Trasa

Košický Klečenov – Dargovský priesmyk – Borda, kúpele – Pod Pecami – Lazy – Spálená stráň – Pod Paruštanom – hrad Paruštan – Pod Paruštanom – Mošník, sedlo – chata Zavalená – Mošník, sedlo – Herlianske sedlo – Rankovské skaly – Rankovské skaly, vyhliadka – Rankovské skaly – Herľany – Žírovce – Bačkovík – Čižatice – rozhľadňa Čerešenka – Chrastné – Kráľovce – Budimír

Dargovský priesmyk je jeden z trojice slávnych východoslovenských priesmykov, ktoré najmä vodiči dobre poznajú. No je známy aj z historického hľadiska, keď sa tu odohrala tanková bitka v 2. svetovej vojne. Preto som tam chcel ísť a pozrieť si to tam.

Vhodný čas sa mi zdal po práci, keď tam pôjdem v rámci 1,5-dňovky. Preto som potreboval niekde prespať. Aj keď som mal nejaké nápady, napísal som hikingáckemu parťákovi a veľkému znalcovi Slanských vrchov - Majovi. Aj keď mi veľa možností na prespanie neponúkol, predsa sa z toho vykľulo ideálne riešenie: mal som kde spať a nemusel som ísť sám.

Rozhodol sa totiž pridať na časť trasy, a keďže sme išli do oblasti, kde jeho kamaráti majú chatu, tak si vypýtal od nich kľúče, a tak bolo kde späť. Slovo dalo slovo a jeden marcový podvečer okolo 16-tej, sme sa stretli neďaleko pamätníka v Dargovskom priesmyku, kde sme obaja dorazili zo svojej strany podhoria.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ja som štartoval z Košického Klečenova, kde som chcel začať kvôli inštalovanému tanku, ktorý mimo Duklianskeho priesmyku nie je možné veľmi vidieť. No ale keďže sa bolo treba nejako dostať do priesmyku, musel som po frekventovanej ceste šliapať čosi cez polhodiny k pamätníku bojov.

Pamätník bojov v Dargovskom priesmyku

Ten vyzerá ako typický príklad socialistických megalomanských pamätníkov, ktoré po prevrate skôr zaťažujú ako obohacujú pamäť nášho národa. Preto otázka dnes nestojí, ako sa hrdinsky bojovalo, ale skôr ako zabezpečiť, aby sa návštevníkovi nestal úraz. Lebo na to upozorňujú aj napichnuté kolíky s varovaním.

V čase mojej návštevy som nakukol aj do izby bojových tradícii, ale pri vysávaní to nevyzeralo veľmi reprezentatívne a pochybujem, že i mimo tejto činnosti. Len pre informáciu. Dargovské boje sa viedli od začiatku decembra 1944 do polovice januára 1945 pri postupe Červenej armády na západ a padlo tu cez 4000 jej bojovníkov a o čosi menší počet maďarských a nemeckých obrancov.

Samotný priestor so súsoším Oslobodenia a víťazstva bol postavený roku 1955 a predstavuje Červenoarmejca, ktorého víta východoslovenský ľud v podobe robotníka a roľníka. Pred súsoším je priestor na ceremónie a štátna cesta, ktorá delí priestor na dve časti. Na druhej strane sú informačne panely o bojoch a vystavené kusy bojovej techniky ako tank T-34 a samohybné delo SU-100.

A samozrejme, turistický smerovník, ktorý nám ukazoval smer. Úplne na kraji stála ešte reštaurácia, ale tá je dnes zatvorená a zmenená na obchod s krmivom. Voľné miesto využívajú kamionisti na oddych či prezretie Pamätníka a rovno pri ceste zase majú flek policajti na meranie rýchlosti.

Po prekutraní týchto priestorov, zatiaľ čo ma Majo čakal sediac v prístrešku, sme sa konečne pohli a vybrali po modrej do bývalých kúpeľov Borda. Hneď v lese mi však Majo ukázal ďalšie zaujímavosti z bojových akcií, a to opravené zemľanky a bunkre popri modrej a jeden záhadný kameň...

Po starej asfaltke okolo hájovne a nie veľmi pekným lesom sme došli k ihrisku pred kúpeľmi Borda. Tie podobne ako pamätník či les, boli spustnuté a schátrané. Kúpeľné budovy boli vyrabované, okolie zasvinené a pohltené zelenou džungľou. Len súkromné chaty a bývalý hotel vyzerali v dobrom stave. Spomeniem, že v malom parku je prístrešok s lavicami, na ktorých by sa dalo skryť pred nečasom.

Šli sme ďalej, síce nie úplne po modrej, ale po polozamokrenom chodníku, keď sme zrazu počuli krochkanie a hneď nato diviak prebehol v asi štvormetrovej vzdialenosti. Uuuf, tak to bolo. A zároveň vôbec prvýkrát, čo ma takto prekvapil. Iste, mal som skúsenosť z Vihorlatských vrchov a tam dokonca s čriedou, ale nebolo to tak blízko.

Nabehli sme na modrú, ktorú sme nasledovali k rázcestníku Pod pecami, ale v istom bode na novej zvážnici, ktorých je v Slaňakoch neúrekom, sme modrú opustili a Majo mi ukázal skalné rebrá, vysoké asi 8 metrov. To bolo ešte v celistvom lese, ale neďaleko spomenutého rázcestníka. Bola to nie veľmi pekná krajinkárska lokalita. A na začiatku jari, resp. na konci suchej zimy to bolo mierne depresívne. Bol som rád, že som tadiaľ nešiel sám.

Čoskoro sme však došli na úpätie Lazov a očakávali sme mierny nábeh a čoskoro chatu, kde budeme spať. Pôvodne som rozmýšľal prespať pri poľovníckej chate pod hradom Paruštan. Alebo aspoň tam zájsť a vrátiť sa, a tak si nenechávať zachádzku na nabitý nasledujúci deň, ale aj kvôli Majovi, ktorý sa chcel vrátil k autu do Dargova, tak aby nešiel sám, ale aj kvôli chýbajúcemu času kvôli zachádzke z modrej k neznámym skalám, to už teraz nemalo zmysel.

Tak sme mali aspoň pohodový podvečer na útulnej chatičke na hrebeni Slanských vrchov, ktorý bol tak mojím prvým. Majo rozložil oheň a opekal slaninu a ja som si pochutnával na pive. Potom sme vybehli na neďaleký vrchol Lazy, kde bolo vidieť na juh, ale hlavne na východnú časť, kde boli výrazné Zemplínske vrchy či tie v Maďarsku. Po rozsvietení pouličných svetiel zase bolo možné zbadať Sečovce a Trebišov. A samozrejme, bolo vidieť južné pokračovanie Slanských s končiacim Veľkým Miličom a na západe sme hádali, že veľký zhluk sú Košice.

O trošku ďalej smerom na sever, bolo miesto s výhľadmi na severnejšie časti Slanských, kde pozíciu ozrejmovali signálne veže na Mošníku a Makovici. Ráno, keď sme sa vrátili, mi Majo ukázal jednu strechu chaty, na ktorú ma upozornil. Tak som tam potom chcel zájsť.

Medzitým sme však zaľahli a dobre sa vyspali na dvoch zo štyroch postelí, ktoré ponúka chatka. Škoda, že v Slanských nie je žiadna oficiálne prístupná. Ráno vcelku mrzlo a bol som rád, že som nemusel spať pri chate pod Paruštanom, lebo by som opäť „klepal rizky“. Tam sme sa objavili asi o 7.00, keď sme, ako som spomenul, zašli na Lazy a potom po žltej si to nasmerovali k hradu Paruštan. Tu by som spomenul, že sa nám cez rúbane ukázal veľmi pekný pohľad na Vysoké Tatry, čo bolo nové aj pre Maja.

Apropo, Majo ešte rozmýšľal, že by sa pridal na nejakú ďalšiu časť mojej cesty, ale keďže som toho mal dosť, tak nakoniec spoločná časť túry skončila pod Paruštanom, ktorý som si chcel pozrieť, keďže mizerné pripomienky po hradoch ma vcelku zaujímajú. Je tam vidieť časti muriva a samozrejme priekopy.

Zvyšky hradu Paruštan

Braničevský hrad, zvaný tiež Paruštan, bol postavený v prvej polovici 13. storočia ako strážny hrad a spravovali ho hraničiari „spiculatores“, ktorí boli podriadení priamo kráľovi. Aj keď v bojoch medzi novým kráľom Karolom Róbertom a uhorskými magnátmi stáli majitelia hradu Paruštan po boku kráľa, po nesplnení sľubov sa voči nemu vzbúrili počas Zemplínskeho povstania, a tak ich prehra v bitke neďaleko hradu spečatila osud ich hradného sídla.

Po rozlúčení som sa vrátil po zvážnici, na ktorej je naznačená žltá. Trocha zbytočných okľúk, ale kvôli šetreniu síl, som to musel zvládnuť. Dobre som spravil, že som nechal batoh neďaleko odbočky z hrebeňovej červenej. I keď som mal obavy, či sa náhodou niekto neobjaví.

Našťastie sa ale nikto neobjavil a našiel som ho v poriadku. Pokračoval som po červenej, sprvu prevažujúcou mladinou a potom pred Mošníkom som vošiel do pekného lesa. Medzitým som v sedle odbočil na modrú, na ktorú ma upozornil Majo, že by sa tam mala nachádzať opustená chata. Tak som tam zašiel a neďaleko, asi 5 minút od hrebeňa som našiel opustenú, schátranú, ale stále deluxovú, voľne prístupnú chatu Zalámaná, ktorá by kľudne mohla byť prvou oficiálnou útulňou v Slanských vrchov.

Vrátil som sa späť a spomenutým pekným lesom som sa dostal k navigačnej veži. Keď som ju obchádzal, pri hlavnom vchode stala dodávka a v nej dvaja chlapi. Asi sa dosť čudovali, že som sa odniekadiaľ objavil, prešiel okolo a niekam sa vytratil. Keďže som bol hladný, neďaleko pri starom prevrátenom kmeni som si dal raňajky.

Nasledujúcim cieľom bolo Herlianske sedlo a najmä Rankovské skaly. K nim som sa dostal, po červenej do sedla, kde som objavil chatu s malou verandou, na ktorej by sa dalo núdzovo prespať, ale aj auto s dvojicou, pre ktorých som bol asi tiež ako čudo.

Ku skalám sa odtiaľ dalo ísť dvomi cestami. Buď po hrebeni po červenej a následne zelenej dlhou okľukou alebo kratším variantom, ale s tým, že klesnem po asfaltke a následne vystúpim neznačene. Zvolil som si druhý variant, jednak kvôli kratšiemu prechodu, ale aj serpentínam predstavujúcim sedlo. V jednom okamihu bolo vidieť tri časti jednej cesty.

Bol som prekvapený, ale vcelku to bola rušná spojnica vranovského a okresu Košice-okolie, no zišiel som v pohode dolu, kde som zapol navigáciu a podľa nej našiel správnu zvážnicu smerujúcu do riadneho stupáka. Neskôr zanikla, ale bol som neďaleko vrchu a čoskoro som sa objavil na zelenej, spájajúcej Herľany s Ranskovskými skalami a Vyžník na červenej hrebeňovke.

Chvíľu som kráčal po zelenej ku skalám a spomínal, ako som tu šiel prvýkrát a ako som sa síce dostal na vyhliadku, ale musel som sa vrátiť, keďže mi prišlo strašne zle. Šiel som vtedy s parťákom Robom a mali sme ambiciózny cieľ, a to za deň prejsť úsek až kdesi po Zlatú Baňu. Parťák to zvládol, ja som sa ale musel vrátiť. Tentoraz som bol pripravený a hoc som nešiel po hrebeni, myslím, že som mal ešte ťažšiu cestu.

Vyhliadka z Rankovských skál

Po rokoch som sa teda vrátil a čosi tu pribudlo. Závetrie na bivak, lavička so stolom na jedenie, ale aj lavičky priamo na vyhliadke. Ale pekné a ďaleké výhľady ostali. Tu som si oddýchol a otvoril druhé pivo. Vychutnával som si oblasť západného podhoria a zároveň som študoval, kadiaľ mám ísť. Nakoniec som trasu pozmenil.

Vrátil som sa na zelenú a zbehol po nej cez PR Malé Brdo do Herlian. Relatívne známa dedinka s gejzírom, ale nemal som šťastie na erupciu. Ale ani som s ňou nepočítal. Hádam, že sem niekedy prídem na erupciu a konečne uvidím našu raritu, ktorú mnoho Slovákov iste nevidelo a možno ani o nej nechyruje. V čase koro-ošiaľu som po celej dedinke neuvidel živú dušu. Tak som si pofotil historické kúpeľné objekty či skulptúry v parku, nabral vody z prameňa a pokračoval som po pozmenenej trase.

Najprv som uvažoval ísť priamo cez polia do Boliarova, ale problém spočíval v neznámej veľkosti Rankovského potoka. Ísť cez Rankovce, cigánsku dedinu som tiež nechcel, tak som šiel druhým smerom, cez len asi pol km vzdialené Žírovce, čo je miestna časť Herlian. Odtiaľ som vyšiel na poľné cesty a nimi došiel do Bačkovíka. Cestou sa mi ukázali výhľady na práve opustený hrebeň Slanských vrchov a tiež sa dala rozoznať rozhľadňa Čerešenka. Ale k tej ešte bolo cesty.

Zbehol som do Bačkovíka a až vtedy som si všimol, že je to neďaleko osady. Ale v pohode som došiel do dediny a prešiel ňou, kde ma zaujali veľké šopy s netradičným tvarom. Následne som si to nasmeroval k lesu na okraji dediny. Tu som mal na výber dve možnosti. Ísť priamo cezeň alebo okolo s výhľadmi.

Nakoniec som si vybral okolo s výhľadmi, ale bola to chyba, keďže cesta, žiaľ len poľná, bola zoraná so zvyškom poľa, a tak som musel dávať pozor, kadiaľ stúpam a to ma dosť spomaľovalo a namáhalo. Pre traktoristu, ktorý tu práve bránil, to musel byť komický pohľad. Skúšal som vojsť do lesa a ísť ním, ale bola to džungľa, tak som sa vrátil na pole. Potom mi zatarasilo cestu nákladné auto s drevom a musel som obchádzať a až potom sa konečne ukázala pevnejšia pôda a lúka so zvláštnym posedom na kraji lesa.

Odtiaľ som uvidel poslednú dedinu pred rozhľadňou a vežu. Ale i odtiaľ ma čakala obchádzka, a to i napriek priamej vzdušnej ceste. Ale keďže nelietam a nechcelo sa mi opäť ísť cez poorané polia a potok, tak som musel okľukou cez dedinu. No i k nej som sa musel dostať po poli a krovinami. Našťastie som objavil aspoň priechod a dostal som sa do Čižatíc.

Tie ma veľmi nezaujali, tak som len pridal do kroku. Pôvodne som totiž chcel byť o 15-tej v Budimíre, ale bolo 14.00 a som ešte len tu. Tak som sa sám sebe vysmial s mojim chabým odhadom. A tak sa pomaličky posúval príchod domov.

Prešiel som dedinou, v ktorej sa nachádzajú smerovníky nielen k rozhľadni, ale aj k agrofarme. Mňa zaujímala cesta a rozhľadňa, ktorú postavili ako pripomienku stredovekej bitky pri Rozhanovciach medzi miestnymi „oligarchami“ a kráľom. Paralela s terajším súbojom oligarchov a (štátnou) mocou čisto náhodná. Asfaltka síce nebola extratrieda, ale aspoň to nebolo zorané pole.

Rozhľadňa Čerešenka

Konečne som došiel k rozhľadni a tam boli dvaja ľudia a jeden chalan. Trocha som dúfal, že ma tí dvaja na aute zoberú, lebo vyzerali, že pôjdu mojím smerom a aj tak tomu bolo. Ale kvôli korone som sa ich ani nepýtal. A hlavne som nechcel hneď utekať preč, keďže boli na odchode. Tak som si to tu popozeral, pochodil, prečítal informácie vnútri stavby a vyšiel hore, kde sa ukázali výhľady na strednú časť Slanských vrchov, východnú časť Volovských vrchov a širokú Toryskú pahorkatinu.

O chvíľu prišli ďalší a pobral som sa tam, kam ukazoval atypický smerovník, čiže na Šariš. Od rozhľadne som zbehol do Chrastného, kde ma v centre zaujal smerovník k židovskému cintorínu. Keďže bol po ceste do Budimíra, tak nebolo o čom. Cintorín, ako je typické na Slovensku pre pochovaných Židov, je na kraji dediny, mimo hlavnej cesty.

Židovský cintorín v Chrastnom

Je tam niekoľko náhrobníkov a informačná tabuľa. Z ich počtu vyplýva, že sú tu pochovaní aj Židia z okolitých dedín. Potešiteľné je, že cintorín nie je zarastený a tak nádherné historické pomníky je možné vnímať bez problémov.

Ako od Čerešenky, tak aj odtiaľ som videl, kam treba ísť. A opäť to nevyzeralo na krátku chvíľu, lebo som bol vcelku unavený a kráčal som mierne ťarbavo. Od židovského cintorína som smeroval opäť do poľa, ale našťastie po poľnej ceste, takže sa šlo dobre. Čoskoro som bol nad susednými Kráľovcami, ale zísť som musel po širokej asfaltke, ktorá mala dosť čudný zmysel svojej šírky.

Cez Kráľovce som v rámci svojich možnosti, ktoré limitovala únava, boľavé nohy a batoh, len rýchlo prešiel, lebo som chcel čím skôr dôjsť do Budimíra a stíhať autobus do Prešova a domov. Popri jazdeckej škole, ale ignorujúc centrum obce, som išiel po bočnej ulici, ktorú využívali cyklisti. Následne pri malej osade som sa napojil na prístupovú cestu do Budimíra a ponad diaľnicu a rieku Torysa tam dokráčal.

Konečne! Ej ale som bol rád. Ale keďže autobus mi pred 10 minútami odišiel a ďalší šiel až za vyše polhodiny, tak som zašiel do miestneho historického parku, kde sa na jeho kraji nachádza starší rokokovo-klasicistický kaštieľ Florián z 15. storočia. Je zaujímavý tým, že je v jadre gotickou pevnôstkou, ktorá bola prestavaná na luxusnejšie panské sídlo.

Keďže som si myslel, že v dedine majú len jeden kaštieľ, tak k druhému tzv. Veľkému som nešiel. A práve tereziánsky kaštieľ z 18. storočia, ktorý je regionálne známy a ukrýva vo svojom vnútri expozíciu dobových hodín STM, som chcel hlavne vidieť. No čo už. Tak som si omrkol len starší, pri ňom stojacu starú pálenicu a bývalé sýpky, z časti ako ruiny. Rovnako zaujme historický park a zámocká kaplnka, sťa miesto posledného odpočinku miestnych šľachticov. Tu som spoznávanie strednej časti Slanských vrchov a podhoria ukončil.

Zhrnutie

Túra dala zabrať, a riadne. Začínam mať pocit, že mám nejakú úchylku si robiť zle tým, že si na program túry naložím veľa a potom som ako zdochnutý kôň. Ale na druhej strane, inak by som to ani nevedel vymyslieť a teraz pri písaní sú všetky nepríjemnosti ako polozabudnuté spomienky a hrejú len príjemné zážitky.

A to od priesmyku nad Dargovom, cez útulnú chatičku na Lazoch, hrad Paruštan, vyhliadku na Rankovských skalách či vander dedinami k rozhľadni Čerešenka. Rovnako potešil židovský cintorín a koniec túry nielen kvôli parku s kaštieľom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek