Trasa

Lovinobaňa – Sedem chotárov – sedlo Žiar – Tuhár – Bralo – sedlo pod Bralcami – Polichno – Nedelište – Lazy – Nedelište – Jasenia – Horný Tisovník

Dlho som o hornotisovníckom cintoríne netušil ani ja, ale keď som sa to dozvedel, hneď som začal plánovať túru. Keďže tadiaľ nevedú značené chodníky, bolo zrejmé, že to bude túlačka, a to riadna ako hrom. Ale po poriadku.

V daný víkend som tam neplánoval ísť, lebo keď sme sa po dlhom čase dali do reči s Vladom, s ktorým som prekrižoval Pohronský Inovec či prešli časť Javorníkov, tak som mu navrhol inú oblasť. Ale kvôli doprave so psíkom Keksíkom, mu nevyhovovalo cestovať autobusom, tak som ako druhú možnosť navrhol práve Ostrôžky a Javorie. Slovo dalo slovo a stretli sme sa.

Začínal som už skôr, vo štvrtok podvečer, keď som štartoval z Lovinobane. Nešiel som však po značkách, okolo priehrady Ružiná, jednak kvôli vypustenej nádrži, ale najmä kvôli nedostatku času. Tak som si to skrátil po asfaltke, vedúcej do dediny Ružiná, pred ňou sa napojil na žltú a popri oplotenom pozemku a následne cezeň začal asi 90-minútový výstup.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po prebiehajúcom dni som už bol unavený, tak sa mi veľmi nechcelo, ale tešil som sa, že si dám pivo v prístrešku. Tak ma hnala príjemná predstava a preto mi nachodené, ale aj výškové metre pribúdali a čoskoro som sa objavil pri chatke, ktorú spomínal Vlado. Je neďaleko vrcholu Sedem chotárov. Ale najmä ma potešil prvý smerovník s rovnomenným názvom a následne aj druhý - vrcholový.

No tu som ostal prekvapený, lebo namiesto malého prístreška som objavil veľký a riadny, s rôznym príslušenstvom. Žiaľ, chybičkou krásy bolo, opäť a zas, chýbajúce miesto na prespatie. A dokonca aj lavice boli na to nie veľmi ideálne. Síce miesto medzi nimi bolo, ale na zemi nerád spím. Škoda, lebo bolo to z nejakých fondov, a tak to mohli spraviť.

Asi sa minuli na kozub, ohnisko, koníka na pružine a kto vie na čo. Neďaleko sa nachádza umelá jaskynka so soškou Panny Márie. Je to tu určite príjemné miesto, no keby to spravili tak, ako na Striebornej, určite by potešili aj kastu tulákov. Pritom je to oveľa frekventovanejšia lokalita, a tak je škoda nevyužitej príležitosti.

Keďže však nebolo čo riešiť, tak som si len pripravil miesto na spanie a zaľahol s tým, že budík si dávať nebudem, lebo s Vladom som sa mal stretnúť až na obed v Polichne. Času vyzeralo dosť, tak by som to nebol ja, keby som si nenaplánoval prídavok. A keďže fakt vyzeralo, že mám času dosť, tak som vstal až o 7.00 a vyrazil v mne nenormálny čas o 8.00.

Ráno ma ešte prekvapil cyklista, ktorý šiel od Haliče, ale potom som mimo dedín skoro nikoho nestretol. Mal som mierne obavy, či stíham to, čo som mal na pláne. No pobral som sa po modrej, ktorá sprvu vedie lesom a potom leso-lúkami, až privádza do sedla Žiar, ktoré som poznal z mojej prvej návštevy Ostrôžok, keď som rovnako prechádzal Tuhárom a aj teraz som tam schádzal.

Tuhár

Za ten čas sa to tu zmenilo. Je vidieť, že to s turizmom myslia vážne. Dosť sa to tu okrášlilo, pribudli informačné panely, pútače na dedinu s ľudovou tematikou a rovnako maličké centrum dediny nazvané Námestie rodákov sa vynovilo a začína tu Náučný chodník Tuhár – Bralo – Bralce, ktorý kopíruje zelenú.

Keď som si ešte myslel, že mam dosť času, chcel som ísť neznačene pozrieť samoty povyše Tuhára. No pre neskorý štart to už nebolo reálne, ak som chcel prísť v rovnaký čas ako Vlado. A tak po pár rokoch, ale tentoraz sám, bez náhlenia ako naposledy, som sa vybral opätovne po zelenej na Bralce.

Spoločnosť mi teraz robil spomínaný NCH s asi siedmimi panelmi. Hneď pri prvom, povyše asfaltky na Polichno, sa nachádza pekná lavička kvôli výhľadu na dedinu. Ďalej sa však ide iba lesom a ojedinelé výhľady sú asi v strede stúpania, a to na Vysoké Tatry.

Ďalšia vyhliadka je síce na Bralciach, ale „funguje“ zrejme len cez vegetačný pokoj. Stúpanie pod Bralce nie je nejako náročné a dá sa ísť v pohode s deťmi. Podotknem, že ma vcelku prekvapilo, že medzi faunou sa spomína aj medveď hnedý. Ešte spomeniem, že neďaleko Braliec sa nachádza studnička, ale veľmi by som sa na ňu nespoliehal.

Vyšiel som konečne pod Bralce a zašiel k Medvedej jaskyni (teraz chápem názov), ale nie je to normálna veľká jaskyňa, skôr na plazenie. Zaujmú však skalné bralá. Čochvíľa som bol hore a pobral som sa k smerovníku, kde som, na moje prekvapenie, stretol dvoch turistov. Popýtali sa ma na Bralce, ale keďže išli na Bralo, tak som im dal do pozornosti rozdiel. Ale spomenul som im aj, ako sa ide k Bralciam. Rozlúčili sme sa, ale keď som zo zelenej pokračoval po modrej, prišlo mi na um, že som im zle poradil smer. No vracať sa mi nechcelo, tak sa im aspoň takto ospravedlňujem.

Po modrej som šiel tretíkrát, ale až teraz prvýkrát sa mi podarilo dobre odbočiť do Polichna, čím som opustil širšiu cestu a kráčal po chodníku. Čoskoro som vyšiel na široké lúky nad Polichnom a chcel som si to tu pofotiť. Ale pozerám, mikina s mobilom fuč, tak ma skoro vystrelo. Rýchlo som sa vrátil naspäť, ale našťastie mi spadla z batoha len asi o 200 metrov povyše, tak mi riadne odľahlo. To by bolo, aby som stratil nový mobil.

Polichno

Zišiel som do Polichna akurát o 12.30, teda v čase, kedy som sa tu mal stretnúť s Vladom. No pri kostole nikto. Tak som trochu pobehol dedinu a čochvíľa sa objavil, ako ho ťahá pes Kekso. Tak sme sa po vyše dvoch rokoch opäť stretli a mohli sme vyraziť v ústrety spoločnému túlaniu sa.

Vydali sme sa po žltej lúkami a následne klesli do koryta potoka, kde sme odbočili zo značky doprava a objavili zvážnicu, ktorou sme vyšli cez les na otvorené lúky so starou asfaltkou nablízku Lazového vrchu. Tým sme sa dostali na prvý hrebeň medzi Lentvorou a Ábelovou. Výstup nebol problematický, ale skôr zostup, keďže do Nedelišťa neviedla priama zvážnica.

Na mape sme síce našli jednu o čosi ďalej, pri samote Tisová, ale keď sme tam došli, tak po nej ani stopy. Tak sme teda skúšali hľadať a miernou divočinou sme ju nakoniec objavili. Inak by bol problém, keďže Vlado s Keksom nechceli džungľovať.

Ale našťastie toľký kus to zvládli a stará cesta sa postupne zlepšovala a zlepšovala, až nás priviedla na asfaltku spájajúcu Nedelište s Ábelovou. Tentoraz sme chceli ísť do Nedelišťa, a tak sme chvíľu klesali. A stretli sme dvoch cyklistov.

Nedelište

Obec je zvláštna nielen svojím názvom, ale aj tým, že je rozdelená asi do troch časti. A museli sme prejsť všetky tri. V strednej, sme si dali obedovú prestávku a pri hornej časti som si odskočil pozrieť cintorínsku zvoničku. Spýtali sme sa miestnych na cestu do Horného Tisovníka, ale odporučili len vyčistené okolie elektrického vedenia.

To sa mi ale nepáčilo, tak sme sa nechali viesť zvážnicou, ktorá síce podľa navigácie nemala mať napojenie na hrebeňovú cestu, ale veril som, že predsa len bude mať. Pomaly sme vystupovali a od polovice sa nám ukazovali výhľady. Aj keď to nie je typická laznícká oblasť, predsa sme uvideli dve samoty.

Čochvíľa sme sa objavili na terasovitých lúčkach s výhľadmi doďaleka. Bolo to tu vskutku nádherné. A blahorečil som si, že som tadiaľ naplánoval túlačku. Potom sme naďabili na pasúcu sa vysokú, ale stihli zmiznúť, kým som sa zakrádal sfotiť ich. Tak sme objavili hrebeňovú cestu a spokojne po nej nasledovali asi pol hodiny.

V diaľke na druhom hrebeni sme s Vladom zbadali nejaké domky a hútali sme, čo to môže byť tak vysoko postavené. Aj mi napadlo, že či nejaký zbohatlícky ranč, ale nakoniec sme prišli na to, že to bude dedina Ábelová, ktorá je vo výške nad 600 m. Záhada je vysvetlená.

Po prejdení nádherných zákutí, keď sme si mysleli, že je vhodné miesto, opäť sme odbočili naľavo a stúpali priamo na kótu Jasenia, kde sme sa preklopili na druhú stranu a začali klesanie do Horného Tisovníka. Tu sa nachádzajú samoty nedelištských lazov, ale rozmýšľali sme, kde to zapichneme, lebo už bolo po 18.00 a nemal som vytipované miesto.

Nakoniec sme to zapichli neďaleko Tisovníka, blízko zvážnice na kraji nejakého polorozboreného pozemku. Bolo tu vcelku rovné miesto, aj keď s priehlbinou, ale už sme neriešili. Ja som bol zvedavý, či Kekso nebude v noci havkať na zver, ale buď zver nebola alebo je pokojný typ.

Horný Tisovník

Ráno sme vyrazili pred 6-tou a čoskoro zišli do Horného Tisovníka. Ak by sme večer zišli ešte dole, tak by sme mali nakoniec spanie pod strechou zvláštnej stavby blízko rímskokatolíckeho kostola, ale keďže nehlásili dážď, tak sme sa ani veľmi neobávali.

Na autobusovej zastávke sme sa zložili a šiel som si pozrieť starý „morový“ cintorín a najmä nový, kde je expozícia ľudových náhrobkov. Myšlienka Expozície novohradských ľudových náhrobníkov vznikla po roku 2000, keď sa pár nadšencov aktivizovalo a navštívilo cintoríny v Hornom a Dolnom Tisovníku, kde to bola džungľa. Po spojení sa s miestnymi, priestor vyčistili a postupne obnovovali. A to nakoniec vyústilo v rôzne ocenenia ako: Cenu Pamiatok a múzeí za rok 2010, či Cenu Slovenskej republiky za krajinu 2014.

Históriu cintorínov a samotného severného Novohradu si môžete prečítať v knihe od Jána Aláča: „Tu spočíva kvet, čo zanechal svet“, čo ináč predstavuje aj nápis na jednom zo zachovalých náhrobníkov. Kniha samozrejme poteší, no menej už myšlienka, že mnoho náhrobníkov pre nezáujem miestnych a štátu sa za desaťročia nenávratne zničila.

Oba cintoríny sú pekné a bol som rád, že som to tu konečne navštívil. Vrátil som sa s tým, že sa vymeníme a pôjde pozrieť Vlado, ale jemu sa nechcelo, tak sme si len popýtali vodu a nabrali smer po asfaltke na Blýskavicu. Domáci pánko nám dal vodu, ale poradi že vyššie je medokýš. Tak sme si tam spravili kratšiu prestávku a pokračovali po asfaltke.

Pokračovanie uverejníme nabudúce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek