie Mútnej jamy mi nie je neznáme, keďže som ňou šiel pri dávnej túre z Jablonovského sedla (Sorošky) do Zádielu. Na hojne zalesnenej planine je to jedna z mála lúk. A je veľmi pekná. Zaujmú výhľady na pásmo Volovských vrchov a z krajnej časti na dediny Drnava, Krásnu Hôrku či Rožňavu s vrchom Turecká. Ono, zaujímavé by bolo končiť na Tureckej, ale tak som svoj koniec videl pred chvíľou pri výstupe na hranu planiny.

Tu som sa najedol a pokračoval asi hodinu lesom k Jablonovskému sedlu. Snažil som sa zrýchliť, ale keď som asi v polovici zbadal chatku Pastierová, po váhaní som šiel k nej. Musím podotknúť, že jej veranda je veľmi dobrá na prespatie a pri červenej značke má priam strategický význam.

Čochvíľa som bol nad sedlom, kde sa to už hemžilo návštevníkmi. Tak som stretol prvých, asi štyroch. Poniže ma zase privítali tri psiská, ale boli natoľko inteligentné, že ma nešli oňuchávať. Reštaurácia bola zavretá, ale možno pri vyjdení článku, to bude pasé. Každopádne, pod ňou bolo niekoľko áut, hlavne Košičanov a cyklistov.

Prešiel som asfaltku jednej z najznámejších dopravných tepien na Slovensku a po lesnej asfaltke som musel mierne stúpať, keď som sa dostavil na lúku v objatí lesov. Nebola veľmi fotogenická, lebo tam bolo elektrické vedenie. Ale bolo tu pár ľudí, ktorí sa šli vyvetrať cez úvod korojari. Čoskoro ma predstihli cyklisti, ale išli inou trasou. Ja som šiel ohybom po lúke a vnoril sa do lesa, ktorý ma sprevádzal až takmer po táborisko Rakaťa.

Táto časť je mierne nudná, a tak som len šiel, šiel a šiel, skoro nevnímajúc. Zaujali ma len oznamy o vodnom zdroji či o zákaze zbierania parožia. Nechápem, prečo je to zakázané, ale tak poľovnícka lobby je silná... Ale predsa sa tu našlo niečo, čo som chcel vidieť. A to boli tri vojnové hroby maďarských vojakov, ktoré mali byť asi v polovici trasy, neďaleko smerovníka Zajačia brána.

Hroby maďarských vojakov

Miesto ma dosť zaujímalo a chcel som tam zájsť už pri naplánovaní inej diaľkovej túry Slovenským krasom. Rozmýšľal som nad smutným osudom troch vojakov, ktorí tu vypustili svoje duše. Ako a kto ich obral o to najcennejšie? A prečo len traja? Tieto otázky i pri publikovaní článku sú bez odpovede a stále ma vyrušujú.

Chvíľu som sa tu zdržal, niečo zjedol a pokračoval. Čochvíľa les zredol a ukázali sa typickejšie planinové lúčky a kriaky, ktoré sa pretransformovali na väčšie lúky v objatí lesov. Za Rakaťou to bola otvorená krajina.

Pri spomenutej Rakati, vo zvláštnom polooplotenom areáli so starými detskými preliezačkami, som akútne potreboval zjesť poriadne jedlo, a to klobásu s chlebom. Bordel v podobe prázdnych fliaš s alkoholom dával dojem, že sa tu chodí chľastať. A zrejme autami. Ináč, boli odstavené bližšie i pri druhej chatke s verandou.

Klobása s chlebom mi veľmi padla vhod a dodala mi síl. Nie nadarmo mi matka vraví: „Kolbasu jec s chlebom.“ Tak asi sa tejto rady budem držať. Odtiaľ sa mi šlo oveľa lepšie. Šiel som kuknúť starú studňu a neďaleko nej bola mladá mamička s kočíkom. A nikde nikoho. Šiel som ďalej a čochvíľa som stretol asi šesťčlennú skupinku rôzneho veku. Predpokladám, že boli z auta.

Vnoril som sa do lesa, ale čoskoro som vyšiel na rozsiahle lúky, typické pre Slovenský kras. A to s ich závrtmi, ktorých bolo neúrekom. No problém bol, že sa od Rožňavy tiahli mračná a mňa to znepokojovalo. Aj keď som vedel, že by malo čosi spŕchnuť, dúfal som, že ma to nechytí. No oveľa horšie bolo, že ma zrádzal mobil, keď mi ukazoval len 48 % nabitia. A mal som jednak dosť štreky, ale aj dosť predpokladaného fotenia. Dosť ma to rozhodilo.

Táto časť Silickej planiny je naozaj veľmi pekná. Ale o tom som vedel, keďže som ňou šiel pred tromi rokmi, keď sme s parťákmi šli od Jovíc na Dievčenskú skalu a potom dole po modrej do Silice. Preto som chcel prejsť aj túto časť. Vyšiel som na miernu vyvýšeninu a následne klesal do časti, ktorá bola obhospodarovaná, čo dokumentoval lán zasiatych ozimín či preoraná časť.

Jašteričie jazero

Tu som naďabil na pamiatku pri Jašteričom jazierku, vahadlovú studňu, ktorá je typické pre južné Slovensko. Jazierko, ktoré vzniklo upchatím dna krasovej jamy, však bolo skryté a časť zrejme vyschnutá, lebo sa o nej písalo, že niekedy to malo riadnu plochu. Pokračoval som ďalej a z ďalšieho pahorku som zbadal kostol v Silici. Mračná boli skoro nado mnou a neveštili nič dobré.

V tom momente ma obehol motorkár, ktorý sa divil, čo tu robím. Asi v koročase by nečakal turistu. Kostol v Silici je veľmi pekne vidieť, lebo je na strategickom mieste najvyššie položeného miesta dediny. A idúc z tejto strany, tak sa ukazuje hlboký spád a následne stúpa k domom a kostolu.

Samotná dedinka je roztiahnutá na druhej strane. Aj keď paleta značiek klesá jednou ulicou, ja som šiel ku kostolu, ktorý ma zaujal už pri prvej návšteve Silice. Zišiel som dole a dúfal, že si natankujem vodu vo voľne prístupnej pumpe ako onehdy. Ale na moje prekvapenie, bola plná všelijakého plávajúceho bordelu. Ale to zrejme vedeli aj miestni z blízkeho domu, ktorí vykukovali z brány a akoby čakali, že ich popýtam o vodu.

Keď aj na druhýkrát voda z pumpy bola otázna, tak som sa popýtal obyvateľov z domu a mladá pani alebo slečna, mi po maďarsky odpovedala: Igen. Hlavne že pochopila. Tak som jej následne poďakoval po maďarsky. Napil som sa a šiel. Ale ako som neskôr pozeral, akoby aj v ich vode čosi plávalo...

Prešiel som ulicami a smeroval po žltej a červenej na „výpadovku“ do Silickej Brezovej. V tom momente mi zastavilo auto a mladá dvojica sa pýtala, odkiaľ som a či idem SNP-čku a ja, že sa len túlam Krasom. Vyzerali akoby ma chceli niekam zviezť. Alebo zviesť?

Za odbočkou som zbadal cyklistov, ktorých som stretol nad Soroškou, a tak sme sa s úsmevom starých známych pozdravili a akurát som vyzvedal, či to len prehánka alebo čo. Oni tiež spomenuli, že to bude asi len prehánka. A veru začalo kropiť až slabo pršať.

Tak som trocha zrýchlil, že keď vojdem do lesa, tak ma pred slabým dáždikom ochráni lístie. Ale chyba lávky, stromy ešte nemali lístie. No nič, nechcelo sa mi vyťahovať pončo, tak som šiel, veď silno neprší. Dúfal som aspoň v to, že pri ľadnici bude nejaký prístrešok. Došiel som tam, ale ďalšia chyba lávky, žiadny prístrešok.

Silická ľadnica

Ale nakoniec som sa tam predsa len skryl. A to úplne dole, pod skalným previsom. Zaujímavé by bolo, keby riadne lialo a tak by to vyzeralo, že som za vodopádom. Ale späť k ľadnici. Musím priznať, že splnila, ba až predčila moje očakávania. Bola neskutočne parádna a mohutná. Ľadu tam síce veľa nebolo, ale neprekážalo. Bol som spokojný. A natočil som video.

Keď sa zdalo, že tak neprší, vyšiel som z ľadnice, ale slabunko pršalo naďalej. No už som sa nevracal a šiel som ďalej, veď hádam skoro prestane. Naozaj vyzeralo, že sa sivé mračná trhajú a že presvitajú slnečné lúče. I veru, keď som vyšiel na lúku neďaleko cesty spájajúcej Silicu a Slavec, prestalo.

Za chvíľu som prišiel na stret mojej žltej značky s modrou a zelenou. To som vedel, že som pri horárni Závozná. Hľadal som na webe, či sa tam nebude dať prespať, ale nikde žiadna fotka. Tak reku, je to ako z rozprávky, klasická horáreň s dedkom, s malým pozemkom, na ktorom pestuje kapustu apod. Ale teoreticky sa tam predsa len dá prespať. A to vo voľne prístupnom senníku či ešte lepšie opodiaľ pri spomenutej cestnej spojnici, kde sa nachádza priestranná a čistá drevená autobusová zastávka. Aj by som tam ostal, keby nebolo malo hodín.

Pri ceste bolo zaparkované auto a keď som tam oddychoval, prišli dvaja jaskyniari. Čosi som zjedol a oni sa preobliekli a študovali mapu. Ktovie či chceli ešte niekam ísť alebo čo. Pobral som sa smerom na Mestskú priepasť a zbadal som dedka. Škoda, že som sa nepýtal, či je horárom alebo ako dlho tam sídli.

Šiel som po zelenej a oblúkom som dosiahol bod návratu, keď som sa mal len vracať na východ. Väčšinou oblúky nemám rád a aj teraz by som radšej priamu dlhú trasu, ale teraz mi to viac vychádzalo takto. Chcel som totiž ísť na Silickú Breznicu a ráno končiť v Silickej Jablonici. Aj som rozmýšľal o Plešivci, ale trasa vyzerala len cez les, a tak som to zavrhol.

Les krasových závrtov

Ale aj cesta lesom nakoniec bola zaujímavá, lebo som šiel okolo samých krasových útvarov. Bolo ich tam spústa, jedna pri druhej, druhá pri tretej atď. Takže som šiel len po vrchoch lievikov. Na mape som zbadal, že by tam mal byť prístrešok, ale mimo značky. No nakoniec som ho ani nehľadal, lebo mi to prišlo divné, aby bol niekde poniže mimo značky. Ale bol tam senník, tiež voľne prístupný, takže to možno bolo ono.

Šiel som takto ďalej a zmenil značku na modrú, ktorou som mal asi za polhodiny dôjsť na cestu spájajúcu Silickú Breznicu s Plešivcom. I došiel som na cestu a následne zišiel do Silickej Breznice a kradmo sliedil, kde by som prespal. Isté miesto sa ukazovalo na cintoríne alebo v centre dediny, v zatvorenej krčme. Ale mal som vyhliadnuté miesto za dedinou, v smere na Silicu. Dedina je malá a zahŕňa jednu či dve krátke ulice. Ale má pekný kostol so samostatne stojacou vežou.

Pri vchode do dediny ma privítali dvaja chlapci na bicykloch a s dedinou som sa rozlúčil, keď neďaleko jej konca stáli traja chlapi a rozprávali sa. Iste som bol pre nich čudo. A to aj pre posádku auta, ktoré viezlo drevo do lesa(?). Dosť čudné, preto som si myslel, či ho neviezli k posedu, na ktorom som chcel prespať. Lebo som si ho vyhliadol na mape, neďaleko červenej a blízko štátnej hranice. Preto som mal mierne obavy, aby ma neprepadli maďarskí pohraničiari. Najmä keď som o nich tak nepekne rozprával v diskusii na Hikingu...

Posed blízko hraníc bol v dezolátnom stave, tak som musel hľadať iný. Čoskoro som ho našiel, bol priestranný a otvorený. Akurát bol okadený vtákmi. No nič, k ďalšiemu posedu sa mi zachádzať nechcelo a do lesa ma to nevábilo ísť spať, tak som si ho musel skultúrniť.

Ešte som mal času, tak som chcel nájsť môj ranný smer, keďže som si chcel skrátiť trasu k žltej tým, že obídem Silicu okolo lesa cez lúku, ako sľubovala mapa. No v tom momente vyšlo auto s prázdnou vlečkou a radšej som sa skryl, aby som prípadne nemusel nič vysvetľovať. Posed bol ďalej, tak nevideli ani môj batoh, ale dlhšiu dobu, skoro až do zotmenia tam šaškovali, tak som čakal v blízkom lese.

Až potom utíchli, hľadanie skratky som nechal tak a len som sa usalašil v posede. Síce ešte preletela motorka, ale už som pekne ostal v ňom. Spanie nebolo pohodlné, ale dalo sa. Ráno ma akurát prekvapilo, že sa mi spotila čas spacáka, kde som mal vetrovku, ktorou som sa chránil pred zimou.

A veru bolo zrejme pod nulou, lebo bol srieň. I ja som riadne mrzol, kým som sa dal dokopy a mohol vyraziť. Ale ani pohyb ma nedokázal dostať do správnej prevádzkovej teploty. Vydal som sa smerom ako som večer predtým skúmal a odkiaľ prišla motorka či auto s návesom. Uvidel som cestu a vyholený pás stromov. Tak som zistil, že idem po plynovode a ropovode. Objasňovali mi to vytŕčajúce stĺpiky a občasné logo Transpetrolu.

Aj keď Slnko osvetľovalo tento priestor, stále bolo relatívne chladno a aj srieň sa stále držal. Šiel som do mierneho briežku a následne klesal do priestoru medzi Bodnárovym vrchom a Štefanovou lúkou, ktorú ohraničoval les za štátnou hranicou. Aj tu bolo niekoľko posedov, kde by sa iste dalo prespať.

Odbočil som doľava a ukázali sa mi ruiny podlhovastej budovy. Asi to bol kravín. Musel byť riadne starý, keď ostali len časti obvodových múrov. Naproti bol malý pozemok, ktorý sa tváril, že sa doň nemá vchádzať. Pre istotu mal upozornenie, že je chránený kamerou.

Najmladšie jazierko Farárova jama

Onedlho som došiel k jazierku Farárova jama, ktoré vzniklo upchatím v 90. rokoch minulého storočia. Malo pekný ráz a bolo v tichej lokalite, tak potešilo. Tu som nabehol na žltú značku, spájajúcu Silicu so Silickou Jablonicou. Značka však vedie nejaký kilometer po asfaltke. A pod ňou zrejme vedú rúry. Tak som teda šiel a bolo celkom fajn. Poorané pole, drevený plôtik, stará asfaltka a ja tak si zarána vandrujúci Slovenským krasom.

Oblasť je vhodná aj pre cyklistov, ktorí si tak môžu skrátiť cestu z Plešivca do Košíc. V to ráno ale bolo ešte priskoro, aby som niekoho stretol. Po asi polhodine kráčania som došiel k oplotenej chatke, ale dalo by sa pri nej prespať. No pochybujem, že by tu niekto niekedy išiel. Následne žltá odbočila z cesty, ktorá serpentínovala zo Silickej planiny.

Značkár mal rád kopce, tak načarbal značku smerom do kopca, kadiaľ viedla široká lúka, plynovod a ropovod. Aj keď tento úsek nie je nejako zaujímavý, okrem neprístupnej Sokolej skaly a hradu poniže žltej, ponúka výhľady jednak na západ, smerom na Silicu, ale aj východ a teda na tri planiny: Horný vrch, Dolný vrch a Silickú planinu. A možno v pozadí aj Zádielsku planinu. Tu nastala chvíľa, keď som očami uzatvoril pomyselný kruh zbadajúc Horný vrch, do ktorého som sa štveral deň predtým. Zaujímavý moment.

Prvý briežok som prekonal, ale nasledoval druhý a väčší. Dúfal som, že značkárovi nenapadlo naň ťahať značku, ale odbočky veru veľmi nebolo, a tak sa dalo usudzovať, že budem musieť vystúpiť aj na vyšší kopec, zvaný Drienovec. Odtiaľ som predpokladal, že budem len klesať a veru tak sa stalo, keď som uvidel značkársky kolík so šípkou do lesa. Odľahlo mi.

Tak som následne klesal strmšie i pohodovejšie a objavil sa v doline potoka, ktorý dal meno Turnianskemu hradu. Značka si spomenula, že od Silice išla po asfaltke, tak ma po nej viedla aj do Silickej Jablonice okolo samoty, kde sa rozprávali dvaja starší obyvatelia a potom som neďaleko zbadal zvláštny areál, ktorý vyzeral ako pioniersky tábor. Nepodarilo sa mi zistiť, čo to môže byť, ale malo to krytý altánok, či pódium, takže ak by tu niekto zablúdil, čo dosť pochybujem, tak mu to môže bodnúť. A keby som o tom vedel, tak asi by som začal tu a nie v Hrhove.

Došiel som do dediny, kde ma zaujal reformovaný kostol a niekoľko ľudových domčekov juhoslovenského typu. V obci majú rímskokatolícky kostol, ale ten som si nestihol cvaknúť, lebo mobil sa definitívne vybil, a to som ho šetrne používal od táboriska Rakaťa. Ale bol som rád, že mi vydržal až sem.

Tu som túru oficiálne skončil, ale neoficiálne som vďaka „ochote“ alebo skôr korostrachom miestnych šoférov, šliapal až do Jabloňova nad Turňou, kde som prišiel asi 20 minút pred odchodom autobusu do Košíc, čím som si blahorečil, že som si v sobotu naložil riadnu porciu km. Cestou po asfaltke ma tak zaujal aspoň šofér, ktorý mi ukázal známe gesto, keď som sa rozčuľoval, že mi na zdvihnutý palec nezastavil, a potom skrachované družstvo so skleníkmi v Jabloňove, ktoré smutne skončilo ako iné podobné na juhu a pritom dovážame „chutné“ uhorky a paradajky zo Španielska. A to Gemer má jedno z najväčších percent nezamestnaných.

Zhrnutie

Prvá jarná túlačka roku 2020 bola výživná a dala zabrať. Som spokojný s celým jej priebehom. Asi až na to posledné asfaltkové šliapanie k autobusu. Výraznejšieho negatíva nebolo. Stretol som pár ľudí, ktorí si vyšli na vychádzku a niekoľko cyklistov. Potešila najmä Silická ľadnica či Oltárna diera. Rovnako aj okolie nad Silicou a závrty v lese nad horárňou Závozná. A na návštevu určite odporúčam Hrhovskú vtáčiu rozhľadňu.