1. deň Hronská Dúbrava – Banský Studenec

(43 km, prevýšenie 2217 m)

Pôvodne som plánoval začať vo Zvolene, lebo som chcel navštíviť Lomné a Gavurky. Tieto miesta som však navštívil v rámci inej túry, a tak som rozmýšľal ako túru pozmením. Štiavnické vrchy mám naozaj dobre prechodené, ale stále sa tu nájdu miesta, kde som sa ešte nevyskytol. Už dlho chcem navštíviť vrchy Demian a Suť, ktoré mi akosi nedajú spávať, a tak bol začiatok túry jasný. Začnem v Hronskej Dúbrave a potom si nejako nájdem cestu na juh.

Po krátkej ceste osobákom vystupujem na železničnej stanici a začínam svoju púť na „Maďare“. Za dedinou prechádzam cez lávku na druhý breh rieky Hron a ocitám sa v obci Hronská Breznica, kde po zelenej značke pokračujem k lesu. Dnes je poriadne horúco a najbližšie dni to má byť ešte horšie. Už teraz si hovorím, že to bude dosť upotený výlet. Kúsok pod odbočkou na Demián ma nečakane prekvapí pekne upravená studnička. Nebola na žiadnej mape, a tak je to príjemné osvieženie. Na celej mojej trase je to so studničkami dosť bieda. Preto každá naviac poteší. S doplnenými tekutinami sa hneď lepšie kráča a o chvíľu som pri odbočke na Demian, kde si urobím malú zachádzku.

Ako sa približujem k vrcholu, objavujú sa skaly všakovakých tvarov. Najkrajší je však výhľad z vrcholovej skaly. Podhorie Kremnických vrchov v okolí obce Trnavá Hora je odtiaľto ako na dlani. Vidieť aj hrebeň pohoria Vtáčnik a časť Žiaru nad Hronom. Akurát škoda, že je klasický letný opar, inak by boli výhľady ešte lepšie. Chvíľu tu pobudnem a objavujem jedno malé skalné okno. Nič moc, ale zaujme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vraciam sa späť a lesom klesám na lúku Henclová. Vo vysokej tráve sa mi tu trochu stráca značka. Pomáham si teda mapou a cestou obdivujem malebný kraj lesov a lúk. Akurát škoda, že ešte nie sú pokosené. Niekde v blízkosti by tu mal byť vojenský radar. Obzerám sa všade okolo, no nič nevidím. Zrejme je niekde ukrytý za kopcom. Opäť sa ponáram do tône lesa, aby som po chvíľke vyšiel na ďalšej lúke. Veľmi ma poteší, že je pokosená. Ako málo stačí človeku na túre ku šťastiu. Pred pár dňami sme so senom robili doma aj my a otec vtedy konštatoval, že tento rok nás vôbec neštípu ovady. Asi aby mi nebolo smutno, tak ma teraz jeden uštipol do pleca. No čo už. Rýchlo utekám do lesa, aby mi dali potvory pokoj.

Lesnou cestou sa približujem k vrchu Suť, ktorého zaujímavú siluetu vidím už dlhšie. Takto z bližšia je však ešte zaujímavejší. Dovolím si povedať, že je to na pohľad najkrajší vrch v Štiavnických vrchoch. Dúfam, že som teraz neurazil Sitno. Teším sa na výstup hore, keďže to zrejme bude poriadny stupák. Dlho však idem popod kopec a nič. Keď tu zrazu značka odbočí vpravo a takmer v kolmici stúpa hore. Tak toto je naozaj niečo pre mňa, aj keď v horúčave sa nestúpa ľahko. Stupák nie je nejako extra dlhý, len pod vrcholom sa stráca chodník. Musím sa teda chvíľu brodiť cez kríky, kým sa dostanem na vrchol. Je tu ohnisko a vyzerá to tak, že je to tu celkom navštevované. Všimnem si nenápadný neznačený chodníček vľavo. Pomedzi stromy niekde dole presvitá slnko a preto predpokladám výhľad. Zhodím teda batoh a idem dole. Po pár metroch sa mi zo skaly otvára naozaj pekný výhľad na mesto Žiar nad Hronom. Teda takýto parádny výhľad som tu nečakal. Vraciam sa späť hore, kde ma čaká batoh. Ako sa chvíľu išlo bez záťaže dobre a teraz si zase musím zobrať habaďúru. Čaká ma však pomerne dlhé klesanie do Šášovského Podhradia.

Klesám teda dole lesom. Z monotónneho kráčania dole kopcom ma vytrhne zaujímavý pohľad na hrad Šášov, rieku Hron, Žiar nad Hronom a Vtáčnik v pozadí. Veru takýto ďalší pekný výhľad ma tu veľmi prekvapil. Na Šášovskom hrade som už nebol 2 roky. Preto som celkom zvedavý, ako to tam vyzerá. Z vonku sa nič nezmenilo, ale keď vojdem dnu, tak zadnú časť hradu takmer nespoznám. Poriadne to tu dostavali. Aj momentálne sú tu pracovníci a s jedným z nich sa dávam do reči. Vysvitne z neho, že je tiež turista. Debata teda akosi nemá konca kraja a zabijem tu niečo cez hodinu. Pýtam sa aj na Istebný prameň, ktorý je v neďalekej doline. Vraj to nie je bohviečo, ale uvidím ako bude teraz vypadať. Radšej by som teda nabral vodu v dedine.

Zbehnem dole, no nikoho nikde nie je. V diaľke vidím potraviny, a tak idem priamo k nim. Samozrejme akurát začala obedná prestávka. Pol hodiny sa mi tu čakať nechce. Idem teda ďalej hore dedinou a dúfam, že niekto bude vonku. Všetci sú však v teple zalezení dnu. Vody už nemám ani kvapku, ale nechce sa mi ani vracať späť. Risknem to teda a uvidím aký bude prameň. Po modrej značke teda stúpam hore dolinou s vidinou blízkeho osvieženia. Po pár nekonečných minútach vidím v diaľke striešku a počujem čľapot vody. Veľmi ma to poteší. Keď sa priblížim bližšie, tak ma nadšenie hneď opustí. Prameň síce tečie, ale rovno pred ním sú dve mŕtve myši v značnom rozklade. Na vodu by to však nemuselo mať vplyv, keďže prameň je uzavretý a tečie zo zdroja obďaleč. Skúsim teda trochu nabrať do fľaše. Na pohľad je fajn. Ovoniam ju a zisťujem, že páchne ako dve myši. Možno je nejaká mŕtva aj dnu. No a mám po vode a aj po fľaši. Budem musieť dajako improvizovať.

Stúpam ďalej hore dolinou a pozerám do mapy. Hore po prúde potoka nie je žiadna dedina a ani stavba. Voda by tak mala byt v pohode. Idem si trochu nabrať do druhej čistej fľaše. Cez sedlo Kráľov stôl sa potom presúvam k Žakýlskemu plesu. V Štiavnických vrchoch sú prírodné jazerá pomerne vzácne, preto som naň dosť zvedavý. Vstupujem na územie prírodnej pamiatky, ale jazera akosi nikde. Až keď zídem trochu nižšie, zahliadnem ho vľavo dole. Väčšinu povrchu jazera pokrývajú sinice, ktoré mu dodávajú tajomnú atmosféru. Dosť zaujímavé miesto a nebyť komárov, tak sa tu zdržím aj dlhšie. V jazierku sa týmto potvorám zrejme dobre darí.

Mierne stúpam k Žakýlskemu hradu, kde si urobím malú zachádzku na hradný kopec. Zo stavby tu toho veľa neostalo, ale stále pekne vidieť terénne zmeny a zemné valy hradu. Vraciam sa späť a klesám do obce Podhorie. Cestou sa mi otvárajú pekné výhľady na malebný kraj lesov a lúk, ktorému v pozadí dominuje majestátne Sitno. V dedine zaparkujem rovno v krčme, kde dopĺňam tekutiny chladenou kofolou. Miestni štamgasti s hladinou 2,7 akurát rozoberajú včerajšie tornádo na Morave. Nuž príroda vracia úder.

Z obce cez lúky stúpam k zaniknutému lazu pod Širokým vrchom. Poobedňajšie slnko ma tu opeká pekne do chrumkava a mňa poteší pekný senník ideálny na noc. Neďaleko je dokonca prameň. Škoda, že mám ešte dosť času. Toto by bolo ideálne miesto na večer. Ja sa však pomaly, ale isto približujem k mestu slovenských miest Banskej Štiavnici. Počiatočný hluk príjazdovej cesty do mesta striedajú tiché bočné uličky. Osobne ich mám oveľa radšej ako centrum. Históriou to tu dýcha na každom kroku a turistov sem veľa nezavíta. Čo sa však o námestí povedať nedá. Dnes je na počudovanie pomerne prázdno aj v centre. V meste si doplním zásobu vody a pokračujem po dobre známej červenej značke Rudnej magistrály na Banský Studenec.

Vo Veľkom Studenskom jazere sa kúpa kopec ľudí. Aj ja by som sa tam najradšej hodil, ale po dnešnom upotenom dni tu nechcem spôsobiť miernu ekologickú katastrofu. Preto to radšej neurobím a hľadám nejakú striešku na noc. Hlásia totižto búrky, a tak by som bol najradšej niekde pod strechou. Keby nebolo pri jazere tak plno, dalo by sa tu ostať na niektorej verande. Takto to však nemá význam a potiahnem ešte kúsok za obec, kde nájdem opustený senník. Najskôr chcem prespať dnu. Otvorím teda dvere a na podlahe ma privíta mŕtva líška. Dnes mám na zdochliny nejako šťastie. Dnu teda spať nebudem. Musím sa uspokojiť s malou verandou pred senníkom.

2. deň Banský Studenec – Červená hlina

(45 km, prevýšenie 1246 m)

Búrky sa nakoniec nejako divne stočili a obišli ma juhom cez Maďarsko. V noci tak nepadla ani jedna kvapka. Pobalím sa teda a cez rozsiahle lúky sa brodím vysokou trávou k smerovníku Diely. Nohy mi kropí ranná rosa, ale za odmenu obdivujem pekné výhľady na Sitno a okolie Banskej Štiavnice. Konečne sa dostávam k okraju lesa, no chodník je aj tam pomerne dosť zarastený. Vyzerá to tak, že veľa turistov tadiaľto nechodí. Nezlepšuje sa to ani ďalej a pod Buzalkovým vrchom sa značka stráca niekde v šumine. Idem teda intuitívne cez les, aby som sa musel čo najmenej predierať cez porast. Na značku sa napájam až niekde tesne nad obcou Žibritov.

Chcelo by to opäť doplniť zásobu vody, a tak sa v obci hneď obzerám po nejakom kohútiku. Jeden nájdem, no nič z neho netečie. Zbehnem sa pozrieť ešte k miestnemu kostolíku, a keď ani tam nič nenájdem, vzdávam to. Voda bude až v Krupine. Klesám teda do doliny potoka Bebrava. Hneď ma názov zaujme, keďže jeho známejšia menovkyňa je pomerne významná slovenská rieka. Ktovie aký je pôvod názvu tokov. Údolím potoka vedie aj náučný chodník, takže nemám núdzu o zaujímavé informácie o miestnom prostredí. Najviac sa teším na Krupinské bralce, ku ktorým sa blížim. Nachádzajú sa na vrchu s podivným názvom Štangarígeľ. Veľkú hŕbu andezitových skál dopĺňajú zaujímavé stĺpy v tvare hranola.

Z vrcholu lesom postupne klesám ku Krupine a cestou sa zastavím pri vodnej nádrži s rovnakým názvom ako mesto. Je vybudovaná na potoku Bebrava a v momentálnom teple sa tu osviežuje viacero ľudí. Využijem to teda tiež a trochu sa schladím. Na obzore sa zatiaľ začínajú formovať búrky. Kým sa vyhrabem späť na cestu, je z oblakov ukážkový cumulonimbus. Búrka je však dosť stacionárna, a tak môžem v kľude pokračovať do Krupiny. Cez mesto som išiel viackrát, ale nikdy nie pešo. Z vlastných nôh si vždy mesto obzriem lepšie a nie je tomu inak ani teraz. Malé námestie je tu naozaj pekné a najviac sa mi páči historická budova mestského úradu.

Dopĺňam si zásobu vody a z mesta stúpam k legendárnej Krupinskej vartovke. Čakal som, že hore bude v sobotu kopec ľudí, ale nie je tu ani duše. Vybehnem teda hore na rozhľadňu a obzerám si mesto z vtáčej perspektívy. Od vartovky potom klesám do údolia potoka Briač, popri ktorom idem až ku ceste spájajúcej Bzovík s Krupinou. Už dlhšiu dobu počujem streľbu zo zbrane. Najskôr som si myslel, že niekto nadstreľuje flintu. Toľko rán by však určite nevypálil. Neviem teda, čo si o tom mám myslieť. Streľba je čoraz bližšie, a tak len dúfam, že nedostanem nejaký brok do chrbta. Našťastie sa z toho vykľuje strelnica a je otočená opačným smerom.

Po modrej značke idem chvíľu po ceste a oproti mne kráča postava s kosou. Žeby si už po mňa išla zubatá? Ale kdeže, to sa len jeden miestny vybral vykášať okolo cesty. Hneď samozrejme dostávam otázku odkiaľ a kam idem. Nakoniec sa debata samozrejme zvrhne a už sa tradične stávam akousi bútľavou vŕbou. Neprekáža mi počúvať životné príbehy ľudí, len sa mi to stáva akosi často a neviem vlastne prečo. Ujco je veľmi zhovorčivý a ja tu zabíjam hodinu času. Keď mi za chrbtom začnú búchať bubny z neďalekej búrky, zavelím na odchod.

Po chvíľke značka z cesty odbočí do kukurice a opäť ju nájdem až o niekoľko stoviek metrov ďalej v lese. Po relatívne rovinatom úseku stúpam zase do kopca. Celkom ma zaujmú hlboké jarky, ktoré do podložia vymlela voda. Sú naozaj veľké. Z lesa vychádzam na polia a už z diaľky počujem hrať rozhlas. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nehrá poriadne dlho. Sú teda len dve možnosti. Buď na Uňatíne opravujú rozhlas alebo je tam svadba. Druhá možnosť je správna a v centre obce vbehnem rovno medzi svadobčanov. Keby chvíľu počkám, tak by sa mi možno ušiel aj nejaký koláč. V teple trpím akýmsi nechutenstvom a jediné po čom teraz túžim je voda. Kašlem teda na koláče a idem ďalej. Veď najbližší prameň bude až takmer na konci trasy.

Klesám do údolia potoka Jalšovík. Takmer pri potoku ma prekvapí veľký prístrešok a upravená Hostečná studnička. Vôbec nebola na mape. Prístrešok je pomerne veľký. Kľudne by poslúžil aj na noc. Na informačnej tabuli sa dočítam, že prameň je údajne liečivý. Čo viac by som si teda mohol priať. Dopĺňam zásoby a potom zase mierne stúpam do obce Horný Badín. Priamo v centre obce objavujem ďalšiu studničku. Nakoniec je tu prameňov viac ako dosť. Za dedinou je podstavec, na ktorom stála socha nejakého svätca. Na tabuľke je napísané, že socha prežila obe vojny, komunizmus, ale demokraciu nie. Niekomu zrejme podávala ruky.

Cez pole sa presúvam do susednej obce Čabradský Vrbovok. Dedinku dobre poznám. Veľmi sa tu teda nezdržujem a dlhou cestou cez ďalšie lúky mierim k hradu Čabraď. Slnko ma dnes poriadne upieklo. Musím si teda dávať ochladzovacie prestávky v chládku. Vykúpenie prichádza až keď sa dostanem k lesu. V jeho tôni klesám do údolia riečky Litava, nad ktorým sa vypína hrad Čabraď. Pôvodne som plánoval nocovať niekde pod hradom. Na mape som si potom všimol pekný prístrešok asi 2 km od hradu. Rozhodol som sa teda, že dnes ešte potiahnem tam. Zbehnem si teda nabrať vodu k neďalekému vrtu. Už som bol pri ňom dvakrát, ale až teraz som si všimol, že je tu urobený sprchový kút. Voda je mierne termálna a minerálna, takže na osprchovanie príjemná. Ak sa tu budete niekedy motať odporúčam vyskúšať.

Od prameňa stúpam hore na hrad, kde stretávam ľudí, čo ho chodia opravovať. Staršia pani hovorí, že sem chodieva 30 rokov. Pýtam sa teda hneď na vrty v údolí Litavy. Už od minulého roka, keď som išiel údolím tejto riečky, rozmýšľam načo ich tam niekto urobil. Za komunistov vraj plánovali na Litave urobiť priehradu. Keď robili geologický prieskum, tak navŕtali vodu. Začali teda vŕtať po celom údolí a všade našli mierne mineralizovanú vodu. Vrty dnes ostali napospas osudu a veľa ľudí o nich ani nevie.

Hrad iba rýchlo prebehnem, keďže ho dobre poznám. Potom pokračujem k spomínanému prístrešku o 2 km ďalej. Cesta ubieha celkom rýchlo a o chvíľku som pri masívnom prístrešku. Ostávam tu na noc. Večer mám ešte nečakanú návštevu. Prichádzajú sem dvaja cyklisti. Jeden je miestny a druhý odniekiaľ zo zahraničia. Dáme si chvíľkovú debatu, a keď sa zotmie, odchádzajú preč.

Pokračovanie nabudúce...