Banské pamiatky nájdeme aj v okolí týchto miest. Niektoré sú známe, ako napríklad štiavnické tajchy, o ktorých mnoho kúpajúcich sa ani netuší, prečo a ako vznikli. Ešte viac je takmer zabudnutých a stratených v lesoch. Takým je Špaňodolinský banský vodovod. My sme sa rozhodli prejsť aspoň kúsok po jeho trase, zoznámiť sa s niektorými osadami pod Donovalmi a prejsť krasovou Môcovskou dolinou.

Trasa

Jergaly – Môce – Môcovská dolina – bývalý tajch pod osadou Bully – trasa Špaňodolinského vodovodu – osada Bukovec – Motyčky

Vystúpili sme z autobusu v osade Jergaly, čo je jedna zo šiestich drevorubačsko–uhliarskych osád v Starohorskej doline (Bukovec, Dúvodné, Jergaly, Motyčky, Môce a Štubne), ktoré sa neskôr spojili spoločne pod názvom Motyčky. Osadníci zabezpečovali drevo a pálili drevné uhlie pre potreby baníckych zariadení a hút v Španej Doline a na Starých Horách. Ich históriu pripomínajú pekné náučné tabule. Asi po kilometri sme prišli k osade Môce. V Jergaloch ešte žijú stáli obyvatelia, v osade Môce len chalupári. Chalupy sú však pekne upravené a zapadajú do prostredia. Ale civilizácia v podobe satelitov dorazila aj sem. Chvíľu sme obdivovali pekné chalupy a potom sa vydali Môcovskou dolinou hore.

Môcovská dolina

Môcovskou dolinou viedla kedysi cesta spájajúca osady s Bullami. Jej dolná časť je stále veľmi dobre priechodná. O chvíľu sme boli pri prvom skalnom rade a v ňom sa črtal otvor. Je to malá, pravdepodobne Úzka jaskyňa a má celkom pekný portál. Dolina je v týchto miestach tichá a suchá. O chvíľu však počujeme hukot vody a ten stále silnie. Sme pri jaskyni Môce a voda, ktorú sme počuli, s hukotom mizne v tmavom jaskynnom portáli. Je to veľmi pekný ponor. S obdivom sledujeme malý zázrak prírody. V okolí jaskyne to pekne kvitne, a tak fotím kamzičník rakúsky, mesačnicu trvácu a krkošku voňavú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme dolinou, no po pár metroch nás pristaví múrik z naukladaných kameňov a vedľa neho otvor do podzemia. Čerstvo vykopaná zemina a nejaké náradie svedčia o tom, že tu práve prebieha jaskyniarsky výskum. Držíme palce, nech sa im podarí pekný objav.

Za jaskyňou pokračuje len úzky chodníček. Stará cesta sa stratila v hustom poraste. Vedľa chodníčka vidíme starú banskú štôlňu. Je však zasypaná, zostal po nej len pozostatok upraveného vchodu. V Starohorských vrchoch nie je problém natrafiť na staré prieskumné štôlne. Väčšina z nich je našťastie zasypaných.

Chodníček občas kľučkuje a obchádza balvany, občas mu dráhu preruší rozlievajúci sa Môcovský potôčik. Po pár sto metroch nám dráhu skrížil vyvrátený smrek. Neďaleko od neho stúpa do svahu nenápadný chodníček. Vydali sme sa ním. Doviedol nás k Jaskyni strateného prsteňa. Jaskyňa bola objavená v roku 2014 v starej banskej štôlni. Je to fluviokrasová jaskyňa, vytvorená podzemným riečnym tokom. Na niektorých miestach je však narušená tektonickými zlomami, čo ju robí dosť nebezpečnou. Svedčí o tom pietna tabuľka pri vstupe do štôlne, venovaná Liborovi Faitlovi, mladému jaskyniarovi, ktorý zahynul pri objavovaní nižších častí jaskyne. Uvoľnený balvan ukončil jeho mladý život. Jaskyňa je nebezpečná, ale našťastie je vchod zabezpečený a nepustí ďalej dobrodruhov.

A prečo Jaskyňa Strateného prsteňa? V štôlni bol nájdený antikorový prsteň s nápisom „Slovenský štát ďakuje“. Tento prsteň dostávali ľudia, ktorí prispeli za Slovenského štátu na národný poklad.

Tu sme si chvíľu oddýchli a pokračovali sme opäť hore dolinou. Postupovali sme pomaly, lebo v doline bolo dosť popadaných stromov a stále viac bola zarastená najmä žihľavou. Všetci sme dostali slušný prídel „antireumatickej liečby“.

Bývalý tajch v Môcovskej doline

Janka spomínala, že keď tu bola pred mnohými rokmi, sedeli pri malom tajchu a bolo tam veľmi pekne. Veľmi sa tešila, že nám ho ukáže. Prichádzali sme k záveru doliny, ale tajch nikde! Zato sme narazili na výdatný prameň a nad prameňom sme uvideli v hustej zeleni murovanú chatu. Ala ju išla obzrieť a referovala, že dvere sú otvorené a dnu je veľký bordel. Do objektu sa ale neodvážila vstúpiť. My sme zatiaľ pozerali, kde by mohol byť tajch. Asi 20 metrov pod prameňom sme si všimli bahnistú zarastenú plošinu – Jankin tajch. Bola veľmi sklamaná.

Špaňodolinský vodovod - trochu histórie

Špaňodolinský banský vodovod slúžil na poháňanie banských zariadení v Španej Doline. Začali ho stavať okolo roku 1600 a voda ním pretekala celých 400 rokov. Bolo to pozoruhodné hydro-technické dielo, ktoré malo jednoduchú, ale vysoko funkčnú konštrukciu.

Základom bol 1,5 až 3 m široký chodník, vedúci po vrstevnici. Bližšie ku svahu bol uložený drevený žľab, ktorým tiekla voda a chodník povedľa slúžil na dennú pochôdzku. Vodovod postupne predlžovali a v 18. storočí siahal až pod severné úbočia Prašivej. Spolu s bočnými prípojkami meral 42 km. Na zimu žľab zakrývali drevenými krytmi a zasypávali lístím, aby voda nezamrzla. Drevené žľaby Špaňodolinského vodovodu, žiaľ, dnes už neexistujú, ale jeho trasa sa dá celkom dobre vysledovať.

Najťažšie bolo pod Bullami nájsť začiatok chodníka. Pred pár rokmi tam bol polom, a tak sme sa prácne prebíjali černičím, čučoriedím a vývratmi. Nakoniec sme ho našli a už to bola len pekná prechádzka. Chodník je stále veľmi dobre vychodený a len minimálne zarastený. 400 rokov pravidelného chodenia po ňom, dobre udupalo pôdu, a aj náletové dreviny sa na ňom ťažko chytajú. V horúcom letnom počasí nám dobre padlo, že chodník ide hustým lesom. Jedným miestom sa prehnal vietor a vyvrátil pár statných smrekov, no boli prepílené, takže sme nemuseli preliezať. Chvíľu nás pristavila malá jaskyňa nad chodníkom a v jednom mieste pod chodníkom nás zaujala nepravidelnosť terénu. Išli sme to preskúmať. Bol to ďalší otvor do podzemia. Zvedavá Ala to hneď chcela preskúmať, ale zhnité paženie vo vchode a popadané balvany boli dostatočne odstrašujúce.

O chvíľu sme prišli k veľmi peknému miestu. Stáli pred nami skalné vráta. Avšak nie je to dielo prírody, ale vytvorili ich ruky človeka. Veľká skala sa postavila do cesty vodovodu, a tak skalu presekali. Na križovatke lesných ciest sme si posadali a naobedovali sa. Mňa zaujal pavúk, ktorý mi liezol po nohavici. Mal na sebe zvláštne červené bodky. Až doma pri zväčšení na monitore som zistila, že sú to nejaké parazity.

Návrat cez Bukovec do Motyčiek

Keď sme sa najedli, rozhodli sme sa, že trasou vodovodu ďalej nebudeme pokračovať, ale pozrieme si Bukovec a zídeme do Motyčiek na autobus. Trasa vodovodu pokračuje ďalej popod Krčahy a Jelenskú skalu do Španej Doliny. Pod Jelenskou skalou v sedle Izbica, pri zelenej TZT je náučná tabuľa venovaná histórii vodovodu a na ukážku zrekonštruovaná malá časť.

Pokračovali sme najskôr lesnou cestou a potom horskými lúkami k osade Bukovec. Usadlosť je doslova stratená v lese. Tvorí ju len pár pekne upravených chalúp. Chvíľu sme si pohovorili s jedným osadníkom a potom len zostupovali do Motyčiek. Pristavili sme sa pri výbornom prameni vody, čudovali sa pri zvláštnej stavbe v potoku a trochu som zdržiavala fotením kvietkov. Tešili sme sa na krčmu v Motyčkách – ale nebola! Teda krčma bola, ale zatvorená. Tak sme si len posadali v altánku, dojedli a dopili zásoby a po hodinke sme sa dočkali autobusu. Záverečná bodka bola až v Banskej Bystrici.

Záver

V horúcom lete to bola veľmi príjemná prechádzka. Dolina i hustý les poskytli chladivý tieň, zoznámili sme sa s peknými dielami prírody a tak trochu sa dotkli i vzdialenej histórie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek