V predošlom článku som písal o sólo prechode od Lovinobane po Polichno, kde sa pridal starý ostrieľaný parťak Vlado, s ktorým sme následne prešli krkahájmi až do Horného Tisovníka, kde bol náš najhlavnejší bod túlačky a to Expozícia novohradských ľudových náhrobníkov resp. maľované a zdobené náhrobníky. A tu je druhá časť opisu nášho putovania.

Trasa

Horný Tisovník – Šulské – Blýskavica – Polomy, rázc. – chata Rimáň – Podlysec – Častobrezie – Kráľová – Kráľová, hotel – Michalková – Mozoľovci – Michalková – Zvolen

Na Blýskavicu

Po prezretí novohradských náhrobníkov a nabažení sa na Slovensku ojedinelého a zároveň veľmi málo známeho miesta, sme kráčali na prvý pohľad opusteným krajom, ale zdanie klamalo. Povyše, západným smerom sa nachádzali samoty. Niektoré boli aj pri ceste, ako pri autobusovej zastávke na spojnici medzi Detvou a Dolnou Strehovou. Tu sme štátnu cestu opustili a pokračovali síce stále rovno, ale len rozbitou lazníckou cestou, čím sme sa približovali k Blýskavici.

Mapa sľubovala niekoľko samôt, ale väčšina ich bola po stranách hôr. Najbližšie bol Muchov laz, s ktorým si majiteľ dal práce, keď ho ohradil dreveným rezaným plotom. Ďalšou zaujímavosťou bolo rekreačné stredisko Javorie. Ale veľmi som sa nedopátral, komu patrí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

To sme boli na hranici lesa a lazov, s výhľadmi na zakrútenú dolinu s Tisovníkom. Na strane s vojenským priestorom vykúkali strechy nejakej samoty a zrejme by aj bodlo ju ísť pozrieť, ale nechcelo sa mi. Tak sme sa len obrátili a nasmerovali si to k Blýskavici asfaltkou, ktorú križovala cesta, ktorá kedysi spájala Senohrad so Starou Hutou, resp. Krupinu s Detvou.

Došli sme k bodu, kde sa svojho času pri druhej túlačke z Podzámčoku do Kriváňa musela so mnou rozlúčiť parťáčka Ivana, keďže nevládala pokračovať, a tak zbehla do blízkej Kalinky. Vlado sa zasmial, lebo takto som vraj zničil aj inú – spoločnú známu - parťačku Mirku, keď som s ňou išiel od Rožňavy do Spišskej Novej Vsi. I keď by som nepovedal, asi na tom niečo bude...

Prešli sme Blýskavicou a je zrejmé, že tu pribudli nové domky, a tak stráca svoje čaro. Zastavili sme sa na chvíľku pri cintoríne a zvoničke a prečítal som si čosi o ich zvonároch. Červená Rudná magistrála tadiaľ vedie po asfaltke, takže nie je to až také príjemné, ale je to rovinatý úsek, tak sa to aspoň rýchlo prejde. Keďže sme sa chceli najesť pri chate Rimáň, tak sme mohli v istom bode odbočiť, ale keďže za Vladom, ktorého ťahal Kekso, som zaostával, tak som len za nimi kráčal.

Pri rázcestníku Polomy sme odbočili k lesnej chate, kde by sa dalo prespať v krytej terase. Tam sme na polhodinu zakotvili a najedli sa. Odtiaľ sme nabrali modrý smer na Kalinku. Okrajom lúky po nie veľmi jasnej modrej sme išli na sever a na druhý pokus uhádli správny úsek lesom, až sme prišli na zvažujúcu sa lúku, čo bol znak, že budeme klesať do Kalinky.

Nad Kalinkou

Za ďalším lesným úsekom sa nám ukázali také nádherné široké pohľady, že aj Vlado zhíkol. A veru mal na to dôvod. Neokukané pohľady na lazy od Človekova cez výrazný osamotený kopec Veľký Lysec až po podhorie Makytovej na pravej strane. Nad nimi trónila majestátna Poľana a povedľa bolo vidieť aj vzdialenejšie lazy či snáď Detvu alebo aj Zvolen. Jednoducho, neskutočná nádhera!

Pokračovali sme ďalej klesajúc pomedzi opravené pôvodne domčeky, ale aj moderné baraky, no viac mi prekážal vysielač, ktorý bol ako päsť na oko. Nádherná ale bola zvonička u Povaľačovcov, ktorých priezvisko nás oboch s Vladom rozosmialo.

Keď nastal čas, aby sme viac neschádzali, tak sme odbočili z modrej a po lesných či poľných zvážniciach smerovali, snažiac nestrácať zbytočne výškové metre, do sedla pod Veľkým Lyscom. Prišli sme k nemu aj vďaka rade miestneho baču, aby sme išli smelo cez časť lesa oddeľujúceho našu lúku s ďalšou, že tam nájdeme chodník. A aj sme našli.

Pohodlne sme sa tak dostali pod Veľký Lysec, až sme boli udivení. No ako to potiaľ šlo jednoducho, tak odtiaľ boli veľké komplikácie. Prišli sme do zmieneného sedla a našli sme pozemok s oplotkom. Načudo sme ale išli povedľa neho, lesom sme zbehli k veľkej farme. Tu nás ale dobehli problémy s prechodom.

Lesná cesta smerovala priamo do farmy a k tomu bola rovnako ohradená. Dali sme sa doprava, ale tam tiež na ďaleko ohradené pasienky s plotom po pás. Na jednom mieste by sa aj dal preskočiť, ale farma bola na dohľad a k štátnej ceste to nebolo na krátko.

Vrátili sme sa naspäť a rozmýšľali ísť na druhú stranu, popod farmu, ale uvideli sme ľudí, tak im Vlado išiel naproti, poprosiť o prechod. Naveľa dovolili a nakázali nám zavrieť priechody. Mali totiž pri štátnej ceste pasúce sa kone a boli veľmi nadšené a prítulne, keď nás zbadali, tak sme pocítili aké to je, keď nás niečo naháňa. No stále lepšie ako keby nejaký pes či divá sviňa...

Pri poslednej bráne bol menší problém s otvorením, ale nakoniec sa to podarilo. Odtiaľ sme prešli cestou a už pokojnejšie stúpali na Častobrezie, ktorého názov ma zaujal už dávnejšie a rozmýšľal som tam ísť pozrieť. A teraz pri našej túlačke bola akurátna príležitosť.

U hipisákov v Častobrezí

Tak sme teda vyštartovali a stúpali k lesu cez lúky s výhľadmi hlavne na sever s opäť dominantnou Poľanou. Vnikli sme do lesa a nastalo strmšie stúpanie popod elektrické vedenie, ktoré nás ako keby uisťovalo v smere. Tak sme nakoniec došli k osade Častobrezie, kde sa pásli kravy, a tak to tam bolo ako mínové pole.

Trochu sme to tam popozerali a pokračovali na Kráľovú. Na vrchných partiách lúk, práve keď sme si sadli k prestávke, objavilo sa auto s chlapíkom. Už som si myslel, že nás ide odtiaľ vykopnúť, ale bol to dredáč a s úsmevom nás pozdravil. Po najedení sme pokračovali lesom.

Keďže Vlado tu už bol, vedel o osade hlinených domov, tak reku, že mi ju ukáže. Došli sme k nej okolo dvoch veľkých vigvamov. Zašli sme aj k domom a Vlado sa opýtal na vodu. Ale chlapík, ktorý tam niečo opravoval, mu síce slušne odpovedal, že s vodou majú problém, čo sa dá pochopiť u vrchárov, ale hneď nás upozornil, že sme na cudzom pozemku.

To ma mierne naštvalo, lebo to snáď je jasné, že to nie je námestie v meste a že je to ich, ale nemusel na nás takým štýlom. Veď by sme sa aj sami otočili a šli svojou cestou. To ma naplnilo pocitom, aký občas mávam, keď počujem Cartmanovo heslo: „Nesnaším hipíky“.

No nič, vody som mal dosť, tak som „požičal“ Vladovi. Šli sme lesom ďalej a pomaly klesali k lúkam pod Sekierom, kde sme objavili žltú. Tu som sa objavil, opäť ako pri Blýskavici, na trase, keď som išiel so zmienenou Ivanou túlačku Javorím. Vtedy ale bol podvečer a nebolo ani času sa nadchýnať nad krásami lokality.

Teraz ale bolo času dosť a bolo pekne vidieť. Tak sme sa teda pomalou chôdzou kochali nádherným prostredím. Stretli sme aj turistov – párik s dieťaťom. Na tunajší kraj vcelku čudo. Kráčali sme ďalej, ale neviem prečo, prišlo mi to strašne dlho, až som mal pocit, že to preznačkovali.

Opäť na Kráľovej a v Michalkovej

Až pri priamom klesaní do hornej časti Kráľovej, som to spoznal. Tu sa objavila nielen veľká kopa vyrezaných náletových krovín, ale aj starý známy bordel na kraji penziónu s oploteným kurtom. Zišli sme k smerovníku pri zastávke a odtiaľ kráčali po asfaltke k hotelu Kráľová, kde ma Vlado pozval na pivo. Aj keď sme si nakoniec dali radlera, veľmi dobre padol.

Odtiaľ sme pokračovali po žltej okolo hrdzavejúcej lanovke a okolo dvoch prístreškov, v ktorých by sa teoreticky dalo prespať, sme krátko stúpali na hrebeň, ktorým sa dá zísť do Zvolena. Hrebeňom a značkou sme síce aj na ďalšie ráno tam došli, ale medzitým sme ešte odbočili do Michalkovej a ja sám ešte k osade Mozoľovci.

Osada ma zaujala už onehdy, keď som štartoval z Podzámčoku a odtiaľ sme vybehli práve na spojnicu Michalková a Mozoľovci, ale vtedy sme tam nezachádzali. Tak som si naplánoval zachádzku teraz, aj keď som pôvodne chcel končiť v Podzámčoku. Ale keď v nedeľu ide 1, slovom jeden autobus z Krupiny do Zvolena a aj to len o 16-tej, tak ťažko... A stopovať v koronačase bol veľký risk.

Neostávalo teda nič iné, len tam zájsť pri takejto príležitosti, a tak som tam zašiel. Pekne krásne som si odšliapal a vcelku to stálo za to. Od pridania fotky na TuristickaMapa.sk, tam pribudol moderný barák a garáž a skoro zbúrali starý kríž. Ako keby tam nebolo dosť miesta...

Veď aj tam chovali kone na pastvinách a práve tam mali nejakých ľudí na návšteve. Keď som sa vracal, tak sa aj pozdravili. Išiel som priamo na laz Mozoľovci, kde práve štartovalo auto, tak som sa ozval a opýtal sa, či môžem trochu popozerať. Neprekážalo im to, tak som tam bol pár minút a vrátil som sa. Je to tam pekné a aj niektoré domčeky sú ešte pôvodné.

Keď padol plán s koncom v Podzámčoku, tak som rozmýšľal odtiaľ pokračovať po zvážnici dole na štátnu cestu a odtiaľ stúpať na žltú. Ale Vlado mal chodenia dosť, tak ma len s mojím batohom čakal v centre Michalkovej a preto som sa musel vrátiť po rovnakej asfaltke. Tak som stretol zmienených ľudí a ešte poniže som odbočil doprava okuknuť domky, ktoré ma zaujali pri prvej návšteve. Ale tam to bolo tiež zrenovované, už ma to tak nenadchlo, nestrácal som čas a vrátil som sa k Vladovi.

Až po návrate domov som si v galérii na TuristickaMapa.sk všimol, že doslova pár metrov od nás, skrytá za stromami, bola veľmi pekná pôvodná historická zvonička. No to si neviete predstaviť ako ma išlo urvať od zlosti. Aaach...

Do Zvolena

Pomaly sa však zvečerievalo a nemali sme tu vyhliadnuté miesto na spanie, tak sme zvolili pokračovať k žltej a tam to niekde v lese zapichnúť, lebo ani do Zvolena to nemalo zmysel ťahať. Šli sme asi 20 minút po asfaltke a potom odbočili na zvážnicu, ktorá mierne stúpala k hrebeňu. Tesne pred ním, na rovinatom úseku sme to hodili na zem a zaľahli. Síce to bolo na cyklochodníčku, no nepredpokladali sme, že by niekto ešte teraz šiel.

A veru ani nešiel, tak sme pokojne zaspali a ráno po 6-tej sme sa pobalili a zbehli cez záhradkársku oblasť do Nerestnice a následne zakončili na železničnej stanici. Keďže sme prišli skoro, tak som zašiel ešte do centra a následne ma sklamal nefungujúci medokýš, na ktorý som sa veľmi tešil, lebo pri ňom si vždy naplním fľaše a donesiem domov, keďže mi tak veľmi chutí.

Zhrnutie

Túlačka dala zabrať. Ale bola parádna! Aj keď som nevidel všetko, čo som si naplánoval, predsa som len veľmi spokojný. Jednoznačne potešil historický cintorín v Hornom Tisovníku. Potom hrebeňové lúky na ceste k nemu. A neskutočne nádherná bola oblasť nad Kalinkou. Potešilo Častobrezie a Michalková. A rovnako som bol rád, že sa po dlhom čase podarilo dohodnúť a zísť na túlačke s Vladom.