Preto som sa nakoniec rozhodol lepšie spoznať južnú časť Veporských a Stolických vrchov. Končiny v okolí dedín Mýtna, Dobroč, Kotmanová a Cinobaňa som ešte nenavštívil, a preto bolo rozhodnuté. Na nocľah som si vybral prístrešok Strieborná na rovnomennom vrchu, o ktorom som sa dozvedel z Henrichovho článku spred nedávna.

Trasa

Mýtna – Dobroč – Vrchdobroč – Táňovo, rázcestie – sedlo Prieraz – Hrnčiarky, Krtiny – Hrnčiarky – sedlo pod Hradným – Pod Kokúšom – Cinobaňa – Šutova Jama – Hrnčiarky, Krtiny – Hrnčiarky – Kotmanová – Dobroč – Mýtna

Upršaný úvod juhom Veporských vrchov

V nedeľu ráno váham s odchodom, aby avizovaný dážď odznel. Ten však nie a nie prestať, a tak pred 9-tou vyrážam do Mýtnej. O pol desiatej som na mieste v centre obce. Dážď vytrvalo prší, ale ak chcem naplánovanú trasu prejsť, musím ísť. V centre obce si všímam dve prevádzky so zmrzlinou vedľa seba. „Zajtra po návrate jednu z nich vyskúšam,“ hovorím si.

Potom šliapem nad obec, kde si všímam krásny kostolík a cez sedielko, na ktorom sa pasú ovce a kozy. Okolo je pár malých pokojných psíkov. Stádo sa takmer vôbec nehýbe a pasie sa takmer dobrú pol hodinu akoby na jednom mieste. Z toho dôvodu taktika „čakať na prepasenie sa stáda“ z článku: „Ako sa správať na túre v blízkosti stáda“ v mnohých prípadoch neplatí. Samozrejme, je to skvelý a bezpečný tip v prípade pohybujúceho sa stáda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly sa dostávam k dedinke Dobroč. Zaujme ma centrum obce s potôčikom, stromovou alejou a mnohými lavičkami ako stvorenými na oddych. Za dedinou nastupuje strmý nástup k vrcholu Hrebeň. V polovici výstupu výhľad na obec Dobroč a okolité zahmlené vrchy. Po výstupe na rovinaté vrcholové lúky si dávam oddych. Dážď ustáva a postupujem popri samotách k lazom Veľká Dolina. Občas vykúka Slnko a preto zhadzujem nepremokavú vrchnú vrstvu.

Cestou sa kochám peknými letnými scenériami miestnej hospodárskej krajiny a fotím. Postupne prichádzam k lesnej časti smerujúcej k Vrchdobroču, kde som pred pár mesiacmi bolestne ukončil svoje zimné putovanie hriňovskými lazmi. V myšlienkach sa vraciam ku krásnej túre s nepríjemným záverom. Les končí a stretávam prvých dnešných vychádzkarov, ktorí so sekerou a košíkom v ruke idú asi pozrieť na huby, ale boja sa medveďa. Kto vie.

Dostávam sa na rozsiahle lúky smerujúce k Táňovu. Tu sa rozkladám, vyzliekam, suším a jem. Doprajem si dlhší oddych.

Po oddychu idem mne známymi končinami, cez ktoré som v zime prekrivkal k autobusovej zástavke. Čo mi vtedy trvalo asi 2 hodiny, prechádzam teraz za pol hodinku a čoskoro začínam klesať od rázcestia Táňovo k sedlu Prieraz. Trasa ubehne rýchlo a čoskoro sa ocitám na malebnom sedielku s dreveným krížom, s výhľadom na vodnú nádrž Málinec a okolité husté hory. Naozaj pekné miesto.

Zašité Hrnčiarky a Sebenina

Krátke posedenie končím a dostávam sa do dolinky. Pokračujem po značke, ale trasa akou idem sa mi nejako nezdá. Pri pohľade do mapy to nesedí. Podľa nej by som mal ísť cez nenápadné sedielko, ale značkovanie vedie okľukou dolinkou. Moje predpoklady sa potvrdia na druhý deň, keď sa tadiaľto vraciam. Pár sto metrov sa preto vraciam a cez lúku a les kopčeka Bučníky prichádzam k Hrnčiarkam. Malá, zašitá osada žije svojím pokojným nedeľným popoludním. Ticho prerušujú len mnou podráždené psy. Stretávam jedného cyklistu, čo je vlastne prvý a posledný turista dnešného aj nasledujúceho dňa. Pri autobusovej zástavke si naberám z krásnej, machom obrastenej studničky vodu. Oddychujem na zástavke a vychutnávam si pokojný nedeľný podvečer.

Neskôr vyrážam k ďalšiemu cieľu a tou je osada Sebenina. Hneď v úvode stretávam prechádzajúcich sa ľudí užívajúcich si pohodu nedeľného podvečera. Pri osade Sebenina sa opäť rozkladám na oddych a sušenie upotených vecí. Slnko poriadne praží, a tak sa chvíľu opaľujem. Keď mám slnka dosť, vyrážam na záverečné stúpanie k vrcholu Strieborná.

Večerný zveropark na Striebornej

Hneď pri vstupe do lesa les akoby ožil a plaším stádo jelenej zveri. Pár metrov pod vrcholom sa rozhodujem oddýchnuť si, a tak si sadám na batoh. O pár minút začujem šuchom, tak dávam o sebe vedieť. Neverím vlastným očiam, ale priamo ku mne beží srna a za ňou srnec. Som mierne ukrytý za stromom, a tak ma zjavne nevidia. Päť metrov odo mňa dvojica zastavuje a srna pozerá na mňa. Po asi 10 sekundách ma pravdepodobne zavetrí alebo vyhodnotí, že som nebezpečenstvo a beží preč. Srnec ešte zostáva. Z jeho správania sa mi zdá, že je zaslepený láskou a podľa mňa ma ani nevidí. Svoju lásku si však nenecháva odísť a o 5 sekúnd sa vydáva za ňou do behu. Mám pocit, že keby som o sebe nedal vedieť, dvojica mi poskáče po nohách.

O polhodinku prichádzam k vrcholu Striebornej a obzerám si miesto dnešného odpočinku. Prístrešok je robustný, vybavený aj vrchnou zakrytou časťou určenou na prespanie. Zvesujem rebrík a nakúkam hore. Je tu pár odpadkov, ale v podstate čisto. Je tu tma, pretože vstupná časť je zakrytá plachtou. Vyruším netopiera, ktorý s piskotom vylieta cez medzeru medzi krovom a podlahou.

Po oddychu a preštudovaní zápisnej knihy odchádzam na výhľadové miesto blízko vrcholu. Je to lesný priesek smerujúci na západ. Akurát vidieť Slnko zakryté v oblakoch, cez ktoré občas preniká. Je to príjemné, pokojné miesto s mohutnými skalami obrastenými machom. Sedí sa na nich veľmi fajn a preto tu strávim asi hodinu. Od západu má prísť večer búrkový front a „západovky“ asi lepšie nebudú. Preto niečo po 20. hodine opúšťam príjemné miesto a poberám sa spať. V noci ma prebúdza silný vietor, blesky a dážď. Búrka by však tieto končiny mala len „líznuť“. Predpoveď neklame a v podstate až do rána spím. Dnu je tma a preto neviem koľko je hodín. Ráno zisťujem, že je už 6.00, čo je pre mňa už dosť a preto sa začínam baliť. Sám sebe sa čudujem, že som spal na moje pomery netradične dlho. Po raňajkách zostupujem listnatým lesom smerom k Cinobani.

Čarovné ráno po búrke a samota Šutova Jama

Ranný vlhký les po nočnej búrke mám veľmi rád, a preto si pohodový zostup vychutnávam. Cestou je vidieť, že začínajú rásť huby. Nezbieram ich, lebo po 20 kilometroch, ktoré ma ešte čakajú by z nich zostalo blato.

Keď vykúkam z lesa, predo mnou sa zjavuje nádherná letná krajina obalená v hustých bielych parách, ktoré v dolinách zostali po búrke. Nádherné scenérie ma „zaseknú“ na tomto mieste slušnú pol hodinku. V duchu si mierne nadávam, že keby som nespal tak dlho, mohlo to byť ešte krajšie. Pohľady napriek tomu stoja za to. Spoznávam okolité vrchy. Predo mnou sú blízke vrchy Borisová, Matašovie a Skalica v obkľúčení bielych pár. Za nimi v diaľke sa črtá mohutný vrchol pohoria Ostrôžky - Sedem chotárov.

Po pokochaní sa začínam klesať žltou turistickou značkou k Cinobani. Tu mi býva kolega, ktorému začína dovolenka. Volám mu či sa so mnou nestretne v miestnych potravinách, kde si plánujem dať nejaký nápoj a oddych. Nie je však doma, a preto plán padá. Určite však pred obchodom budú miestni štamgasti, ako to už v menších dedinkách býva.

Moje predpoklady sa naplnia a čo chvíľa popíjam pivo s miestnym zhovorčivým ujcom. Spovedá ma odkiaľ idem a kam smerujem. Tradične mi radí dávať si pozor na medvede. Ja som však zatiaľ žiadnu stopu nevidel. Rozprávame sa aj o hubách, ktoré začínajú rásť.

Po oddychu opúšťam dedinu a tiahlym stúpaním popod vrchy Staré Turice a Chrobča idem stále vyššie a vyššie. Cestou sa naskytajú občasné výhľady na neďalekú Striebornú, na ktorej som spal. Po takmer dvoch hodinách sa dostávam k rozľahlým lúkam blízko lazu Šutova Jama. Vidieť, že sa tu stavia mohutná drevenica, z ktorej počuť buchot nástrojov. Inak je tu veľmi pokojne a pekne. Dávam si teda dlhší oddych. Kochám sa okolitou krajinou skrytou v silnom opare horúceho letného dňa.

Neskôr prechádzam okolo spomínanej novostavby, na ktorej sa slušne maká. Krátko si pozerám okolie Šútovej Jamy a smerujem opäť k ďalším cieľom dňa.

Opäť Hrnčiarky, Kotmanová a dlhou dolinou do Dobroča

Keďže som trasu naplánoval poriadne krížom-krážom v pláne sa mám opäť vrátiť na Hrnčiarky a potom cez Kotmanovú naspäť do Dobroča a Mýtnej. Hodinový zostup lesom mi opäť spríjemňujú lesná zver. V úvode je to mladá nebojácna líštička, ktorá si ma obzerá a až po 20 sekundách sa dáva do behu. Napadlo mi aj, či nie je besná. S takýmito líškami som sa stretával za detstva, keď bola besnota rozšírená viac. Neskôr sú to opäť jelenice, ktoré však s útekom neváhajú.

V už známych Hrnčiarkach sa zastavujem pri vyskúšanej studničke a obedujem na autobusovej zástavke. Okolo mňa obieha na poštárskom aute poštárka, ktorej sa zjavne nechce chodiť po samotách pešo. Služobné auto teda vôbec nešetrí.

V poriadnej obednej horúčave sa vydávam na záverečný úsek do Kotmanovej. V lokalite Brezinka sa pripravuje drevo na zimu a prašnou cestou ma predbiehajú miestne V3S-ky plné dreva. O čosi neskôr v Kotmanovej vidím, kde spomínané drevo skončilo. Miestna babička si takto poistila teplo a už je na zimu vybavená.

V dedine vidím pár sympatických pôvodných domčekov a peknú zvonicu. Horúci asfaltový úsek sa snažím čo najskôr prekonať, a tak s vidinou blízkej zmrzliny v Mýtnej šliapem ako o život. Čoskoro som v Dobroči, kde neodolám zo včera známym lavičkám a oddychu pod tôňou stromu pri potoku. Je to tu urobené veľmi pekne. „Takýchto dediniek by mohlo byť viac,“ hovorím si.

Posledný úsek cez nevýrazné sedielko obieham rýchlo. Vyberám si zmrzlinu a užívam si príjemné radosti civilizácie. Posledná vec, ktorá ma poteší, je moje auto, ktoré som zaparkoval vhodne a vysoký strieborný smrek bráni Slnku, aby ho rozhorúčilo na 50 °C. Relatívne príjemná klíma vo vnútri padne po horúcom dni vhod.

Záver

Menej náročné a opustené končiny juhu Veporských a Stolických vrchov boli vhodným cieľom strávenia dvoch dní voľna. Prekvapilo ma množstvo menej plachej zveri, ktorá asi nie je na človeka až tak zvyknutá. Pekné zážitky s naháňajúcim sa srnčím párom a nebojácnou, zvedavou líštičkou boli príjemným spestrením túry. Pokojný večer pri zapadajúcom Slnku na brale pod Striebornou a čarovné ranné hmly po nočnej búrke boli balzamom na dušu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek