Trasa

Telgárt, penzión – Trsteník – Pred Čuntavou – Stará Čuntava – Pod Ondrejiskom – Borovniak (Ondrejisko) – Pod Ondrejiskom – Stará Čuntava – Pred Čuntavou – Pod Trsteníkom – Rejdová – Veľký Radzim – Vdovčíkovo kreslo – sedlo Hora – Brdárka – sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo – sedlo Hora – Vlachovo – Pod Stromíšom – Pod Smrečinkou – Babiná – Mlynky, časť Rakovec

Pre bežného turistu sú symbolom zakvitnutých scenérií hriňovské lazy, ale pre fajnšmekrov sú topkou brdárske čerešne, ktoré je možné pozorovať z ideálneho miesta na skalnej vyhliadke Vdovčíkovo kreslo. Dozvedel som sa o nich asi pred štyrmi rokmi a každú nasledujúcu jar som plánoval tam ísť. Ale až roku 2020 sa mi tam konečne podarilo zájsť, keď som mal voľno a bolo ideálne počasie.

1. deň

Do plánov mi zahralo aj to, že som bol na túre na Krupinskej planine, a tak cestou domov by som sa zastavil v Brdárke. Keďže však do Brdárky sa nie je ľahké dostať a zároveň som chcel aj čosi pochodiť v okolí, tak som zobral vlak zo Zvolena do Telgártu, kde som pred tunelom Kornela Stodolu vystúpil a mohol som si o chvíľu vychutnať vláčik motoráčik na viadukte telgártskej slučky.

Akurát som si zle vypočítal, z ktorej strany príde, ale stihol som aspoň jeden cvak. Snáď sa mi čoskoro podarí aj ním ísť. Od zastávky som potom zbehol na štátnu cestu a čochvíľa stúpal do svahu lyžiarskeho strediska, kde je naznačená zelená trasa na rozložitý Trsteník (Tresník).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Samotné stúpanie ale dá zabrať a musel som si spraviť niekoľko krátkych prestávok. Cestu spríjemňovala aspoň jarná kvetena. Zároveň pohľad na zmohutnievajúcu sa Kráľovu hoľu a tiež otvárajúce sa výhľady na slávne Horehronie.

Po necelej hodine sa mi podarilo vyjsť na Trsteník a pri búde neurčitého pôvodu, ale s relatívne zachovalou strechou, kde by sa dalo núdzovo prespať, som si odpočinul a najedol sa. Zašiel som ešte na bližšiu kótu Malý Trsteník (Malý Trestník) s vysielačom, kde som chcel fotiť Nízke a Vysoké Tatry na jednom zábere. A tak sa mi ich podarilo sfotiť aj z južného smeru, keďže predtým to bolo možné z poľsko-slovenských hraníc, z rozhľadne na Eliášovke. A vtedy preletel Čierny jastrab. Teda, nie skutočný jastrab, ale takto pomenovaný svetoznámy vrtuľník. Letel od východu smerom na západ.

Pobral som sa ďalej po zelenej a z holí som zišiel do príjemného lesíka, ktorý ani nevyzeral, že čoskoro bude nahradený apokalyptickými rúbaňami pod Buchvaldom. No kým som ta došiel, zašiel som na Ondrejisko, zvané Borovniak.

Aby som nemusel nosiť batoh tam a naspäť, skryl som si ho neďaleko lesníckej chatky pri styku zelenej a červenej. Mimochodom, tam sa nachádza prístrešok, ktorý je zjavne využívaný aj na prespatie, zrejme pri prechode Cesty hrdinov SNP, keďže práve po nej som na Borovniak mal kráčať. Ktovie, čo na také prespávanie vravia miestne medvede, keďže je to relatívne slabo chránený prístrešok.

Tak som bez batoha o čosi zrýchlil a čochvíľa som bol pri odbočke na Ondrejisko, kde som zbadal dvojicu. No fotil som šafrany, tak som ich nedobehol. Až tesne pod vrcholom som ich stretol, keď sa vracali.

Keď som si myslel, že nikoho nestretnem, tak som sa pri zachádzke dosť mýlil. Na samotnom Ondrejisku boli dva páriky, ktoré obsadili obe lavičky. Tak som sa len porozhliadal a skoro zbehol dole. I tak výhľady na čiastočné rúbane s Kráľovou hoľou ma až tak nenadchýnali. Ale i tak, mohlo byť.

Rovnakou cestou som sa vrátil k batohu a dal sa na Rejdovú, chvíľu po červenej, ktorú som pod Trsteníkom zamenil za žltú, ktorá však čoskoro začala haprovať. Ešte popod Buchvald viedla, ale na rúbani z východnej strany definitívne zanikla a nebyť navigácie, tak by som mal veľký problém.

Ako-tak som našiel žltú v pásme lesa, ale ani tu sa nedá hovoriť o jednoduchom prechode vďaka značkám, ktoré boli len dosť zriedkavo. Tak som mal oči nalepené na displeji a pozeral kade ísť. Vedel som síce, že musím ísť dole, ale chcel som zistiť, či tam značiek je aspoň v zachovanom lese alebo ani tu. A veru málo ich je.

Čoskoro som vyšiel z lesa a objavil sa v sedle. Až na jeho konci, pri spätnom pohľade som si uvedomil, že je to vlastne sedlo Nemýtnik s krásnou chajdou na opačnom konci. Tam sa mi ale už nechcelo zachádzať, i tak som bol mierne sklamaný. Sedlo, známe z krásnych fotiek z TuristickaMapa.sk bolo rozryté a i tráva ešte suchá, čo sa však dalo očakávať. Ale s tým som bol uzmierený, veď som vedel, že vo vyšších polohách to nebude také ako nižšie, takže som to bral, že nebude v plnej kráse.

Predpokladajúc, že sa sem nevrátim, som sa teda pohľadom rozlúčil so sedlom a vkročil do lesa, kde som starým úvozom zišiel na horné partie lúk nad Rejdovou, kde som očakával serpentíny známe z mapy. Nakoniec sa z nich vykľula zvážnica, ktorú som prešiel naprieč. Tu by som ale podotkol, že zhora bol nádherný výhľad na Veľký Radzim, Rejdovú a tesne predo mnou na zakvitnuté stromky, ktoré s obláčikovitou oblohou dodávali nádherný obraz.

Rejdová ma privítala čiernou skládkou a miestnymi indiánmi, a keďže som sa obával, aby som nevošiel do jamy levovej, tak som zamieril do centra dediny. No to som nevedel, že cesta z dediny je len jedna a keď som sa aj vybral od centra a namieril si to rôznymi uličkami, tak som sa dostal na jej okraj, no mierne iným smerom ako som potreboval.

Ale keďže vyzeralo, že to ide predsa len mojím smerom a dokonca priamejším, tak som sa ním vybral. Zo začiatku som bol rád, ako som si dobre vybral. Smeroval som priamo pod Veľký Radzim, pričom po asfaltke by som musel ísť okľukou. Ale keď som vošiel do lesa, síce ešte po zvážnici, no potom som dal prednosť inej, tá však zanikla a ostal som v lese s neskutočným bordelom po suchých konároch, haluzín a všelijakých krkahájov. Tak som ale nadával.

Podľa navigácie mala ísť nejaká zvážnica k zelenej, ale musel som sa k nej prebojovať. Ale čoskoro sa mi podarilo dostať k nejakej, ktorá však nebola tá, ktorú som čakal, no čuduj sa svete, priviedla ma k lúkam pod Veľkým Radzimom, neďaleko slávneho smerovníka s nereálnymi dvomi hodinami na Stolicu. Ej, ale to som bol rád.

Tu som si s výhľadom na Radzim, Vyšnú Slanú či Rejdovú a prejdenú trasu od Buchvaldu urobil poslednú večeru a vydal sa do Brdárky. Na čudo som dobehol šesticu žien, ktoré zišli z lúky medzi Radzimami. Ony schádzali do Brdárky a pôvodne som tam aj ja plánoval, ale nakoniec som v poslednej chvíli, po prepočítaní, zmenil plán a prv šiel na Veľký Radzim a Vdovčíkovo kreslo s tým, že tam opäť nechám batoh a ku čerešniam zájdem až potom.

Ale až neskôr som si uvedomil, že som tým stratil asi hodinu času, ktoré mi poskytovalo slnečné svetlo a keď som tam došiel až následne, tak to bol skorý podvečer, čo už nebolo ono. A náročky, z pohľadu z Vdovčíka, Slnko bolo práve skryté za oblakom, ktorý nie a nie vypadnúť. Tak sa mi to mierne vypomstilo.

Spolu so mnou na vyhliadke čakala staršia dvojica, ktorej tiež nevyšlo svetlo. Ja som ale nakoniec nechal batoh skrytý a zišiel dole k čerešniam skratkou. Keď som tam došiel, tak som, na moje prekvapenie, zbadal ľudí ako v nejakom mestskom parku. Tu trojica, tam dvojica, tam pätica, tu štvorica a opäť dvojica. Čisté mestské korzo. A k tomu stále brechotalo psisko z blízkej samoty, ktoré štvali odchádzajúci návštevníci.

Ja som tam pochodil a musím uznať, bolo tam nádherne. Dovolím si tvrdiť, že krajšie ako z vyhliadky. Obklopený krásne zakvitnutými čerešňami. No predsa len pokročil čas a svetlo nebolo pravé orechové. Škoda no. Asi som nemal ísť na Ondrejisko. Možno by som stihol zájsť aj na novú útulňu Gálová na Smrečinke a prespať tam, čo som tajne dúfal, ale časovo to bolo nereálne.

Vrátil som sa naspäť cez Brdárku a zašiel ešte pozrieť staré domčeky a vracal sa normálne po žltej, keď som stretol schádzajúcu dvojicu a tak do 20.00 vyšiel z posledných síl na Vdovčíkovo kreslo, kde som si ustlal rovno pri kresle. Našťastie v noci nepadla rosa, a tak som si mohol vychutnať „milionstars“ hotel či pohľady na rozsvietenú Brdárku, Hankovú a vzdialenejšie dediny až kdesi po Štítnik.

2. deň

Napodiv som sa celkom dobre vyspal a ráno poslednýkrát zišiel z kresla a v sedle Hora zabočil na opačnú stranu a schádzal do Vlachova. Chodník spočiatku vedie na rozhraní lesa a menších lúk a čistiniek a pre info, neďaleko sedla Hora sa nachádza staré napájadlo vysekané do mohutného stromu. Zrejme sa tu niekedy páslo, ale je dosť otázne, kedy sa tu niekto alebo niečo poslednýkrát napilo.

Tak som sa napil aspoň ja. Po chvíli som prišiel na koniec lúky a vošiel do lesa, čím som asi po polhodine zišiel do Vlachova. Tu som rozmýšľal zájsť ku grófskej ľadovni, ale keďže som tam svojho času bol, tak som sa len pobral ďalej po žltej na Babinú. Čakal ma siahodlhý výstup lúkami a rúbaňou, tak som nemohol veľmi očakávať, že pôjdem tieňom a rovnako ani som sa nechcel spoliehať na pramene kdesi hore, tak som si chcel načapovať vodu ešte tu.

Spýtal som sa chlapíka z dvorka a ten ma poslal k blízkej búde, ktorá vyzerala ako zastávka a tam sa, čuduj sa svete, nachádzal výdatný prameň, takže som si načapoval dostatok a mohol som sa vydať na posledný výstup.

Ako som spomínal, sprvu po lúkach, z ktorých tiež zaujmú výhľady a následne zvážnicami som obchádzal Suchý vrch a tak sa dostal pod Stromiš a následne pod Smrečinku. Ale to som bol opäť na červenej magistrále a na slávnych rúbaniskách Volovských vrchov. A veru, boli neskutočné. Jedinou náplasťou boli pohľady na Vysoké Tatry a lákadlom zase novučičká útulňa Galová, alebo ako sa mi viac páči, Smrečinka.

Keď som tam došiel, uvidel som batohy a nikde nikoho. Tak som sa dal do obzerania útulne a zrazu niekto vošiel. Otočil som sa a ženskú skoro vystrelo od preľaknutia. Vôbec jej nenapadlo, že by sa niekto mohol objaviť. Ha, no smola.

Nakoniec sa z nich vykľulo, že večer predtým prišli z Vlachova len prespať a tak, keby som sem v noci došiel, tak by som im asi zavadzal, keďže oslavovali narodeniny. Ale vraj mali prekvapivú návštevu, keď k nim asi o polnoci prišli policajti na kontrolu, či dodržujú zákaz zakladania ohňa, ktorý visel na dverách a na pni pri ohnisku.

Čochvíľa sa pobrali preč a poslednýkrát som sa najedol a tiež sa pobral, smerujúc na Babinú. Aj keď je to všetko rúbaňovo, je vidieť, že tadiaľ prešli značkári a opäť to tu pekne a jasne vyznačkovali, takže nebol problém. Okrem výhľadov na Stolicu a Radzim je to bezútešná lokalita a snáď čoskoro vyrastie opäť hustý a odolný les.

Akurát pri stúpaní na Babinú, keď sa cesta točí, tak je vidieť na svah, ktorým žltá viedla a kde je pekne vidieť aký majú lesníci zmysel pre rovnobežky, t. j. rovnobežné zvážnice...

Na Babinej sú výhľady najmä na Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Branisko či spomínanú Stolicu. Trocha som pofotil a pobral sa na záverečný úsek, ktorý bol na rúbani orientačne mierne problematický a až keď ma značka naviedla na zvážnicu v zachovalejšej časti lesa, už to bolo v pohode.

Takto som došiel až do Rakovca, kde tesne nad ním som značku stratil a pobral sa po cykloznačke menšou okľukou na koniec osady Mlyniek. Ale aj tak dobre, lebo som si chcel pozrieť celú osadu s pôvodnými baníckymi domkami.

Nakoniec som sa napojil na žltú a okrem nej, objavil modrú a zelenú, ale to ma vtedy nezaujímalo, keďže som potreboval dôjsť k hlavnej ceste, ktorá je napojená na príjazdovú asi 300 m od železničného podjazdu, kde je smerovník.

Zhrnutie

Hojdačková trasa dala zabrať, ale bol som rád, že som ju šiel. Nielen kvôli zakvitnutým čerešniam v Brdárke, ktoré by bolo komplikované inak navštíviť, ale najmä kvôli samotnej trase a vandru. Prejsť a vidieť rôzne málo známe lokality.

Ako sa dalo čakať, značka na mnohých miestach hapruje. Rovnako zakvitnutá Brdárka je atraktívna, a tak neprekvapilo mnoho ľudí pod jej korunami. Ale tak isto sa dá čakať, že mimo svojho času je ľudoprázdna, tak ako sme ju zažili lanského júla pri prechode Zabudnutým Gemerom. Naopak, prekvapilo Ondrejisko svojím počtom návštevníkov. A predpokladám, že čoskoro bude známa aj Smrečinka, ktorá, dúfajme, dlho vydrží.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek