1. deň

V piatok 20. augusta sme sa s partiou ďalších troch turistov stretli vo Fačkovskom sedle, vypili poobednú kávu a vydali sa smerom k dnešnému cieľu, ktorým je útulňa Javorinka pod Kľakom.

Na cestu sa pridali Monika od Piešťan, Erik zo Žiliny a Magda z Michaloviec, s ktorou sme sa spoznali na minuloročnom prechode Nízkych Tatier. Okrem nás štyroch sa k nám od soboty majú pripojiť ďalší piati súputníci, takže malá expedícia po krásnej Malej Fatre sa môže začať. Na základe odporúčania kamaráta Stana, ktorý už túto časť prešiel, sme sa rozhodli začať o pol dňa skôr a prenocovať na útulni Javorinka, ktorú som na základe Stanových rád zvolil za miesto nočného oddychu. Lákavo znela aj možnosť prenocovať priamo na vrchole Kľaku, ale možnosť nočných prehánok nás nasmerovala radšej do útulne.

Začiatok trasy nás chvíľku viedol po červenej značke Cesty hrdinov SNP až po križovatku Staré cesty, no tu naše kroky išli ďalej po žltej značke smerom na Reváň. Pekných 300 m prevýšenia nám začalo odsýpať a po chvíli sme odstúpili z chodníka, keďže záchranári zvážali zranenú turistku z vrcholu Kľaku. Verme, že všetko dobre dopadlo, a určite ku skorému vyliečeniu prispela aj jej dobrá nálada. Po chvíli sme dobehli dve dievčiny s ťažkými a veľkými batohmi. Ich cieľ bol vrchol Kľak s následným prechodom okolo Kľackého vodopádu dolu do civilizácie. Vzhľadom na pokročilý čas, ich tempo a váhu batohov sme im odporučili, nech prídu na útulňu a radšej prenocujú v bezpečí jej vnútra.

Na Reváni sa nám otvorili prvé ďaleké výhľady na jednu stranu a na druhú stranu nám zrak padal na približujúci sa majestátny vrchol Kľaku. Po chvíli kochania sme sa rozdelili, Erik s Monikou išli do útulne a my s Magdou sme čakali na jej známych, ktorí ju prišli podporiť. Chutné cuketovo-čokoládové koláčiky stáli za čakanie. Následne lesným chodníkom, ktorý nedosahoval strmosť výstupu na Reváň sme kráčali k rázcestiu žltej a zelenej značky Pod skalou, kde sme sa spustili po zelenej smerom ku Kľackému vodopádu. Asi po 10 minútach sme na väčšej lúke opustili zelenú značku a prešliapaným, jasne viditeľným chodníčkom smerovali ponad prameň pitnej vody do útulne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pred ňou nás čakali parťáci aj s ďalším párom. Rozdelili sme si postele, skontrolovali stav útulne, ktorá by si zaslúžila väčšiu obnovu a hlavne by si zaslúžila, aby ju navštevovali len návštevníci, ktorí si po sebe upracú a odnesú odpadky späť dolu. Kopec pohádzaných sklenených fliaš všade naokolo navráva, že aj na tomto mieste sa konajú rôzne párty akcie, ktoré však s pôvodným cieľom útulní nemajú veľa spoločného.

Piecka v útulni bola funkčná, dokonca sa našiel pevný podpaľač a keď sme priliali aj trošku benzínu z fľašky, tak sa ohník postupne pekne rozhorel. Medzitým sme si vonku narezali drevo, pripravili si ho dostatok na večer a ešte zostalo aj pre ďalších návštevníkov. Usušili sme si mokré tričká, navarili si večeru a relaxovali, keď sa z diaľky ozvali hlasy prichádzajúcich turistiek. Boli to dve dievčatá, Nika a Zuzka z Píščan, ako ony vraveli a boli rady, že sa im podarilo za padajúcej tmy nájsť útulňu. Uložili sa na poschodí, čo sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Len čo sme sa uložili do spacákov, začalo totiž niečo pod posteľami, ale aj na nich šramotiť. Malá myška si uvedomila, že sme asi priniesli nejaké dobroty aj pre ňu a tak sa okolo nás motala celú noc. Nejako sme však pospali a relatívne oddýchnutí sme ráno iba skonštatovali, že to bola zaujímavá noc s našou malou nocľažníčkou. Nikomu však nič neodhryzla, iba na Monikinom batohu nechali jej zuby a chuť na pochúťku malé stopy.

2. deň

Pokojné ráno osviežovali historky Erika, ako v noci fotil „patkáňa“ a sliedil, či nepríde Čupa capra. V takom veselom duchu sme si ešte urobili spoločné ranné fotky, vyložili batohy na naše čerstvé chrbty a vybrali sa na začiatok malofatranskej hrebeňovky, teda na vrchol Kľak. Krátke, no intenzívne stúpanie späť na žltú značku nás prebralo a zahrialo, a zároveň udalo ráz celému dňu. Na Kľaku sme stretli ďalších štyroch turistov, ktorí za chvíľu odišli, takže celý rozložitý vrchol bol iba pre nás. Málo vídaný obraz, keď sa môžete na Kľaku potulovať bez prítomnosti iných početných skupín turistov sme si do sýtosti vychutnávali.

Do reality nás vrátil údaj na značke, ktorý hovorí, že Veľká lúka je z Kľaku vzdialená viac ako 9,5 h. Ešte dobre, že nie 9 a pol týždňa, ale to by bol asi iný príbeh. Odvážne sme si vraveli, že sú to určite nadnesené čísla, a že v cieli, ktorým je pre dnešný deň Grandhotel Partyzán budeme určite skôr.

Pomaly sme zostúpili z vrcholu, bolo treba si dávať pozor na šmykľavé a miestami uvoľnené kamene, blato a postupne sme sa ponárali do dnešnej celodennej klasiky - chvíľu hore, chvíľu dole, dlhšiu chvíľu hore, kratšiu chvíľu dolu a tak postupne celý deň. Prešli sme hrebeňom Ostrej skaly, z ktorej sú krásne spätné pohľady na Kľak a zároveň sa otvárajú aj ďaleké výhľady na údolia Rajca a prudším klesaním sme zostúpili do Vríčanského sedla. Opätovným výstupom sme prišli k pekne tvarovaným skalným útvarom v okolí vrcholu Skalky. Cestičky a chodníky viedli viac lesnými časťami, avšak na tých miestach, kde sme sa dostali nad úroveň lesa, na pastviny a lúky, sa naskytovali nádherné ďaleké výhľady aj na východnú a aj na západnú stranu.

No nielen pohodový prechod lesom, resp. lúkami sme si užili. Na mnohých miestach už od Kľaku je cítiť, že ide o menej frekventované turistické trasy, čo prinášalo prekonávanie zarastených, prípadne zarastajúcich úsekov hrebeňa, kde sme si veru neboli istí, či sa z druhej strany húštiny nevynorí niečo hnedé, veľké, bručiace. Nič také sa nenaskytlo, dokonca ani nebolo vidieť nejaké čerstvé pobytové znaky našej najväčšej šelmy, medveďa hnedého, a tak sme pokojne prekonávali ďalšie úseky hrebeňa.

Na Jankovej sme si dopriali dlhší oddych a obed, pretože onedlho nás čakala ozruta. Teda aspoň podľa rečí mojich kamarátov z turistiky, v ktorých spomienkach je Hnilická Kýčera ozrutou a strašidlom. Pri schádzaní z Úplazu sa pred nami objavila v plnej paráde. Asi v strede kopca bolo vidieť chodník, ktorý vedie priamo proti vrstevniciam nahor. Každá prekážka sa dá prekonať, nuž sme si teda v sedle pod Hnilickou Kýčerou doplnili zásobu vody, rozlúčili sa s Erikom, ktorého pri schádzaní z Jankovej pichlo v kolene (no podľa nás sa iba zľakol Hnilickej Kýčery) a poďho bojovať s vlastnou psychikou a ubúdajúcimi silami.

Popoludňajšie slnko pridávalo našej námahe o to viac a veru, chalani mali pravdu. Je to náročné, na niektorých úsekoch takmer kolmé stúpanie, a mali sme veľké šťastie, že nebolo po daždi. Na mokrom rozbahnenom teréne, by nám asi nepomohlo ani keby sme mali náhon na všetky štyri končatiny. No všetko má svoj koniec a keď sa ukázala vrcholová lúčka, len som zhodil batoh z premočeného chrbta a spokojne vyfúkol. Dala nám zabrať, ale keď sme hore sedeli, tak sa nám to nezdalo až také strašné. No úprimne poviem, ísť týmto chodníkom dolu za dažďa, veru by som si dvakrát premyslel každý krok, a asi by som sa aj vyváľal v blate.

S malým oddychom a veľkou úľavou, že máme za sebou najťažšiu časť, sme spokojne vykročili ďalej. Iste viacerí z vás poznajú pojem „veľkofatranská píla“. Ide o časť chodníka medzi Krížnou a Donovalmi, kde sa striedajú prudké stúpania s prudkými klesaniami a vytvárajú tak ako keby zuby píly. No a teraz som mal pocit, že začíname prechod „malofatranskej píly“. Chvíľu prudko hore, potom dolu a zasa to isté. Ani pohľad do mapky neveštil, že by sa tento ráz chodníka mal zmeniť k lepšiemu.

No od sedla Majbiková sa to zmenilo. Ale k horšiemu. Opäť začalo prudké stúpanie, ktoré sa iba kde-tu trochu zmiernilo. Batohy sa nám zarezávali do pliec o to viac, a aj keď vidina toho, že máme pred sebou len posledných pár desiatok výškových metrov nás posúvala ďalej, boli momenty, kde by som najradšej hodil batoh dolu dolinou, sadol si a iba ticho sedel a nič nevnímal, iba svoj dych. Po výstupe na Kopu sa konečne terén umúdril a tak sme o chvíľu vystúpili na Hornú lúku.

Slniečko bolo ešte dosť vysoko, keď sme zišli ku Grandhotelu Partyzán. Už v ňom boli štyria turisti ubytovaní, ale zvyšný priestor bol voľný, tak sme s radosťou obsadili horné poschodie a keď som si konečne vyzul topánky a uvaril si večeru, tak pocit spokojnosti a radosti z dnešnej etapy prekonal všetky náročné útrapy, ktoré sme spolu prekonali. Dokonca sme na základe odporučenia Romana a ďalších jeho parťákov, išli pred západom slnka na vrchol Hornej lúky a kochali si chuťové bunky na čučuriedkach a zrakom sme pozorovali úchvatné divadlo zapadajúceho slnka. Bolo takmer deväť hodín večer, keď sa pridali aj zvyšní členovia našej minivýpravy a konečne sme tak spojili naše sily. Dohodli sme si ranný odchod a postupne sme prechádzali do ríše snov.

3. deň

Noc bola jasná, na podkroví útulne bolo horúco, no otvorené dvere a okienko nám umožnili pekne sa vyspať a zrelaxovať. Niečo po siedmej sme sa začali pomaly trúsiť von z útulne, baliť sa, spraviť si raňajky, ranné kafe a pripraviť sa na odchod. Niečo po ôsmej sme boli pripravení vyraziť. Teda takmer všetci, ale vzorovo sme sa počkali a vyšli spolu do dnešného, slnkom zaliateho rána. Ak by sme sa v noci náhodou obávali medveďa, tak nič také nehrozilo ani vo sne, lebo na vedľajšej chate v lese, sa do neskorej noci, resp. skorého rána ozýval hlučný spev. No spev, skôr to bol rykot postrelených diviakov a jeleňov, ale veď každý sme si prežili aj také dni a noci.

Podľa očakávania nás dnes najťažšia časť čaká až na záver dňa, konkrétne ide o výstup zo Strečna na Chatu pod Suchým. Ale nepredbiehajme, pekne pokojne si prejdime celý dnešný deň.

Po krátkom výstupe na vrchol Hornej lúky sme krásnymi lúčnymi chodníkmi prechádzali pomedzi čučoriedky, ktoré podliehali nemilosrdným náletom ich zberačov. Veľké česáky tvrdo očesávali úrodu, a nenechávali za sebou ani zvyšok čučoriedok. Množstvo zberačov sa znásobilo v okolí Krížavy a Veľkej lúky a taktiež aj okolo Minčola. No tam ešte nie sme, najskôr nás čakalo klesanie lesom a potom zasa prudšie stúpanie na Veterné. Nádherné výhľady boli pre nás odmenou, no a ďalší prechod cez plošiny Martinských holí boli skutočnou prechádzkou rajom.

Vystúpili sme na najvyšší vrchol Lúčanskej Fatry - Veľkú lúku a vysielač na Krížave signalizoval blízkosť možnosti občerstvenia na chate. Dobré studené nápoje, chutné cesnakové koláčiky a pre niektorých z nás aj gulášik, mali blahodarný efekt po včerajšom namáhavom dni. Tu sa od nás odpojil Paľo, ktorý po včerajších večerných kŕčoch začal výrazne pociťovať bolesti kolena a tak sa rozhodol zviesť sa dolu kolobežkou.

Povedľa betónového plota sme obišli vysielač a pokračovali cez kosodrevinu ďalej hrebeňom. Tieto časti v sebe ukrývajú krásne ďaleké výhľady, vidieť Žilinu, Vrútky, Martin a ďalšie obce, ďalej sa nám ukázala Krivánska Fatra, na horizonte Veľká Fatra, Chočské vrchy, Západné Tatry a ďalšie. Zostúpili sme cez Dlhú lúku do sedla Prašivé a pomaly zvládli aj ďalší krátky výstup na Minčol. Birell, ktorý som si niesol z chaty, teraz dobre padol. Po očku sme sledovali aj vývoj počasia na predpovedných modeloch a veľa úsmevov nám to neprinášalo. Viaceré predpovede totiž na ďalší deň hlásili výdatné dažde aj s búrkami v oblasti Malej Fatry. Aj keď s veľkou ľútosťou, ale predsa som sa rozhodol neriskovať a skončiť prechod v Strečne, kde rieka Váh predeľuje Malú Fatru na dve samostatné časti. Po tomto rozhodnutí som sa viac nemusel náhliť a vedel som, že do cieľa pod Strečnom je to viac-menej pohodová prechádzka. Samozrejme až na pár riadne príkrych klesaní pred samotným Strečnom.

Malou zachádzkou som ešte navštívil hrad a potom len dolu k vlaku, rozlúčiť sa s parťákmi a odísť. Piati parťáci a parťáčky sa rozhodli vyskúšať, či sa predpoveď počasia nemýli a predsa odišli na Chatu pod Suchým. Ráno však ukázalo, že predpovede sa nemýlili a tak po krátkom čakaní na chate sa rozhodli aj oni pre bezpečnejší variant a zostúpili do Strečna, kde ukončili rovnako putovanie.

Zhodnotenie

Aká teda bola Lučanská Fatra? Krásna a divoká, náročná s peknými lúčkami, aj zarastenými húštinami, okrem časti okolo Kľaku a Martinských holí takmer bez stretu s ľuďmi, takže si prídu na svoje aj romantické duše a dobrodruhovia. Na niektorých miestach nás prekvapili krásne ucelené úseky lesa, nie je v tejto časti hrebeňa až tak vidieť nejaké výrazné stopy po ťažbe dreva, a ak, tak sú dobre ukryté, lebo som si ich nevšimol. Ja som to šiel 2,5 dňa, kolegovia šli dva dni, čo sa samozrejme dá prejsť aj tak, ale osobne odporúčam začať o pol dňa skôr, užiť si romantický večer v útulni pod Kľakom a následne krásnu pokojnú noc so skvelým západom slnka na Hornej lúke s blízkym Grandhotelom Partyzán. Vrelo odporúčam prejsť Lúčanskú Fatru, a aj keď na konci dňa budete ustatí, určite budete šťastní a spokojní.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek