Túra Liechtensteinklamm a Kitzlochklamm
Predposledný dovolenkový deň sa počasie znova mierne pokazilo, ale nie tak, že by sa nikam nedalo ísť. Len vrcholkami Álp sa opäť preháňajú oblaky a miestami klesajú aj nižšie do údolia. Podľa predpovede začne poobede pršať a neprestane do nášho odchodu, ktorý máme naplánovaný na sobotu. Na vysokohorskú turistiku ani na výlety lanovkami to teda nie je. Volím preto dve rokliny asi 60 km od nás, v ktorých sme boli pred desiatimi rokmi – Liechtensteinklamm a Kitzlochklamm. Ak budeme stíhať, možno pridáme aj tretiu – Sigmund-Thun Klamm v Kaprune.
Liechtensteinklamm
Tatík sa po náročnej túre predošlého dňa necíti dobre, preto ho nechávame doma a vyrážame len vo dvojici. Cesta do mestečka St. Johann im Pongau prebieha pokojne až na posledných pár kilometrov, ktoré strávime v zápche. Našťastie, hneď na začiatku mestečka schádzame z hlavnej cesty a jeho okrajom smerujeme k parkoviskám pred roklinou. Je ich tam niekoľko a všetky až na parkovisko č. 4 pri odbočke k rokline (to najvzdialenejšie) sú plné. Pokračujem ďalej a dúfam, že niekde sa nejaké miestečko uvoľní, inak budeme musieť šliapať dobrú pol hodinu, kým vôbec prídeme aspoň k obchodu so suvenírmi. Pred parkoviskom č. 1 stojí muž vo výstražnej veste a s vysielačkou v ruke. Pred nami stoja štyri ďalšie autá. Ako mu hlásia uvoľnené parkovacie miesta, postupne nás púšťa ďalej.
Zaparkujem, vezmeme si z auta potrebné veci a po návšteve toalety sa chvíľu zdržíme v obchode so suvenírmi. Janík si chce kúpiť ďalšieho svišťa do zbierky. Ukazujem mu veľkého pekného plyšáka, ale krúti hlavou, že toho nie. Vydáva zvuky a to sa mu nepáči. Nakoniec si vyberie veľkosťou asi polovičného, v červenej čiapke a červenom šáliku (nálepku, ktorá označuje, že aj tento svišť vydáva zvuky, zakrýva šál – Janino to zisťuje, až keď obedujeme a plyšáka nechtiac silnejšie stlačí). Platím staršej pani a pokračujeme ďalej. Pred vstupom do rokliny nás čaká mierny šok. Pred desiatimi rokmi sme sem prišli hneď ráno. Teraz je poludnie a ľudí je tu, ako keby bol vstup zadarmo. V rade na lístky strávime dobrých 20 minút.
Pripravujem sa na to, že po tom, čo sa do tiesňavy v roku 2017 zrútilo asi 300 ton skál, bude iná, ako si ju pamätám. Opäť ju otvorili len vlani, jednak odstraňovali následky zosuvu a jednak vylepšovali zabezpečovacie prvky.
Hneď prvý most cez riečku je zmenený – prechod cezeň je zabezpečený oceľovými sieťami natiahnutými ponad celú jeho dĺžku. Za ním vchádzame do tunela, ktorý je osvetlený reťazou LED svetielok umiestnených pod dreveným zábradlím. Janíkovi sa to veľmi páči a je zvedavý, ako to bude ďalej.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Keď z tunela vychádzame, objaví sa po mojej ľavej ruke plot. Upozorňuje na to, že je potrebné držať sa vytýčenej trasy a neschádzať z nej a že je zakázané vstupovať na uzavretý úsek starého turistického chodníka, ktorým sa cez túto časť rokliny prechádzalo do roku 2017. Vedie popod skalný previs, ktorý, predpokladám, už nie je veľmi bezpečný. Namiesto starého chodníka nás nový vedie kúsok ďalej od potoka Groβarlbach, popri skalnej stene. Drevené lávky sa menia na kovové a stúpame hore na vyhliadkovú plošinu. Roklina je obojsmerná, ústupová cesta z jej vrcholu nevedie, takže sa prepletáme nielen pomedzi ľudí, ktorí idú naším smerom, ale aj pomedzi vracajúcich sa turistov. Pri nátresku to nie je nič príjemné.
Od vyhliadkovej plošiny vedie zatočený kovový slimák nazad dole a k potoku. Nová cesta sa tu napája na starú a ďalej pokračuje bez zmeny. Prechádzame najužšou časťou tiesňavy, chodník vedie priamo popod skalný previs. Občas na nás zhora padá voda. Pod nami hučí Groβarlbach, ktorý sa po výdatných dažďoch (nielen) posledných dní zmenil na dravú riavu. Janíkovi sa táto časť obzvlášť páči, ale stále sa ma pýta, kedy bude môcť zísť dolu k vode a hrať sa. Kedysi sa dalo k vode zísť pri vodopáde na konci sprístupnenej časti rokliny, no či je to tak aj po desiatich rokoch, netuším.
Vyhýbame sa davom v protismere a pomaly stúpame hore, záverečný vodopád máme na dohľad. Prejdeme až na úplný koniec a kamzík na mňa sklamane pozrie, že k vode sa ísť nedá. Roklina pre neho stratila v tom momente akékoľvek čaro a chce sa len rýchlo vrátiť nazad. Vzhľadom na množstvo turistov zdieľam jeho nápad. Pri pokladni a reštaurácii na začiatku rokliny sme asi za 15 minút. V reštaurácii sa posilníme výdatným jedlom, nastúpime do auta a odchádzame. Mierime do Taxenbachu, aby som synovi ukázala ďalšiu krásnu roklinu – Kitzlochklamm.
Kitzlochklamm
Zápchy sa v oboch smeroch počas našej návštevy Liechtensteinklamm rozpustili, takže do Taxenbachu prichádzame bez väčších zdržaní. Mraky sa nad nami opäť sťahujú a viem, že nemáme viac ako 1,5 h, kým začne pršať. Auto nechávame na parkovisku č. 2 nad Salzou a vydávame sa na niekoľkominútový presun asfaltkou ku vstupu do rokliny. Je prvým miestom, kde sa nedá platiť kartou, berú len hotovosť. Našťastie jej so sebou presne pre tieto prípady mám dostatok aj na lístky i suvenír - skamenelinu, ktorú si vyberá Janík.
Hneď za vstupným turniketom sú dve veľké drevené skrine s prilbami. Predavač nás na nič neupozornil, ani sme nevideli žiadny oznam, že by boli prilby povinné, usudzujem teda, že sú tam pre tých, ktorý sa rozhodnú ísť na klettersteig (v rokline pred desiatimi rokmi nebol). Po pár metroch sa však vraciame, pretože si na veľkej tabuli prečítam bezpečnostné pokyny, kde sú prilby uvedené ako povinná výbava. Dospelácku nasadím na hlavu sebe, detskú Janíkovi a vydávame sa na prieskum Kitzlochklammu. Sme na dohľad Veľkého vodopádu (Grosser wasserfall), keď môjho syna zaujme nejaká informačná tabuľa. Našťastie je okrem nemčiny aj v angličtine, takže mu postupne prekladám starú legendu o farmárovi, ktorý počas jedného zimného večera prichýlil lesné víly a dal im jesť. Za odmenu mu víly povedali o prameni vody, ktorý nikdy nevyschol a jeho farma tak nikdy netrpela nedostatkom vody.
Aj v tejto rokline pribudli za posledné roky ochranné siete. Liechtensteinklamm, bohužiaľ, nebola jediná roklina, kde bol zával. V nej sa to síce zaobišlo bez zranení a úmrtí, to sa však nedá povedať o Baerenschutzklamm, kde v júli 2020 zahynuli po zosuve kameňov traja ľudia a ktorá bude minimálne do mája 2022 zatvorená (poslednou obeťou nájdenou po dvoch dňoch od zosuvu bol 30-ročný Slovák). Prilby a siete sú pravdepodobne reakciou prevádzkovateľov na tragickú udalosť a na zosuv v Liechtensteinklamm.
Janík hľadá možnosť zliezť dole ku vode, ale bez úspechu. Namiesto toho však na viacerých kameňoch vidí nápisy a nakreslené kvetiny plesnivca. Zaujme ho to dosť na to, aby bol ochotný ma čakať, kým fotím. Na rozdiel od Liechtensteinklamm tu nie je veľa turistov, takže si to vychutnávam a využívam každú možnosť rozložiť statív a fotiť s dlhšou expozíciou.
Keď sa dostávame k sústave malých tunelov, je nadšením bez seba. Že nemôže ísť dole k vode mu zrazu neprekáža. Nad posledným tunelom je posledný most, za ním malá útulňa a pár lavičiek. Sme na konci rokliny. Cesta odtiaľto pokračuje až do Raurisu. Janík sa trochu posilní jedlom, napije sa a dávame sa na zostup. Roklina nie je obojsmerná. Keď vychádzame z posledného tunela, návratová cesta sa odkláňa od rokliny, vedie do ďalšieho menšieho tunela a za ním lesnou cestou ponad roklinu nazad ku turniketom a skriniam s prilbami.
Prilby už nepotrebujeme, dávame si ich dole. Namiesto nich si obliekame nepremokavé bundy a dávame kapucne, lebo začína pršať. Dážď je presný skoro ako švajčiarske hodinky. Kým sme v lese, nie je to také zlé, ale akonáhle z neho vyjdeme, pocítime lejak naplno. Rýchlo vraciame prilby do otvorenej skrine, prechádzame turniketom (Pozor!, lístky po vstupe do rokliny neodhadzujte ani neničte, budete ich potrebovať na prechod výstupným turniketom) a vraciame sa po asfaltke nazad k autu.
Celou cestou nazad do Lungau nám prší. A mne začína byť trochu smutno, že toto bol náš posledný výlet, lebo hoci je štvrtok a odchádzame v sobotu, pršať neprestane.
