Trasa

Dolná Poruba – Cesta hrdinov SNP, prameň – Hoľazne – prameň – rázc. pod Slopským vrchom – Slopský vrch – sedlo pod kótou 727 – červená – Bartošovica – Omšenská Baba – Michalové – Zalanie pri obrázku – Kamenická dolina – Trenčianske Teplice, Baračka

Cestu cez dlhú Dolnú Porubu práve opravovali, a tak sa jazdilo len po jej ľavej polovici a na semafory. Hneď po vystúpení z autobusu nás ovalila horúčava. Bol som v kraťasoch a tričku, lenže manželka je alergická na slnko, a tak sa chudera potila v maximálne možnom oblečení a zahalení. Trasu som naplánoval čo najpriamejšiu pod prvý kopec, a to Hoľazne, a tak sme kúsok za obecným úradom zabočili na rázcestí doľava.

Smer Hoľazne

Hneď nám bolo lepšie, lebo hoci tu ešte boli domy, kráčali sme popri potoku, ktorý pramení pod Slopským vrchom, a v tieni stromov. Veľmi rýchlo sme opustili posledné domy a lesnou cestou sme stúpali k Ceste hrdinov SNP. Trošku ma udivili oplotené pozemky v lese. Chápal som ešte jeden, Pod Štepnicu, ktorý vyzeral byť sadom. Prišli sme na rázcestie pri hrdzavom bývalom veľkom senníku. V diaľke sme videli kopec s krížom a až keď sme naň vyšli, pochopil som, že je to Slopský vrch. Obišli sme senník doľava a začali popri potôčiku stúpať lesom, až sme sa ocitli na červenej. Manželku som nechal odpočívať pri prameni a ja som sa zvážnicou a rúbaniskom vybral kolmo hore na Hoľazne. Chvíľami som musel použiť všetky štyri končatiny a nevedel som si dosť dobre predstaviť, ako pôjdem tade dolu.

Napokon som sa vyšplhal na lúku s veterným rukávom a nádherným výhľadom do údolia Dolnej Poruby. Asi to tu používajú paraglajdisti a mne bolo hneď jasné, že nemôžu chodiť hore ako ja. Ešte som nebol pri triangulačnom kameni, a tak som sa dokochal výhľadmi a pokračoval úzkym chodníčkom do hory. Netrvalo dlho a bol som pri tyči a kameni. Spravil som si dokumentačné fotky a zahľadel sa do mapy lesných ciest. Jedna tu bola poza vrchol zakreslená a keďže som videl dolu na lúke nejaký chodník, vybral som sa k nemu a ten ma naozaj doviedol k hodne strmej lesnej ceste dolu z kopca. Neviem čo za auto zvláda túto strminu, no ja som mal problém bez paličiek sa na nej pri zostupe udržať na nohách.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prišiel som na rázcestie a dal som sa doľava. Netrvalo dlho a bol som na červenej, po ktorej akurát putoval pár asi SNP-ečkárov s ťažkými batohmi. Manželka sedela na padnutom strome a sušila si oblečenie. Nuž som si dal tiež sušiť tričko a pustil som sa do jedenia. Zrazu ku mne priletel motýľ a sadol si mi na nohu. Kľudne sa nechal fotiť. Manželka hovorila, že lieta okolo nej celú dobu.

Smer Slopský vrch

Keď sme sa usušili a najedli, zdvihli sme sa a pokračovali po červenej smerom na Trenčianske Teplice. Z lesa sme vyšli na lúky a z nich sme museli odbočiť doprava do lesa, aby sme sa dostali na lesnú cestu a po nej sme sa ocitli na rázcestí, kam som zostúpil z Hoľazní. Pred nami sa týčil dosť strmý svah. Ešte než sme sa začali naň štverať, pofotil som nás v dutine veľkého stromu, ktorý v rozpore so zemskou príťažlivosťou rástol nad dutinou doľava a nepadol.

Po kaplnkovej vložke sme fučali do kopca a zistil som podľa stôp, že sa tu asi veselo preháňajú motorkári. Ženu som musel často čakať, lebo sa jej zle kráčalo do strmého kopca a trvala na tom, že ma musí vidieť, hoci nebolo kam uhnúť. Napokon sme sa dostali na hrebeň a z neho sme zbadali pod sebou kríž, čo sme videli od senníka. Boli sme na Slopskom vrchu. Ľudovo sa nazýva Vlčanská a sú z neho dych berúce výhľady. Fakt sa sem oplatilo vyštverať. Zapísal som nás do vrcholovej knihy, vrátili sme sa na hrebeň a po ňom sme pokračovali smer Trenčianske Teplice. Našli sme ohnisko so sedením. Hrebeň bol chvíľami dosť úzky a ešte porastený koreňmi stromov, ale zvládli sme to bez nehody. Hrebeň sa pomaly rozšíril a klesli sme do normálneho lesa. Zaujal ma zvláštny strom, ktorý vyzeral ako jednorožec. Matka príroda zas raz čarovala.

Smer Omšenská Baba

Napojili sme sa na červenú a kontroloval som na tablete, kde máme odbočiť, aby sme sa dostali na Omšenskú Babu. Trošku ma zaskočilo ohnisko a označenie Bartošovica. Od dreveného dvojkríža sú opäť pekné výhľady, a tak sme si na lavičke spravili keksíkovú pauzu. Žiaľ, vrcholová knižka bola úplne rozmočená, lebo plastová krabička, ktorá ju mala ukrývať, ležala rozbitá na zemi. Nuž sme ju nejako zložili, knižku dali do nej a uložili do rázsochy na strome. Zasmiali sme sa na nálepke KOT – Klub občasných turistov. Až tak občasní nebudú, lebo sme potom nálepku videli kade-tade.

Úzky chodníček sa vinul do lesa, a tak sme sa po ňom od vyhliadky vybrali doľava od červenej. Obišli sme zopár skalnatých brál, cesta lesom sa začala dvíhať a došli sme na skalnatý vrchol Omšenskej Baby s kovovým dvojkrížom. Opäť krásne výhľady do doliny a vrchy okolo Omšenia. Na kríži sme zbadali modrý kruh s bielym výkričníkom a nadpisom: Poď na túru 2021. Našli sme to potom na viacerých vrcholoch v okolí. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy a začali zostupovať lesným chodníčkom na červenú. Za tabuľkou označujúcou PR Omšenská Baba sme našli smerovku žlto-bieleho miestneho značenia na Bartošovicu, ktorá je na vrchol vedená z Omšenia. Pokračovali sme po červenej. Čoskoro sme prišli k prameňu, ktorý je na mape, no našli sme nový turistický prístrešok Michalové, ktorý na mape nie je (napíšem krátky článok).

Aby sme stihli večeru

Cesta lesom ku Kamenným vrátam sa mi zdala byť nejako dlhá, lebo sme museli dôjsť načas na večeru, ktorú začínali podávať o 17.30 h. Takže keď sme vyšli z lesa na veľkú lúku, odbočili sme zo značky doľava a vcelku strmou lesnou cestou sme došli na rázcestie. Od neho doľava a boli sme pri prameni Zalanie pri obrázku s nadpisom na kryte prameňa – Porsche Werkzeugbau 21. 10. 2017. Svieža voda nás občerstvila a po lesnej ceste sme sa vybrali doľava. Nejako sa mi smer nepáčil, a tak sme sa vrátili k prameňu a išli smerom k pomníku americkým pilotom, ktorí tu zahynuli v decembri 1944 po páde bombardéra. Pomník stojí pri ohrade vodného zdroja. Kríž a pomník vysvätil rímskokatolícky farský úrad Trenčianska Teplá v septembri 1994. Pamätník obnovili v roku 2008. Okrem súkromných osôb prispeli aj dve politické strany, ktoré dnes neexistujú. My by sme nemali zabúdať!

Od pamätníka sme pokračovali po asfaltke pomedzi more chát, víl, až sme prišli k odbočke doľava. Popri detskom ihrisku sme vyšli na lúku pod Ostrým vrchom. Zasmial som sa nad futbalovými bránkami na rovnom mieste. Tu sa asi hodne nabehajú za loptou. Alebo tu hrávajú futbaloví virtuózi.

Vošli sme do lesíka a po chvíľke sme stáli na parkovisku pred rekreačnými zariadeniami. Došli sme včas, ba dokonca sme stihli bufet, než ho zatvorili pred večerou a ešte sme sa stihli scivilizovať pod sprchou.

Zhodnotenie

Bol som rád, že sme túru dobre zvládli, ako aj že sa manželka nedriapala na Hoľazne, ostatné kopce boli relatívne prístupné. Napokon dopadli dobre všetky túry na kopce v širšom okolí Omšenia, len posledná na Trtavku a spol. bola pre ženu ťažká. O tom však nabudúce.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek