S kondičkou z predchádzajúcich výletov a pobytu v Nasfelde si v jediný pekný deň našej dovolenky v oblasti Saalbach – Hinterglemm trúfam takmer na čokoľvek. Stále študujem mapu a rozhodujem sa. Kopcov, ktoré by určite stáli za to, je okolo nás ako húb po daždi. Nakoniec volím túru s výstupom na tri vrcholy – Spieleckkogel (1998 m), Sonnspitze (2062 m) a Staffkogel (2115 m). Do ôsmich hodín by sme to mohli stihnúť.

Aj keď si hovorím, že ideálny čas začať bude okolo 11-tej, nedočkavosť zaúraduje a o desiatej mám zbalené veci pre seba a syna. Čakám, kým si veci zbalí aj náš tatík. Keď je konečne hotový, po predošlom dni obúvam miesto terexov radšej nepremokavé salomony a šialený nápad môjho osemročného kamzíka dať si turistické sandále (lebo veď svieti slnko) zatrhnem skôr, ako má možnosť mi vysvetliť, prečo by boli sandále lepšie. Do svojho batoha však pribalím tenisky, aby sa pri Forsthofalm mohol prezuť – zvyšok trasy pôjdeme po pohodlnej štrkovej ceste, kde turistické topánky potrebovať nebude.

Spieleckkogel

Zamykáme apartmán, vychádzame z chaty a prvé výškové metre naberáme pomaly na asfaltke, ktorá vedie hore dedinou. Zákrutu za zákrutou nechávame postupne domy pod sebou a vchádzame do lesa. Po ľavej strane vidím jednoduché oplotenie, zabraňujúce kravám potulovať sa dedinou, s priechodom pre turistov a červenou značkou na strome. Tatík na mňa neveriacky pozerá, že veď je tam plot, na priechody (či skôr miestami prielezy) nie je zvyknutý, no my s Janíkom sme si ich užili na dovolenke vo dvojici neúrekom, a preto nás neprekvapuje, že cesta vedie práve tadiaľ.

Za plotom vychádzame z lesa na pastvinu, ktorá je plná pňov po vyrúbaných stromoch. Aj napriek dažďu predošlých dní cestička pastvinou nie je veľmi premočená a po chvíli sa z nej napájame na širšiu štrkovú cestu vedúcu k chate Eibeckalm. Vyzerá na prvý pohľad opustená, no keď okolo nej prejdeme, všimnem si vzadu na dvore odparkované auto. Nevyzerá ako vrak, takže niekto sa v chate predsa len občas vyskytne. Ako miesto na oddych a „dotankovanie“ jedla však určite neslúži.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo štrkovej cesty prechádzame kravským prielezom opäť na pastvinu a hneď za ňou do lesa. Trochu sa zľaknem, či nepôjdeme zase niečím podobným, ako keď sme sa s Janinom štverali z talianskej strany na Garnitzenberg a kde sme po pol hodine chôdze skončili s mokrými topánkami aj spodkami nohavíc, ale našťastie je chodníček širší, dobre udržiavaný a používaný. Týmto terénom nás čakajú minimálne 2 hodiny, a tak dúfam, že sa charakter cesty nezmení.

Stúpanie je miestami miernejšie, ale väčšinou je celkom prudké. V rámci oddychu sa podchvíľou zastavujeme a zbierame čučoriedky. Je ich okolo nás neúrekom a zdá sa, akoby sme boli jediní turisti, čo sa na nich pasú. Predbieha nás skupinka ľudí s drobcom v nosiči a nadlho sú to jediné živé duše, ktoré stretávame. Nedá sa povedať, že by nám to prekážalo.

Občas križujeme široké štrkové cesty, ale turistická značka nás z nich vždy okamžite vedie nazad do lesa. Paradoxne, čím sme vyššie, tým je chodník mokrejší a na niektorých miestach si musíme hľadať alternatívny priechod, aby sme neskončili po členky vo vode a blate. Človek by čakal, že všetka voda steká dolu do doliny a čím vyššie, tým suchšie. Zdá sa však, že toto leto je v Alpách jednoducho na vodu bohaté, že dopraje permanentnú vlhkosť všetkým nadmorským výškam. Prechádzame cez potok a pokračujeme ďalej, aby sme cezeň o pár minút prešli znova. Ak sa nám stúpanie od našej chaty k tomuto úseku zdalo prudké, príroda sa rozhodla presvedčiť nás o tom, že to môže byť aj horšie. Popri potoku ideme kolmo hore a po niekoľkých minútach nechávame les za sebou. Dostávame sa do pásma kosodreviny, akurát namiesto kosodreviny sú všade okolo nás čučoriedkové polia. Napravo od nás, medzi cyklistickým chodníkom od lanovky Spielecker a našou úzkou cestičkou, sú dvaja ľudia s hrebeňmi, ktorými vo veľkom oberajú sladké dary prírody. Aj my ich oberáme, ale len rukami a len toľko, koľko aktuálne zjeme.

Obzerám sa okolo seba, oblačnosti síce ubudlo, ale stále to nie je ktoviečo. Janino začína vymýšľať, že si chce sadnúť a najesť sa. Vrcholový kríž máme na dohľad, dohodnem sa s ním, že ešte vydrží a naje sa až pri ňom. Tam si môže dlhšie oddýchnuť, ale nechať si svaly vychladnúť pod vrcholom, to nie je dobrý nápad. Frfle, ide z nohy na nohu a radšej sa drží pri tatíkovi než pri mne, lebo sa neustále zastavujem, kochám sa okolitými kopcami a výhľadmi (stále zastretými oblakmi, no napriek tomu človek aspoň tuší, že okolo neho nejaké vrcholy sú – na rozdiel od predošlých dní).

Z bočného hrebeňa, ktorým stúpame na Spieleckkogel, je vidieť aj Sonnspitze (stále v oblakoch) a Staffkogel. Hrebeň medzi Spieleckkoglom a Sonnspitze však zatiaľ nevidieť, a tak si môj manžel na chvíľu myslí, že z vrcholu pôjdeme prudko dole do údolia, aby sme potom zase šliapali na Sonnspitze. Upokojujem ho, že tak to určite nebude, že ideme po hrebeni. O pár metrov sa nám otvorí výhľad na hrebeň, no nedá sa povedať, že by môjho drahého akokoľvek potešil. Hrebeň je… - hrebeňovitý. Žiadna prechádzka s miernymi klesaniami a stúpaniami nás nečaká. Trasa sľubuje skôr prudké klesanie a následné škriabanie sa hore. V turistickom sprievodcovi s mapou, ktorý som našla v apartmáne, bola cesta medzi vrcholmi Spieleckkogel a Sonnspitze označená ako „challenging route“. Onedlho zistíme, čo tým chcel autor povedať.

Všetci traja sa pri vrcholovom kríži najeme a dáme si dlhší oddych. Máme za sebou tri hodiny stúpania s prevýšením približne 850 m a aj napriek mojej a Janíkovej kondičke nám to dalo trochu zabrať. O mojej polovičke bez kondičky ani nehovorím. Kým sa rozhodneme pokračovať, oblaky, ktoré zdobili vrchol a bočný hrebienok Sonnspitze sa odporúčajú a doprajú nám krásny výhľad na ďalší cieľ našej cesty.

Sonnspitze

Hrebeň medzi Spieleckkogel a Sonnspitze začína prudkým klesaním. Z jednej strany pole čučoriedok a dolina, z druhej strmé skalnaté zrázy. Chodník je mokrý, ale nešmýka sa a ide sa po ňom relatívne dobre. Za predpokladu, že má človek pevný krok a netrpí závratmi. Kúsok pred nami ide mladý párik, ktorý sme stretli na vrchole. Obaja majú trekingové palice a mňa sa môj drahý pýta, či toto nie je terén, do ktorého som si ich pred dvomi rokmi kupovala. Mne sa však napodiv ide lepšie bez nich a neľutujem, že som ich nechala doma.

Aj napriek prudkému klesaniu sa mi trasa zatiaľ nezdá nijako „challenging“, no keď vidím, že párik zastal, aby odložili palice, začínam šípiť nejakú kulehu. Janko s Janinom sú vďaka môjmu foteniu kus predo mnou, ale tomu, čo mi môj manžel kričí rozumiem až príliš dobre. Pred nami je strmý úsek istený reťazami. Pokrčím plecami a v duchu si poviem: „No a čo?“ Pokračujeme ďalej, keď pre nič iné, tak preto, že posledné po čom túžim, je zopakovať si trasu, ktorou sme stúpali. Hore sa dala, nazad by som sa ňou vracať nechcela – ak, tak možno za sucha.

Prichádzame k úseku, o ktorom ma pred chvíľkou informoval Janko. Nad hlavami nám prelietava helikoptéra a mieri do oblasti vrcholov Gamshag (2178 m) a Schϋtzkogel (2069 m). Čakáme, kým sa smerom hore vyštverá skupinka asi štyroch mladých ľudí a párik, ktorý zbalil palice, púšťame prvý. Zatiaľ si schovávam do batohu foťák, zbytočne by mi zavadzal. Janko zostupuje prvý a za ním sa v tesnom závese drží môj kamzík, čo bez problémov prerúčkoval štvrtú časť rokliny Garnitzenklamm. Idem za nimi a dávam pozor, kam kladiem nohy. Úsek je tvorený skalami a miestami machom a trávou. Skaly stihli preschnúť, mach a tráva nie. Po chvíli sú reťaze za nami, ale prudké klesanie sčasti po chodníku a čiastočne po skalách pokračuje. Vracia sa helikoptéra – s niekým v podvese. Ani jednému z nás nie je do smiechu. Zle sa stane rýchlo, najmä v horách. Stačí jeden nepozorný krok, pohyb a človek rýchlo zistí, že nemá krídla…

Najmenej príjemnú časť hrebeňa máme za sebou. Ak si však niekto z našej trojice myslel, že ďalej to bude prechádzka ružovou záhradou, bol na omyle. Je síce pravdou, že čo do výškových metrov bol jeho začiatok najhorší, no zvyšok nám to vynahradí ostrým stúpaním a popoliezaním po skalách, občas jazierkami vody a podmáčaným chodníkom. Na jednom mieste beriem malého na ruky, aby sa nepreboril po členky do vody. Prebáram sa tiež, ale nie tak hlboko a goretex drží vlhkosť na povrchu.

Sme zhruba v dvoch tretinách, keď mi manžel oznamuje, že sa na Sonnspitze trepať nemieni. Má toho bez kondičky akurát dosť. Pozerám na vrcholový kríž pred nami a bez komentára šliapem ďalej. Dvojica, ktorá išla pred nami od Spieleckkogelu je v nedohľadne a na hrebeni sme celú dobu jediní turisti. Pokoj a ticho občas preruší len pískanie svišťov.

Konečne sme po viac ako hodine v malom sedielku pod vrcholom Sonnspitze. Chlapci si sadajú na kamene, ja sledujem smerovníky. S úsmevom poznamenám, že chápem, prečo je v sprievodcovi hrebeňovka označená ako „challenging route“ a obaja sa zhodneme na tom, že 50 minút na smerovníku ako časový údaj k vrcholu Spieleckkogel veľmi reálnych nebude.

Zo sedla vrchol Sonnspitze nevidieť, ale je to zhruba 80 výškových metrov. S Jankom sa dohadujem, že ak im ostane zima, nebudú ma čakať, ale cez Forsthofalm pôjdu dolu k Lindlingalm a tam niekde sa stretneme. Keď sa vyberiem na záverečný výstup, musím chvíľu čakať, kým exponovaným úsekom tesne nad sedlom zíde dole rodina s deťmi v pubertálnom veku. Z výrazov ich tvárí je zrejmé, že si túru nevybrali dobrovoľne.

Škriabem sa hore po skale, potom stúpam prudkým kopcom, občas popoliezam a opatrne kráčam po skalách, aby sa mi nešmyklo. Vrcholový kríž sa predo mnou objavuje asi po 10 minútach a s ním nádherné výhľady do Nemecka a na juh smerom ku Kitzsteinhornu. Staffkogel síce nie je celý v oblakoch, ale nie je nad ním zatiaľ ani jasno.

Chvíľu si posedím na lavičke pri kríži, ale keďže na vrchole prefukuje, rýchlo sa dávam na spiatočnú zostupovú cestu. Všade, kde sa dá, si skackám ako veverica, v dobrej nálade, spokojná a šťastná. Som medzi horami. V minulom živote som určite bola kamzík.

Návrat do Lungau

Keď sa vrátim do sedla, mojich chlapov niet. Pokračujem teda smerom do ďalšieho sedla s názvom Henjabloch, kde sa dá ísť buď dole do údolia alebo pokračovať hrebeňom ku ďalšiemu vrcholu – Staffkogelu. Spod Sonnspitze by to vraj mala byť hodinka. Medzičas mám dobrý, unavená veľmi nie som, nazad na chatu sa neponáhľam. Viem, že Janino sa bude pri Lindlingalm chcieť hrať na ihrisku, ktoré bolo v nedeľu zatvorené, a že si tam možno dajú niečo pod zub, takže teoreticky mám času dosť a keď by, tak len pošlem správu, že som išla aj na tretí vrchol.

Zostupujem príjemnou cestou, ktorá je oveľa menej podmáčaná než hrebeň. Po chvíli dole pod sebou vidím na lavičke dve sediace postavy. Podľa farby bundy je mi jasné, že tam sedí môj muž a syn. Kričím na nich „halooooo“, ale nepočujú ma. Rozprávajú sa, Janko Janíkovi niečo zapálene vysvetľuje, takže vôbec neregistrujú môj príchod. Keď ma konečne zbadajú, Janko mi oznamuje, že sa asi niečo niekde stalo, lebo pred chvíľkou počul niekoho kričať, len mu nerozumel. Hm, to som bola pravdepodobne ja, keď som kričala na nich.

Pokračujeme popri plote, ktorý je tam, ako inak, postavený, aby sa kravy nedostali ďalej, a ani nie o 10 minút sme v sedle Henjabloch. Pohrávam sa s myšlienkou na Staffkogel, ale chlapci mi to zatrhnú. Ide sa dole. A tak prelezieme kravské zábrany a pokračujeme skalnatým chodníkom pomedzi pastviny. Opäť počujeme pískať svišťa, tento raz neporovnateľne bližšie ako na hrebeni. Zapozerám sa smerom, odkiaľ predpokladám, že piskot ide a po chvíli na veľkej skale vidím strážcu, ktorý nás pozoruje. Keď sa nehýbeme, pridáva sa k nemu ďalší. Stojíme tam hodnú chvíľu a pozorujeme nádherné zvieratká. Janino ale chce byť na ihrisku, takže nás začne dirigovať, aby sme išli ďalej.

Klesanie je prijateľné, no chodník je na viacerých miestach (prekvapivo) podmáčaný, prípadne ním rovno tečú malé potôčiky. Peripetie s vodou a kravskými lajnami končia asi po hodine, keď sa dostávame nad les a neskôr ku križovatke, na ktorej som deň pred tým vyšla zo serpentín na pohodovú cestu ku Forsthofalm. Na chate sme za ďalších pár minút a aj keď najmenší člen našej expedície zjednáva, že sa tam chce napapať, najstarší velí zostup do údolia. Sú približne štyri hodiny a ak si Janík chce užiť všetky atrakcie, asi bude naozaj lepšie pokračovať.

Cesta od Forsthofalm k Lindlingalm vedie len po širokej štrkovej ceste. Suchej ceste. Po pol hodinke sme na križovatke s cestou od Ossmannalm a celý areál máme ako na dlani. Lesný lanový park je plný, cesta korunami stromov rovnako. Turistov je tu neporovnateľne viac ako deň predtým, ale niet sa čo čudovať. Konečne je pekné počasie.

Pred chatou sme presne o 16.40 h, akurát od nej do Lungau odchádza vláčik na kolesách plný ľudí. Ďalší ide o hodinu. Rozhodujeme sa, či naň počkáme, alebo to prejdeme pešo. Chlapci sú unavení a navyše Janino chce skúmať okolie, tak sa dohodneme, že počkáme. Je asi štvrť na šesť, keď nášho kamzíka atrakcie prestanú baviť, no do odchodu posledného vláčika je to viac ako 20 minút. Nechce sa nám čakať, ideme peši. Do Lungau prichádzame v rovnakom čase ako vláčik.

Večer v údolí je krásny. Na oblohe ani obláčik, vidieť všetky vrcholky okolo nás. Škoda len, že ďalší deň sa to opäť pokazí.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek