Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hradné bradlo z Chmeľovej
Hradné bradlo z Chmeľovej Zatvoriť

Túra Chmeľová a Chotuč vo Vršatských bradlách

„Hrad je prilepený na strmú skalnú stenu ako orlie hniezdo na križovatke vetrov. Až hore, celkom na temene Vršatskej skaly je strážna veža, pod ktorou sa svet prepadá do závratnej hlbočiny. Kto sa stadeto díva, má skoro polovicu Slovenska pred sebou.“

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+615 m stúpanie, -615 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 22.08.2021
Pohoria
Biele Karpaty - Vršatské bradlá (CHKO Biele Karpaty)
Trasa
Voda
Prameň na trase NCH, bufet pod parkoviskom, krčma v dedine
Doprava
Ilava (vlak, bus) - Vršatské Podhradie (bus, parkovisko pri úvodnom paneli NCH, parkovisko pri hoteli Jasoň)
SHOCart mapy
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

Takto začína jedna z kníh môjho detstva - Turecká vojna. Bolo to moje prvé stretnutie s Vršatským hradom. Paradoxom je, že som navštívil túto, v dnešnej dobe opustenú zrúcaninu, až omnoho neskôr. A ďalším je, že opíšem prechádzku, na ktorej som ho ani nenavštívil. Bude to o pohľade na orlí domov z perspektívy majestátneho vtáka bez toho, aby som opustil pevnú pôdu pod nohami. Z Chmeľovej, druhého najvyššieho vrchu Bielych Karpát.

Trasa

Vršatské Podhradie, parkovisko pri vstupnom paneli NCH – sedlo Chmeľovej – Chmeľová – sedlo Chmeľovej – pod Babkami – sedlo Chotuč – Chotuč – sedlo Chotuč – Vršatské Podhradie, parkovisko

Je 8.30 h a naša klasická dvojčlenná výprava, vystupujeme z auta na parkovisku za hradným bradlom. Sú tu možno ešte dve autá. To ma prekvapuje. Je dovolenkové obdobie, sobota, pekné počasie a podľa mňa aj pokročilý čas. No pohľad hore prezradí, že na skale, ktorá ako predpokladám je Chmeľovou, už návštevníci sú.

Chmeľová

Začína tu NCH Okolo Vršatca, koruny Bielych Karpát. Bude tvoriť gro našej dnešnej trasy. Úvodný panel zapríčiní mierne oneskorenie nástupu na trasu. Text treba preštudovať. Nič ale neujde a scenár zastavenia pri každej z desiatich informačných tabúľ patrične predĺži čas potrebný na zdolanie trasy. Všetky sú dobre spracované, s vysokou informačnou úrovňou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chodník so súbežnou trasou žlto značeného turistického a aj náučného chodníka okamžite stúpa dlhým údolím. Terén je otvorený, lemovaný lesnatými úbočiami z oboch strán. V bylinnom poraste svojím výzorom dominujú pekné exempláre bodliaka. Podľa druhej polovice výpravy vraj pichliač bielohlavý. Je to nepretržité naberanie nadmorskej výšky. Strmé, ale nič nezvládnuteľné. Krátky oddych umožní pristavenie pri nasledujúcej náučnej tabuli. Aj tak sme za chvíľku v sedle Chmeľovej. Polovicu stúpania máme za sebou.

Vychodená cestička v tráve nás neomylne privedie ku kraju lesa a kráčame trasou označenou žltým trojuholníkom na bielom podklade. Snažím sa držať smer oficiálneho značenia, no spleť rozchádzajúcich a spájajúcich sa cestičiek to neumožní. Vidieť, že to je často navštevované vyhliadkové miesto. Už prvá, trošku obmedzená vyhliadka z výstupu napovedá, že moje očakávanie bude naplnené. Tesne pod cieľom stretáme skupinku schádzajúcu dole. Sú pomerne naťažko. Možno tu trávili noc.

Je deväť a sme na vrchole. Polhodinka a hlavný dnešný bod programu je naplnený. Môže to pôsobiť trošku demotivujúco, no dúfam, že to nebude náš dnešný problém. Okrem nás sú tu ešte dve dvojice. Otecko s dcérkou a starší pár. Prakticky ihneď odchádza. Ani neviem, či sme sa stihli pozdraviť. S tým prvým sme to stihli ešte dole pri smerovníkoch. Miesto tvorí rozsiahlejšia sklonená skalnatá lúka s brvnom tvoriacim akúsi lavičku, geodetické označenie vrcholu a rádioamatérska chatka (uzamknutý menší drevený objekt pokrytý anténami).

Nie je však zaujímavé, čo je tu hore, ale čo je vidieť z tohto miesta. Nie je to miesto s kruhovým výhľadom. Je to len asi polkruh otočený k juhu. Prvé zaujme hradné bralo. Zaujímavý pohľad takto zhora. Vidieť hlavne ruiny dolného hradu vyčnievajúce z lesného pokryvu z tohto pohľadu kužeľovitého geologického útvaru. Za ním zelené predhorie Bielych Karpát, údolie Váhu, časť Strážovských vrchov a vzadu silueta Považského Inovca. Viac vpravo pohraničné lesy prerušované rozsiahlejšími bielokarpatskými lúkami. Snažím sa identifikovať Biely vrch, kdesi tam za ním je Brezová s kaplnkou, kde som trávil poslednú noc pri putovaní z Mostov u Jablunkova (Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku). Je to ozaj pohoda sedieť tu a kochať sa. Duše bôľ tu nemá šancu. Jedine v momente, keď treba odísť.

Náučným chodníkom

Zbehnúť dole nie je problém. Síce sa nám podarilo trošku iným chodníčkom, no ako viedli v antike všetky cesty do Ríma, tu vedú do sedla. Ani nám nenapadlo vrátiť sa k autu. Pokračujeme klesaním NCH Okolo Vršatca. Toto je neporovnateľne dlhšie. Aj lúčka sa zužuje, až sa stratí a kráčame listnatým lesom. Spočiatku je porast stromov mladší. No o chvíľu dostáva charakter pralesa. Zjavujú sa obrie jedince pokročilejšieho veku, v plnej sile a aj tie, čo tlejú na zemi. Spoločnosť im robia mladšie generácie hľadajúce si miesto pod slnkom. Občas sa vyskytnú aj ihličnany. O lesoch pojednáva aj tretia náučná tabuľa.

Terén akoby tu tvoril kratšie terasy. Aj sklon sa zmierňuje. Prejdeme okolo upravenej studničky. Neokoštujeme. Vodou sme zásobení dostatočne. Prechod dolinou sa mení v klesajúci traverz úbočím Vršatských brál. Kto by očakával pohľady na ich kamennú krásu, bude sklamaný. Okrem pár skalísk je tu síce pekný, ale len les zakrývajúci tú krásu.

Pri severnom ukončení okruhu sa vyskytne prvý výhľad. Z chodníka odbehnem na lúku. Je z nej pekný pohľad na Červenokamenské bradlo aj s hrebeňom hôr za ním. Vidím lúčku, kde som bol ani nie pred rokom a hľadel týmto smerom. Bolo krásne vidieť lúčky v oblasti pod Babkami, kde som teraz prišiel. Od danej túry (Púchov – Lednica - Vršatec) som mal tieto miesta v pláne.

Preštudujeme si náučný text venujúci sa človeku a krajine. Podľa starých fotografií by som pomaly ľutoval, že neostal bezlesný charakter oblasti. Bradlá pôsobili ozaj impozantnejšie. Niečo také, ako keď nám rúbaniská umožnia výhľad do krajiny. O kúsok ďalej je druhé odpočívadlo. To prvé je hneď nad parkoviskom. Oddych si tu užívajú dvaja turisti. Po pár slovách vysvitne, že je to pár, čo opustil Chmeľovú po našom príchode. Trošku pokecáme. Majú dosť pochodené, turistika pre nich nie je nič nové.

Chybou umiestnenia odpočívadla je, že neumožňuje výhľad na Červenokamenskú dolinu. Pohľad aj s informačným panelom o bradle v Červenom Kameni si možno vychutnať o pár desiatok metrov ďalej na obhospodarovaných lúkach. Tento daždivejší rok aj pekne zelených. Pohľad hore umožní obmedzený pohľad na skalné ihly Babiek. Náučný chodník sa zatáča cestičkou zužujúcou sa lúkou k juhu smerom do úzkeho priestoru medzi Chotučom a vlastnými Vršatskými bralami. Turistický chodník smeruje do obce v doline. Ešte predtým ako vkročíme do zalesneného priestoru, míňame jednu z tabúľ NCH a trošku ďalej zaujme niečo iné.

V hájiku sliviek sa skrýva chalúpka. V prvom momente si myslím, že sušiareň ovocia. No zrubový objekt pod škridlovou strechou na kamennej podmurovke má okienko. Z druhej strany sú otvorené dvere a pri nich lavička. Priam rozprávkový domček. Pozriem sa dnu. Rozbitá sedačka, poškodené prične a neporiadok. Teda vnútro sklamalo. Zvonku raj, vnútri peklo. Tu by som nechcel tráviť noc. Aj keď v nepriazni počasia je to plne funkčné. Možnosť prespania bude aj pod strechou. Vedie tam na prvý pohľad labilný, no po odskúšaní dostatočne pevný rebrík. Chcem však oceniť snahu o záchranu. Okolie aj exteriér ukazuje, že niekto to dáva do poriadku. Nehrozí rozpad chalúpky. Snáď príde aj na interiér. Ideálna útulňa, len blízko civilizácie.

Len kúsok a sme na lesnej ceste. Prekročíme potôčik a sme na mne dobre známej asfaltke s modrou TZT. Bola posledným úsekom na spomínanej túre pred Vršatským Podhradím. Na jej kraji si posedíme na lavičke pri malom liturgickom mieste a trošku nepietne doplníme energiu.

Už len ostrejšie naberanie nadmorskej výšky do sedla Chotuč. Občas prejde auto a občas cyklista. Náročné to majú obomi smermi. Pred vrcholom stúpania sa priestor otvára. Na križovatke turistických ciest si prečítame náučný text, poobdivujeme krajinu. Možno tu prakticky prvýkrát obdivovať skalné útvary, pod ktorými sa dnes presúvame.

Chotuč

Spravíme si krátku odbočku. Na jar som nemal dosť morálnych síl, aby som zdolal plánovaný vrchol Chotuča (NCH Mikušovské bradlá z Mikušoviec). Kopec, na ktorý nevedie oficiálny turistický chodník, je výrazný už z veľkej diaľky. Svojím postavením a siluetou zatieni aj omnoho vyššiu Chmeľovú. Dostali sme sa len po jeho úpätie. Teraz si ho nenechám ujsť.

Partnerka ostáva na kraji lesa, pri križovatke ciest. Jedna vedie vľavo, dve vpravo. Tou celkom pravou vedie chodník do Pružiny ponad Mikušovce, kde sme boli v máji. Mne neostáva nič iné, len osamelo stúpať rovno hore a dúfať, že narazím na cestu značenú v mape. Reálne začiatok nemá tam, kde má byť.

Takže je to stúpanie lesom mimo chodníkov. Ani prte divej zveri sa nedajú moc využiť. Vedú skôr po vrstevniciach. Ktoré zviera by sa plahočilo priamym zdolávaním vrcholov len pre uspokojenie vlastného ega. Toľko nerozumu môže mať len človek. Takže stúpam, kľučkujem v mladine a hľadám, kade možno voľnejšie kráčať. Pomaly, ale isto sa približujem k vrcholu. Tesne pred cieľom prichádzam k nevýraznému chodníčku v travinách už vo svetlejšom teréne.

Temenom oblého kopca prechádza cesta. Tu hore akoby bol zarastený manipulačný priestor po ťažbe dreva. Inak nič, žiadne označenie kóty, žiadny výhľad. Prejdem kúsok zvážnicou vľavo. Skrížim cestu dvom parohatým jedincom jelenej zveri. Musím zobrať späť slová nezdolávaní vrcholov zverou. Cesta ma privedie k zvláštnemu posedeniu. Trošku vysoko umiestnená sedacia časť. A či to stôl má byť? Otvára sa tu čiastočný, ale predsa len výhľad. Potešilo.

Zachádzka na druhú stranu nič zaujímavé neprinesie, a tak sa vraciam objaveným chodníčkom. Zarastajúcou cestou ma privádza na rúbanisko vo svahu. Pohľad do krajiny je čím ďalej krajší. Spočiatku len ku Červenému Kameňu, neskôr vidím celý hrebeň Vršatských bradiel aj s hradným na konci. Chodník nie je moc využívaný, no zostup cestou je príjemnejší ako bolo necestou hore. Už len skalnaté scenérie stoja za to použiť ju. Je to cesta, čo som pri výstupe neidentifikoval. Napája sa na stredovú vpravo asi po sto metroch od križovatky. Celý špás ma stál asi trištvrte hodinky.

Vršatské Podhradie

Zo sedla je to len mierne naberanie výšky smerom k Vršatskému Podhradiu. Je to vyhliadková asfaltová cesta. Hľadieť možno do údolia Váhu aj k bradlám po pravej strane. Chotuč tvorí mohutnú zalesnenú homoľu aj z tohto miesta. Cesta je okrem turistickej značky a značenia NCH spoločná aj pre z jarného putovania známu oranžovo-bielu bežeckú. Odkloní sa kdesi nad obec až pred prvými obydliami.

Samotná obec pôsobí sympatickým dojmom. O terén nad obcou sa stará stádo kôz. Tak to bolo asi v časoch najväčšej slávy hradných pánov. Neviem, aké iné domáce zvieratá by tieto strminy zvládali. Mne známe pohostinstvo obchádzame. Vyčlenený čas sa mi kráti. Ešte náučná tabuľka v zatáčke pod bradlom so zrúcaninou, druhá na vyhliadke a posledná na odbočke k hradu. Ten dnes ostane mimo našej pozornosti.

Je 13.30 a sme na parkovisku. Je patrične plné a vidieť, že smer Chmeľovej je obľúbený. No pozornosti sa nevyhlo ani občerstvenie pri chate dole pod parkoviskom. Aj to je cieľom mnohých návštevníkov. Tam dole nie je problém zaparkovať ani v exponovanom čase. My tento záverečný program neabsolvujeme a uvoľňujeme parkovacie miesto.

Záver

Chmeľová je vynikajúci vyhliadkový bod. Komu by bola hodinka na výstup, krátky oddych a zostup krátky program, môže absolvovať aj okružný náučný chodník. Informačne spĺňa všetko, čo od prechádzok očakávame. Náročnosťou kombinácia vhodná aj pre deti. Výstup na Chotuč je nadpráca, ale kvôli výhľadom zo svahu ju odporúčam.

Fotogaléria k článku

Najnovšie