Trasa

Dudince – Bača – Babica – Pamätný park r. 1552 – Plášťovce – popri rieke Litava – Hlašťovina – Drienovo – Malá Tabla – Čabradský Vrbovok – Trpínsky dvor – Trpín – Litava – Belákov – Lackov – Belákov Laz – Paseka – Senohrad

Samozrejme, nedá sa povedať, že by na Krupinskej planine nikto nikdy nebol. Ale nie je veľa písaných záznamov – článkov o tejto časti, preto si dovolím tvrdiť, že keď tam niekto šiel, povedzme sa túlať, tak bol malým objaviteľom, Jamesom Cookom, ktorý položil život kdesi pri objavovaní Pacifiku. A v prenesenom zmysle to platí aj o objavovaní Krupinskej planiny.

Pri mojich posledných návštevách planiny tomu tak bolo a rád si na to spomínam ako som sám blúdil zo Sucháňa do Hrušova, alebo s partáčkou Erikou z Bzovskej Lehôtky a kvôli Badínskemu trojuholníku sme došli do neviem akého Badína. Ale všetkému je koniec. Moderná doba dostihla aj mňa a tak v kešeni nosím chytrý telefón a stačí zapnúť polohu a blúdeniu je koniec.

S Máriou II. (s druhou ako doteraz), som sa po skoro ročnom vypisovaní dohodol na túre práve počas koronakrízy. Je to síce irónia, ale jej dopriala kríza voľno a mne dovolenku na Slovensku. A keďže Krupinská planina je v kompromisnej vzdialenosti medzi jej a mojím bydliskom a nemala nič proti lokalite a trase, tak sme sa stretli vo Zvolene a po ceste autobusom po krkahájoch, ktoré ma hneď navnadili na tamojšie pobehanie, sme vystúpili v Dudinciach pri netradičnom miestnom kostole.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Má presklenú strešnú klenbu, ale mne sa moderné stavby nepáčia a keďže historických budov tu niet, tak sa cely môj záujem sústreďoval na tzv. Rímske kúpele, ktoré predstavovali sieť jazierok vytesaných do travertínového základu. Žiaľ, teraz sú bez vody, no i tak sú veľmi zaujímavé. Nachádzajú sa neďaleko stanice. K ním sme však prišli okľukou od zmieneného kostola, pýtajúc sa miestnych. Irónia je, že miestni o nich nevedeli, čo vypovedá o smutnej realite na Slovensku.

Z Dudiniec sa dá do „kopcov“ ísť len na jednu stranu a tak sme šli smerom na východ, na Plášťovce. To sme museli zdolať neprekonateľnú výšku asi 300 m, čo predstavuje v mojom bydlisko bod, keď vykopem 150 metrov hlbokú studňu. A vtedy som si uvedomil, že aké je to s nadmorskými výškami bizarné.

Od rímskych kúpeľov sme vyrazili a prešli okolo stanice do Meroviec, kde sme objavili peknú drevenú zvoničku. Stála tam babička a pýtala sa odkiaľ ideme. Ja som sa jej pýtal, že aká je stará, samozrejme zvonička, ale starká mierne nahluchlá, reagovala na niečo iné. Tak sme po krátkej nahluchlej komunikácii pokračovali do zmienených kopcov, ktoré dávali výhľady až do Maďarska, čo bolo zo 20 km, či na Sitno.

Popri prístreškoch sme lúčnatými cestami zdolali zvláštne znejúce kopce ako Bača, Baba a Babica a začali klesať k Plášťovciam. Keďže som cestou vo vlaku objavil, že dedina má NCH, tak som si ho pozrel bližšie a našiel, že v okolí sa nachádzajú zaujímavosti ako skalná diera, či jaskyňa. Prvú, zvanú Čierna diera, sme našli ešte pred dedinou, nad chatkami.

Plášťovce

Druhú sme hľadali priamo v dedine. Ale spočiatku neúspešne. Ani starký pri kalvárii, nám nevedel pomôcť, ale stretli sme ho ešte neďaleko vyhliadky nad Plášťovcami a zrejme sa informoval a poradil nám, že máme ísť tam a tam a tam to nájdeme. Urobili sme tak a šli sme tam a tam sme okrem infotabúľ, našli aj spomenutú jaskyňu. Teda, vytesanú pivnicu, trochu podobnú obydliam z Brhloviec alebo Tatárskym pivniciam od Ľuboreče.

Medzitým sme zašli k pamätníku Bitky pri Plášťovciach, o ktorej som vedel a mal som ju zahrnutú v pláne. Ide o 1 km vzdialený murovaný kríž, samozrejme z novšej doby, kde je po maďarský napísané o padlých z bitky, kde osmanské vojská 10. 8. 1552 porazili cisársku a žoldniersku armádu. Nad cestou s kaplnkou sa nachádza tematický parčík venovaný udalosti, kde je infotabuľa, kríže, zástavy, erby, delo a prístrešok. Na ten však fúkalo, tak sme pri ňom neostávali.

Ale naspäť do Plášťoviec, resp. na cestu z nich, keď sme kráčajúc proti toku Litavy sa vydali po poľnej ceste v ústrety samotným osadám na planine. Síce sme mohli stúpať už od dediny po modrej, ale chcel som ísť aj popri rieke a dostať sa do miest, kde nevedie značka. Tak sme asi hodinu šli popri toku a tesne pod úpätím sme prešli prítokom, potokom Vrbovok. Tu sa nachádzali ruiny asi hájovne, ale dokonca s pohodeným starým pomníkom. Kto vie ako sa tam dostal.

Neďaleko začínala cesta, ktorou sme sa mali dostať hore a i po nej sme vyšli. Ale tesne pred vyústením na vrcholové lúky, bola tabuľa s nápisom: Zákaz vstupu. Ale ignorovali sme, no predpokladal som, že asi budeme v lokalite, kde veľmi o návštevníkov nestoja.

Vyšli sme na lúky a objavili sme prvé samoty Hľasťoviny. Od prvého domu začal po chvíli brechať pes, ale majiteľa sme nevideli. Neďaleko druhej samoty sme zase našli na lúke asi päť vedier s vodou, ktoré sa zrejme „solárne“ ohrievali. Podľa navigácie sme si vybrali smer a po lúkach či ceste, sme držali severovýchodný smer.

Čoskoro sme sa dostali na rozľahlú lúku, kde sa pásli ovečky. Naľavo, blízko samoty koník. Obe voľne, bez ohrádky, bez pletiva. A blízko oviec šantili malé deti. Keď nás zbadali, staršie sa skrylo, ale menšie ostalo na svojom mieste a aj keď sprvu zmeravelo, neutieklo, ale šantilo sa ďalej samo. Sledujúc to, bol to príjemný pocit totálnej bezstarostnosti, detstva...

V primeranej vzdialenosti sme prešli okolo decka a kráčali svojim smerom k vzdialenejšej budove, z ktorej sa vykľul polozarastený a chátrajúci domček. Zakukli sme dnu a ďalej sme smerovali cez lúky, kde sme zbadali líšku. Ale tá ako keby nič. Čuchala, čuchala a neutekala. Tak som sa k nej snažil priblížiť, no až potom pomaly odkráčala do lesa.

Drienovo

To sme mali na dohľade kostol v Drienove a napojili sa na prístupovú cestu na lazy. Tu sme stretli lazníkov v aute a iste sa čudovali, že čo tu robíme s batohmi a karimatkami. Vošli sme do dediny, kde sme veľa ľudí nevideli, teda až na jedného chlapíka blízko kostola, ktorý som si fotil. Na mape som uvidel, že sa tu nachádza nejaká vodná plocha, tak sme zašli k nej a bol to rybník. Ej veru, zvádzal na zakončenie dňa už tu. Keby bolo o hodinu viac alebo nejakého prístrešku, tak tam asi ostaneme.

Ale nič z toho nebolo, tak sme pokračovali ďalej. Najprv na Čabradský Vrbovok, ale potom mi napadlo, že som chcel ísť na Selčianske lazy. Tak sme odbočili naľavo a šli kus po asfaltke, čuduj sa, novej, čo je vcelku nezvyk na lazy. Na príhodnom mieste sme odbočili na poľnú cestu a oblúkom kráčali k samote Bartákov laz, kde sme objavili auto.

Síce nevyzeralo, že patrí majiteľovi samoty, ale chcel som aj tak pokračovať a prejdúc dolinou s prítokom Vrbovka, som chcel prespať niekde na protiľahlom pahorku. No tam sme nedošli, lebo Mária bola unavená a tak som hľadal vhodné miesto na prespatie pod samotou. Zo zvyku hľadám miesto na spanie v posedoch a našli sme jeden, povyše na strmej lúke, ale báli sme sa, že tam bude majiteľ auta, zrejme poľovník. No keď som k nemu vyšiel, tak tam nikto nebol a ani nebol zamknutý.

No nespali sme v ňom, lebo bol zašpinený a tiež by sme sa tiesnili. Ešte predtým sa mi zdalo jedno miesto poniže samoty, vhodné, tak sme sa vrátili k nemu a zložili sa tam. No mňa ďalej lákala samota, lebo sa mi veľmi páčila a tak som zašiel pozrieť, či je tam ešte auto.

Auta nebolo, tak som bol nadšený. Fotil som si teda nádherne okolie pri západe Slnka, keď som zbadal o strom opretú motorku a po chvíli aj majiteľa. Dali sme sa do reči a keďže bol v pohode, tak nám dokonca ponúkol prespatie. Najprv v stodole, potom v bývalej kuchyni, kde bol bordel a aj nás vystríhal pred kunami a nakoniec ponúkal suchú pivnicu pod včelincom.

Najideálnejšia vyzerala stodola, ale veľa slamy tam nebolo. Tak poslúžil aj starý slamník, ktorý mi sám majiteľ pomohol dať do vodorovnej polohy. Veľmi ďakujúc sme sa rozlúčili a ja som zbehol za kamarátkou, lebo sa šerilo a možno už mala obavy. V pohode čakala a uvítala spať pod strechou. Ako pravý gentleman som jej nanútil spanie na diváne a ja som spal na zemi na OSB doske, ktorú som tam našiel. A musím uznať, dobre sa spalo.

Ranný adrenalín

Ráno, po obvyklom rituáli sme pokračovali cez jarok a vystúpili na Selčianske lazy. Veľa k pozeraniu tu ale nebolo, teda okrem vydareného názvu samoty Laz Vegaz, ktorý som si odfotil spoza plota a išli sme spokojne ďalej smerom na Čabradský Vrbovok... ...keď tu zrazu sa objavilo auto a namierilo si to rovno na nás. Bolo to vcelku nepríjemné, keď si to šofér na nás tak namieril, ale v tom momente som sa viac čudoval, že čo tak skoro ráno tu niekto pobehuje mimo ciest a autom, ale čoskoro sme zistili dôvod jeho zjavu. Podľa všetkého to bol majiteľ niektorého pozemku a nebol veľmi nadšený, že tadiaľ prechádzame. A takto primerane arogantne sa aj správal. Točil o polícii a krádeži, o pytliactve a parohoch a vypytoval sa čo sme, kto sme. My sme mu pekne pokojne, že sme na vandri a len prechádzame, ale keď začal o polícií, tak som mu na to, už mierne zvýšeným adrenalínom, že nech teda kľudne políciu zavolá.

Vrchol arogancie bol, keď vypytoval naše občianke preukazy, lebo je poľovná stráž. Tak som mu odvetil, že nech prv ukáže svoj preukaz a preukaz poľovnej stráže. Tu už zaspätkoval, vidiac, že nie sme hlupáci, s ktorými bude cvičiť. A až potom začal miernejšie, ale po chvíli to vzdal a zmizol preč. No po našom odchode z toho miesta, sa vrátil a pozoroval ďalekohľadom kam ideme. Doteraz mam v pamäti ten jeho odporný arogantný ksicht...

My sme pokojne, ale minimálne u mňa so zvýšeným adrenalínom, schádzali do Čabradského Vrbovka, kde som sa ocitol po tretíkrát. Ale k hradu Čabraď sme nešli, len sme si pozreli centrum a kráčali chvíľu po modrej, ktorá ako keby stále bola mizerne značená. No tú sme na podlhovastej lúke opustili a kráčali rovno smerom na Trpínsky dvor. Síce to vyzeralo ľahko, ale ako zvyčajne, bolo to s komplikáciami. Aj keď sme chceli využívať poľné cesty, nakoniec sme išli ako prišlo.

Až pred Trpínskym dvorom sme sa dali na poľnú cestu, krajom lesa, kde práve osádzali plot dvaja chlapi. Od predošlého momentu s arogantným „stražcom“ som mal obavy aj teraz, no oni nič neriešili a po našom pozdrave pekne odzdravili. Pokračovali sme ďalej a došli na laz. Keď sme ním prechádzali, spomenul som si na Borov článok o návšteve tohto miesta a ktoré v ňom nezanechalo príjemné dojmy. Tak za mňa: buď to tam nejako upravili alebo mi neprišlo o nič viac bordelárske ako iné lazy, samoty, či dediny.

Trpín

Do Trpína sme išli po príjazdovej asfaltke a okolo Konôpkovho lazu sme zišli do dediny, akoby dvojča Kozieho Vrbovka. Podlhovastá dedinka a v strede potôčik. Blízko bol malý kostolík s okrúhlou vežou. Ja som sa šiel prejsť a Márii sa prihovoril domáci, že či si chceme pozrieť kostolík. Tak sme si ho pozreli a vykľul sa z neho potomok ľudí, ktorí postavili prvú kaplnku. Mňa ešte predtým zaujal miestny, ktorý sa vystatoval, že všade bol.. No čo dodať, k takýmto typom ľudí.

Odtiaľ do Litavy nám stačilo ísť po asfaltke, ale po nej som nechcel ísť. Preferoval som po poľných cestách, ale nebolo veľa možnosti, tak síce sme vyštartovali po lúkach, s výhľadom na Trpín a brali sa smerom na Kohútov laz, ale nakoniec sme prejdúc popod elektrické vedenie, sa len vrátili na asfaltku a po nej bez reptania došli do Litavy. Stáva sa.

Litava

Litava je na tunajšie pomery vcelku veľká dedina rozložená v typickej doline rieky Litava. Preto sme museli zísť z jedného svahu na druhý, čím sme prešli ku kostolu, ktorý je ako dominanta dediny. Odtiaľ sme povedľa neho pokračovali na kopec a samotu Belákov. Tu to bolo opäť veľmi pekne, široké výhľady, príjemné prostredie nikým a ničím nerušené.

Menší problém nastal pri zídení do osady Belákov, keď sme nechceli, po predošlých skúsenostiach, niekomu vojsť na pozemok, tak sme hľadali ako dôjsť. Ale uvidel som nad osadou kríž a prístupovú cestu, po ktorej sme do nej zišli. Po asfaltke sme sa vybrali potrebným smerom na Lackov, ale dve väčšie psiská nám vyšli v ústrety. Spomalili sme.

Síce nebrechali, ani sa nerozbehli k nám, boli však prekážkou v našom postupe. Pomaly sme pokračovali a čakali, čo sa stane. Ale našťastie zakričala pri ceste sediaca pani a psiská sa vrátili. Prešli sme okolo a poradila kam ísť. Ešte nám dovolia prejsť cez jej pozemok, čím nám trochu skrátila cestu. Tak sme sa dostali z doliny, v ktorej bola osada a spätne uvideli, kadiaľ sme došli. Páčilo sa mi to tu.

Odtiaľ sme nemali ďaleko nielen do Lackova, ale ani do Senohradu, ktorý som hádal na vytrčajúcu vežu kostola. No k nemu nám chýbalo zísť do Lackova, kde to bol menší problém. Nevedeli sme trafiť správnu zvážnicu, tak sme museli krátky úsek prejsť na divoko lesom, potom zísť na zarastenú lúku a objavili sme sa na kraji Lackova.

Tu sme stretli ľudí a iste sme pre nich boli ako Návštevníci, ale viac nás neriešili, tak sme išli po svojom. Odbočil som sfotiť si zvoničku a Máriu zaujal nový moderný malý kostolík. Okolo neho sme nakoniec pokračovali smerom hore na planinu k lazu Horný Belákov, kde sme čoskoro došli.

Následne sme sa napojili na starú asfaltku a jasne sme smerovali k Senohradu a to i bez potvrdenia smeru z navigácie. Ráz krajiny bol rovinatý, polia, lúky a sem-tam lesy. A samozrejme samoty. Najkrajšie pohľady boli asi v polovici od Lackova a štátnej cesty spájajúcej Zvolen s Veľkým Krtíšom.

Raz som ňou šiel, keď som šiel blúdiť od Sucháňa. Chlapík-vojak ma zobral, keď som omylom nestihol autobus, tak som si pamätal ako sme prechádzali cez Senohrad a vedel som, že kostol je na konci dediny na brehu, alebo dá sa povedať, ako v Lackove, či v Litave, dedina je v údolí. Logicky, veď pri vode.

Keď som opätovne zbadal kostol, vedel som, že túlačka sa chýli ku koncu. Okolo samôt sme prešli k štátnej ceste a už sme neriešili, ale len po nej poslušne cupitali do obce, kde sme sa zastavili pri kostole a potom čakali na autobus do Zvolena.

Zhrnutie

Z ďalšej návštevy Krupinskej planiny som opäť nadšený. Splnila účel takmer stopercentne, keďže bolo všetko, čo som chcel. Vandrovka kade-tade, zvyšky starého sveta, milí ľudia. Dojem kalil len arogantný hlupák z rána. Ale i tak sme strávili dva príjemné dní.

Musím povedať, že s mašinou a navigovaním to bolo oveľa jednoduchšie ako pri poslednej návšteve a keď tamtá vandrovka bola symbolom éry máp, kompasov a šedej kôry mozgovej. Táto bola symbolom novej éry smartphonov a gpsiek. A takto skončila éra posledných objaviteľov na Krupinskej planine.