Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tatry a Kráľova hoľa z Makovice
Tatry a Kráľova hoľa z Makovice Zatvoriť

Túra Makovica a Menší vrch – rumunské obzory

Masív Makovice sa nachádza v centrálnej časti Slanských vrchov, medzi Herlianskym sedlom na juhu a nižšou časťou hlavného hrebeňa pod Šimonkou a vysielačom Dubník na severe. Má dva vrcholy. Hlavným je Makovica, charakteristická sústavou najrôznejších vysielačov a stožiarov. Druhým je o niečo nižší Menší vrch, vzdialený zhruba 1,5 km severovýchodne. Oddeľuje ich pomerne plytké sedlo.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+610 m stúpanie, -610 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 15.03.2020
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Voda
Studnička pri Zbojníckej skale, prameň Vyžník
Doprava
Herlianske sedlo (parkovisko)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)

Podobne ako ostatné kopce Slanských vrchov, aj Makovica a Menší vrch ponúkajú krásne výhľady ponad Košickú kotlinu na západe či Východoslovenskú nížinu na východe. V prípade nadpriemernej dohľadnosti cez 100 km ide o pohľady ku všetkým trom susedom východného Slovenska – do Poľska, Maďarska aj na Ukrajinu. Špecialitkou makovických výhľadov je však raritná možnosť nazrieť do vnútrozemia krajiny, s ktorou ani nesusedíme – do Rumunska, konkrétne na Pietrosul Rodnei (2303 m), najvyšší vrch Východných Karpát, vzdialený cez 270 km.

Trasa

Herlianske sedlo – Vyžník – Makovica – Menší vrch a späť

Slnečnú marcovú nedeľu chceme s manželkou využiť na príjemnú prechádzku v prírode. Žiadne olympijské výkony, len ľahká túra. Vhodným tipom je Makovica z Herlianskeho sedla, nenáročné putovanie bez výraznejších prevýšení, mierime teda do Slanských vrchov. Už z príjazdovej cesty na podhorí (cca 350 m) vidíme na obzore Tatry (nad 100 km), je zrejmé, že dnes budú ďaleké výhľady stáť za to. V polovici marca nie je v Herlianskom sedle ani náznak snehu, no ani prvých zelených stebiel. Je to presne tá časť roka, kedy je príroda asi najmenej fotogenická. Aspoň sa budem môcť viac venovať vzdialeným obzorom.

Postupný výstup na Črchlinu

Úvodný úsek túry je takmer rovinatý a privádza nás po spevnenej lesnej ceste na rozsiahlu skládku dreva, neďaleko ktorej sa vďaka výrubom naskytá prvý výhľad na východný obzor. Presviedčame sa, že čistý vzduch panuje aj na tejto strane pohoria a ďalekým výhľadom nestojí nič v ceste ani tu. To podstatné je teraz, v neskorom ráne, ešte proti slnku, tak sa aspoň pokochám pohľadmi na severovýchod, kde sa ponad neznáme vŕšky Ondavskej vrchoviny, Laboreckej vrchoviny a pohraničných Bukovských vrchov vinie línia severnejšej časti poľských Beščad (Bieszczady). Ich vzdialenosť je 70 - 80 km a pekne sa vynímajú voči modrej oblohe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nabudení krásnym dňom sa vydávame ďalej po červenej magistrále. Opúšťame spevnenú cestu a pokračujeme za mierneho stúpania po klasickej lesnej zvážnici. To v tomto prípade znamená cesta totálne rozoraná zvážaním kmeňov. Máme jedno šťastie, že jasná mrazivá noc zaúradovala, ináč by sme mali na výber medzi blatom alebo kľučkovaním pomedzi kroviny pri ceste. Nepríjemný úsek našťastie netrvá príliš dlho, kúsok pod rázcestníkom Vyžník tankodrom pokračuje po vrstevnici a opúšťame ho, odbočujúc na vcelku normálnu lesnú cestu. Prichádzame k studničke, kde nachádzame snežienky, dôkaz, že zima sa porúča a k slovu sa hlási jar. Hneď nad studničkou je zelená odbočka k Rankovským skalám (spomienky na môj debutový článoček) a o 100 metrov ďalej stojí rázcestník Vyžník. Za ním nasleduje necelý pol kilometer dnes asi najstrmšieho výstupu, stále však patrí do kategórie mierny. Po jeho prekonaní sa ocitáme na južnom okraji vrcholového hrebeňa masívu Makovice.

Hrebeňové rovné putovanie

Miesto sa nazýva Črchlina a je to tu trochu vyrúbané, vďaka čomu je možné pomedzi jednotlivé stromy zazrieť ďaleké hory na obzore, medzi nimi aj povestný Pietrosul. Jeho vzdialenosť odtiaľ je však „iba“ 269 km, navyše je to teraz priamo proti slnku, takže sa tu nezdržiavame a pokračujeme ďalej. Nasledujúce 2 km sa hrebeň tvrdohlavo drží výšky 900 m, putujeme teda viac-menej horizontálne. Chodník ho spočiatku mierne podchádza zo strany Košickej kotliny, potom sa naň vráti. Les striedajú občasné prieseky, vďaka čomu sa otvárajú zaujímavé výhľady. Hneď prvý umožňuje pohľad na západ (JZ). Je z neho vidieť vyvýšené okrajové časti Košíc, za ktorými sa na obzore črtajú viac či menej zreteľné siluety maďarských kopcov. Najvzdialenejšie sú odtiaľ viac ako 150 km ďaleko. Dominantou výhľadového miesta je však Kojšovská hoľa vo Volovských vrchoch na druhej strane Košickej kotliny. Napravo od nej, na severnom okraji odkrytého horizontu neomylne identifikujeme do biela žiariacu Kráľovu hoľu – 100 km. Po krátkej fotopauze, počas ktorej manželka loví lúče teplého jarného slniečka a ja zábery, pokračujeme ďalej.

Počas hrebeňového putovania marcovým lesom minieme pár priesekov, ktoré odkrývajú čiastočné výhľady na východ, no najdôležitejší sa nachádza až za nimi, v mieste, kde sa rovný hrebeň začne mierne dvíhať k svojej vrcholovej časti. Na pravej strane chodníka, schované za úzkym pásom vegetácie, sa v nadmorskej výške zhruba 925 m nachádza rozľahlejšie rúbanisko. Poskytuje dostatočne široký rozhľad na východný horizont, odkrývajúc všetko podstatné. A dnes je to naozaj ojedinelý pohľad.

Hlavné makovické výhľady na východ

Totiž, hádam 364 dní v roku je Východoslovenská nížina a nevysoké vrchoviny severne od nej vyplnená všakovakými oparmi, oblakmi, hmlami či inverziami, ktoré limitujú dohľadnosť tak do 50 km v krajších dňoch. Kvôli tomu sa pri pohľade zo Slanských vrchov zdá byť nekonečná, nanajvýš prizdobená siluetou Vihorlatu vo vzdialenosti 50 km. No raz za rok sem zablúdi oblasť čistého vzduchu s dohľadnosťou slušne cez 100 km, ktorá vydrží aj po celý deň a vtedy výhľady zo Slanských vrchov dostávajú správnu šťavu. Zdanlivo nekonečná rovina odhodí svoju masku a stane sa z nej údolie, síce široké, ale riadne ohraničené málo známymi horami na druhej strane. Zriedkavosť príležitostí, kedy sa vzdialené Karpaty na východnom obzore ukážu turistovi v Slanských vrchoch, robí z toho výnimočný zážitok.

Centrálnym objektom celého obzoru sú Vihorlatské vrchy s najvyšším vrchom Vihorlatom na východe. Kopcovitá krajina naľavo, teda severne od Vihorlatu, patrí spomínaným vrchovinám, Laboreckej a Ondavskej, na hranici s Poľskom sa za nimi dvíhajú Bukovské vrchy s bielymi vrcholkami a líniu obzoru vykresľujú zasnežené poľské Beščady (Bieszczady). Zaujímavý je pohľad do údolia pod Vihorlatom, kde za sebou ležia tri mestá – Vranov nad Topľou, Humenné a Snina – s Tarnicou, najvyšším vrchom Bieszczad, priamo nad nimi.

Južne od Vihorlatských vrchov leží rozširujúca sa Východoslovenská nížina, s obzorom vyplneným ukrajinskými Poloninami. Hneď napravo od Vihorlatu je to Polonina Bukovska, nasleduje Polonina Runa (Rivna / Rovná) a priamo nad Zemplínskou Šíravou Polonina Boržava. Ďalej smerom na juh sa hory zmenšujú a vzďaľujú, zároveň sa ich pozorovanie postupne sťažuje, ako sa pohľadom dostávame stále viac proti slnku.

Veľmi zaujímavé sú drobné fragmenty ďalekých hôr, ktoré sa vďaka snehovým čiapkam pekne vynímajú na obzore napriek malým rozmerom. Za zmienku stojí nepatrný biely prúžok na horizonte za ukrajinským mestom Užhorod, ktorým je vrch Pop Ivan (Pip Ivan) na ukrajinsko-rumunskej hranici vo vzdialenosti 233 km v pohorí Čornohora (Čierna hora). To však dnes stále ešte nie je maximum. V mieste, kde sa klesajúce karpatské hory na obzore definitívne dotknú dna nížiny, nachádza sa tzv. Chustská brána (podľa zakarpatského mesta Chust), alebo ináč prielom rieky Tisy. Slúži ako priezor, ktorý umožňuje nazrieť z masívu Makovice až do rumunského pohoria Rodna, ktorému kraľuje vrch Pietrosul Rodnei (2303 m), najvyššia hora Východných Karpát. Vzdialenosť Pietrosulu od Makovice je neuveriteľných 271 km.

Na vrchole Makovice

Po dostatočnom vychutnaní si výhľadov sa vraciame na značku a mierime na samotný vrchol Makovice. Cestou ešte minieme útulnú vyhliadku s krížom a lavičkou, orientovanú na západ, ktorá však stratila svoje opodstatnenie, nakoľko okolitá vegetácia podrástla. Po chvíli prichádzame medzi prvé stožiare, ktorých je na vrchole Makovice celkom dosť. Prechádzame okolo nich až na severný okraj hrebeňa, kde sa nachádza nevysoký hrb, najvyšší bod a samotný vrchol Makovice. Aj tu stojí dvojica vykrývačov, je tu malá čistinka otvorená na severozápad, z ktorej sa nám naskytá krásny pohľad na zasnežené Tatry, nádherne žiariace do ďaleka. Až po západotatranský Baranec je to takmer 133 km, takže opäť famózne ďaleké výhľady aj týmto smerom. Vidíme odtiaľ aj Šarišský hradný vrch, zopár blokov Prešova, Kráľovu hoľu a množstvo kopcov severozápadného obzoru.

Marcové slniečko na obed dokáže trochu zahriať, takže by sa patrilo poleňošiť si na lavičke pri obede v prírode. Aspoň taká je manželkina predstava. Na neďaleký Menší vrch ju už veľmi neťahá, obzvlášť ak výhľady sú prakticky totožné. Ja si však dnešné podmienky nemôžem nechať ujsť a hoci len z čisto dokumentačných dôvodov Menší vrch vynechať nemôžem. Preto sa rozdelíme, zanechávam svoju drahú polovičku za dreveným stolom uprostred všetkého makovického žiarenia a ja, s prísľubom rýchleho návratu, trielim nadzvukovou rýchlosťou na susedný Menší vrch. Nie je to ďaleko, treba prekonať jedno plytké sedlo a asi po štvrťhodinke som tam.

Výhľadové repete na Menšom vrchu

Vrchol Menšieho vrchu je plochý, vyrúbaný a výhľady poskytuje podobne ako Makovica z dvoch miest. Tatry a Kráľova hoľa sú k dispozícii zo samotného vrcholu, neďaleko od rázcestníka. Za východným obzorom treba zájsť kúsok pod vrchol na rúbanisko na juhovýchodnom svahu. Všetky výhľady sú, logicky, takmer totožné s tými z Makovice, líšia sa len v drobných detailoch, kto by sa v nich hrabal. Jeden podstatný však za zmienku rozhodne stojí. Pri pohľade do Chustskej brány z Menšieho vrchu sa vďaka posunu oproti Makovici objaví na obzore vedľa Pietrosulu ďalší rodniansky vrch - Buhăescu Mare (2268 m), ktorého vzdialenosť je ešte o takmer kilometer viac, teda rekordných 272 km. Už tak slabá viditeľnosť je však teraz o polovicu nižšia, ktosi na podhorí Slanských vrchov páli čosi väčšie, dym stúpa až na úroveň, na ktorej stojím a vietor ho zanáša presne smerom, ktorým sa najvzdialenejší obzor nachádza. Jednoducho smola.

Možno ešte jeden drobný detail či skôr úsmevná pikoška stojí za zmienku. Je samozrejmé, že z hornatej krajiny, akou je Slovensko, je vidieť do susedných krajín. Už oveľa menej samozrejmé je vidieť ponad susednú krajinu do tretieho štátu. U nás sa to dá len z východného Slovenska do Rumunska. Absolútnou raritou je vidieť od nás ponad dva štáty do tretieho. Túto definíciu spĺňa jedine Menší vrch a rumunský kopec Comsa (viď príslušné foto) v pohorí Gutai. Vďaka priebehu hranice medzi Maďarskom a Ukrajinou vedie línia pohľadu na tento kopec cez Ukrajinu a Maďarsko, čím sa pozeráme ponad dva štáty do štátu tretieho.

Po potrebnom rozsiahlom zdokumentovaní všetkých pohľadov sa podstatne pokojnejším tempom vraciam k svojej ženuške na Makovicu. Ako sa ukázalo, ani všetko elektromagnetické žiarenie zo slnka a okolitých stožiarov nedokázalo zabrániť, aby pri vyše hodinovom čakaní na mňa celkom nepremrzla. Takže som si vypočul. Aby som si zaslúžene oddýchol na lavičke aj ja, to teraz neprichádza do úvahy, čiže sa len napijem a hneď vyrážame na spiatočnú cestu. Pohybom sa naša láska rýchlo zahreje a nanovo rozhorí. V poobedňajších hodinách sa vzduch takmer vždy postupne zakaľuje a ďaleké výhľady zhoršujú, spiatočná cesta do Herlianskeho sedla sa teda deje presne podľa manželkiných predstáv o spoločnej túre, to znamená vo vzájomnom dialógu a foťák odpočíva v pokoji.

Zhodnotenie

Uf, to bol teda dnes deň. A ten kus sveta, čo sme mali šťastie vidieť. Myslím, že môžem smelo vyhlásiť, že ako Makovica, tak aj Menší vrch nám odhalili všetko, čo sa z nich dá vidieť a nenechali si pre seba nič. Sú to ďalšie dva slanské kopce, ktoré ma presvedčili, že ďaleké výhľady z tohto pohoria sú vďaka jeho polohe medzi dvomi nížinami naozaj obdivuhodné. Navzájom sa medzi sebou líšia len v detailoch, avšak práve Makovica a Menší vrch ponúkajú najvzdialenejšie. Samozrejme za predpokladu, že sa vydarí počasie, čo teda rozhodne nie je samozrejmé. O to viac to potom stojí za to.

Fotogaléria k článku

Najnovšie