Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Večer na vrchu Nagy-Galla
Večer na vrchu Nagy-Galla Zatvoriť

Túra Z Hronskej Dúbravy do Štúrova II.

Druhá časť môjho putovania z Hronskej Dúbravy do Štúrova. V tejto časti dokončím prechod cez Krupinskú planinu a cez Šahy prejdem do Maďarska. Novohradské vrchy (Börzsöny) prejdem od severu na juh až k Dunaju. Tu sa vrátim na Slovensko a cez pohorie Burda pôjdem až do Štúrova.

Vzdialenosť
124 km
Prevýšenie
+3721 m stúpanie, -4055 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 27.06.2021
Pohoria
Krupinská planina, Novohradské vrchy (Börzsöny), Burda (Kováčovské kopce) a Podunajská nížina (Podunajská rovina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 938 m n. m. Csóványos
  • Najnižší bod: 103 m n. m. sútok Dunaja a Ipľa pod Sávolyho mostom
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
Hrušov - kohútik pri kostole, Upravený prameň hneď vedľa cesty na červenej TZT (Börzsöny), Prameň na žltej TZT (Börzsöny), Upravený prameň na modrej TZT (Börzsöny)
Nocľah
Kőkapu, Nagy-Galla (bivaky)
Doprava
Štúrovo (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.228 Podunajsko – východ, B (1:100.000)

3. deň Červená hlina – Kőkapu

(48 km, prevýšenie 1214 m)

Večerná návšteva nakoniec nebola jediná a počas noci ma prišla navštíviť aj rodinka diviakov. Chvíľu sa tu pomotali a potom pokračovali vo svojej ceste. Jednou z výhod teplých dní sú relatívne teplé rána. Človek tak nemá vôbec žiadny problém vytrepať sa ráno zo spacáku. Ľahko sa teda pozviecham a vyrážam v ústrety ďalšiemu dňu. Na úvod idem dlho po asfaltovej lesnej ceste. Takto ráno tu stretávam veľa danielov, ktoré sa ešte kľudne pasú po lese.

Od smerovníka Cerina sa krajina postupne mení na klasickú laznícku. Neklamný dôkaz toho, že sa približujem k pomerne známej hontianskej obci Hrušov. Už som o nej veľa počul a som rád, že som sa konečne dostal aj sem. Pomedzi roztrúsené sídla a lúky stúpam až na Prášny vrch. Je na ňom postavená drevená rozhľadňa. Vyšplhám sa na jej najvyššie poschodie, odkiaľ sú pekné výhľady na okolie. Na severe vidím celú panorámu Štiavnických vrchov, Javorie, Poľanu a Ostrôžky. Smerom na západ zase jemne zvlnenú krajinu Krupinskej planiny a za ňou len nekonečnú rovinu Podunajskej nížiny. Južným smerom je vidieť blízke maďarské Novohradské vrchy (Börzsöny) a okolo nich šíre maďarské roviny. Výhľady na juhu Slovenska sú vždy dosť netradičné oproti našim tradičným pohoriam, a preto sú mi aj nejaké vzácnejšie. Osobne som čakal, že z rozhľadne uvidím aj samotnú obec Hrušov, ale je až za ďalším kopcom Stráň.

Zliezam dole a po modrej značke sa presúvam na susedný kopec Stráň. Na jeho vrchole stojí kaplnka, od ktorej sú pekné výhľady na centrum obce. Dole to vyzerá zaujímavo. Preto sa tu veľmi nezdržujem a po modrej značke klesám. Mojím tradičným problémom na tejto túre je voda. Keď dorazím do dediny, hneď riešim, kde by som ju mohol doplniť. Šance na otvorené potraviny v nedeľu ráno sú mizivé. Aj tak to skúsim, ale samozrejme sú zavreté. Idem sa teda pozrieť ešte k miestnemu kostolíku, či tam nebude kohútik. Akurát sa chystajú na nedeľnú omšu. Pýtam sa jedného z miništrantov, ktorí tu pobehujú okolo, či sa tu dá niekde nabrať voda. Odporučia mi točku hneď za kostolom alebo voľne prístupné WC zo zadnej strany kostola. Na oboch miestach sú vodovodné kohútiky s pitnou vodou. Dopĺňam zásoby do plna a vraciam sa do centra obce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zbehnem sa ešte pozrieť na miestne pivnice vytesané do tufu. Vzhľadovo sú úplne iné ako v ostatných regiónoch Slovenska. Funkcia však ostáva rovnaká. Z Hrušova stúpam k samote Chrastov, kde odbočím a klesám do doliny potoka Olvár. Veľmi ma tu prekvapia pekné lúky na dne doliny. Aké zaujímavé miesto a pritom úplne opustené, keďže tadiaľto nevedie žiadna turistická značka. Klesám dole dolinou popri vyschnutom koryte potoka. Postupne ma pohltí les a do kroku mi začnú spievať žaby rosničky. Je ich tu naozaj veľa.

Dostávam sa na cestu, kde odbočím vpravo k osade Iskorňa. Keď prechádzam okolo domov, miestni na mňa pozerajú s akýmsi údivom. Turistu tu asi často nevidia. Za osadou sa napájam na modrú turistickú značku, ktorá vedie do Šiah. Pôjdem týmto smerom, ale najskôr si urobím menšiu zachádzku do Plášťoviec. Chcem navštíviť bojisko, kde sa odohrala tragická bitka medzi uhorskou a osmanskou armádou v roku 1552. Aby som nešiel dvakrát rovnakou cestou, tak opúšťam značku a dole klesám po neznačenej poľnej ceste. Celý čas mám pekný výhľad na Krupinskú planinu, ktorú tvoria náhorné plošiny. Veľmi mi to tu pripomína Slovenský kras, kde planiny vytvárajú podobný reliéf krajiny.

Konečne sa dostávam k pamätnému miestu bitky, kde v roku 1552 Turci prakticky rozprášili uhorskú armádu. Historické miesta ma vždy fascinujú. Na pohľad obyčajné pole a popritom sa tu písali dejiny. Zo slnka som úplne upražený, preto si v prístrešku dávam dlhšiu pauzu. Za celý čas sa tu nikto nezastavil. Zrejme miesto nie je veľmi známe. Od pamätného parku pokračujem do centra obce Plášťovce, kde sa napojím na modrú značku. Na jednom zo stĺpov v dedine ma zaujme oznam o stratenom psovi. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa nehľadala západosibírska lajka, ktorá poslúcha na meno Putin. Pri mene vybuchnem od smiechu. Teda neviem si predstaviť, že by som svojmu psovi dal meno po akomkoľvek politikovi. Neviem prečo, vždy mám na tieto plagáty chuť dopísať „chutil ako kura“. Akurát nikdy nemám fixku.

Vraciam sa späť k samote Iskorňa. Na mape ma prekvapilo, že tu značka prechádza cez letisko. Som naň teda dosť zvedavý. Schwechat to síce nie je, ale aj obyčajná ranvej v poli zaujme. Ktovie načo ho tu vybudovali. Možno pre práškovacie lietadlá alebo niečo úplne iné. Väčšinou pomedzi polia sa približujem k mestu Šahy. Už z diaľky počujem, že je tu dnes nejaká akcia. Aká, som však nezistil. Viac ma zaujali moruše na okraji mesta. Ich plody mám veľmi rád, a tak som si tu urobil menšie občerstvenie. U nás ich ľudovo voláme „drevené jahody“.

V centre mesta si doplním zásoby, keďže o chvíľu budem v Maďarsku. Cez rieku Ipeľ potom pokračujem na okraj mesta k hraničnému priechodu. Stoja tu maďarskí policajti, ale kontrolujú iba kamióny. Chvíľu pokračujem popri ceste a potom odbočím po modrej značke do lesa. Len čo vojdem pod stromy, vrhne sa na mňa asi stovka komárov. Najhorší nálet týchto beštií som zažil pri Bodrogu, ale toto bolo ešte horšie. Prvotný útok som odrazil repelentom. Iniciatívnejšie kusy sa však nedali odradiť a stále dobiedzajú. Práve pre toto som sem pôvodne plánoval ísť na jar alebo na jeseň. Momentálne korona uzatvára hranice, takže som to riskol aj v lete. Už teraz vidím, že to bude boj. Keďže repelent ich odradil iba na pár sekúnd, prechádzam na starú osvedčenú metódu. Rýchly krok a oháňanie sa čiapkou. Svižne postupujem až do bezmenného sedla, nad ktorým je skalný útvar s názvom Kőkapu. Pomaly ma dobieha tma. Rozhodnem sa ostať tu na noc. Akosi tuším, že pre zver to tu bude križovatka. Dám sa teda ku skalám, kde je nepriechodný terén a večer pod sieťkou hamaku sledujem pár stoviek komárov ako sa márne snažia dostať sa ku mne. Sem na juh by som v lete bez sieťky veru nešiel. Myslím, že do rána by ma tu bez nej komáre zožrali.

4. deň Kőkapu – Nagy-Galla

(39 km, prevýšenie 1823 m)

V noci sa mi potvrdilo, čo som predpokladal. Sedlo bolo pre zver doslova diaľnicou. Hneď večer okolo prechádzala rodinka diviakov. Po nich zase išla črieda jelenej zveri, srnec a osamelý diviak. Okolo 2.00 v noci sa rodinka diviakov vracala späť z polí do lesa a o pol hodiny po nich zase črieda jelenej zveri. Celkom rušná noc. Čudujem sa, že ma vôbec nezacítili, aj keď prechádzali asi 20 m odo mňa. Komáre to tiež nevzdali a s pripravenými sosákmi čakajú na sieťke. Vybieham von z hamaku a enormne rýchlo sa pobalím.

S rojom komárov za pätami potom doslova utekám k hradu Drégeľ (maď. Drégely). Až keď sa dostanem k zrúcanine a vybehnem na slnko, tak mi dajú krvilačné beštie pokoj. Na slnko sa im veru nechce. Zrúcaninu hradu Drégeľ (Drégely) som videl viackrát pri cestovaní cez Šahy. Areál ruiny je veľký a pekne zakonzervovaný. Prekvapí ma informačná tabuľa, ktorá je aj v slovenskom jazyku. Zrejme sem chodí dosť návštevníkov zo Slovenska. Z hradu klesám do Veľkej doliny (Nagy Völgy). Stretávam tu lesníka, ktorý sa mi snaží prihovoriť. Keď však vidí, že po maďarsky neviem skoro nič, tak náš rozhovor ostáva iba pri pozdrave.

V doline si naberám vodu z prvej studničky, ktorú som tu našiel. Napájam sa na červenú turistickú značku, po ktorej sa cez vrch Lopona-hegy dostávam do turistickej osady Kráľovský dom (Királyháza). Nič ma tu osobne nezaujalo, a tak som sa tu ani nezastavoval. Odtiaľto mám viacero možností ako sa dostať na najvyšší bod pohoria - Csóványos. Vybral som si cestu cez vrch Nagy-Mána, z ktorého by podľa mapy mali byť výhľady. Bukovým lesom pomerne strmo stúpam hore a všímam si, že dolina podo mnou je dosť zasiahnutá ťažbou dreva. Niečo podobné ako aj u nás. Za celý čas to však bola jediná lokalita a zvyšok pohoria bol v dobrom stave.

Mapa nakoniec neklamala a na vrchole Nagy-Mána sa dostávam na malé horské lúky. Sú z nich pekné výhľady na masív vrchu Csóványos a hlbokú dolinu pod ním. Všímam si, že na strmých svahoch je tu dosť malých polomov. Stromy sú tu zrejme náchylné na vyvrátenie vetrom. S pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne miznú komáre. Aj teplota je oveľa príjemnejšia ako tomu bolo dole. Stúpam ďalej k najvyššiemu vrchu pohoria a cestou míňam viacero pekných skalných útvarov. Veľmi sa mi páčil zachovalý jaseňový les pod vrcholom.

Konečne sa dostávam na najvyšší bod pohoria. Stojí tu pomerne vysoká betónovo-železná rozhľadňa. Na jej vrchol vedie 133 schodov. Batoh teda nechávam dole a točitým schodiskom vybehnem až na najvyššie poschodie rozhľadne. Otvárajú sa mi odtiaľto naozaj krásne výhľady či už na juh Slovenska, alebo aj na zvyšok pohoria Börzsöny s riekou Dunaj v pozadí. Niekde som čítal, že veža na vrchu Csóványos je jediným miestom, kde sa dajú vidieť súčasne Tatry aj Dunaj. Škoda, že dnes viditeľnosť nedovoľuje vidieť naše najvyššie hory. Videl som už viacero pekných, ale najmä zimných fotiek, kedy ich odtiaľto bolo dobre vidieť. Momentálne ma najviac zaujal výhľad na západ, kde vidieť jeden z bočných hrebeňov pohoria Börzsöny a za ním iba šíru rovinu Podunajskej nížiny. Tieto kontrasty na styku pohoria a nížiny mám osobne rád. Zliezam dole z rozhľadne a dávam si obed na peknom posedení pri rozhľadni. Zatiaľ som tu bol úplne sám. Až teraz sem začínajú prichádzať prví turisti.

Po červenej značke potom pokračujem hrebeňom k turistickej chate Veľký Studený vrch (Nagy-hideg-hegyi turistaház). Prekvapí ma, že je dosť opustená a skoro nikto tu nie je. Možno to tu viac žije v zime, kdeže je pri nej malý vlek. Červenú značku mením za modrú a prudko klesám na dno doliny. Nájdem tu pekne upravený výdatný prameň vody. Hneď ju samozrejme dopĺňam a dolinou klesám k stanici lesnej železnice Nagyirtás. Podľa mapy vidím, že sa v tomto pohorí zachovala pomerne hustá sieť lesných železničiek. Turistický vlak tu chodí podľa grafikonu takmer každú hodinu.

Idem po vlastných a opäť stúpam na vrch Nagy-Koppány. Južná časť pohoria je o niečo fádnejšia ako severná. Väčšinou idem dubovými lesmi bez výhľadov. Veľmi ma teda poteší, keď vyjdem na vrcholovú lúku kopca Nagy-Koppány. Sú odtiaľto pekné výhľady na celú južnú časť pohoria a okolie Dunaja. Ani sa mi odtiaľto nechce ísť ďalej. Musím však pokračovať v ceste. Zliezam dole a po modrej značke idem až pod vrch Nagy-Galla. Pozerám do mapy a podľa tempa usudzujem, že mi to vydá spať niekde pri sútoku Dunaja a Ipľa. Z hľadiska komárov je to najhoršie miesto aké by som si mohol vybrať. Mením teda plán a rozhodnem sa, že vybehnem na blízky vrch Nagy-Galla. Je to najvyšší vrch v tejto oblasti, tak tam snáď toľko komárov nebude. Stúpam poriadne strmo na vrchol kopca. Hore je opäť lúčka s ešte krajším výhľadom ako predtým. Pohľad na krajinu okolo kľukatiaceho sa Dunaja pomedzi hory je naozaj úchvatný. Okrej južnej časti pohoria Börzsöny odtiaľto vidím ďalšie maďarské pohorie Piliš (maď. Pilis) a naše slovenské najmenšie pohorie Burda. Času do tmy mám ešte kopu. Na vrchole si teda užívam pekný večer a neskôr dokonalú zlatú hodinku. Dobre, že som zmenil plán. Dole by som takéto pekné scenérie nevidel.

5. deň Nagy-Galla – Štúrovo

(38 km, prevýšenie 686 m)

Slnko cez deň poriadne nahrialo skaly na vrchole Nagy-Galla. Celú noc ma zospodu hriali ako radiátor. Na počudovanie tu nie sú žiadne komáre. Až sa tomu sám divím. Dnes je výstraha 2. stupňa pred teplom pre oblasť. Zrejme sa teda pekne upražím. Z vrcholu klesám tam, kde som včera odbočil na vrchol. Po modrej značke smerujem do mestečka Soba (maď. Szob). Väčšinou idem lesom a nič extra zaujímavé tu nie je. V jednej malej doline akurát dopĺňam vodu z upraveného prameňa a potom vychádzam na lúky nad mestom. Okolo poľnej cesty je tu veľa bielych aj čiernych moruší. Opäť sa ich neviem dojesť a čudujem sa, že ich je tu toľko veľa. Asi tu v nich majú tradíciu.

Cez tiché mestečko Soba (Szob) prechádzam k železničnému Sávolyho mostu cez rieku Ipeľ. Na moste je urobená lávka pre peších, čo je veľká výhoda. Od Štúrova až po Salku je to prakticky jediné miesto, kde sa dá dostať na Slovensko. Vraciam sa teda na územie Slovenska a rovno si urobím zachádzku k ústiu rieky Ipeľ do Dunaja. Čudujem sa, že tu nie sú žiadne komáre. Prakticky od Csóványosu som žiadneho nevidel. Neviem či Maďari hádžu do Dunaja yperit alebo napalm, no krvilačné beštie tu vôbec nie sú. Popri Dunaji idem po poľnej ceste k obci Chľaba. Veľmi sa mi tu páči okolie rieky, ktorú medzi seba zovreli pohoria. Na maďarskej strane sa priamo nad brehom týčia zaujímavé skaly.

V Chľabe sa napájam na modrú turistickú značku. Mal som iniciatívu ísť cez Veľkú dolinu a urobiť si malý okruh pohorím Burda. V tomto teple to však vzdávam a idem rovno do Kováčova. Od domu dôchodcov stúpam na vyhliadku Skaly. Je tu až neuveriteľne sucho a teplo. Neviem ako môže v tomto lese niečo prežiť. Konečne sa dostávam k jednému z najkrajších výhľadov v oblasti. Pohľad na Dunaj, Ostrihom a Štúrovo nikdy neomrzí. Akurát škoda, že som ešte nikdy nemal ideálne podmienky. Aj teraz je pomerne silný opar. Raz to snáď vyjde a budem mať pekný výhľad. Okrajom skalného zrázu idem až takmer do obce Kamenica nad Hronom. Obzriem si tu miestny kostolík a po ceste pokračujem k rieke Hron. Cez most prejdem na druhý breh rieky, kde odbočím na hrádzu a po nej idem až k ústiu Hrona do Dunaja. Ďalšie veľmi sympatické miesto. Akurát si sem prišli zaplávať miestni. Nebolo by zlé schladiť sa, ale keď si predstavím, čo všetko ľudia do rieky vypúšťajú, tak ma chuť hneď prejde.

Od ústia Hrona idem opäť po hrádzi až do Štúrova. Na peknom nábreží s výhľadom na Ostrihom rozmýšľam čo ďalej. Rozhodnem sa, že keď už som tu, tak zbehnem aj do susedného Ostrihomu. Cez most Márie Valérie prekračujem Dunaj a mierim rovno ku katedrále Panny Márie a svätého Vojtecha. Ostrihom bol centrom kresťanstva v bývalom Uhorsku. Preto nečudo, že tu postavili najväčšiu katedrálu Uhorska. Prekvapí ma, že je otvorená a voľne prístupná. Po menšej exkurzii sa vraciam späť do Štúrova.

Keď idem po moste vidím pred sebou skupinu mužov. Jeden z nich stojí na zábradlí mosta. Keď sa priblížim bližšie, tak skočí z mosta rovno do stredu Dunaja. Nebol to však samovrah, ale nejaký chlapík, čo sa takto išiel schladiť a už pláva k brehu. Na toto by som veru odvahu nemal. Cez mesto mierim k železničnej stanici, ktorá je poriadne ďaleko za mestom. Ďalej ju dať ozaj nevedeli. Škoda, že ju nedali až do Želiezoviec. Konečne vidím budovu stanice a celý upražený z dnešného dňa si sadám do chládku a čakám na vlak domov. Tu sa končí moja túra.

Záver

Tradičné tulácke oblasti ako Štiavnické vrchy a Krupinská planina asi nikdy nesklamú. Nikde nikoho a pritom pekné výhľady, historické pamiatky a lazy. Čo viac si môže turista priať. Čerešničkou na torte bolo maďarské pohorie Börzsöny, ktoré ma príjemne prekvapilo peknými výhľadmi, lesmi a skalami. Je škoda, že z pohľadu Slovákov je dosť opomínané. Keď som sa sem chystal, hľadal som nejaké informácie, ale našiel som len pár strohých článkov. Popri tom môže byť pohorie veľmi zaujímavé pre ľudí z okolia Nových Zámkov. Ponúka asi naozaj všetko, čo má pohorie mať. Škoda je aj to, že na TuristickaMapa.sk nie sú v pohorí zaznačené trasy. V iných prihraničných pohoriach vyznačené sú, a tak by mohli byť aj tu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie