Jednodňové výlety do Roháčov som absolvoval už viackrát – Roháčske plesá, Baníkov či Volovec. Ale prejsť celý hrebeň sa mi až doteraz nepodarilo. S kamarátom Martinom sme zladili dovolenky s ideálnym počasím a rozhodli sme sa prejsť hrebeň za dva dni – z východu na západ a zo západu na východ. Stretávacím bodom malo byť Baníkovské sedlo, no nakoniec to bolo trošku inak.

1. deň

Pod Spálenou – Ťatliakova chata – Volovec – Ostrý Roháč – Plačlivô – Smutné sedlo – Tri kopy – Hrubá kopa – Baníkov – Baníkovské sedlo – Pod Hrubou kopou – Roháčsky vodopád – Adamcuľa – Pod Spálenou

Vo štvrtok ráno o 4.40 h mi zvoní budík a o 5-tej prichádzam na dohodnuté miesto stretnutia. Akurát vidím prichádzať Martinovo auto. Zvítame sa, sadám do auta a okolo 7.00 parkujeme na parkovisku Pod Spálenou.

Zoberieme si potrebné veci na túru – najmä treba zobrať vodu, lebo na hrebeni nebude. Natrieme sa opaľovákom, dáme si úvodný glg slivovičky a rezkým krokom sa vydáme pre turistov nie veľmi obľúbenou asfaltkou. Po 3,5 km dôjdeme k Ťatliakovej chate, kde sa dá prespať, prípadne si niečo v bufete dokúpiť. Máme všetko potrebné, a preto začíname stúpať hneď po zelenej na Rákoň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S Martinom sme sa dlhšie nevideli, a tak kecáme a cesta nám rýchlo ubieha napriek výdatnému stúpaniu. Zastavíme sa až pri prameni pod sedlom Zábrať, kde je posledná možnosť nabrať si vodu. Prameň nie je na TuristickaMapa.sk zaznačený, preto by som sa naň nespoliehal. Teraz však tečie a osviežime sa a kocháme sa prvými výhľadmi na krásu, čo nás na dnes čaká.

Ani sa nenazdáme a sme na Rákoni, odkiaľ kráčame po slovensko–poľskej hranici až na Volovec. Na Volovci si dávame dole batohy, vyberáme keksy a oddychujeme. Odtiaľto je nádherný kruhový výhľad a vidno celé Západné Tatry. Vľavo od nás sú Otrhance, pod nami Jamnícke plesá, vpredu Baranec, vpravo trasa, čo nás čaká dnes i zajtra. No najbližšie k nám sú dva kopce, ktoré dali pomenovanie Roháčom – Ostrý Roháč a Plačlivô (Plačlivý Roháč) a vyzerajú ako ozajstné rohy pekelníka.

A veru ani cesta hore nie je pre deti. Začínajú prvé úseky s potrebou používať nielen nohy a paličky, ako tomu bolo doteraz. Preto skladám a schovávam svoje palice do ruksaku a začíname používať ruky na pridŕžanie sa skál a reťazí. V nepriaznivom počasí by som sa tu teda nechcel ocitnúť. My však máme dnes krásne a nie príliš horúco, preto si užívame trasu. Na Ostrom Roháči chvíľku posedíme a pokocháme sa výhľadmi na Oravu aj na Liptov. Takmer z celého hrebeňa je vidno naše vodné nádrže – ako Liptovskú Maru, tak i Oravskú priehradu.

Keďže sa blíži čas obeda, dohodneme sa, že na Plačlivom si dáme obednú pauzu. Ani sa nenazdáme a sme tu. Fotíme sa, sadáme si, vybaľujeme jedlo a ľaľa - Martina čaká prekvapenie – aj dve pivá som doniesol. Obednú pauzu si teda vychutnávame naplno.

Ani sa nám veľmi nechce, ale musíme sa pobrať ďalej. Čaká nás ešte celkom dlhý úsek cesty. Dôjdeme do Smutného sedla, kde je možnosť zísť dole k autu. Neváhame ani sekundu a ideme presne naopak – smer Tri kopy. Zo začiatku opäť stúpanie a potom reťaze. Tri kopy je vrchol verný svojmu menu – sú to vlastne tri vrcholy vedľa seba, pomedzi ktoré vedie cesta s reťazami. Verím tomu, že za hustejšej premávky sa tu môžu vytvárať kolóny.

Cestou nám idú naproti mládežníci okolo +/-18. Teší ma, že turistiku obľubujú i mladšie ročníky, no mohli zvoliť na môj vkus vhodnejšiu obuv. Predsa len ísť do Roháčov v teniskách s hladkou podrážkou (a la Vans) by som neodporúčal.

Po Troch kopách nasleduje ďalšia kopa – Hrubá kopa. Po Baníkove a Pachoľati je to tretí najvyšší vrch Roháčov (2166 m). Tu sa nachádza zaujímavý kríž vytvorený zo starých lyží a lyžiarskych palíc. Sadáme si na pauzičku, keksík a slivovičku. Kocháme sa dych berúcimi výhľadmi a pozeráme kus cesty, ktorý máme za sebou. Čaká nás posledný vrchol – najvyšší, Baníkov, nuž poďme.

Cestou na vrchol nás čakajú opäť retiazky a predbiehame jeden poľský párik, kde má dievčina ferratový set. Ktovie ako sa zatvárila, keď jej naproti išli mládežníci v teniskách.

V najvyššej výške dnešnej túry – Baníkov (2178 m) si opäť sadáme a vyťahujeme bundy, lebo začína fúkať. Vyťahujem aj dlhé nohavice, že si ich oblečiem. Ale zase som lenivý, nechce sa mi vyzúvať, a tak si na ne len sadnem. Ej ale sa ochladilo, poďme rýchlo preč.

Schádzame prudkým klesaním do Baníkovskeho sedla, odtiaľ až dole k rázcestiu Pod Hrubou kopou. Tu si opäť chceme oddýchnuť. Idem vytiahnuť nohavice z batohu, že si na ne sadnem. Ale čo to? Kde sú moje gate? Došľaka, ostali hore na Baníkove... Čo teraz? Ísť po ne hore? To by sme už nedali, predsa len je pokročilý čas, v nohách máme už dosť. Blížia sa ďalší turisti. „Idete z Baníkova?“, pýtam sa. „Jo, jo“. „A náhodou nohavice ste tam nevideli?“ „Ale jo, takové šedé pěkně poskládané.“ „A náhodou ste ich nezniesli?“ „No to nás tedy nenapadlo“. Hmm... nakoniec nám napadne myšlienka – veď zajtra, keď pôjdeme druhou stranou, môžeme opäť vyjsť na Baníkov a pohľadať ich.

A tak unavení schádzame okolo Roháčskeho vodopádu až na parkovisko Pod Spálenou k autu. Smútim za mojimi Wolfskinami a Martin si ma doberá, že nemám prečo trúchliť, že ‘gate‘ mali aj tak gombík a zips a nech si kúpim podobné ako má on – nohavice na gumu. Nakoniec dôjdeme k autu, zájdeme do Šindľovca na večeru a potom do Habovky do zarezervovaného penziónu na sprchu a nocľah.

Za tento deň sme podľa Hikeplannera prešli 21,5 km, nastúpali (aj naklesali) 1903 m. Celé nám to malo trvať rovných 12 hodín. My sme to stihli za cca 10,5 hodiny, ale to vrátane všetkých prestávok a oddychovačiek.

2. deň

Pod Spálenou – Predný Salatín – Brestová – Salatín – Spálená – Pachoľa – Baníkovské sedlo – Baníkov – Baníkovske sedlo – Pod Hrubou kopou – Roháčsky vodopád – Adamcuľa – Pod Spálenou

Ráno sa budíme až pred ôsmou, hygienujeme, balíme, raňajkujeme a vyrážame opäť smer parkovisko Pod Spálenou. Tu zisťujem u obsluhy parkoviska, či náhodou niekto nezniesol dole moje nohavice. Chlapík nám ukáže na miesto, kde je pár vecí zo sekcie straty & nálezy, no moje nohavice sa tam nenachádzajú.

Nuž, vyzerá to teda tak, že dnes sa pôjde zase na Baníkov - hľadať nohavice. Natierame sa opaľovákom a berieme potrebné veci. Opäť treba zobrať dosť vody, lebo na hrebeni už nebude. A rezkým krokom sa vyberáme po modrej smer Predný Salatín.

Zo začiatku ideme popod lanovku, ktorú využíva drvivá väčšina turistov. Lanovka im vie podľa TuristickaMapa.sk ušetriť 1,5 hodiny kráčania alebo vyše 400 výškových metrov. Doberám si Martina, že nech ideme aj my na lanovku, ale on o tom nechce ani počuť. Cestou hore nás obieha jeden bežec v slušnom tempe, a tak tiež kráčame rezko hore.

Na dnešnom prvom vrchole sa nachádza posedenie a pozostatky nejakej starej lanovky. Ešte pred rázcestníkom Predný Salatín, hrebeň sa vykvasíme do trávy. Už sme na hrebeni hore – treba doplniť energiu. Pivo a banán vyhrali dnešnú desiatovú kombináciu. Odddychujeme a kocháme sa výhľadmi. Krásne vidno kombináciu našej včerajšej púte s tým, čo nás čaká dnes.

Po prestávke pokračujeme smer Brestová, kde je oveľa viac turistov – nečudo, prichádzajú z lanovky, ale i zo smeru od Zuberca či od Jaloveckej doliny. Fotíme a ešte nabití energiou fujazdíme smer Salatín. Po polhodinke sme na Salatíne. Opäť si líhame do mäkkej a voňavej trávy na obednú pauzu a kocháme sa výhľadmi.

Ďalej nás čaká cesta cez Skriniarky na Spálenú. Opäť sa tu nachádza zopár úsekov s reťazami. No kým včerajšie reťaze mi pripadali veľmi nutné a potrebné, tie dnešné pôsobia skôr ako doplnok. Medzi Spálenou a Pachoľaťom sa kľukatí vychodená skratka dole do Spálenej doliny. I keď chodník nie je oficiálne značený, je vidno, že je hodne využívaný. Vydávame sa smer Pachoľa. Tu je tiež pár úsekov s reťazami, no nič hrozné.

Na Pachoľati je malý krížik. Neďaleko neho sa usadíme a ako na dlani máme celý dnešný úsek, čo sme prešli. Pustíme sa do reči s jedným turistom od Prievidze. Na hrebeň šiel z opačnej strany ako my – Jaloveckou dolinou. Uchvátila ho jej nedotknuteľnosť a prales. Nevedie ňou žiadna cesta, iba turistický chodník. Je to jedna z posledných dolín, ktorá je nedobytá ťažiarmi a stavbármi. Ktovie, ako dlho to ešte vydrží…

Čaká nás posledný vrchol – najvyšší z Roháčov – Baníkov. Cesta hore z dnešnej strany je bez jedinej retiazky. Celou cestou pozeráme doľava, doprava, či nenájdeme moje nohavice. Prvých turistov, čo schádzajú z Baníkova sa pýtam či nevideli turistické gate – “Ale áno, práve si ich jeden Poliak obliekal a utekal preč,” žartujú. Ani sa nenazdáme a sme na hore. Prečesávame celý vrchol a v rámci možnosti aj okolie, kde by teoreticky mohli byť odfúknuté, ale po nohaviciach ani chýru ani slychu…

Posledná iskierka nádeje vo mne definitívne zhasla. Cestu na parkovisko volíme na vlas rovnakú ako včera – okolo Roháčskeho vodopádu. Dala by sa síce predĺžiť ešte o cestu okolo Roháčskych plies a Ťatliakovej chaty, no vzhľadom k tomu, že sa ešte musíme dopraviť na Kysuce, volíme kratšiu trasu.

Po príchode k autu sa ešte predsa len idem pozrieť sekcie parkoviskových strát a nálezov, ale márne… Opäť si dáme večeru v Šindľovci a okolo 9-tej sme šťastne doma. Za dnešný deň sme podľa Hikeplannera prešli 17,6 km a malo to trvať 9.45 h. My sme to prešli aj so všetkými pauzami a hľadaním za 9.15 h.

Kombinácia krásneho počasia s panoramatickými výhľadmi a super partiou je na turistike rajom. Nám sa to behom dvoch dní splnilo. Hrebeň by sa dal prejsť aj za jeden deň, ale i za tri či štyri. Som rád, že nám to takto pekne vyšlo a že každý deň bol trochu iný – prvý viac skalnatý a náročnejší, druhý menej skalnatý a oddychovejší. Ale pritom oba krásne...

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek