Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Okolie Hajnáčky s hradným vrchom vpravo
Okolie Hajnáčky s hradným vrchom vpravo Zatvoriť

Túra Vander Cerovou vrchovinou: Hodejov – Trebeľovce

Jeden z mála celkov, ktoré som doteraz nenavštívil, ale dlhšie chcel prejsť, je Cerová vrchovina. S puncom Chránenej krajinnej oblasti dávala istotu pohodovej a nenáročnej vandrovky mne blízkymi krajinkárskymi lokalitami, a tak bolo na spadnutie, kedy tam ísť.

Vzdialenosť
56 km
Prevýšenie
+2023 m stúpanie, -2038 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 06.05.2020
Pohoria
Cerová vrchovina (CHKO Cerová vrchovina) a Juhoslovenská kotlina (Lučenská kotlina)
Trasa
Voda
vodovod na cintoríne v Hajnáčke, vodovod pred ObÚ Belina
Nocľah
V prístrešku v Šuriciach (pod Sovím hradom)
Doprava
Jesenské (vlak, bus) - Hodejov (vlak, bus)
Trebeľovce (bus) - Lučenec (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Hodejov – Pod Zabodou – Hajnáčka, hrad – Soví hrad – Šurice – Monica, sedlo – Belinské skaly – Belina – Maza – Čakanovce – Čakanovský profil – Galamba – Ratka, Šíkov – Pleš – Blatný vrch – Trebeľovce

Keď cestujem vlakom cez Gemer napr. do Zvolena, tak sledujem málo známu krajinu. A tak aj dediny, ktoré som si všímal, nevyzerali veľmi udržiavané. Väčšinou ošarpané domy, opustené a polo-rozbúrané budovy družstiev, spustnuté okolie. Obzvlášť ma však zaujala jedna dedinka, kde po južnej strane stáli domy, ktoré vyzerali ako domky nášho etnika. Síce nie chatrče, ale i tak to nevyzeralo extra veselo. Po čase, keď som sa rozhodol ísť do Cerovej vrchoviny a štart padol na Hodejov, prišiel som na to, že to je práve tá dedina a práve tá časť dediny, ktorou prechádza zelená značka. Tak som bol nadšený.

Hoc uznám, že sú to predsudky, nerád chodím sám cez rómske osady. Hlavne z dôvodu skúsenosti z osád na východnom Slovensku. Tak som mal obavy, aké to bude. Ale nechcel som pred tým cúvnuť, tak som po párhodinovom cestovaní vlakom a autobusom vystúpil v Hodejove.

Hodejov

Prešiel som dedinou, ktorá vyzerá ako vyššie popísané dediny v regióne. Úprimne, nerád by som tu žil. A pritom dedina má čo ponúknuť. Dva kostoly, peknú novogotickú kaplnku, odkiaľ je výhľad na samotnú dedinu a hradný vrch, kde som smeroval kroky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Žiaľ, tak ako na podobnom hradnom vrchu v dedine Gemer, kde to bola džungľa, tak to bolo aj tu. Ale tu aspoň bola ako tak vychodená cestička a niekto sem chodil na opekačky. V strede sa nachádza búda so stožiarom, ale pochybujem, že by ešte na niečo slúžila. Na webe som videl nejaké snahy o správu miesta, ale hrad vyzerá, že nadšenci kapitulovali. Tak som ani nenašiel stenu, ktorá je na webe prezentovaná ako zvyšky hradu.

Krátko z dejín z hradu Hodejov. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1281. V dejinách zohral len regionálnu úlohu, i keď odolával útokom Jána Jiskru z Brandýsa, či o sto rokov neskôr Turkom. Kvôli svojim zastaralým obranným prvkom však tak Jiskra, ako aj Turci hrad dobyli a poslední zmieňovaní nadobro zničili.

Druhou stranou som zišiel dole a od turistického smerovníka ma čakal krátky, ale predsa len úsek spomenutou osadou. Držal som si palce. Prv som predbehol malé deti, ktoré sa ma pýtali, v šatke, či som policajt. Potom sa mi ozvali prví miestni, že kam a ja že oddychovať a oni, že bacha na diviaky. Ďalší, povyše práve murovali, tak som sa im prihovoril, ale to som stúpal krátkym výšvihom k lesu.

Nakoniec som zvládol úsek bez ujmy a trochu ma mrzeli negatívne myšlienky voči nim, ale tak, čo keď človek má negatívne skúsenosti. No už to bolo jedno, keďže ma čakal úsek Cerovou vrchovinou, na ktorú som sa neskutočne tešil.

Začiatok, ktorý som šiel lesom, však bol mierne rozpačitý, lebo na krátkom úsekom bolo niekoľko rozkopaných jám, ako snaha o prekazenie plynulého prechodu. Určite nie turistom, skôr asi miestnym, ktorí si na kárach vozia drevo.

Úsek sa však čoskoro znormalizoval a viedol pekným lesom. Následne som vyšiel na horské lúky pod Dobogovom a Gudou. A čochvíľa ma čakalo mierne stúpanie na Črep, odkiaľ sa ukázali obmedzené výhľady na západ. Tu zaujala skalná stena a typické pekné skalné útvary.

Spravil som si tu prvú prestávku, keďže som nejedol od piatej rána a bolo čosi po 14-tej. Ďalším čiastkovým cieľom bola Steblová skala, ale to začala zelená značka dávať za pravdu chýbajúcim gemerským značkám. Tak som začal blúdiť i tu a nezostávalo nič iné ako začať používať navigáciu.

No tu nastal problém, lebo keď porovnávam priebeh zelenej na TuristickaMapa.sk s mapou v navigácii, tak je tu rozpor v oblúku, ktorý je na TuristickaMapa.sk výrazný, čím sa dá dostať k skalám s lepším výhľadom. Čo som však nemal možnosť a tým som prišiel o veľmi pekné výhľady. Takže škoda.

Sklamaný, aj keď ešte netušiac, že až tak, som zišiel mimo značky na cestu a po nej sa dal k zelenej, až som došiel pod Zabodu a vyšiel naň po žltej. Mal som možnosť ísť na Ragáč, ale ten som si nechal na ďalšiu príležitosť. Samotná Zaboda síce neponúka výhľady, ale zato ohromujúce skalné steny a poteší aj vyhľadovkárov, ale to až neskôr, z druhej strany, s neskutočne nádherným výhľadom na hrad Hajnáčka a jeho okolie horských lúk. Jednoducho pastva pre oči a presne to som čakal od Cerovej vrchoviny.

Tu som sa opäť najedol a pokračoval klesákom do Hajnáčky. No po zídení z planiny som sa dostal k pozemku, kde bola značka: Zákaz vstupu. A čo teraz? Nakoniec som to spravil šalamúnsky a pokračoval som, no nie po hrebeni, ale klesol k cintorínu. Tu je zdroj vody, ale je otázne či je pitný.

Hajnáčka

Aj keď som na hrade ešte nebol, nechcel som teraz naň ísť, ale pokračoval som ďalej, lebo ma tlačil čas. Chcel som spať na príhodnom mieste a ešte ma čakala štreka. Tak som tadiaľ len prešiel s krátkou zastávkou v peknom modernom hrazdenom kostole.

Prinavrátil som sa na zelenú opustenou bočnou uličkou, kde len mačky pobehovali a opäť som stúpal do kopca, čím sa mi ukázala dedina, hrad, Ragáč a oblasť pod Zabodou. Neskutočne krásne. Rovnako sa mi páčila aj cestička v ústrety Pohanskému hradu. Nevedel som odtiaľ oči odtrhnúť. Čosi povyše je miesto na stan a bola tam kostra chatrče, ktorú asi v lete miestni sfunkčnia plachtou.

Pohanský hrad však nebol mojím cieľom, keďže som si chcel skrátiť cestu do Šuríc, ktorá bola naznačená len asi pol kilometra napravo. Keďže však Pohanský hrad je PR, tak som musel dať bacha. Ale ešte predtým som vybehol k vyhliadke na Tilič. Síce veľmi fúkalo (ako celý deň), ale opäť sa ukázali nádherné výhľady. Vrátil som sa na zelenú a skrátil si cestu na zelenú do Šuríc.

To bol ešte plán, že stíham dôjsť na spacie miesto, ale keď som došiel pred 19-tou hodinou do dedinky, resp. k Soviemu hradu a zistil, že prístrešok je v časti dediny, ktorá je na konci a na boku, tak som sa kvôli času a vychutnaniu si miesta, kde som neplánoval prísť, rozhodol ostať a prespať.

Šurice

Keďže stále fúkalo a ani závetrie nevyzeralo byť isté, tak najlepšia možnosť bola prespať v prístrešku. Škoda ho, lebo je veľký a je priestor aj pod strechou, len povala chýba. Ešte pred zotmením som si šiel po vodu, ale bolo po 19-tej a všetci asi čumeli na TV noviny. Tak sa mi po dlhšom čase podarilo nájsť jednu pani, ktorej to bolo fuk ako mne a natankovala mi vodu.

Noc bola v pohode a pred 6-tou som vyrazil z dediny. Bol som blízko žltej, tak som sa na ňu hneď napojil a za necelú hodinu bol v sedle. Úsek síce nenaberá veľké výškové metre, ale na jednom mieste to dalo zabrať. Ešte podotknem, že sú tu rôzne poľovnícke posedy, kde by sa dalo teoreticky prespať.

Po hodine som teda došiel do sedla, kde som sa napojil na červenú značku. Pri smerovníku sú dva klátiky, tak som sa naraňajkoval a kráčal ďalej po žltej, tentoraz do Beliny. Dôvod bol v Belinských skalách. No tiež ma mierne sklamali, lebo značka vedie len ponad ne, a tak z nich veľmi nie je výhľad a ani na ne.

Akurát ma zaujala vyrýpaná nová cesta a minimálne zdvojená. Kto vie z akého dôvodu, keďže je to CHKO a nemalo by sa tu ťažiť. Od istého momentu žltá odbočuje napravo a obchádza lom, ktorý je nad dedinou Belina, kam som klesal. Asi polovicu cesty pri klesaní sa však ide po asfaltke.

Belina je mala dedinka a poteší akurát voľne prístupný vodovod pri obecnom úrade, kde sa na mňa tak divne pozerali dvaja miestni, ako keby ma chceli prepadnúť. Ale ostalo len pri divnom pohľade, a tak som smeroval ďalej. No to som žltú do Fiľakova odignoroval, lebo som chcel ísť k hlavnej ceste medzi Fiľakovom a Šiatorskou Bukovinkou, kde keby nebola zrušená vlaková doprava, tak by sa dalo končiť.

Tu som nechcel končiť, resp. končil som len značenú časť vandru a začínala neznačená, na ktorej som chcel navštíviť Čakanovský profil a rovnako ma zaujali samoty, ktoré som ponachádzal na mape. Od hlavnej som sa vydal rovno do pahorka, kde som sa čoskoro napojil na „hrebeňovú“ cestu, ktorá ma následne priviedla k vysielaču nad Radzovcami a Čakanovcami.

Aj keď je to pre peších neznačená oblasť, nie je to tu úplne nepopísané. Vedie tu cyklochodník, ktorým som klesal od vysielača. Ale vedie priamo k Čakanovskému profilu a ja som chcel ísť cez samotnú dedinu. Tak som si našiel vychodenú odbočku. Do dediny som však vošiel cez cintorín.

Čakanovce

Keď som prechádzal dedinou, prekvapila ma vysoká početnosť opálenejšieho občianstva, tak som sa začal cítiť ako v jame levovej. Opäť pocit ako z Hodejova, ale keďže naň nebolo času, tak som len mierne pridal a dúfal, že nikto ma nebude riešiť.

Opäť som šiel dedinou, kde nie sú chatrče, ale vybývané murované južanské a preto aj historické domky. Len pri samotnom profile, bola chatrč a miestni sa hneď z nej vybrali ma očumovať, že čo tu chce týpek s batohom. Ja som však len pozdravil a šiel si pofotiť profil, kde však po kriakoch je čosi odpadu.

Lokalita je súčasťou 1 270 m dlhého profilu, s takmer úplným sledom pribrežnomorského a kontinentálneho horninového súboru spodného miocénu. Za chránené sú vyhlásené dva bývalé ťažobné priestory. Snažil som sa urobiť fotky čo najrýchlejšie, i keď nie okato, a rýchlo sa spakoval a pokračoval som cestou do lesa alebo skôr cestou pomedzi kriačiny. Aj keď by som sa chcel vracať naspäť, tak by som to v momente zmenil. No tak som plánoval pokračovať ďalej a pozrieť sa na samoty na druhej strane lesíka.

Tu som naďabil na Južnú Novohradskú magistrálu, ktorá zrejme vedie k štátnej hranici. Prv som rozmýšľal ísť inač, ale potom som sa predsa len nasmeroval nájdenou zvážnicou k samotám Galamba, ku ktorým som došiel sprvu po lesnej zvážnici, ale ako to niekedy býva, skončilo to predieraním sa vlastným smerom. Ale to len krátkym úsekom, keďže som uvidel domy aj lúky.

Šťastne som sa k nim dostal a kráčal smerom k Mravcovi, čo je ďalšie zaujímavé meno hory - ako terchovský Mravečník. Akurát som trochu zišiel z lúk a pofotil si samoty. Zachádzať k nim alebo ísť cez ne, som nechcel, aby na mňa niekto nekričal, že čo sa im producírujem po pozemkoch. Ale je tu pekná oblasť a rovnako sú pekné výhľady na miestne časti Rátky. Do jednej z nich, Šikovej, som mal namierené.

Čochvíľa som do nej zišiel a pri autobusovej zastávke som si opäť pozrel smerovníky a informačné tabule, ktorých je tu hojne, a kde kraj vsadil na cykloturizmus. Dá sa tu dozvedieť ako o samotnej časti, tak aj o okolí, kde sú naznačené rôzne zaujímavosti. Jedným z nich bola dedina Pleš, ktorá bola mojím ďalším čiastkovým cieľom.

Cesta k nej bola veľmi jednoduchá. Stačilo prejsť prašnou cestou cez lúčne sedlo a čochvíľa som mal pred sebou dedinu a široké okolie. Ináč, veľmi zaujímavý kontrast, medzi prvou časťou môjho vandru a touto, keď prvá bola veľmi zalesnená a táto bola väčšmi odlesnená a tvorili ju najmä lúky.

Pleš

Zišiel som do Pleša, kde ma privítalo ihrisko a to ma zaujalo tak, že keď som si ho fotil, tak som pri cúvaní zakopol o vytŕčajúce zbytky tehál a pekne krásne som sa strieskal na chrbát, resp. batoh. To som ale nadával. Mne sa nič nestalo, ale hneď mi napadlo, že vzadu mam powebank, tak som ho skontroloval a akurát stranu so sklíčkom som mal na dosah plastovej dózy. Ako náročky. Pád spôsobil ďalší škrabanec, ale dúfal som, že nebude vnútorne poškodený.

Prešiel som dedinou, kde sa pod kostolom nachádza bocianie hniezdo. Ako som tam prišiel, bocianí otec práve zlietol a bociania matka sa usalašila a nebolo ju vidieť. Až následne od kostola, sa ju dalo uvidieť. Ale to som šiel pozrieť otvorený kostol, ktorý je rovnako zvonku ošarpaný. Potom som zbehol do centra zhluku pár domkov, kde je načudo moderná mäsovýroba.

Tu som uvažoval končiť. Zmysel pokračovať nemalo, ale nakoniec som sa samým sebou nechal prehovoriť, že choď - choď a zrejme aj tak dobre, lebo autobus, čo mal ísť za pár minút, som po asfaltke, ktorou som chvíľu šiel k Julovej doline, nestretol, takže je otázne, či by som aj tak nebol donútený pokračovať peši.

Ale to som šiel po trase, ktorú som si nalinajkoval, ak by som bol veľmi hrrr na túlanie sa. A veľmi hrrr som síce nebol, ale nechcel som zľavovať z plánov. Tak som si vymyslel, že dôjdem ku železničnej zastávke na trati Fiľakovo – Lučenec, pri dedine Trebeľovce, resp. Holiša.

To ma ale čakal výstup na rozsiahlu horu Mokava a potom „hrebeňovka“ na Blatný vrch. Samotný výstup som mohol riešiť tak, že pôjdem okľukou po zvážnici alebo pôjdem priamo k bodu, kde je lúka najbližšie k hrebeňu. Ale mapy v navigácii sú aké sú, tak ma tam nečakala lúka, ale len les a k tomu ešte aj mierne zarastený, resp. nepreriedený.

Ešte pod Mokavou som chcel sfotiť asi bocianieho otca ako loví, ale vždy na pár metrov odletel, tak som ho nechal tak a zameral sa na výstup. Našťastie, kopce nie sú veľmi vysoké, takže celé džungľovanie trvalo asi 20 minút aj s prestávkami. Nakoniec som využil zvieracie prte a keď som uvidel peknú hrebeňovú cestu, bol som rád.

Po nej sa mi išlo úplne v pohode, až som došiel k lúkam, kde na konci bol veľký vysielač Blatný vrch - pre televíziu, rádiá a mobily. Keďže mierne pripekalo, nešiel som lúkou, ale tôňou stromov a až tesne pod vysielačom som vyšiel z lesa. Šiel som k nemu a následne klesal po asfaltke až do dediny Trebeľovce.

Tu oficiálne neoficiálny vander skončil, ale keďže som sa potreboval dostať k zastávke vlaku, musel som si ešte odšliapať 5 km cez miestnu časť Lazy a napojiť sa na hlavnú cestu z Fiľakova do Lučenca. Po nej som nešiel dlho, ale odbočil k dedine Holiša a pred ňou natiahnutou železničnou traťou, kde som pri bývalom železničiarskom domčeku a zbernom dvore, ktoré som si všimol skôr z rýchlika, to definitívne zakončil. Spomenutia hodné je to, že keď ide vlak, tak železničné závory cez cestu dáva do pohybu na to poverená osoba, a to manuálne, čo je v EÚ asi veľká vzácnosť...

Zhrnutie

Vander Cerovou vrchovinou bol ďalším parádne stráveným a dal zadosť očakávaným túžbam. Špeciálne musím vypichnúť oblasť pod Zabodou s výhľadom na Hajnáčku alebo z Tiliča. Rovnako pred Sovím hradom alebo samoty pod Mravcom. Sklamaný som bol z Belinských skál a aj zo zle značenej zelenej značky na Steblovej skale.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč