Moje pohnútky, prečo sa s vami podelím o zážitok, sú jednoduché. Chcela by som potešiť romantické turistické duše a zdieľať s nimi o moje emócie. Ide o príbeh z čias Napoleona III. Imperátora (bol synovcom známejšieho Napoleona I. Bonaparte), ktorý sa zúčastnil Krymskej vojny v rokoch 1853 – 1856. A po jej skončení sa udial náš príbeh… možno.

Možný príbeh začínam od konca. Poznám koniec, možno poznám začiatok, ale samotný dej si môžem len domýšľať. Uvidíte prečo.

Koniec je romantický. Začína sa rodinným výletom do Malých Karpát, keď som bola študentka asi na strednej škole. Napriek tomu, že môj otec (starý otec) si poctivo značil trasu po značke, ktorú sme absolvovali, mapu nemám k dispozícii, a tak som sa pohybovala nevedno kde, po chodníku a pravdu povediac, ma to ani veľmi nezaujímalo. Takže ani neviem, kde sme sa práve nachádzali, keď sa udiala zvláštna udalosť. Jediné, čo je na 100 % jasné, že to bolo v hraniciach Bratislavského lesoparku, kde sme na jar obvykle museli absolvovať 100 jarných kilometrov na veľkú radosť rodičov. Na našu už menej.

Ako sme tak šli a šli, naďabili sme na studničku, malú, neupravovanú, neoznačenú… Smädní sme si dali za glg, keď starký niečo zo studničky vylovil, bolo to okrúhle ako minca, hrozne zanesené a skorodované, že sa nedalo nič rozoznať. Ocino to zobral domov, že to je nejaký halierik, vyčistíme ho a uvidíme… Zabudli sme naň, skončil medzi inými anonymnými mincami. Jedine mi v podvedomí zostalo, že sme niečo našli a bolo to zaujímavé. To bol začiatok novodobého príbehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prešli roky, náš život plynul, až sme sa jedného upršaného dňa dostali až do tohto bodu. Moji rodičia už nežijú, som rozvedená, mám dve deti. Jedno je v Anglicku a druhé na Slovensku. Z rôznych politicko-spoločensko-geopolitických a iných dôvodov sa rozhodlo druhé, staršie dieťa zmeniť adresu a presťahovať sa do nášho bytu, kde nikto nebýva, lebo momentálne žijem vo Svätom Jure. A tak sa robili poriadky. Ako to už pri takej príležitosti býva, musela som si spratať veci na čo najmenší priestor. Veci, ktoré mi patrili niekedy, aj teraz predstavujú pestrú zbierku môjho života. Obklopená spomienkami, prichádzali mi na rozum všelijaké príbehy, ktoré sa viažu k jednotlivým predmetom.

Každá vec mi patrila do života, kde mala svoje miesto v čase, tak ako na poličke či v zásuvke. Bolo smutné ich vidieť, ako svoje miesto opúšťajú, ale nie celkom. Našťastie, v srdci mi každá z nich zostáva. Fakt mi bolo aj smutno… Zahĺbená v pocitoch som zrazu zacítila v ruke kov. Niečo okrúhle ako minca, škaredé a krčiace sa medzi načančanými inými mincami. Neviem prečo. Ozvalo sa deja vu… Ozval sa hlas, aha, to je asi minca, niekomu vypadol nejaký halier z vačku… hlas môjho otca. Zovrela som dlaň a preniesla sa v čase. Veď sme to vtedy nevyčistili v domnení, že ide o mincu z druhej svetovej vojny. Tak ju vyčistím. Matne som si spomenula na hodiny chémie, ktoré som, mimochodom, nikdy nemala rada, ale teraz sa zišli. Obíduc všelijaké múdrosti, podstata čistiť hrdzu octom zostáva. A podarilo sa.

Keď som pomaly odstraňovala špinu a hrdzu, oči mi vyliezli z jamôk… V ruke som držala medenú (alebo bronzovú?) mincu z roku 1856 vyrazenú za vlády Napoleona III., synovca Napoleona Bonaparte v hodnote GINQ (5) centimos s portrétom cisára Napoleona III. Chvíľu som na ňu zízala a čudovala sa, ako sa do Malých Karpát do studničky mohla dostať francúzska minca.

Teraz nastal čas, kedy by nemal byť až taký problém oddeliť fikciu od reality. Samozrejme, hneď mi napadol romantický príbeh unaveného napoleonského vojaka (volajme ho Pierre), smädného, hladného, utekajúceho pred vojakmi ruskými či pruskými, ako pije zo studničky uprostred jemu neznámej krajiny. Možno sa zastavil v blízkej dedine, zamiloval sa, ktovie… Oženil sa? Utekal do Paríža, kde sa s kamarátmi spil pod obraz, že to prežil? Čím zaplatil? Žold mu vypadol v Uhorsku z vrecka, mal peniaze? Bohatšej šarži by vypadol zlaťák (kurnik, to teda mohol). Došiel Pierre domov? Zahynul? Usadil sa?

Alebo to bolo naopak, ešte len išiel do Ruska, nechať sa zabiť. Ktovie.

A fakty? Tu som sa mohla spoľahnúť len na kusé informácie o vláde Napoleona III., o Krymskej vojne, ktorá práve v roku 1856 skončila Parížskym mierom. Tiež na správy a správičky, ako sa vojakom žilo v tých časoch, asi na trasy pochodov, na správy o ich morálke atď. Bez vyhľadávača by sa mi to nepodarilo dať ako tak dohromady… Len ako tak.

Keď skončila Krymská vojna, tak ako každá iná, stali sa rozsiahle územia strednej Európy domovom, špitálom či nedobrovoľným zajatím miliónov ľudí - vojakov, ktorí sa z rôznych príčin nevedeli, nemohli alebo nechceli dopraviť domov. Francúzi boli dosť ďaleko od domova a pochod pešibusom bol iste pre ranených, unavených, hladných a smädných vojakov viac ako náročný. Ako v každej vojne, prežívajú šarže, velitelia, generáli a podobné indivíduá, ktoré boli cez vojnu zalezené. Veľká česť výnimkám, ktorí svojich vojakov nenechali napospas a mnohí padli či boli uväznení… A zatiaľ, čo si potentát večer prepínal medaile na pyžamo, obyčajný vojak, zranený, unavený prišiel aj o peniaz, ktorý možno niesol domov… Ktovie, či je príbeh smutný a či so šťastným koncom. Dúfam a verím, že náš francúzsky vojak Pierre sa napil, dal dohromady, našiel jednotku, ku ktorej sa pridal a s otlakmi na nohách, ale šťastne prišiel domov.

Ale život je sviňa a šťastných koncov je naozaj málo. Variantov je veľmi veľa… Možno bol Pierre romantická duša a do studničky sám hodil peniaz, lebo už vtedy možno vedeli, že to prináša šťastie, lásku a návrat na miesto, kde sa mu páčilo…

A ako skončil Napoleon III.? Vo vyhnanstve, ako jeho strýko. Vtedy to bolo asi moderné. Istý čas bol ešte cisárom a potom istý čas ešte prvým prezidentom, ale poznáte Francúzov. Načo robiť veci jednoducho, keď môžu byť zložité. Tak som politiku nechala stranou a radšej verím, že kdesi na slovensko-moravskom pomedzí žijú potomkovia napoleonského vojaka Pierra.

A žili šťastne, až kým nezomreli…