Plnofarebná publikácia vo formáte A4 má rozsah 160 strán. Zostavili ju Peter Urban, Oľga Kaliská, Jozef Pupák a kolektív. Obsahuje príspevky tridsiatich štyroch autorov.

Obsah knihy je rozčlenený do niekoľkých kapitol. Značný počet príspevkov sa venuje histórii chaty, ďalšie typom športov a aktivít, pre ktoré je chata základňou, ako napríklad skialpinizmus či jaskyniarstvo. Predposledná kapitola hovorí o umelcoch, ktorí tu pôsobili, a posledná prináša spomienky tých, ktorí na chate žili a pracovali. Okrem toho sa dozviete niečo o geomorfologickom členení Nízkych Tatier, o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi či o Národnom parku Nízke Tatry.

Príspevky sú doplnené aktuálnymi aj dobovými fotografiami a ďalšími materiálmi z archívov.

Predchodkyňou chaty bola Karlova útulňa tesne pod vrcholom Ďumbiera, ktorá však v tamojších poveternostných podmienkach dlho nevydržala. Otvorili ju v roku 1902, spustla však už za prvej svetovej vojny. Slávnostné otvorenie Štefánikovej chaty, postavenej na vhodnejšom mieste, sa konalo v roku 1928. Jeden z dlhších príspevkov sa venuje opisom strastí, ktoré zažívali robotníci pri stavbe chaty: lejaky, zmije a víchrice ich vyháňali z dočasných prístreškov, dažde zničili aj prvú pec, inokedy sa stali obeťou krádeže.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chata, na rozdiel od drevenej chaty na Trangoške, prežila druhú svetovú vojnu bez väčších škôd. V jedálni vybuchol delostrelecký granát, no nikoho nezabil ani vážne nezranil a nemeckí vojaci chatu nedobyli.

Ďalšie strany knihy sú venované chatárom, ktorí na chate pôsobili. Spolu ich bolo dvadsaťtri. Najmladšia chatárka Hana Uhliarová mala len 19 rokov. Chodila som do Prešova do školy, nechala som tú miestnosť otvorenú, dala som tam konzervy, napísala som ceny a na stôl som položila pokladničku. V tej kasičke mi nikdy nechýbalo, vždy v nej bolo viac, píše Jozef Sliacky.

Zaujímavý je aj životný príbeh Vladimíra Hlôšku. Pôvodne bol odborným asistentom na Katedre ruského jazyka banskobystrickej Pedagogickej fakulty. V auguste 1968 čítal ruským okupačným vojakom príhovor o tom, že nijaká kontrarevolúcia u nás neexistuje. Podobných príhovorov mal niekoľko a na mikrofón ich zachytil autor tohto príspevku Fedor Mikovič. Vladimír Hlôška si musel nájsť inú prácu, a tak tri roky chatárčil na Štefánikovej chate.

Potom upútal pozornosť jedného z návštevníkov, komunistického funkcionára, ktorý usúdil, že na takomto poste, kde by mohol nevhodne ovplyvňovať názory pracujúcich, Hlôška pracovať nemôže. Nasledujúci deň už chatárom nebol. Pár mesiacov pracoval ako plavčík v plavárni, no keďže aj tam "mohol ovplyvňovať politické názory a občianske postoje" plávajúcich, presunul sa na štrnásť rokov o poschodie nižšie, do kotolne. Po revolúcii sa stal profesorom ruského jazyka a literatúry. Popol profesora Vladimíra Hlôšku na jeho želanie vysypali jeho príbuzní a priatelia neďaleko vrcholu Ďumbiera, píše Fedor Mikovič. Aby sa tam necítil nekomfortne, poliali popol z fľaše jeho obľúbeného koňaku.

V kapitole o športoch sú okrem iného popísané začiatky lyžovania na Ďumbieri. Tie postupne prerástli až do celoštátnych pretekov. V roku 1942 na pretekoch o Veľkú zjazdovú cenu Slovenska zahynul Aljoš Halaša. Miesto tragédie v doline Trangoška sa dodnes nazýva Halašova jama.

Tragicky tu zahynul aj maliar Zoltán Palugyay, neďaleko chaty sa nachádza jeho pamätná tabuľa.

Kapitola Spomienky, ktoré ostanú je poskladaná z rôznych príbehov. Ernest Pivovarči v roku 1927 doručil telegram do rozostavanej chaty v závejoch snehu. Jozef Strakota sa v zime vybral po 25 chlebov do Mýta pod Ďumbierom, no zablúdil a na chatu prišiel o druhej v noci. Posteľná bielizeň sa svojho času prala v studničke v Jánskej doline. Veľa priestoru v publikácii majú aj spomienky horských nosičov. Súčasný chatár Igor Fabricius ako najraritnejšiu vynášku spomína nie veľmi ťažké, ale obrovské tisíclitrové nádrže.

Všetko bolo v poriadku, až na ten besnici vietor vonku. Tak sme sa vrátili do svojich izieb. Opäť som zaujal svoje stanovisko pri žehličke, keď to zrazu zadunelo, a už som len videl, ako sa pred oknom dvíha strecha, ktorá vzápätí zmizla... Strecha bola preč, našli sme ju v Jánskej doline.

Vedúci brigádnikov nás poprosil, aby sme dočasne zamestnali jedného Araba. Tak sa ku mne dostal na prevádzku Jean (Žán)... Stalo sa, že pri nízkom tlaku v kotli nehorelo, tak sme mu pomohli naftou. Riešil som tento problém s kotlom, keď ma zháňal Žán. Otvoril dvere na kotolni, nadýchol sa a zvolal: "Je to tu ako doma, samá nafta." (chatár Pavol Rázga).

Aj veda tu má svoj príspevok. Peter Bitušík zo Stredoslovenského múzea pracoval na "inventarizácii prírodných hodnôt Štátnej prírodnej rezervácie Ďumbier." Večer som sa vracal do chaty s množstvom materiálu, ktorý som spracovával a robil si poznámky. V tom čase šéfoval chate Stano Poliak, ktorý sa na moje zoologické aktivity pozeral dosť zhora (mal na to, koniec-koncov, patričnú výšku), ale neprotestoval, keď som rozložil ulovené drobné cicavce na stole pred chatou alebo v chodbe a vyčesával im zubnou kefkou parazity zo srsti.

Adalbert Mezei zo správy Národného parku Nízke Tatry opisuje rozsiahlu sanáciu svahu Ďumbiera. Spomína, že v tom čase neboli pracovníci správy ešte tak zavalení papierovou robotou, a tak trávili každý deň v teréne vrátane vynášok sadeníc kosodreviny. Jeden kus vážil 1 kg... Už na Lavínisku som cítil, že so sedemdesiatimi sadenicami som sa poriadne precenil... A keď do postupujúceho šera začalo jemne mrholiť, už sme vedeli, že si dnes prežijeme svoj nosičský očistec.

V knihe je zozbieraných množstvo informácií, je to veľmi pestrá mozaika, ktorá sa dá prečítať na jeden raz, no aj postupne. Môžete si po večeroch vyberať z jednotlivých príbehov či si len tak listovať, hľadať vtipné či filozofické perličky a premýšľať nad dobovými fotografiami.

Súvisiace články

Článok o chate: Chata M. R. Štefánika pod Ďumbierom
Podcast s chatárom: O Chate gen. M. R. Štefánika s Igorom Fabriciusom

Fotogaléria k článku