Siesenbergklamm

Do dedinky Weißbach prichádzame v smere od Zell am See pred poludním. Hneď prvou zmenou oproti poslednej návšteve je pre nás spoplatnené parkovné v celej dedine. Parkovísk je niekoľko, jedno je hneď pri hlavnej ceste za potravinami, ale parkovať sa dá aj priamo pri vstupe do rokliny. Dedinka je maličká, ak sa vám nepodarí zaparkovať pri rokline, nezaberie vám veľa času prejsť tam peši. Parkovné sa dá platiť aj kartou a parkovací lístok je nutné nechať za predným sklom, aby bol viditeľný. Lístky do rokliny mierne zdraželi, ale nie je to nijaká katastrofa.

Čo sa okrem ceny lístka do rokliny a parkovného v dedine zmenilo je aj to, že roklina nateraz nie je obojsmerná. Na niekoľkých miestach sú v nej rozmiestnené upozornenia, že vzhľadom na aktuálnu pandemickú situáciu je roklina jednosmerná a smer trasy je zdola z dediny smerom hore nad dedinu.

Aj napriek tomu, že nie je veľmi pekné počasie, roklina je plná. Niet sa čo diviť, je ľahko dostupná, nenáročná a krásna. Vody je v nej viac, ako si pamätám, ale vzhľadom na neustávajúce dažde tohto leta ma to neprekvapuje. Starý náhon do píly na drevo je opotrebovaný, kde tu je diera, ktorou v jemných pramienkoch preteká voda dolu do potoka. Na konci je diera väčšia – z drevenej konštrukcie padá do potoka malý vodopád. Schádzam k vode, rozkladám statív a fotím. Chlapci ma nechávajú realizovať sa a pokračujú bezo mňa. Len sa narýchlo dohodneme, že ak nikde inde, stretneme sa na konci rokliny.

So statívom v ruke a foťákom na krku pomaly pokračujem po štrkovom chodníku a po drevených lávkach ponad ťažšie dostupné časti krásnej tiesňavy. Všade, kde je to aspoň trochu možné a kde nikomu nezavadziam, sa snažím zachytiť okolitú nádheru foťákom. Ľudia sa na mňa usmievajú, poniektorí sa pristavujú a vypytujú sa, či nestačí fotiť s fotoaparátom v ruke. Nuž, mne nie. Ešte stále som z novej zrkadlovky vytešená ako malé dieťa z novej hračky, skúšam a testujem, čo všetko dokáže a ako z nej dostať čo najviac.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dostávam sa do najužšej a najtmavšej časti rokliny, kde na mňa okolité skaliská doslova padajú. Stále okolo mňa prechádza veľké množstvo turistov, a keďže potrebujem dlhšiu expozíciu, nedarí sa mi zachytiť všetko tak, ako by som chcela. Aj malé otrasy spôsobené krokmi ľudí na drevených plošinách a lávkach, končia rozmazanými fotkami. Vzdávam sa, skladám statív, beriem ho zase do ruky a vychutnávam si rokmi v mojej pamäti takmer zabudnutú nádheru.

Po pár minútach som z rokliny von. Chvíľu žmúrim, kým si moje oči zvyknú na slniečko, a začínam hľadať mojich chlapcov. Stačí mi nájsť prvé miesto, kde sa dá ísť k vode a sú tam. Janino robí priehradu a je do svojej stavebnej činnosti tak zabratý, že vôbec neregistruje môj príchod. Keď ho oslovím, prekvapene na mňa pozrie. „Mamina, asi som hladný,“ povie mi, a tak sa poberáme ďalej. Ku koncu rokliny je to len kúsok a čo si pamätám, nazad do dediny to nebola žiadna dlhá cesta.

Asi po štvrťhodine pohodovej chôdze sme nazad v dedine, priamo pri budove, v ktorej sa kupujú vstupenky a kde je obchodík so suvenírmi a reštaurácia. Sadáme si na jej terasu, objednávame pizzu prieskumníkovi, sebe hamburgre a keď nám jedlo donesú, s chuťou sa do neho púšťame. S rovnakou chuťou na nás oblaky zosielajú dažďové kvapky, takže väčšina ľudí na terase sa snaží premiestniť do jej zastrešenej časti. Moja osobná rosnička pozrie do mobilu na radar a vývoj počasia a s úsmevom na tvári nám oznamuje, že popŕchanie čochvíľa prestane. Väčší dážď príde až okolo štvrtej. Sú dve, rozhodneme sa preto rýchlo zaplatiť a presunúť sa ku Vorderkaserklamm.

Vorderkaserklamm

Zhruba o pol tretej sadáme do auta a vraciame sa z dediny na hlavnú cestu. Nad hlavami máme nie veľmi prívetivé, oceľovo sivé mraky, miestami je oblačnosť pretrhaná a vidíme modrú oblohu. Dalo by sa povedať, že každý kopec má vlastné počasie. Míňame odbočku k jaskyni Lamprechtshӧhle, keď mi môj manžel oznamuje, že mu navigácia nevie nájsť roklinu. Neprekáža. Tak, ako som si nepamätala, kde presne je Siesenbergklamm a musela som sa pozrieť do svojho článku na Hikingu spred desiatich rokov, odbočku a cestu ku Vorderkaserklamm si pamätám. Sledujem značenia popri ceste a o chvíľku vidím veľký hnedý pútač označujúci odbočku k tiesňave. Odbočujem z hlavnej cesty doľava a asi 2 km idem pomaličky dolinou Schnidergraben, ktorou tečie malý široký potok. V tom sa za teplých letných dní zvykne kúpať množstvo ľudí. Alebo sa aspoň zvyklo v časoch, keď sme sa do rokliny vydali pred desiatimi rokmi za jedného horúceho augustového dňa.

Teraz je cesta prázdna, popri potoku niet nikoho. Vonku je približne 15 °C, slnko sa ukáže len sporadicky a hneď sa zas, vyľakané množstvom vody a oparu, skryje za oblak, takže počasie kúpaniu veľmi nepraje. Pred 15-tou parkujeme na štrkovom parkovisku pri reštaurácii a vstupe do rokliny a rezkým krokom mierime k okienku, kde si kupujeme lístky. Prudké stúpanie lesom k začiatku rokliny, ktoré zmierňujú serpentíny, doslova vybehneme za pár minút. Turistov veľa nestretávame, po plnej Siesenbergklamm je to celkom príjemná zmena.

Tesne pod vstupom do rokliny nás víta vodopád. „Škoda stromov, ktoré ho zakrývajú,“ hovorím si v duchu, no aj tak sa tu pristavíme a kocháme sa. Sú tri, viem, že do hodiny začne pršať, preto bez zbytočného zdržiavania pokračujem aj s chlapcami ďalej. Rovnako viem, že mne to bude trvať dlhšie ako im, preto Jankovi dávam kľúče od auta a dohadujem sa s ním, že na mňa nikde nemajú čakať, ale majú ísť rovno do auta, aby ich po ceste nechytil dážď.

Vchádzam na prvú drevenú lávku, ktorá vedie medzi obrovské skalné steny. Žasnem nad tým, aká je roklina úzka a z drevených lávok, rebríkov a mostíkov v celej jej dĺžke neschádzam. Na väčšine miest je roklina široká len tak, aby tadiaľ prešiel po drevenej lávke jeden človek.

Čo ma najviac teší je fakt, že tiesňava je v podstate prázdna. Oproti Siesenbergklamm príjemná zmena. Môžem kráčať pomaličky a vychutnávať si každý meter. Až na jej konci, keď vychádzam spomedzi skál, stretávam prvých turistov. Zdravíme sa, všetci svorne obdivujeme niekoľkostupňový vodopád a hľadíme na oblaky nad nami. Zhodneme sa v tom, že asi čoskoro začne pršať. Turisti sa dávajú na zostup dolu na parkovisko, ja sa ešte pár minút zdržím.

Okolo trištvrte na štyri, akurát keď si poviem, že mám dosť záberov konca rokliny a vodopádu, na mňa dopadnú prvé dažďové kvapky. Viem, že tentoraz to nie je nijaká prehánka, takže rýchlo balím statív aj foťák, na ruksak navliekam pršiplášť a na seba nepremokavú bundu. Rýchlym krokom prejdem posledné drevené schodíky a po lesnej ceste pokračujem dole. Dážď sa zhusťuje, hoci pomedzi stromy to ešte stále nie je žiaden strašný lejak. Za 10 minút som dole pri potoku a vychádzam z lesa. Až tu zisťujem, ako veľmi prší. Našťastie k autu mi stačí prejsť len cez potok a ihrisko medzi reštauráciou a predajňou vstupeniek. Chlapci sú dnu. Ruksak zakrytý mokrým pršiplášťom dávam do kufra, mierne od dažďa otrasiem bundu, tiež ju hodím do kufra a sadám na miesto šoféra. Kým sme v doline, stromy nás chránia pred dažďom. Akonáhle vyjdeme na hlavnú cestu, stierače prestávajú stíhať. Strhol sa regulárny lejak. Nám to už neprekáža. Čo sme mali v pláne na tento deň sme stihli.