V piatok okolo 5.30 vyrážame z Bratislavy. Petržalské sídlisko je ešte mierne zahalené do zvyškov tmavej noci, no kým prídeme na hranice, brieždi sa. Rakúsky policajt narýchlo skontroluje potvrdenia o očkovaní, otázku o destinácii vynecháva a rýchlym pohybom ruky nás posiela ďalej. Cesty sú takto zavčasu ešte prázdne a ani vo Viedni sa nezdržiavame. Prefičíme ňou za mojich klasických dvadsať minút a pokračujeme na juh k diaľnici S6, ktorá vedie popod Semmering. Vychádzajúce slniečko krásne nasvetľuje Schneeberg a neskôr aj Rax a nevieme sa dočkať, kedy budeme parkovať a vyrazíme do kopcov planiny Schneealpe.

Z diaľnice schádzame do mestečka Murzzuschlag a odtiaľ pokračujeme cestou č. 23. Na nej sa pár kilometrov držíme smeru na Mariazell. Z tejto cesty odbočujeme na Kapellen a v dedinke Altenberg an der Rax hľadáme odbočku na Lohm Weg. Tá je hneď za hotelom Altenberghof, pred ktorým je malé parkovisko.

Na konci Lohm Weg je veľká farma, kde sa cesta rozdeľuje. Našťastie sú tu aj smerové tabule a keď vidím smerovník na Windberg, držím sa vpravo. Podľa popisov túr zo stránky bergfex.com viem, že v lese nad farmou je parkovisko. Darmo však hľadám tabule, ktoré by ma k nemu navigovali. Za farmou síce pokračujeme kúsok po nespevnenej štrkovej ceste, ale nakoniec sa radšej vraciame nazad a auto nechávame za oplotením farmy na trávnatej ploche pripomínajúcej malé parkovisko. Nie sme jediní – sú tam ďalšie tri autá, z toho dve s nemeckou poznávacou značkou, predpokladáme preto, že nejde o miestnych, ktorí na farme pracujú.

Výstup na Windberg (1903 m)

Je presne 7.45, keď zamykám moju i30-tku a začíname šliapať. Zozadu na nás vykúka Rax a pred nami sa týčia strmé úbočia Schneealpe. Vchádzame do lesa a stúpame po štrkovej ceste, z ktorej sme sa s autom pred chvíľou otočili. Asi po piatich minútach prichádzame k onomu parkovisku, čo sa spomínalo na bergfexe. Nad parkoviskom sa cesta rozdeľuje, ale sú tu aj smerovníky, vďaka ktorým vieme nielen to, že máme pokračovať rovno, ale aj to, že na Windberg nás čakajú 3 hodiny stúpania.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Široká štrková cesta ide ihličnatým lesom a vedie nás priamo pod úbočie skalného masívu, kde na začiatku tiesňavy uhýba doľava. My neuhýbame. Pokračujeme po červenej rovno a hneď na začiatku prekračujeme skalnaté koryto vyschnutého potoka. Turistický chodník naberá sklon a my spolu s ním výškové metre. Nikde ani živej duše, alpskú prírodu si vychutnávame nerušene, nikomu sa nemusíme vyhýbať, ani nikoho púšťať pred nás. Občas s Peťou prehodíme pár slov, ale inak si držíme každá svoje tempo. A po chvíli si uvedomujem, že neprirodzené ticho, do ktorého nás Alpy zahalili, neprerušuje môj osemročný syn, ktorý so mnou cez leto chodil na všetky túry. Dnes je v škole.

Zákrutu za zákrutou stúpame hore, miestami v lese, miestami priamo na slnku a zhruba po 1,5 h sme na konci Lohmgraben. Ďalej sa rovno ísť nedá, nad nami sa týči takmer zvislý svah. Cesta sa tu rozdeľuje. Doprava vedie cez Almgraben ku chate Lorgbauerhutte (1764 m), doľava ide cez Blarergraben do sedla a na Almboden (1735 m). Cez spomínanú chatu sa chceme vracať z Windbergu nazad k autu, takže sa držíme odbočky vľavo. Stúpanie skalnatým terénom sa na chvíľu zmierňuje, ale po niekoľkých minútach opäť naberá na intenzite.

Ako tak v tichu kráčame pomedzi kosodrevinu, počujem odkiaľsi padať skaly. Najskôr mi napadne, či sa niečo nestalo Peti alebo či nechtiac neuvoľnila skaly z chodníka, ale zvuk neprichádza spredu. Otáčam sa doprava a pozorujem úzky skalný žľab. Na jeho konci, dole pri kosodrevine, zbadám kamzíka. Dobehnem Peťu a ukazujem jej ho. Chvíľu ho pozorujeme, keď opäť počujem padať skaly. Nemohol ich uvoľniť kamzík, ktorého vidíme – je v kosodrevine a na tráve. Očami sledujem žľab, keď si všimnem, že skaly doňho vo vrchnej časti padajú z bočného menšieho žľabu vedúceho z masívu nad nami. Keď sa lepšie zahľadím, napočítam dokopy päť kamzíkov, ktoré sa tam naháňajú.

Po chvíli pokračujeme ďalej, stále rovnako prudko hore. Prichádzame k drobnému pramienku, ktorý je na mape označený ako Blarer – Brundl. Obe nechávame svoje fľaše naplniť horskou vodou, čo vzhľadom na výdatnosť prameňa trvá niekoľko minút. Kosodrevinu nechávame za sebou, spoločnosť nám robí len zelená tráva a skaly. Pár zákrut nad prameňom sa chodník opäť rozdeľuje. Na jeho ľavom ramene je v tráve položená drevená šípka s nápisom Schneealpenhaus a má to k nemu trvať 15 minút.

Peťa automaticky bočí za šípkou, ja sa vydávam za ňou, ale vzápätí sa zastavujem. Vyťahujem z vrecka mapku s vyznačenou trasou z bergfexu, podľa ktorej som chcela túru absolvovať. Prepotený papier sa mi ťažko rozkladá a musím dávať pozor, aby som ho nechtiac neroztrhala. Nejdeme na Scheealpenhaus. Vraciame sa a pokračujeme suťovým chodníkom ďalej. Červená značka nás vedie medzi dva menšie kopčeky a stúpanie sa zrazu výrazne zmierňuje. Do cesty sa nám postaví ostnatý drôt, ale značka pokračuje po skalách ďalej. Sme v malej dolinke, plot je postavený na svahoch okolo nás a pod ním je dostatočne vysoký podlez. Chvíľu ešte pokračujeme rovno, keď sa pred nami objaví ďalší malý kopček. Obchádzame ho vľavo a za ním sa konečne dostávame na planinu.

Priamo pred nami sa týči Windberg a v dolinke pod ním niekoľko menších či väčších chát a pastierskych útulní. Sú usadené priamo pod hrebeňom Windbergu, ktorého vrchol sa vypína zhruba 200 výškových metrov nad pasienkami. Ciest je okolo nás neúrekom, mierime rovno po pastvine a orientujeme sa podľa drevených kolíkov zarazených do zeme, na ktorých je namaľovaná červeno-biela turistická značka. Vedie pomedzi chaty a stúpa na hrebeň a k vrcholu po ľavej strane. Unavené nohy chvíľu protestujú. Netrvá dlho a na opätovné stúpanie si zvyknú. Oproti tomu, čo sme absolvovali od auta k Almboden je výstup na samotný vrchol Windbergu prechádzka ružovou záhradou. Keď si odmyslím jedného staršieho pána, ktorý nás míňal v lese pred križovatkou ciest na chatu Lorgbauerhϋtte a na Windberg, stretávame prvých turistov až na hrebeni. Na vrchol prichádzame takmer súčasne a s Peťou takmer zabúdame zatvoriť ústa.

Rax a Schneeberg sú síce kvôli postaveniu Slnka horšie viditeľné, hoci sú k nám najbližšie, no hrebeň Windbergu je dostatočne vysoko na to, aby sme mali ako na dlani napríklad Ӧtscher (1893 m) a Hochkar (1808 m) v Ybbstalských Alpách a Hochschwab (2277 m ) s priľahlými vrcholmi. Za nimi sa v pozadí týčia ďalšie a ďalšie skalnaté štíty, no netrúfam si odhadnúť ako ďaleko vidíme a čo sú zač. Svojimi tvarmi mi síce pripomínajú vrcholky týčiace sa nad jazerami Salzkammergut, ale či je viditeľnosť až taká dobrá, netuším.

Viac ako tri hodiny sme len kráčali a dopĺňali tekutiny, žalúdky máme prázdne. Pri vrchole pribúda turistov, prejdeme preto pár metrov po západnom hrebeni Windbergu a usadíme sa na Slnkom vyhriatych skalách ďalej od ľudí. Z batohov vyťahujeme proviant a vychutnávame ho s dych berúcimi výhľadmi na všetky svetové strany. Ukazujem Peti Ӧtscher a začíname plánovať ďalšiu túru. Hoci chceli by sme ísť aj tam, aj tam, aj tam. Všade. Ostáva nám len dúfať, že bude pekná jeseň.

Asi po pol hodine balíme ruksaky a vraciame sa k vrcholovému krížu. Zostupujeme chodníkom, ktorý sme na Almboden mali po pravej ruke. K chate Lorgbauerhϋtte by nám to podľa smerovníka malo trvať 1.15 h. Strechu chaty vidieť aj od vrcholového kríža, ale aby sa k nej človek dostal, musí prejsť poriadny kus cez pastviny, väčšinu po rovine.

K chate Lorgbauerhϋtte (1764 m)

Klesanie cez Hochalm (1862 m) je príjemné. Okolo nás sa pasú kravy, chodník je úzky, ale dobre prešliapaný. Prejde možno 10 minút a sme opäť dole na planine. Značka vedie bližšie k chatám a potom sa stáča pod Mooskogel (1788 m) doľava. Na chvíľu červeno-biele značenie opúšťame a vyberáme sa skratkou. Mooskogel obchádzame miernym stúpaním, ale za ním nás čaká pohodová trasa po širokej štrkovej ceste, ktorá ide buď po rovine alebo mierne klesá.

Celú cestu sa rozprávame a ani nevieme ako nám ubieha, až sme zrazu na križovatke s výstupovou cestou cez Almgraben. Kúsok od nás sa pasú kone. Široká štrková cesta pokračuje mierne doprava a priamo nad nás ide ďalšia – úzky a strmý chodník, ktorý podľa mapy na chatu vedie rovnako ako cesta. Nechce sa nám ísť po ceste. Volíme preto chodník, aj keď je strmší a naše nohy dnes dostali slušne zabrať. Že sme zvolili dobre, pochopíme po prvých výškových metroch. Otvára sa nám výhľad do kaňonu Reichenschallgraben, ktorý je lemovaný bizarnými skalnými útvarmi. Vyzerajú ako nepodarené ozdoby obrovskej torty. A za nimi sa mi opäť otvára výhľad na Ӧtscher (1893 m), vrchol, na ktorý by som rada vystúpila, no doteraz sa mi nepodarilo nájsť vhodnú obeť, ktorá by išla so mnou. Ale Peťa sľúbila, že pôjde, tak snáď 15.9.2021 to vyjde a ja naň už nebudem len pozerať vždy, keď prechádzam severnou diaľnicou smerom na Linz a Salzburg.

Zrazu sme pred chatou. Okrem tej je tam aj veľká maštaľ pre kravy a na vývesnom štíte nad maštaľou, aj nad chatou, sa prevádzkovatelia chaty chvália vlastnými syrmi. Pred chatou je porozkladané veľké množstvo drevených stolov, úplne krajný rad s nádherným výhľadom na Rax v pozadí so Schneebergom. Okrem jedného stola sú všetky voľné, vyberáme si preto sedenie s najlepším výhľadom. Objednávame si niečo na pitie, kafčo a pýtam si chleba so sušenou šunkou a syrom. Aj keď som jedla na vrchole Windbergu, viem, že najbližšia šanca opäť niečo zjesť bude až dole v aute. Je 13.00 h, čaká nás len zostup, niet sa kam ponáhľať.

Ako si tak ukrajujem z chleba, ktorý je výdatne obložený z jednej strany dvomi druhmi syra a z druhej strany sušenou šunkou, hostia pribúdajú. Neviem, či sme mali šťastie na skorý začiatok túry alebo ostatní vyšli na planinu z iných štartovacích bodov, no množstvo turistov ma prekvapuje. Okrem vrcholu sme naozaj dokopy nikoho nestretli. Nie že by sme sa chceli sťažovať, hory si človek jednoznačne najlepšie vychutná v tichu a pokoji.

Zostupová trasa

Na chate sa nakoniec zdržíme hodinu. Medzitým sa stihnú zaplniť takmer všetky stoly a tajne dúfame, že sa ostatní nevyberú rovnakou zostupovou trasou ako my, aby sme si aj ďalej mohli hory užívať v pokoji a tichu (nevyberú).

Zaplatíme účet, Peťa si nakúpi syry aj domov a vydávame sa na mierny výstup k vrcholku Schauerstein (1819 m). Slnko sa trochu otočilo a pohľad na Rax a Schneeberg naberá úplne iné rozmery ako mal, keď sme stáli pri vrcholom kríži Windbergu. Motkáme sa okolo vrcholového kríža, Peťa píše do vrcholovej knihy a po pár minútach pokračujeme po hrebeni ďalej k poslednému vrcholku našej túry, k Lomsteinu (1742 m).

Odtiaľ by mala viesť naša zostupová cesta, no nikde nevidíme značku. Obzeráme strmé skalné zrázy pod nami, keď zahliadnem časť chodníka. Nikde naň však nevidím nástup a hlavne sa mi pri predstave tejto trasy točí hlava. Kúsok chodníka, ktorý vidíme pod sebou, vedie veľmi strmým suťovým terénom pomedzi rôzne skalné útvary a stráca sa v nedohľadne. Veľmi dobre si pamätám skalné zrázy nad kaňonom, ktorým sme stúpali hore a neviem si dosť dobre predstaviť, kadiaľ by sme sa tam predierali. Navyše, podľa mapy sa nemáme vracať kaňonom, ktorým sme išli hore.

Peťa vyťahuje mobil a aplikáciu s mapami, ktorá ukazuje našu aktuálnu pozíciu. Podľa nej by sme sa mali kúsok vrátiť, chodník by mal viesť strmou lúkou po našej ľavej strane. A vtom nám obom svitne. Zostupový chodník začína v mieste, kde je do zeme zarazený drevený kôl, asi meter vysoký. Aby nepadol, je obložený veľkými kameňmi.

Cestu som si pozerala už doma, takže viem, že tu budem potrebovať palice. Vytiahla som ich z batoha ešte na chate, ale do potrebnej dĺžky ich rozkladám až tu. Chodník je úzky, skalnatý a miestami sa skaly menia na suť a štrk. Ale hlavne, je veľmi strmý a na niektorých miestach nie je širší ako noha dospelého človeka.

Chodníček sa spočiatku hadí lúkou a postupne prechádza do pásma kosodreviny. V tej sa rozdeľuje a jedna cesta vedie bokom do malého údolia, v ktorom vidíme okrem dvoch malých čried kamzíkov aj posed. Držíme sa vpravo a vchádzame do lesa. Červenú značku sme dávno opustili, na freemap.sk je chodník značený modrou farbou, ale ani na lúke, ani v lese značky nevidieť. Že nie sme úplne stratené nás uisťuje prvý posed s chatkou, ktorý je vyznačený aj na mape, čo som si vytlačila z bergfexu. Tak ako sa cestička strmo kľukatila lúkou a kosodrevinou, kľukatí sa strmo aj lesom. Klesanie je však pohodlnejšie, pretože cestička je trošičku širšia a je kam klásť nohy. Opieram sa o palice a odľahčujem kolenám, ktorými zase brzdím došľapy, aby som nezaťažovala chrbát. Zostup nemá konca kraja. Ďalší posed s chatkou a pod ním ďalší.

Tesne pod ním vychádzame na širšiu lesnú cestu, ale nezdržiavame sa na nej dlho. Opäť sa vraciame do lesa – značka tu nie je, takže sa orientujeme len podľa zošliapanej trávy. Ešte jeden posed. Znovu vychádzame na širšiu lesnú cestu, ale tu sa nám orientuje horšie. Vieme, že musíme stále klesať, akurát si nie sme tak celkom isté, ktorým smerom. Aj keby sme zle odbočili, opäť sa len dostaneme dole na červenú, len si urobíme zachádzku. A to sa nám nechce. Peti dochádza baterka v mobile, ale kým sa jej prístroj úplne vypne, stihneme zachytiť približný smer. Prejdeme niečím, čo bolo kedysi používané ako lesná cesta, no teraz je to zarastené a predierame sa kríkmi a trávou vysokou po naše pásy a znova sa dostávame na chodník. Pod nami vidím širokú štrkovú cestu, ktorou sme stúpali pod kaňon Lohmgraben. Trafili sme to.

Sme pri parkovisku v lese, keď mi volá môj manžel, či sme na ceste nazad a či ideme po syna do školy spolu. Pousmejem sa a oznámim mu, že sme asi 500 metrov od auta a skôr ako za 2,5 hodiny doma nebudem.

Pár postrehov na záver

  1. Po odbočení pri hoteli v dedinke Altenberg an der Rax je nad poslednými domami po pravej strane menšie značené parkovisko. Dá sa použiť v prípade, že parkovisko v lese aj pri farme bude plné.

  2. Ak budete chcieť zostupovať rovnakou trasou akou sme zostupovali, odporúčam vopred si dobre na mape trasu pozrieť a mať so sebou navigáciu, aby ste si nerobili zbytočné obchádzky.

  3. Mapu, ktorú som mala vytlačenú so sebou, nájdete aj s popisom trasy (hoci v opačnom smere) na: ALTENBERG Lomstein Lurgbauer Windberg Schneealmhaus Blarergraben retour 12.07.2018 - BERGFEX - Hiking - Tour Styria Čas je orientačný. Bez zastávok nám trasa trvala 7 hodín, so zastávkami 8,5 h. Sedem hodín približne sedí aj s údajmi na smerovníkoch.

  4. Alternatívou k trase je vrátiť sa z chaty Lorgbauerhϋtte dole do sedla a zísť kaňonom Almgraben. Dostanete sa na vrch Lohmgraben, kde je križovatka s výstupovou cestou na Windberg a ďalej pokračujete po rovnakej trase, akou sme išli od auta.

  5. Chata Lorgbauerhϋtte je otvorená od mája do novembra. Chata Schneealpenhaus je otvorená od mája do októbra. Chata Milchbaurehϋtte vyzerala byť v rekonštrukcii. Ak aj je otvorená, nepodarilo sa mi nájsť informácie o tom, odkedy dokedy.