Trasa

Pezinok, časť Stupy – Žilový jarok – Korenný vrch – severný masív Gašparovej – Pištova búda – južný masív Gašparovej – Konské hlavy – Tatry – Pezinok, Stupy

Asi to poznáte, väčšinu víkendu máte nejaké povinnosti v rodine a okolo domácnosti, ale potom si poviete, že ak vyrazíte von v nedeľu na obed, vyhnete sa väčšine výletníkov a pondelok bude len ako bonus. Normálnemu človeku by sa v nedeľu asi nechcelo baliť, zvlášť keď v hlave zápasia dva hlasy – jeden hovorí: “Mal by si sa zbaliť a vyraziť na vander.” A druhý hlas do toho povie: “Nepočul si prvý hlas? Máš ísť na vander!”

Cez divočinu Žilového jarku

Tátoša teda zaparkujeme u kamarátky na Stupoch, kde kedysi duneli mlynmi poháňané kladivá pri drvení rúd z okolitých baní. Vyrážame smerom na Žilový jarok, ale hneď na odbočke do dolinky hovorím, že je čas nedeľného obeda, tak na prekvapenie Moniky skladám batoh, do malého čajníka naberám vodu z potôčika a na najmenšej dostupnej plynovej bombe ju nechám zovrieť. Rýchlo zjeme jedny Vifonky a potom popri dvoch pekných chatách, kde sa naši yorkovia socializujú s domácim mopslíkom, stúpame popri neodmysliteľnom poľovníckom posede stále strmšou dolinou. V mape vidím, že naša cesta ďalej končí v lese. Má tu byť aj druhá cesta za potokom, ktorá by mala pokračovať ďalej, ale po tej nie je v teréne ani pamiatky. Komu nestačia fotky v článku, môže sledovať naše zážitky v tejto rozsiahlejšej fotogalérii.

Húštin pribúda, na jednom mieste sa náš dvojkilový Hugo začne charakteristicky zakrádať s vystrčenými a dopredu nastraženými ušami – a naozaj, kúsok ďalej sa pasú daniele. V tichosti ich pozorujeme, potom nás zaregistrujú a utekajú preč. Predierame sa vysokými trávami, pod nohami sa ozýva čvachtanie, našťastie sa nikde hlbšie neprepadávam, na niekoľkých úsekoch už prenášame našich miniatúrnych psov, Monika si hundre pod nos. Nemá zmysel pokračovať jarkom, vľavo nachádzam väčšiu, pravdepodobne jeleniu prť a ňou sa vieme predrať na rúbanisko na chrbte Žilovej. Zver nie je hlúpa, jej prťky dávajú zmysel a v strmých svahoch sa ich aj podľa príručky starých svišťov treba držať. Ešte kúsok a sme na hrebeni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cyklistickým rajom pod Konské hlavy

Tento úsek poznám dôverne, ak som ho nešiel 25x na bicykli, tak ani raz. Blížime sa akurát do zúženého esíčka, kde by mohol byť problém s premotivovaným “zjazdárom”, tak psíkovia idú na vôdzku. Cyklistov tu je vzhľadom na nedeľu a dennú dobu požehnane, väčšina však pribrzdí a za náš úkrok do strany sa poďakujú.

Hoci už nie sú tridsiatkové horúčavy, potím sa pri stúpaní do kopca a so záujmom sledujem stále viac a viac temné oblaky. V zásobách oblečenia nemám prakticky nič, čo by sa dalo použiť proti dažďu, ale potom si uvedomím, že keby sa navzdory rezolútnej predpovedi počasia spustila nejaká prehánka, tá by sa dala veľmi ľahko prežiť pod tarpom.

Odbočíme na cyklistickú spojku popod Korenný vrch a po chvíli nachádzame nakrátko vykosený koridor, keďže ide o skutočne vysokú trávu, predpokladám, že ide o prípravu bežkárskych tratí na zimu, sme kúsok od Pezinskej Baby, ktorá je pre tento druh športu pomerne dobre vybavená. My si na tú pažiť sadáme a chvíľu oddychujeme.

Potom ešte kúsok a prichádzame pod najstrmší úsek cesty z Konských hláv. Pri frekvencii cyklistov na tejto časti Štefánikovej magistrály radšej vyberám inú cestu.

Balkónom Gašparovej na Pištovu búdu

Odbočujeme na zvážnicu, ktorú som už tiež prešiel niekoľkokrát na bicykli, je to pekný výlet, ak sa ide od Perneka okolo Klokočiny, dnes však ideme peši. Naše blšky dostávajú voľno, aby mohli skúmať svet, na celom úseku dnes nestretneme živú dušu a nemusíme ich držať pri nohe.

V strmom severovýchodnom úbočí Gašparovej je zarezaná lesná cesta, ktorá mi vždy pripomínala balkón nad hlbokou Perneckou dolinou, na začiatku strácame výškové metre, ale potom už viac-menej kopíruje vrstevnice. Miestami sa stromy rozostúpia a my sa môžeme pokochať perfektnými výhľadmi na Čmeľok. Ach, táto časť je naozaj za odmenu.

Po necelých dvoch kilometroch už zbystrím pozornosť, tu niekde sa potrebujeme preštverať cez sedlo medzi Gašparovou a Klokočinami a naozaj, cesta v mape, ktorá má ísť šikmo do strmého kopca doľava, sa ukáže ako zhmotnená skutočnosť, tak skrátime krok a začíname fučať do strmého kopca. Divým lesom sa dostávame až na vrstevnicu 550 m, kde cesta aj podľa mapy skutočne končí. Tam využívame sieť prtí, aby sme v strmom kopci vystúpali a pretraverzovali do sedla. Od balkóna idem s paličkou, v takomto drsnejšom teréne sa už zíde.

Tam nachádzame koniec asfaltovej cesty, miesto poznáme z vlaňajšieho novembra, kedy sme si tu urobili vychádzku, z nej mám v mape ešte záznam a ten mi uľahčuje hľadanie trasy k búde. Musíme sa najprv preštverať predvrcholom Gašparovej a v ďalšom sedle potom zísť priamo dolu svahom. Nasleduje povážlivá strmina, Moniky sa pýtam, či si fakt nechce rozbaliť paličky, ale tvrdohlavo chce ísť bez nich, čoho výsledkom je časté ojkanie, výskanie, hromženie a napokon sa zo trikrát obráti čelom k svahu a ide štvornožky. Keby niekto chcel kúpiť turistické paličky, možno by…

Zostup je dosť “hustý”, Monika sa pri ňom spotila viac, ako v dnešných najstrmších výstupoch, napokon však schádzame na lúky, kde sme odmenení divadlom mrakov, výhľadmi a napokon studničkou.

Opatrne naberám vodu do oboch fliaš a harmonikového kanistra, kde sa zmestia zo 4 litre vody, už sa sem nebudem musieť vracať, aj keď to je fakt len kúsok.

Samotné miesto je veľmi romantické, ale búda je zaprataná bordelom, chcelo by to brigádu a všetok ten neporiadok buď spáliť, alebo odviezť. Aj som zvažoval, že handry, staré koberce a iné veci spálim, ale keďže sa rozhodujem ustlať si vedľa ohniska, nechcem riskovať, že budem fetovať všelijaké smrady.

Tábornícke zručnosti a slasti

V rámci bushcraftových experimentov vybaľujem svoju výbavu – malú pílku, ručnú reťazovú pílu a dokonca 1000-gramovú sekeru na 65 cm porisku. Keďže tradične na takomto mieste nenájdete odložené takmer žiadne drevo, idem nejaké nahotoviť. Našťastie netreba chodiť ďaleko a nachádzam niekoľko hrubších konárov na dohľad od útulne. Vyberám zámerne také, ktoré trčia do vzduchu, lebo tie bývajú suchšie.

Pri chystaní palivového dreva skúšam rôzne postupy. Prichádzam k záveru, že ručná reťazová píla sa lepšie hodí na hrubšie mäkké drevo, ak ide napr. o buk, treba sa vybaviť značnou trpezlivosťou. Sekerou dokážem krásne narúbať hrubšie konáre na potrebnú dĺžku, naštiepať ich a potom prípadne urobiť aj vejárové stružlikance (hm, ako sa po našom povie feather stick?), ale prichádzam k záveru, že pokiaľ človek nejde na nejaké táborisko, kde treba nachystať viac hrubšieho dreva, napr. na zimnú turistiku s väčšou vatrou, kde by mi neprekážalo ťahať nástroj napr. v pulku (pulk = sane s nákladom ťahané za bežkárom), či tesať niečo pri vylepšovaní trampskej osady, vystačím si s mojou najmenšou pílkou a bushcraftovým nožom, ktoré som spomínal už v mojom článku o viacdenných pochodoch.

Hoci drevo nie je úplne suché, ohník onedlho horí, v malom čajníku si navaríme dosť vody na čaj, aj lyofilizovanú stravu pre dvoch (bolo to nejaké dusené hovädzie v zemiakovej kaši so zeleninou) a veľmi sme si pochutili, boli sme už fakt hladní. Monika sa suší pri ohni, obľubuje totiž ruské námornícke tričká, ale tie potrebujú dlhšie sušenie, ja zatiaľ špekulujem nad nocľahom. Napokon to vyriešime tak, že Moniku s Hugom ubytujeme na sene, ktoré sme museli trochu pod strieškou popresúvať, aby vzniklo relatívne rovné ležovisko a ja si naťahujem tarp nad jediné ako-tak rovné miesto v okolí. Tašku s jedlom vyťahujem na šnúre do vzduchu, keďže myšky a šabľozubé plchy sa nájdu takmer kdekoľvek.

Čili ukladám do tašky, balím ju do páperovej vesty a neskôr aj do flísovej bundy, leží na podsedákových karimatkách, opierame sa o seba, ale neskôr v noci sa budím na to, že psíča sa nejako trasie, tak ju vkladám ku mne do spacáka. Po chvíli už spokojne odfukuje a až na jeden prípad, kedy sa vypýtala cikať, pri mne vydržala do rána.

V noci ma budí nejaké funenie vedľa tarpu, zapínam čelovku, ale nepočujem žiadny zbesilý zvuk utekajúcich ratíc, tak prichádzam k záveru, že to mohol byť ježko. Už počas hlbokej tmy, kedy sa vyžívam pohľadom na prekrásne hviezdnaté nebo, sa spustí poriadny vietor. Tarp je ukotvený dobre, tak len dúfam, že nado mnou nie je nijaký zhnitý konár kategórie “widow maker”. Nad ránom už fičí tak, že v chladnom nočnom vzduchu mi nestačí tričko a do spacáka si obliekam flísku. Otočím sa na druhý bok a spím takmer do rána. Vtedy ma budí zvuk motora, to pred svitaním asi išiel niekto v džípe na postriežku, onedlho začína jelenia ruja. Bolo sucho, tarp som v podstate ani nepotreboval, ale pocit strechy nad hlavou nám asi robí dobre. Aj keď nám je v posteli pohodlnejšie, zážitok zo spania kdesi vonku v prírode sa nedá ničím nahradiť.

Ráno sa nikam nenáhlime, oheň už nezakladám, tak len na variči urobím čaj, nakrájam chlebík s paštétou a syrom a pomaličky sa balíme. Okolo idú hubári, tí nám hovoria, že kedysi bola v búde aj posteľ, ale dnes sa už tento objekt využíva minimálne. Musím povedať, že ak sa poriadne nevyčistí, tak nebude nikoho lákať k nocľahu.

Nenechávame po sebe nijaké smeti, slušnú zásobu dreva ukladám tak, aby neležalo na zemi a lúčime sa s Pištovou búdou, ak sem niekedy prídeme, tak skôr na brigádu, keby sa našla partia, ktorá by to tu dala s naším OZ Sloboda pohybu do poriadku.

Gašparovou na Konské hlavy

Ňúram sa v mapách, do tej včerajšej strminy sa mi s batohom nabaleným na dva dni nechce štverať, tak zvažujem ten zvážnicový obchvat Klokočín, no to je dosť veľká obchádzka. Hmmm, zvážnica môže súvisieť aj so slovom “zvažovať”, to mi doteraz neprišlo na um…

Tak si zrazu spomínam na včerajšie sedlo, kde končí tá lesná asfaltka, musíme sa len doňho trafiť zdola, len to znamená, že musíme kúsok prejsť cez vojenský priestor. Nachádzame cestu hneď za búdou, ideme utešenými lúkami a postupne sa zvyšuje sklon, obchádzame dokonca zo dve skaly a onedlho sme v sedle. Tam dokončujeme raňajky jednou Milou a likvidujeme náš posledný banán.

Hrebeň poznáme z vlaňajška, tak sa zvedavo púšťame po našej ceste. Tá sa pekne vinie úbočím a cestou zbierame suchohríby a bedle. Odbočujeme z nej až pred Konskými hlavami, lebo do doliny Stupavského potoka ani do útrob vojenského priestoru nechceme ísť.

Keď stúpame ďalej, objavujeme zreteľný chodník, vlani v novembri sme ho kdesi stratili a predierali sa tou savanou, konečne vieme, kadiaľ tu treba ísť. Rozsiahle plochy vysokej trávy naznačujú, že tu bol väčší polom, ale na to, aby sa tu presadili opäť stromy, tu dajako chýbajú pionierske dreviny ako brezy, ktoré by nad tou trávou pomohli stromom postupne zvíťaziť.

Ešte zopár krátkych stúpaní a objavuje sa smerovník, vedľa ktorého visí na bakuli už len posledná konská hlava, fašiangové masky podľahli zubu času. Poslednú si fotím, pripomína mi picassovský kubizmus, to ešte netuším, že práve v tento deň sem možno len krátko po nás privezú novú skulptúru konských hláv, ktoré vyrezal pán Rudolf Jajcay a k nim pridal aj lavičku. Sedíme na bobku a vravíme si, že nám na týchto najdôležitejších križovatkách turistických ciest chýbajú lavičky.

Krátky presun na Tatry

Schádzame nepríjemným úsekom z Konských hláv, cesta je vymletá po dažďoch a zjazdný úsek sa eróziou postupne zužuje, konflikt medzi chodcami a cyklistami už nie je o bezohľadnosti, ale jednoducho sa tu tieto dva živly vedľa seba nezmestia. Chcelo by to cyklistický obchvat Konských hláv úbočím po vrstevnici k Stratenému kútu.

Našťastie, už po chvíli odbočujeme, ako včera, na spojku pod Korenným vrchom a potom dolu po modrej smerom na Žilovú. Napriek tomu, že je pondelok, stretávame dosť cyklistov a turistov. V týchto frekventovaných miestach opäť berieme psov na krátku vôdzku, no potom odbočujeme na vedľajšiu zvážnicu.

Keď sme včera v teréne neobjavili lesné cesty zakreslené v mape, všimol som si jednu križovatku nad miestom, kde sme sa predrali z Žilového jarku na hrebeň. Vŕta mi to v hlave, tadiaľ by sme mohli skúsiť zostúpiť. Dodržiavam teda milú zásadu z Verneho románov, podľa ktorej Francúzi neurobia žiadne dôležité rozhodnutie pred jedlom, nachádzam vhodné miesto na sedenie, zhadzujem batoh, vyťahujem varič a zásobu vody a opäť varím vifonky. (Pre milovníkov čísiel: minuli sme za tieto dva dni 14 g plynu). Popritom študujem mapu. Zistil som, že cesta vedie na vrch s neobvyklým názvom Tatry a potom by mala smerovať do úbočia smerom ku kameňolomu nad Stupmi. Ale chyba lávky, aj táto cesta končí podľa mapy v lese. Napriek tomu vyberám túto trasu, do vysokej trávy s čvachtajúcim podkladom Žilového jarku sa mi nechce prebíjať.

Po zbalení vecí na varenie vyhadzujeme batohy na plecia (nie sú veľmi ťažké, napriek 1000 g sekere) a stúpame na záhadný vrch Tatry. Okrem pekných statných stromov tu nie je z tejto strany nič zvláštne. Poludňajšie svetlo začiatkom septembra je úplne iné ako na začiatku leta, hoci lístie ešte nežltne a koruny stromov sa javia stále v plnej sile, to svetlo je jednoducho iné, Slnko nestojí tak vysoko.

Po pravej ruke vidíme výrazný jarok a dochádza mi, že jeho dnom sme sa štverali včera, hoci vieme, že po chvíli by sme sa prepracovali na slušnú cestu, do toho drsného terénu sa nám nechce a vítame aj fakt, že opäť preskúmame doteraz nepoznaný kúštik našich Karpát. Cesta sa ešte chvíľu vinie svahom, potom zrazu odbočuje doľava do mäteže popadaných stromov a krov, kde podľa všetkého končí. Mapa neklamala. Čo “fčuľ”?

Hrebeňom Tatier na Stupy

Sme na oblom chrbte vrchu Tatry, ktorý kulminuje kdesi len kúsok nad nami. Pohľad na východ ukazuje nezanedbateľnú strminu, ktorou by sa s väčšou námahou isto dalo zostúpiť, ale podľa príručky starých svišťov platí, že ak si sa stratil, pokračuj po hrebeni a mal by si nájsť aspoň chodníček. Hrebeň je spravidla lepšia voľba ako úzky jarok, ktorý býva zapadaný stromami a konármi, prípadne sa v ňom dá brodiť len v potoku, aj keď ďalšia múdrosť starých svišťov vraví, že ak sa chceš dostať do civilizácie, zostupuj popri potoku a ten ťa k nej isto dovedie.

My sa teda držíme prvej rady a kľučkujeme prťami pomedzi stromy na horskom chrbte, opäť sa túlame mimo akéhokoľvek chodníka, ale to už nejako k našej turistike patrí. Na oboch stranách vidíme strmé svahy, no už po chvíli sa moja teória potvrdzuje a presne hrebeňom ide najprv chodník a potom už kráčame po typickej lesníckej zvážnici.

Miestami je les vyrúbaný a my máme možnosť pozorovať pod sebou nielen hlbiny, pod ktorými vedie cesta na Pezinskú Babu, ale obdivovať aj Veľkú Cajlanskú homoľu v celej kráse či karpatskú sedemstovku Javorinu nad údolím Blatiny. Vidíme aj ostroh zaniknutého Pezinského hrádku, postupne však klesáme, klesáme a užívame si posledné kilometre nášho skromného dobrodružstva. Cestou zbierame huby, na poranenom kmeni duba nachádzam krásny exemplár pečeňovca dubového, ktorý je ešte ideálne mäkký.

Krok za krokom sa blížime k cieľu, usmievame sa do slniečka, cítime únavu, na ktorú by sme vzhľadom na smiešnu vzdialenosť ani nemali mať nárok, ale neprekáža, užili sme si to naplno a už sa tešíme na ďalšie výlety starých svišťov. Snáď tento bezvýznamný príbeh niekoho poteší alebo inšpiruje.

Dovidenia na horách, priatelia.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek