Je chladné hmlisté ráno a zvažujem, či na konci týždňa po zopár tatranských vychádzkach ešte niekam ísť. Bolo by veru škoda vylihovať, a tak pred ôsmou hodinou sa predsa len odhodlám a vychádzam von. Nemám tentoraz žiadny plán a až keď sa predo mnou zjaví hrebeň Skorušinských vrchov, rozhodnem sa ísť k nim.

Brestová

Kráčam pomedzi domy von z dediny, chvíľu asfaltkou, neskôr širokou štrkovou cestou a čoskoro prichádzam k brehu potoka. Tu stojí malá vodná elektráreň a pár metrov za ňou informačná tabuľa s popisom zaujímavostí v okolí Zuberca. Pohodlná cestička vedie neďaleko popri toku, okolo oddychových miest s prístreškami a lavičkami. Vďaka mierne zdvihnutej hladine je tu možnosť kúpania, pravdaže voda je pomerne studená. Veď aj meno má priliehavé - Studený potok. Čoskoro prekročím po drevenom moste prítok Pribišská, stekajúci spod Sivého vrchu, a za ním schádzam k asfaltovej ceste vedúcej Roháčskou dolinou. Tu som na značenom chodníku, v smrekovom lese s občasnými kríčkami malín a čučoriedok. Pohodlne po rovinke prichádzam k Múzeu oravskej dediny na poľane Brestová.

Mikulovka

Prejdem popri horárni stojacej kúsok za oplotením múzea a od smerovníka stúpam miernym úbočím v riedkom smrekovom lese. Na starých rúbaniskách porastených malinčím stretám skupinku miestnych zberačov s kanvičkami. Majú psíka, ktorý ma krátko oňuchá a opäť sa poberie za lákavejšími lesnými pachmi. Čoskoro sa mi otvárajú prvé skromné výhľady. V silnom protisvetle hľadím na poväčšine vyrúbané stráne nad Roháčskou dolinou, hrebeň Radových skál a v pozadí malý vyčnievajúci špic Osobitej. Na opačnej strane hľadím na plochý zalesnený hrebeň Skorušinských vrchov a slnkom ožiarené pasienky na južných stráňach.

Križujem zopár bahnitých lesných ciest a horou klesám k plytkému potôčiku Blatná. Cezeň vedie pekný nový mostík. Naprieč veľkou lúkou schádzam na asfaltovú cestu k rázcestiu Zamaňová. Naľavo vedie poľná cesta na návršie, z ktorého tlmene zaznieva štekot psa a zvonenie stáda. Smerujem napravo, mierne nahor po lúkach s krásnymi výhľadmi na severné zrázy Tatier. Ibaže by som si musel zvoliť vhodnejší čas a nie neskoré predpoludnie, keď z tatranských vrchov rozoznávam iba tmavé hmlisté obrysy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za mohutnou osamelou lipou vchádzam do hory s bujným podrastom voňavých bylín. Nazbieram trochu šalvie a po krátkom oddychu pokračujem do smrekového lesa. Chodníček sa úplne stráca v zeleni a hoci značenie je tu výborné, nevyhnem sa občasným zachádzkam. Všade sú huby, na zemi i na kmeňoch, malé i veľké, nachádzam aj zopár hríbov. Z jedovatých húb spoznávam muchotrávku zelenú.

Stúpam pomaly od značky ku značke, občas prekračujúc vývraty až odrazu sa predo mnou v úbočí objaví zreteľný kopaný chodník. Ním traverzujem južné svahy tesne pod hrebeňom a čoskoro sa pripájam na lesnú cestu. V jej okolí vidím na mnohých miestach kopy nahádzaného raždia, zdola je počuť hukot traktora ťahajúceho odpílené kmene. Pohodlne vychádzam do plytkého sedielka na rázcestie Mikulovka. Tu je turistický smerovník, na samotný vrchol rovnakého mena je to len zopár krokov. Výhľad tu nie je, len malá čistinka obklopená stromami a opracovaný kameň s vyrytým krížikom a vročením 1991.

Osly

Vďaka plochému reliéfu sa na hrebeni tvoria viaceré menšie mláčky. Jedna z nich je takmer celá zelená, pokrytá drobnými lístkami. V inej sa husto hmýria drobné, pre mňa neznáme zvieratká. A miestami sú aj výhľady. Na Tatry, skrývajúce sa čoraz viac do mrakov, i na oravské vrchy s najvyššou Babou horou a modrou hladinou vodnej nádrže.

Chodník tu vedie riedkym smrekovým lesom a popri ňom sa tiahnu takmer súvislé pásy malinčia obsypané červenými zrelými malinami. Tento úsek idem veľmi pomaly, zastavujem sa pri kríčkoch a vyberám najsladšie a najväčšie lahôdky. Míňam smerovník pod vrchom Javorková a opäť zbieram mnoho, mnoho malín. Nasleduje ešte kratučký výstup a stojím na poslednom dnešnom kopčeku so zvláštnym menom Osly. Podľa geografického názvoslovia bol starší názov Oslí vrch. Žeby tu bola nejaká súvislosť s chovom somárov na tunajších pasienkoch?

Z vrcholu je možné pokračovať po značenom chodníku, ja však volím zostup otvoreným terénom s nádhernými výhľadmi na Krivánsku Fatru, Oravskú Maguru, Chočské vrchy i najzápadnejšie výbežky Tatier.

Habovka a Zuberec

Popod rozložitý Mních, patriaci do Skorušinských vrchov, schádzam na okraj Habovky a popri oplotených pasienkoch s pasúcim sa dobytkom vychádzam ku kaplnke svätej Márie Magdalény. Postavili ju v druhej polovici 19. storočia na mieste staršieho dreveného kostola. Neďaleko nájdem tabuľu s leteckou fotografiou bývalého cintorína a s krátkou zmienkou o jednej z viacerých epidémií cholery v obci.

Nadol obcou vedie rušná asfaltka, a tak volím menšiu obchádzku popri krížovej ceste postavenej v r. 2011. Z plochého návršia pri cintoríne sa otvára prekrásny výhľad na Osobitú, prudko vystupujúcu z lúčnatej roviny. To schádzam na hlavnú cestu k starému zuberskému cintorínu. Medzi pomníkmi a krížmi na hroboch zaujme jednoduchý žulový balvan s menom Karl Jene. Ide o poľského horolezca, ktorý sa v lete 1911 so svojím spolulezcom Ludwigom Koziczynskym zrútil zo severnej steny Ostrého Roháča. Stadiaľto je to iba kúsok do Zuberca, kde sa ešte pristavím na malé občerstvenie.

Záver

Kto má rád ticho a pokoj v horách, iste si tu príde na svoje. V príhodnom čase potešia aj rozličné lesné plody, či sú to huby, bylinky, či neuveriteľné množstvá malín. Mňa zaujal najmä rozsiahly porast šalvie lekárskej, krásny smrekový les pod Mikulovkou, skvelý výhľad z vrcholu Osly i počas takmer celého zostupu a prekvapivo veľká kaplnka na okraji Habovky. Presvedčil som sa, že okolie Habovky a Zuberca ponúka aj iné lákavé možnosti ako sú populárne roháčske chodníky a som rád, že som aspoň trošku z nich spoznal.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek