1. deň

Fačkovské sedlo – Homôľka – Čelo – Úplaz – Priečna – Javorina – sedlo Javorinka – Lazový vrch – Čičmany

Do Čičmian sme docestovali z Bratislavy cez Žilinu v pondelok po obede a ešte som si v ten deň vybehol sám na Strážovce, čo je vrch nad cestou do Zliechova. Žiaľ, kvôli večeri a neexistujúcemu spojeniu medzi Čičmanmi a Zliechovom, som nemal čas vystúpiť aj na Javorinku nad Zliechovom, hoci medzi kopcami je vzdušnou čiarou vzdialenosť snáď 1 km.

V utorok po raňajkách sme sa vďaka dobrému autobusovému spojeniu z Čičmian dostali okolo 10-tej do Fačkovského sedla. Viem, že na začiatok túry je to neskoro, ale zase nás nečakal až taký dlhý úsek, deň bol krásne slnečný a svetlo dlho.

Samozrejme, že sme si nemohli nechať ujsť krásne výhľady na malofatranský Kľak. Vzhľadom na stav manželkiných kolien sa tam asi už nedostane, a tak sme len spomínali na naše predošlé výstupy naň. Bol som tam naposledy pred rokom pri prechode Lúčanskej Fatry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď na začiatku trasy nás potešila mini zoo, hlavne Gottingenské mini prasiatko, len o niečo „väčšie“ ako morča. Pred nami sa na Homôľku štveral zástup detí, ktoré boli na tábore v neďalekej chate. Veľmi ma potešili svojím správaním a záujmom, keď sme ich obchádzali. Povedali sme si s manželkou, že to teda ešte také zlé s budúcnosťou našej vlasti nie je. Samozrejme, že sme zadýchanie z prudkého výstupu maskovali obdivovaním výhľadov na Malú Fatru.

Pre OTO Prievidza som si mal odpísať údaje zo smerovníka, a tak som ho márne na vrchole hľadal. Jednak vrchol Homôľky je mimo značky a jednak som si potom uvedomil, že mám opísať smerovník zo sedla Pod Čelom. Od kamennej mohyly na vrchole Homôľky som chcel zísť strmo neznačene dolu na lesnú cestu a pokračovať na Dlhú lúku, no manželka mi v tom zabránila, aj keď som jej hovoril, nech ma na vrchole počká. Chcela tam ísť po lesnej ceste, ktorá má vraj zo značky odbočovať niekde nižšie a deti sa po nej chystali ísť k jaskyni pod Havraňou skalou. Teda aspoň tak ich vraj navigoval kuchár z chaty. Márne som sa díval v Locuse do mapy lesných ciest, žiadna tam nebola a napokon ani v skutočnosti. Neodporoval som manželke, bol som rád, že je vôbec ochotná mi robiť parťáka na túrach.

Zostup z Homôľky do sedla pod Čelom je dosť strmý a bol som rád, že je sucho, lebo po daždi to musí byť o hubu. Keď sme došli k smerovníku, spomenul som si ako nás tu s partiou pred rokmi napadol srnec. Tak snáď dnes to nehrozí, lebo manželku nechávam sedieť pod smerovníkom a neznačene sa vyberám na vrchol kopca Čelo. Pomocou metódy od stromu k stromu sa vyštverám k vrcholovému kameňu. Pod neďalekým stromom je pár sviečok, tak neviem, či to nesúvisí s krížom kúsok ďalej na značke.

Zostúpim dolu do lesa v okolí sedla a vzápätí stúpam na Úplaz. Keď dôjdem na hrebeň, čo vedie k vrcholu, po pravej ruke sú vyschnuté ihličnany a počuť zvuky píly. Cez popadané konáre sa dostanem k vrcholovej tyči a kameňu. Ako sa vraciam, neustále kontrolujem, či na hrebeň nepadá odpílený strom, a tak zakopnem a letím dolu na kameň. Dlaň zmierni náraz, ale aj tak si rozrážam do krvi ruku nad zápästím a samozrejme aj dlaň. Ešteže som si ju nezlomil. Môj strážny anjel sa iste zase spotil! Za odmenu nachádzam pri zostupe jelení paroh. Vraciam sa k manželke, vlhčenou vreckovkou si čistím ranu a potom pokračujeme po značke smerom na Priečnu. Kríž pri chodníku si vôbec nevšimnem a až manželka ma naň upozorní a tak sa vraciame späť. Neviem aká tragédia sa tu 5. 5. 2018 odohrala, ale minútou ticha vzdávame úctu. Ako pokračujeme ďalej, nachádzam na zemi tri lieskovcové oriešky. Smejem sa, že mám darček pre moje tri baby.

Z lúk v okolí Priečnej sú opäť krásne výhľady na všetky strany, a tak zabúdam na dosť silnú bolesť. Neustále sa presviedčam, či je ruka pohyblivá a nie náhodou zlomená. Na lúkach v sedle pod Priečnou stretávame jediných turistov na dnešnej trase. Stúpanie na Javorinu nie je až také zlé. Hoci nepatrí do trilógie, dokumentujem si jej vrcholový kameň. Z lúk naokolo sú pekné výhľady a užívali si ich spolu s dobrou pastvou kravičky s jalovicami. Tak sa predsa ešte niekde na Slovensku pasie! Dokonca keď sme zostúpili do sedla Javorinka, tak tam bola pokosená tráva.

Na Javorinku sme sa nevybrali, to sme spravili až na druhý deň po návrate z túry na Šibeničné. Vybrali sme sa ešte na Lazový vrch a následne po žltej zostúpili do Čičmian. Mali sme pri tom pekné výhľady na okolie Čičmian, pričom nám pasúce sa ovečky v okolí svojimi zvončekmi a bľačaním dotvárali priam idylický pohľad na slovenskú prírodu.

2. deň

Fačkovské sedlo – útulňa Schovánka – Dlhá lúka – Klimková dolina – sedlo Javorinka – Čičmany

Jeden celý deň nám doslova cedilo z oblohy a už som sa lúčil s výstupom na Dlhú lúku. Napokon deň pred odchodom z Čičmian vyšlo opäť slnko, a tak sme sa klasicky presunuli autobusom z Čičmian do Fačkovského sedla. V Locuse som si našiel na mape lesných ciest cestu, ktorá kopírovala hrebeň medzi Homôľkou a Dlhou lúkou a tak som veril, že to zvládneme bez problémov. Poza reštauráciu sme začali zostupovať kamenistou, lesnou cestou dolu. Postupne sa z nej stal potok, a tak sme všelijako kľučkovali, až sme zostúpili k umelému jazeru. Asi sa používa na zasnežovanie. Tu sme sa dostali na lesnú cestu a na moje počudovanie bola vcelku suchá po výdatnom lejaku. V lese bolo vidno, že tu robili prebierkovú ťažbu a len som si prial, aby tak ťažili všade. Keď sme sa podľa mapy ocitli pod Havraňou skalou, chvíľu som uvažoval, či tam nevybehneme, ale napokon som myšlienku zavrhol. Ako sme tak stúpali po zvážnici, tak sme v jednej zákrute narazili podľa mňa na trezor. Nič iné mi pri pohľade na betónové čudo, vyložené drevom a s dvojitými oceľovými dverami, nenapadá. Či tu uschovávali výbušniny pri budovaní cesty, alebo kde sa to tu vzalo, sa asi nedozviem.

Keď som začínal uvažovať, kde odbočíme a začneme stúpať lesom, zjavila sa čerstvá zvážnica, idúca kolmo hore na hrebeň. Nuž sme sa vybrali po nej. Ako sme tak vystúpili na hrebeňovú lúku, pri spätnom pohľade som objavil v diaľke totem. Hneď som spozornel a vybral sa to tam preskúmať. Našiel som trampské potlachovisko s dvomi totemami, vlajkovým stožiarom, kostrou bufetu a prístreška. Sledoval som chodníček do lesa a k môjmu úžasu sme došli ku krásnemu zrubu Schovánka. Keby som študoval mapu a hľadal pramene či možnosť ubytovania, tak o nej viem. Ale takto som bol vo vytržení. Samozrejme, že som si ju prezrel a držím palce jej majiteľom z prievidzských trampských osád, aby ešte dlho zostala v takom skvelom stave a slúžila s ich tolerovaním aj nám turistom.

Vrátili sme sa na hrebeň a pokračovali smerom k vrcholu. Viedol nás evidentne vychodený chodníček. Lúka sa zmenila na les a ocitli sme sa pri dvoch vrcholových kameňoch. A kam teraz? Nechcelo sa mi vracať sa späť, a tak som s malou dušičkou navrhol manželke postup po pomaly klesajúcom kamennom hrebienku. Napodiv súhlasila, a tak sme vykročili. Po celé dva týždne sme nenašli nie že jedlé, ale žiadne hríby. Tu sa ich zrazu objavil kopec. Moje nadšenie schladila manželka, ktorá tvrdila, že sú to všetko satany. Nuž uveril som jej, ale dvadsať satanov na jednom úseku? V živote som našiel len jeden.

Postupovali sme, až sme došli k bodu, kde som podľa Locusu tušil pod nami lesnú cestu a po krátkom zostupe lesom sme naozaj na ňu prišli. Táto nás doviedla na hlavnú zvážnicu, ktorá ide celým pohorím. Postupne sa nám z nej otvárali pekné výhľady na Malú Maguru i Strážovské vrchy. Našli sme si veľký kmeň a dali si obedovú pauzu. Po nej sme pokračovali ďalej a v jednej zákrute sme vyplašili pasúce sa srnky, za ďalšou dokonca jeleňa so stádom. Veľmi sa nám páčil jeden úsek, kde bol brezový a borovicový les a pod ním skaly porastené machom. Veľmi idylické miesto!

Musel som dávať pozor, aby sme v správnom bode opustili zvážnicu a pokračovali doľava dolu už po asfaltke. Prišli sme k maringotke a senníku. Na naše prekvapenie, maringotka bola vlastne stajňa veľkého lesníckeho koňa. Keď nás počul, vystrčil hlavu cez dieru vo dverách. Nič sme pre neho nemali, a tak sme ho opustili. Došli sme dolu ku starému kameňolomu a asi bývalej horárni. Tu sme sa napojili na zelenú značku a začali stúpať lesnou cestou, dokaličenou ťažbou. Dokonca sme museli uhýbať pred traktorom, ťahajúcim stromy, ryjúce úbohú cestu. Tu to už nikto nedá do pôvodného stavu!

Veľmi sme si vydýchli, keď sme opustili rozbahnenú cestu a začali stúpať nepoškodeným lesom popri vedení VN. Napokon sme sa dostali na rovnú cestu. Našli sme pri nej dva pramene, ktoré nie sú na mape. Tu sme stretli jediných dvoch ľudí na dnešnej túre – miestnych hubárov. Došli sme do sedla Javorinka a po zelenej značke sme klesli k chatám pri lyžiarskych vlekoch. Je tu výdatný zdroj vody, dokonca niečo ako bazén vo veľkom válove a v jedálni bufetu by sa v luxusných podmienkach vyspalo na betónovej podlahe aj dvadsať turistov.

Zhodnotenie

Náš desaťdňový pobyt zameraný na výstupy na vrcholy Strážovských vrchov sa skončil. Okrem jedného daždivého dňa, sme mali nádherné počasie. Niektoré miesta sme si po čase pripomenuli, ale mnohé by som bez výzvy asi nikdy nenavštívil. No a mnohé ešte zostávali predo mnou.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek