Kupujeme si lístok do Olcnavy a pozeráme z okien vlaku. Tešíme sa ako malé deti, pohľad na Fatry a zasnežené Tatry, Liptov, ktorý sa po zime ledva prebúdza v studenom jarnom počasí, prvé osady s rozpadnutými, až groteskne vyzerajúcimi domami, gotické kostoly a kaštiele na Spiši. Povedzme si – Slovensko je exotická krajina. Preciťujeme to obzvlášť teraz, keď sa dostávame po dlhej dobe spoza hraníc svojho domovského okresu.

1. deň

Olcnava – Bielovodská dolina – Humence – Vysoký vrch – Poráč – Svinský hŕbok – pod Holým vrchom – Závadka – Seliská – Hnilčík – Ráztoky – sedlo Grajnár – Malá Knola

Vystúpili sme v Olcnave, ktorá počas teplého májového pondelkového pandemického poludnia vyzerala ospalo. Na staničnej budove sa uhniezdili belorítky a potešil som sa, že sem neumiestnili plastové pásky na ich odlákanie. Musím sa priznať, že genius loci Hornádskej kotliny na mňa vždy silno zapôsobí. Azda kvôli vzácnym kostolom, týčiacimi sa Tatrami v diaľke a Spišským hradom oproti, či kvôli kontrastu moderných domov a ruín osád, alebo azda vďaka ovocným stromom a alejam, ktoré tu ešte stále pretrvali v trocha lepšom stave ako na západnom Slovensku?

Po menšej hádke, či ísť do Poráča zelenou alebo žltou, sme zvolili kompromis a vydali sme sa neznačenou Bielovodskou dolinou. To sme ani netušili, ako dobre sme si vybrali. Ide o nádhernú krasovú tiesňavu na severnej strane planiny Galmus. Pripomína rokliny v Slovenskom raji, no okrem zopár reťazí a jedného mostíka nie je v nej takmer badateľný vplyv človeka. Sprvu sme to však chceli vzdať, pretože chladná voda tiekla takmer výhradne po chodníku a rezala nám bosé nohy, neskôr to však s priechodnosťou bolo na prekvapenie lepšie. Po opustení koryta Bieleho potoka sa chodník zarezal strmo hore severozápadným smerom, ocitli sme sa na zelenej značke a o chvíľu na lúkach v okolí rázcestia Humence. Príroda v týchto výška bola ešte stále skôr zimná ako jarná, na rozdiel od teplého suchého vzduchu, ktorý sa počas týchto dvoch dní v inak pomerne chladnej jari preháňal nad krajinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Otvorili sa nám prvé výhľady na zasnežené Tatry. Ešte pôsobivejšie boli výhľady na Vysokom vrchu, z ktorého bolo vidno na okolité Volovské vrchy a obec Poráč i na vzdialený Spišský hrad aj na Kráľovu hoľu. Vskutku som bol prekvapený, že na tak perfektnom výhľadovom vrchu som ešte nielenže nebol, ba o jeho existencii som ani nevedel. Krásne, že – prihovoril sa nám Róm, ktorý tu spolu s kamarátmi opekal špekáčiky a klobásky pri malom ohníčku. Podal nám ruku a predstavil sa ako Vlado. Hneď nás aj ponúkol pripraveným jedlom. Keďže som vegetarián, odmietol som a zaprial im dobrú chuť, načo všetci veľmi zdvorilo poďakovali. Opäť som si raz potvrdil, že predsudok o zlých Rómoch šíriaci sa spoločnosťou je klamlivý. Isteže, v každej sociálnej a etnickej skupine sa nájdu aj takí aj takí. Ale moje skúsenosti s Rómami pri potulkách východným Slovenskom boli vždy na počudovanie len pozitívne (samozrejme opitým a agresívnym ľuďom sa vyhýbam bez ohľadu na etnickú príslušnosť). Zväčša som v nich spoznal skromných a veľmi srdečných ľudí. Najmä pri cestovaní vlakom som sa zoznámil s viacerými.

Spomienka na Róma Milana z Levoče ma vždy zvlášť zahreje pri srdci. Cestovali sme v lete počas pandémie z Tatier. V kupé, v ktorom sme mali miestenky, mali miesto aj dvaja Rómovia, a keďže sme chceli cestovať sami, sprvu nám to nebolo veľmi po vôli. No postupne sme prekonali bariéry, rozrečnili sa o všetkom možnom a cesta ubehla rýchlo v zaujímavom rozhovore. Milan bol stavebník, vedúci skupiny. A mal pravdu, ktorú si vždy uvedomujem, keď kráčam z práce dole bratislavskou Kolibou pomedzi vily obohnané vysokými múrmi a obiehajú ma luxusné čierne a strieborné SÚV-ečka. Ľudia sediaci v nich vlastnia toľko majetku, čo by sa nenašlo v niekoľkých osadách dohromady. Obávam sa, že mnohí z nich pritom takmer nič užitočné nespravili, niektorí ani nepoznajú, čo je to práca. V televízii sa ukazujú len Rómovia v chatrčiach ako nič nerobia a veľká časť národa ich nazýva parazitmi. Pritom tu na Kolibe takmer vždy vidím len Rómov, ako kopú jamy a murujú, stavajú domy nielen na Kolibe, ale na celom západnom Slovensku. Ťažko, spolu s Ukrajincami a Srbmi, robia za nízku mzdu, že si za ňu nemôžu dovoliť postaviť poriadny dom a ísť na dovolenku.

Milan sa počas cesty rozrečnil, bol šťastný, že môže zanadávať na vládu, trocha sa posťažovať, herecky sa prejaviť, popiť pivko. Keď prišla jeho stanica, takmer zabudol vystúpiť. V očiach mu hralo dokonalé úprimné šťastie z toho, že sa s nami zoznámil, a to šťastie sa transcendentne vlialo do nás. Často si na tento moment rozlúčky spomínam. Veď existuje niečo viac ako transcendentné šťastie ukryté v úprimnom úsmeve bezzubých úst?

Z Vysokého vrchu sme zostúpili do baníckej obce Poráč. Obec vyzerá na prvý pohľad pomerne usporiadane, zrejme je tu aj veľa chalupárov. Široké námestie so stromami lemuje viacero zachovalých tradičných domov. Z etnického hľadiska je obec pestrá, v určitom období tu žili najmä Nemci, Slováci, Rusíni a Rómovia. Z Poráča sme ďalej pokračovali modrou značkou okolo barytovej bane, kde posledná ťažba skončila len v roku 2019 – bola to posledná činná hlbinná baňa na Spiši. Povrchový areál barytovej bane bol v roku 2018 vyhlásený za industriálnu národnú kultúrnu pamiatku.

V sedle pod Holým vrchom s pravoslávnym krížom sme sa napojili na zelenú značku smerujúcu do Závadky. Pridali sme do kroku a putovali cez ľudoprázdne Hnilické vrchy. Trasa viedla prevažne cez zarastajúce lúky s mladými lesmi, takže občas sa nám ponúkali zaujímavé výhľady na okolité Volovské Vrchy i Tatry. Polomov tu bolo na počudovanie málo. Z veľmi blízkej vzdialenosti som uvidel majestátneho jeleňa a kúsok od neho v blate stopu jazveca.

Po chvíli sa pred nami rozprestierali lúky a pasienky nad obcou Závadka. Planina vyvýšená nad Hornádskou kotlinou s panoramatickými výhľadmi. Lúky boli popretkávané potôčikmi a ohradníkmi, v ktorých sa pásol dobytok. Viacero náboženských stavieb, krížov a kaplniek dávalo tušiť silnú náboženskú tradíciu pôvodne rusínskej obce. Na okraji obce nás prekvapili zmodernizované poľnohospodárske objekty – zrejme súkromné farmy. V obci bolo pomerne rušno, po dlhotrvajúcej zime sa naplno rozbiehali poľnohospodárske práce. Vrčali tu malé traktory, niektoré azda domácej výroby. Od miestneho obyvateľa sme sa dozvedeli, že tu nie je žiadna krčma. Dokonca sa zdá, že v obci nie sú ani žiadne možnosti ubytovania. Na jednej strane je to škoda, na druhej to aspoň zachováva pôvodný ráz obce. Babička v šatke a tradičnom odeve, ktorá sedela na ulici pred domom na tráve, sa na nás veselo usmievala a zvláštnym dialektom miestnej rusínčiny sa nás pýtala odkiaľ ideme a čo to nesieme vo veľkých batohoch. O chvíľu sa okolo nej zhrčilo viacero obyvateľov, ktorí sa vyzvedali, či sa nám ich obec, na vysokohorskej lúke s panoramatickým výhľadom na končiare Tatier, páči.

Hneď sme prikývli, Maťo im však povedal, že v zime to tu musí byť ťažké. Na moje počudovanie, obyvatelia nezačali s ponosami na tvrdý život horalov, ako býva zvykom, ale začali sa rozplývať nad krásami zimy v rodnej obci, v ktorej je na rozdiel od miest oslnivý, žiarivo čistý sneh, ktorý sa trbliece v horskom slnku. Jeden z obyvateľov nás dokonca pozval k sebe na kávu, odmietli sme, kvôli časovým dôvodom, no spätne to ľutujem. Babička, ktorá stále sedela zadkom na tráve s roztiahnutými vystretými nohami pred sebou, sa neprestávala veselo usmievať. Jej pohľad vyjadroval radosť zo života. Jednoduchý dedinský život, silná viera, nádherné prostredie hôr, aká sila spôsobila, že ešte aj v jej pokročilom veku, keď mnohí len čakajú na príchod zubatej, sa dokázala takto radovať? Túžil som ju odfotiť, lebo viem, že sa blížia roky, keď po tradičnom spôsobe života a jej nositeľoch už neostane ani stopy a že práve táto babička a táto dedina patria k posledným žijúcim obrazom starej doby. Avšak bolo mi to akosi nevhodné, a tak namiesto fotografie si do hlavy ukladám živú spomienku, ktorá ma hádam vždy povzbudí v ťažkých časoch.

Poniže dediny sa nachádza zúbožená rómska osada. Keď sme prechádzali okolo, mladý Róm s vrecom vyšiel z lesnej cesty smerom k osade. Na krku mal zavesený obrovský, no lacno vyzerajúci pozlátený kríž. Keď sme ho pozdravili, zdvihol k nám veľmi plachý pohľad a po chvíli nás odzdravil. Všetko – jeho hlas, oči, držanie tela, spolu s veľkým krížom na krku, vyjadrovali pokoru a bázeň pred svetom, až ma to zarazilo.

Po opustení zastavanej časti obce sme sa ocitli na horských lúkach a pasienkoch. Valasi už vyhnali na túto, po zime zúboženú trávu ovce. Okolo košiara s maringotkou pobehovali uviazané biele psy. Kúsky horskej zeme sa kde-tu využívajú ako drobné polia. Prišli k nim traktory z dediny a vnuci spolu s babičkou, ktorá isto mala nad sedemdesiat, sadili v nehostinnej krajine zemiaky. Sadli sme si na trávu a pozerali na krajinu minulosti, ktorá mi veľmi pripomínala rumunské a zakarpatské hory a usadlosti v nich.

Závadka však nebola vždy pastierskou obcou, ako sa javí teraz, ale bola založená ako banícka obec. Prvé zmienky o nej sú už z roku 1352. Taktiež pôvodní obyvatelia neboli Rusíni východného obradu, ale pravdepodobne to boli rímsko-katolícki Slovania alebo Nemci. Maďarská Wikipédia píše bez odvolania sa na zdroj, že obec založil Batiz z rodu Mariássyovcov z Markušoviec v roku 1270, keď tu usadil baníkov z poľského mesta Nowy Targ. V prvej polovici 16. storočia došlo k výmene pôvodného obyvateľstva rusínskym etnikom na valašskom práve. Hlavným zamestnaním bolo pasenie oviec a tiež stráženie obchodnej cesty z Budapešti do Krakova – mali zaručiť bezpečnosť poštových vozov. V 18. storočí sa obnovila ťažba, ťažila sa tu meď, zlato, striebro. Ťažba pokračovala zrejme do konca 19. - začiatku 20. storočia, kedy obec postihla vlna vysťahovalectva z radov baníkov. Počas II. svetovej vojny obyvateľstvo podporovalo partizánov, ktorí v okolí operovali.

Toľko sa možno dočítať o histórii obce Závadka na internete. Informácie o dedinke sú dosť strohé a povrchná internetová história mlčí aj o tom, ako sa tu, v nadmorskej výške 823, ocitla početná rómska menšina, ktorá v roku 2014 tvorila zhruba 200 členov, teda asi 1/3 obyvateľov obce. Domnievam sa, že to súviselo s banskou činnosťou a pomocnými prácami. Lenže bane zanikli a čo môžu chudobní bezzemkovia robiť v pastierskej krajine, ďaleko od pracovných príležitostí? Skúsme byť empatickí a na chvíľu sa vcítiť do ich kože. Narodíte sa v chatrči v úplnej biede na okraji dediny, ktorá má sama existenčné problémy. Vaši rodičia nemajú poriadne vychodenú školu, ani vy jej veľmi nerozumiete, lebo nemáte podmienky ani na to, aby ste si mohli otvoriť knihu. Budete chodiť do lesa, aby ste sa v zime aspoň trocha zohriali, v lete pre čučoriedky, ktoré predáte bielemu obchodníkovi, ktorý ich s vysokou maržou predá na západe krajiny. V lese budete cítiť strach, že vás chytia a dajú vám pokutu. Možno sa budete báť všetkých ostatných, čo nežijú vo vašej osade. Pravdepodobne prepadnete alkoholu, možno ešte čomusi horšiemu. Obdivujem tých, čo aj napriek takýmto podmienkam dokázali vyštudovať, dokázali si nájsť prácu, kdesi na fuškách na západe. Ostatným treba pomôcť, ale najmä kvalitnou terénnou sociálnou prácou a vzdelávaním. Veď šíriaca sa chudoba a utrpenie sa nakoniec dotkne všetkých nás.

Pokračovali sme ďalej do doliny učupeného Hnilčíka. Krčma bola kvôli korone ešte zavretá. Zrekonštruované chaty a chalupy prezrádzali, že Spišskonovovešťania s obľubou trávia v bývalej nemeckej baníckej osade svoje voľné chvíle. Prudším stúpaním sme sa dostali na lesné cesty okolo sedla Grajnár, ktoré sa v zime využívajú na stále populárnejšie bežecké lyžovanie. Prešli sme sedlom, na ktorom straší budova rozpadnutého motorestu Javor a pokračovali sme modrou značkou. Kúsok pred rázcestím so žltou sme zakempovali pri rozpadnutom prístrešku. Okolo neho je obrovský polom a rúbaň. Nachádza sa tu aj posed, a keďže dosť fúkalo, zvolili sme si na prespanie radšej ten. Večer som sedel na terase posedu a pozoroval nádherné hviezdne nebo. Podo mnou svietili dediny Spiša, na oblohe padli dve-tri hviezdy.

Vtom ma však prepadla panika, na oblohe sa zjavilo desať tesne po sebe idúcich svietiacich objektov, ktoré pripomínali družice. Niečo také som ešte nevidel. Išli rovnomerne zo západu na východ. O chvíľu sa objavilo takýchto, za sebou svietiacich objektov päťdesiat. To som v panike volal Maťa z posedu, nech sa na úkaz ide pozrieť. Lámali sme si hlavy. Objekty pripomínali družice, ale v takomto množstve za sebou to nedávalo zmysel. Fantázia pracovala na plné obrátky. Zo zeme svietili do neba všetky zapadnuté dediny a osady roztratené vo Volovských vrchoch a z neba na zem hviezdy, medzi ktorými sa pohyboval akýsi šialený UFO-vlak.

Volali sme kamarátovi na Katedru astronómie, ktorý nás okamžite usmernil. Akosi nám v záplave iných správ uniklo, že miliardár Elon Musk prostredníctvom svojej spoločnosti plánuje poslať na obežnú dráhu do roku 2025 až 12-tisíc a neskôr ďalších 30-tisíc družíc, ktoré budú poskytovať satelitný internet. Sú vidieť najmä po západe a pred východom slnka a hlavne pár dní po vypustení. Hoci dopad megalomanskej akcie na svetelný a kozmický smog je stále nejasný, zdá sa že mašinéria sa zastaviť nedá – v súčasnosti je na obežnej dráhe okolo 1 740 družíc. Zaspávam s pocitom úžasu nad tým ako dokáže jednotlivec ovplyvniť planétu. Možnože vďaka družiciam nebudú možné detailné astronomické pozorovania, možno družicové kvantum napácha viac škody ako osohu. Dôsledná a rozumná regulácia obežného priestoru Zeme začne asi vtedy, až keď kozmického smogu bude toľko, že znefunkční fungovanie všetkých družicových systémov.

2. deň

Malá Knola – Veľká Knola – sedlo Čertova hlava – Chotárna dolka – Biele Vody – Dedinky – Geravy – Glac, bývalá horáreň – Malá poľana – pod Vtáčim hrbom – Podlesok – Hrabušice – Vydrník

Noc bola teplá. Ráno sme vstali do slnečného dňa a pokračovali na Veľkú Knolu. Miestami sa objavovali posledné zvyšky malých snehových polí. Z Veľkej Knole sú obmedzené výhľady, vidieť len smerom na Kráľovu hoľu. Vrchol pokrýva mladý hustý smrekový les a úzky pás čučoriedia. Atmosféra je tu typicky rudohorská – v samote a odľahlosti sa tu možno dokonale oddávať zádumčivým pocitom. Ďalej sme pokračovali smerom cez Mlynky - Biele Vody. Tunajší detský domov preslávil najmä dokument Švédi z osady o trojici rómskych chlapcov, ktorých v 90. rokoch adoptovali švédske rodiny. Dokument ukazuje svetlé, ale i tienistejšie stránky adopcie. Najviac zaujal príbeh mladého vzdelanca, ktorý ako dospelý po prvýkrát navštívil svojich rodičov v jednej z najzaostalejších osád na južnom Slovensku. Asi ťažko si môžeme predstaviť, že ak by vyrastal v tomto prostredí, mohol by vyštudovať univerzitu a žiť kvalitný život. Jeho príklad je tiež dôkazom o dôležitosti výchovy a vzdelania a ukazuje, že Rómovia majú rovnaké genetické predispozície na vzdelanie a slušný život ako ostatní.

Stredisko Dedinky pôsobilo ospalo, akoby sa len pripravovalo na letný turistický nával. Z Dediniek sme sa vydali šialene rýchlo krížom cez planinu Slovenského raja a po slnečnej asfaltovej ceste obklopenej stromami starých jabloní sme bežali do Hrabušíc a odtiaľ do Vydrníka na železničnú stanicu. Chýbala nám pokora, azda aj preto, že sme ešte netušili, že dva dni dozadu spadla z Jelenej skaly v Malých Karpatoch počas turistickej vychádzky s mamou naša dobrá kamarátka Miška, skúsená turistka, ktorá absolvovala viacero náročnejších prechodov u nás i v zahraničí. A predsa, pád zo skaly v Malých Karpatoch ju pripravil o mladý a sľubne rozvíjajúci sa zmysluplný život. Vždy, pri smrti blízkych ľudí, akoby mi smrť hrôzostrašne dýchla na obnažené plecia a zúfalo sa snažím pochopiť jej význam, ale odpoveďou na moje otázky je len neviem.

Rovnako ako neviem, či sa na ňu lepšie pripravil pyšný dobyvateľ Elon Musk alebo pokorný plachý Róm zo Závadky s hrubým pozláteným krížom na krku. Nás dvoch nezodpovedných bláznov tentoraz život iba varoval drobným zranením. Počas behu nám ostrý padnutý konár obom nakreslil krvavý obrazec na rovnakom mieste lýtka ľavej nohy. A múdre všadeprítomné pinky len krútili hlavami a neustále na nás kričali to svoje: "Čo to tu robíš? Ty, ty, ty, truľo, ty!"

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek