Pošlem? A čo, pošlem. Prinajhoršom skončíme zase niekde v meste pri pive. Posledné slovo bolo "hory". Veta chalani, dajme hory spustila lavínu udalostí. Kamaráti neprotestovali, práve naopak. Boli nadšení. Vybral som miesto, dátum sme dohodli spoločne. Mali sme byť traja, ale nakoniec sa k nám pridal aj Marekov kamarát Erik. Nemal som nič proti. Hory sú predsa dosť veľké, pomestíme sa.

1. deň

Červená Skala – Salašná – Šindliarka – Veľká lúka – Chata Zámok pod Muránskym hradom – Muránsky hrad

Ťažká noc pred výletom

„Štyri dvadsať sedem,“ dokola si opakujem sám pre seba. Digitálne čísla neúprosne ubiehajú a sedím skrčený na posteli. Pokúšam sa, aj cez nepríjemnú bolesť brucha, aspoň na chvíľu zaspať. O dve hodiny na to mi manželka podáva balíček čierneho uhlia s poznámkou, že kŕče mám určite z nervozity. Akoby mohli byť z nervozity? Odpovedám jej v myšlienkach. Na perách mi zahrá silený úsmev.

"Už je to lepšie. Neboj." vyrieknem polovičnú pravdu a rozlúčime sa. Cesta z Oravy do sedla Zbojská trvala bezmála dve hodiny. Za ten čas som stihol rozhrýzť pár čiernych tabletiek a zapiť ich omamným Hilakom. Nadopovaný liečivom som zastavil blízko skalky osadenej na pamiatku prvého prezidenta ČSR. Miestni ľudia mu takto vyjadrili vďaku za vybudovanie cesty a zároveň spojnice medzi Malohontom a Horehroním.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Tomáš, aj ja ďakujem!“ prihovorím sa mramorovej tabuľke s Masarykovou tvárou a opatrne, len s karimatkou pod pazuchou, prejdem cez cestu k blízkemu stromu. Tieň košatej koruny dopadá na trávu a to je pre mňa pozvánka, ktorá sa neodmieta. Lúku mám celú pre seba. Pomaly sa natiahnem. Zistenie, že brucho už nebolí, je viac ako príjemné. Vďakabohu aj lekárni!

Usadím sa, strčím medzi zuby steblo trávy a kochám sa prvými scenériami. Salaš Zbojská na úpätí Kučalachu a nepomenovanej tisícky hneď vedľa vyzerá vábne. Myšlienka, že ešte dnes sa ponorím do hlbín tunajších lesov ma napĺňa šťastím.

Na miestach, ako je lúka v sedle Zbojská, by som presedel hodiny, no neprejde ani desať minút, keď pri pamätnej skalke zaparkuje ďalšie auto. Trenčianske značky prezrádzajú, že partia je kompletná. Vystupuje Sláďo, Marek a Erik. Vrúcne sa zvítame. K pocitu šťastia z hôr sa pridávajú nostalgické spomienky. Radosť skoro neopísateľná.

Môj batoh putuje do Sláďovho kufra a bez zbytočných prieťahov znova usadáme do auta. Čaká nás ešte hodina cesty k železničnej stanici v dedinke Červená Skala. Plán je nájsť parkovacie miesto pre auto na tri dni a vyraziť. Tentokrát už po svojich.

Rovno!

Červená Skala je presne taká dedinka, ako som si predstavoval. Hneď za tabuľou oznamujúcou začiatok obce odbáčame z hlavnej cesty. Železničná stanica leží pod masívom Grúňa v obkľúčení bezmenných hôr Muránskej planiny.

Ak by tu bola kostolná veža, práve by odbila dvanásť. Čas obeda so sebou prináša aj hornú hranicu horúčav. Nasadzujeme si šiltovky, na chrbty putujú batohy a spoločne sa nechávame unášať začínajúcim dobrodružstvom.

„No, a teraz kam?“ otáča sa na mňa Marek po chvíľke šliapania po rozbitom chodníku.
„Rovno!“ tresnem z prvej a rukou ukážem smer. Nechcem vyzerať, že neviem. Trasu som naplánoval, musím poznať odpovede aj cesty. Začíname teda kráčať len tak, naverímboha. Koľajnice by nás mali dopraviť ku kameňolomu aj k zelenej značke. Aspoň v to dúfam.

Obďaleč pracuje partia chlapov s drevom. Ich zvedavé pohľady vystrieda ďalšia otázka, tentokrát od neznámeho robotníka: „Kam v takejto horúčave, chlapi?“
„Na Muráň,“ odpovedám pri prekračovaní metrovej žihľavy.
„Jój, to furt len rovno treba, ani značku nepotrebujete,“ radí nám starší opálený pán.
„Vidíte,“ otočím sa na partiu, „som hovoril, len rovno!“

Chalani uznanlivo pokývajú hlavami. Pri vyradenom vagóne na poslednej koľaji prekračujeme starý most vedúci ponad riečku Hron. Nasleduje zarastený chodníček medzi lesom a lúkami. Po chvíľke ho strieda asfaltová cesta. Smerujeme k miestnemu kameňolomu.

Na skalnaté ústa doráňanej hory sa mi nepozerá dobre. Akoby kričali nemou hrôzou nad bolesťou, ktorú im pôsobí človek. Ale každá minca má dve strany. Chápem, že vyťažený kameň je dôležitá surovina, bez ktorej by sme sa len ťažko obišli.

Rozmýšľam, aký náročný život musia viesť pracovníci tunajšieho lomu. V lete ich umára horúčava, v zime mráz. Skôr lopota ako robota, ale v chudobnom kraji človek veľakrát na výber nedostane. Hluk nákladných áut pracujúcich v kameňolome strieda zvuk zurčiaceho potôčika. Kráčame v doline, ktorú z oboch strán chránia zalesnené kopce. Pri prvom smerovníku sa lúčime so žltou značkou, ktorá síce tiež smeruje na Muráň, no stále po doline. My dávame prednosť stúpaniu a divočine.

Vchádzame medzi stromy. Zmiešaný les plný bukov či vysokých ihličnanov poskytuje tieň a citeľne zráža teplotu. Jediné, čo ruší turistickú dušu je asfalt, ktorý stále škrípe pod nohami. Chalani sa v rozpakoch pýtajú, či pôjdeme celú cestu po tvrdom, no zaraz ich upokojujem. Podľa mapy viem, že terén sa zmení. Stačí vyliezť na hrebeň.

Pri prvom stúpaní cítim, že prebdená noc si pýta svoju daň. Pot zo mňa tečie cícerkom. Častejšie zastavujem a žmýkam premáčaný šilt čiapky. Kamarátom som o mojich nočných strastiach nehovoril, na čo vyvolávať zbytočnú paniku. Sú síce prekvapení. Čakali, že budem ten, kto bude na čele výpravy. Ten, čo ich bude motivovať a hovoriť o tom, že už len tuto a tamto, no opak je pravdou. Vlečiem sa ako slimák. Upachtený, spotený slimák. Na pokraji síl dobieham partiu až kúsok pod hrebeňom. S fučaním sa hádžem na zem.

„No čo? Formu máte lepšiu ako ja.“ Sťažka zalapám po dychu a pokračujem: „To viete, dve malé deti a sedavá práca, už to nie je to, čo kedysi.“ Odpovedám na pobavené výrazy kamarátov. Pozorujú ma vycerení od ucha k uchu a ani za svet neveria, že som sa niekde v húštine popri ceste neoblial vodou. Chvíľku posedíme a pokračujeme. Myslím, že na ozajstnú divočinu narážame až teraz.

Samota

Muránska planina neostáva svojej povesti nič dlžná. Cítime sa ako v džungli. Úzky, miestami neprešliapaný chodník vedie mladinou, hustými lesmi alebo lúčkami. Človečinu začujeme až o dobrú polhodinu. Partia chlapov rekonštruuje menšiu chatku. V kotlíku im rozvoniava guláš a na stole sa ligocú plechovky piva.

„No toto je raj,“ zhodnotí Erik a nám nezostáva nič iné, len súhlasiť.
„Idete zle,“ vráti nás do reality jeden z partie namiesto pozdravu. Mladík je vylezený na rebríku, zhadzuje starý šindeľ.
„Musíte sa vrátiť povyše. Hľadajte úzky chodník, ten vás dovedie až k poľovníckej chatke, takto by ste sa dostali len k rokline...“ nadvihne obočie a voľnou rukou ukáže cestu, po ktorej sme chceli ísť. Po chvíľke veľavýznamne dodá: "...no a odtiaľ už jedine do neba, keby ste si nedali pozor.“

Poďakujeme a vydáme sa naspäť. Nastupujeme na opísaný chodník. Naozaj je úzky a zarastený. Lesom sa vinie ako špagát. Obchádzame Lopušnú, prvý pomenovaný kopec na hrebeni. Na padnutom strome nachádzame zelenú značku. Vyprevádza nás k spomínanej chate. Pri objekte je ohnisko a drevené posedenie. Obďaleč sa nachádza prameň. Žiaľ, vyschnutý. Tak či onak, začíname pauzu. Na stole pristáva pivko aj za mak páleného. Mapa veští pol hodinu na Šindliarku, kde vymeníme zelenú farbu za žltú. Tá by mala ísť až na Veľkú lúku, ktorá patrí k najznámejším destináciám tunajšieho kraja.

„Tam budú aj tie potkáňe?“ opýta sa vysmiaty Marek. Pritakám. Som si skoro istý, že Veľká lúka je legendárne syslie útočisko.

Lúky, kvety, kone a...

Oddýchnutí, každý o plechovku piva ľahší, svižne vykročíme. Terén sa vlní, viac klesáme ako stúpame. Príjemná prechádzka po náročnom teréne padne vhod. Prejdeme rozľahlé lúky plné kvetov a zapadneme do lesa. Spomedzi stromov sa dostávame po zdĺhavom klesaní jarkom, pravdepodobne vyhĺbeným občasným potôčikom.

Vstupujeme na miestne hospodárstvo. Pár domčekov, stará maringotka, maštale či stajne pospájané poľnou cestičkou umocňujú atmosféru samoty. V pozadí lúka a za ňou dvíhajúce sa zalesnené vrchy. Hotová idylka. Na verande jedného z domov sedí starší chlap. Ruky odpočúvajú na stehnách, v puse legendárna fajka. Pán pôsobí vyrovnane. Z našej prítomnosti nie je nijak vykoľajený. Z diaľky pozdravím a rukou naznačím smer nášho pochodu. Keď súhlasne kývne hlavou, vykročíme rovno cez pozemok.

Za závorou sa rozlieha dvor pre noriky muránske. Jeden cez druhého sa tlačia na drevenú ohradu a obzerajú si nás. Aj ony sú zvedavé na nové tváre. Tešil som sa, že ich uvidím pobehovať po lúkach, tie sú však zarastené vysokou trávou. Z tátošov vyžaruje rozvaha a zároveň divokosť. S pokojom postávajú. Dávajú na obdiv svoje šľachovité telá, čierne hrivy či hlboké oči. Fascinujúce zvieratá.

Z úvah o ich živote ma vytrháva zvuk, ktorý sa sem nehodí. Vrčiaci motor auta. Reflexne sa obzriem. Na horizonte, tam kde končí lúka a k nebu sa zdvíha hrebeň Šiancov, prefičí auto. Žiadne horárske SUV, lež obyčajná Oktávka. Ledva mi zíde zo zorného poľa zbadám ďalšie... a ďalšie.

„Čo to má do riti znamenať?“ zahundrem sám pre seba a z vrecka vytiahnem mapu. Docvakne mi, až keď nájdem našu polohu. Cesta medzi Muráňom a Muránskou Hutou je v rekonštrukcii. Obchádzka vedie rovno cez národný park. Žiaľ, situácia je asi nevyhnutná. Hory si v najbližších mesiacoch užijú rušnú spoločnosť.

Keď sa dosýta vynadívame na kone, pomaly sa pohneme. Smerujeme k epicentru neželaného zvuku. Značka vedie k spomínanej asfaltke. Možno z náhleho úzkostného pocitu blízkej civilizácie, možno len z nepremysleného rozmaru opúšťame poľnú cestičku a šinieme si to rovno cez lúku. Konce stebiel nás šteklia až na páse, no smer nemeníme. Kratšie by to bolo krížom, ale v diaľke vidím, ako z trávy vyviera prúd kvetov. Žlté lupene sa kníšu v letnom vánku a mne sa v hlave utvára parádna kompozícia. Kvety, lesy a azúrové nebo. Dokonalá fotka do archívu aj k článku. Chalani nič neprotestujú. Urobím teda pár záberov a pohnem sa ďalej. Po únavnom brodení trávou nastupujeme na rozhorúčenú asfaltku. Odprevádza nás až k lokalite Piesky na Veľkej lúke.

Sysle či pivo?

Turistický smerovník hýri farbami. Všetci štyria žmúrime do plechových tabuliek.
„Modrá! Hen! To je naša!“ zvolá víťazoslávne Sláďo a doplní: „Do pol hodiny máme na stoloch pivečko.“

„A čo tie potkáňe?“ hodím do pléna protinávrh, no odpoveďou je mi len krátke zašomranie a pohodenie troch rúk v zmysle - nerieš sysľov, hybaj na pivo! Vzďaľujúce sa postavy ma utvrdzujú v presvedčení, že chalani to myslia vážne. Pivo je raz pivo, prisilný súper aj pre zlatých muránskych syslíkov. Kamarátov dobieham v tôni lesa. Krytý tieňom stromov si hopkám akoby som len teraz začal.

Kráčame zvážnicou. Znovu klesáme. Prírodnú idylku dotvárajú odhalené korene stromov. Rastú do rôznych tvarov a všakovako sa prepletajú. Pripomínajú mi Príbehy z údolia papradí, detskú knižku, ktorú čítavam synovi pred spaním. V duchu sa pousmejem. Rozprávkové hory.

Moju predstavivosť po dvadsiatich minútach záverečného šliapania podčiarkuje Chata Zámok. Po obvodoch ju lemujú nádherné drevené trámy. Hotová perníková chalúpka. Akurát ježibaby niet. Zastupuje ju príjemná pani, pravdepodobne správcova manželka. Z milej tváre jej vyžaruje dobrota.

„No čo chlapci, štyri pivká?“ opýta sa na úvod a svorne prikyvujeme ako stratené sysle, keď im ľudia núkajú mrkvy či iné dobroty. Obsadzujeme jeden z posledných voľných stolov. Za celý deň v lesoch sme okrem robotníkov v kameňolome a chlapov pracujúcich na chatke nestretli živej duše, no na Zámku to žije. Stoly sa prehýbajú pod proviantom a turistov je požehnane. Pravdepodobne prichádzajú z Muráňa. Úplne ich chápem. Po hodine šliapania pod tunajší hrad chutí pivko inak. Lepšie, zaslúžene.

Ubytujeme sa v jednoduchej izbe. Štyri staré postele, štyri fotelky a jedna skriňa v rohu. Ideál. Zvalím sa na rozheganý matrac a zapozerám sa na strop. Príjemne unavený skúmam rozbiehajúce sa praskliny na strope. Do západu Slnka ostávajú necelé dve hodiny. Doprajeme si chvíľku oddychu a potom... príde najkrajšia časť dňa. Západ Slnka na Muránskom hrade. Bilancovanie doteraz prežitého. Vychutnanie si momentu, keď sa slnečné lúče poslednýkrát dotknú zeme a poberú sa na spánok.

Pokoj v duši

Odľahčení od batohov vystupujeme na hrad. Aby chlapcom nebolo ľúto, že pôjdu naprázdno, rozhodol som sa ich obdarovať. Marekovi hneď pri dverách strkám do rúk statív, Sláďovi brašnu. Len Erik zostal ušetrený od ťarchy fotografovej výbavy.

Sme kúsok za chatou, keď začína Slnko čarovať. Klesá na úroveň stromov. Lúče sa predierajú cez hustý porast a kde-tu osvietia kúsok lesa. Akoby zlatou ihlou štrikovali šaty okolitej zeme. Pod hradnou bránou naďabíme na informačnú tabuľku a nečakaného strážcu. Statný rytier z nás nespúšťa oči. Zastavujeme sa a vymeníme si veľavýznamné pohľady.

„Máme čím večer zakúriť?“ vážne sa opýta Erik a všetci sa rozosmejeme. Dôvod je prostý. Strážca je vyrezaný z dreva. Krásna práca, len čo je pravda. Vchádzame na hradné priestranstvo. Medzi kamennými stenami stoja dva stany. Chlapi si chystajú jedlo, ženy nocľah. Pozdravíme sa a rozdelíme sa. Marek s Erikom si idú pozrieť južnú stranu, ja so Sláďom severnú.

Úloha je jasná, treba nájsť dokonalú kompozíciu. Viem, že hrad disponuje viacerými vyhliadkami. Z južnej strany sa otvára pohľad na Cigánku. Skalné bralo vytŕčajúce z hustého lesa. Na západe sa môže človek pokochať hrebeňom Šiancí či skalami Jaskovej muky a Poludnice.

Po zvážení plusov a mínusov sa rozhodujem pre západ. Chvíľu blúdim po hradbách, až nakoniec vyberiem menšiu vyhliadku schovanú za spleťou náletového porastu. Medzi skalami sa ťahajú divoké ruže. Ich farba sa začína podobať na tóny oblohy zapadajúceho slnka. Fotoaparát mám na statíve, externú spúšť zvieram medzi prstami. Všetko je nachystané. Čakanie na správny moment si krátim sledovaním okolia. Zrak mi padne na chalanov, ktorý stoja na vedľajšom skalnom výbežku. Nostalgia sa mi opäť dostáva pod kožu. Spomienky na spoločné zážitky vyvolávajú zimomriavky. S úsmevom bilancujem dnešný deň. Vyšiel dokonale. Stihli sme všetko, čo sme si naplánovali a počasie prialo tiež.

„Hej chalani, viete čo je na tomto všetkom najkrajšie?“ zakričím na vedľajšiu skalu. Kamaráti sa na mňa zvedavo otočia. „To, že máme pred sebou ešte dva dni.“ Súhlasne pokývajú hlavami a znova sa obrátia k horám. Na hrade vydržíme až do šera. Keď sa na oblohe objavia prvé hviezdy, vykročíme ku chate.

2. deň

Chata Zámok – Jaskova muka – Studňa na Muránskej planine – Nižná Kľaková – Stožky – Randavica

Prší, prší, len sa leje

Monotónne bubnovanie dažďových kvapiek po okennej rímse ma vracia do reality. Z večernej opekačky sa vykľul parádny bašável do neskorej noci. Po pamäti nahmatám fľašu s vodou a osviežim si vyprahnuté hrdlo. Cez okná presvitá slabé svetlo. Postavím sa a vyjdem na verandu. Hlava zaprotestuje, no po pár nádychoch horského vzduchu sa tlaky zrovnávajú na prevádzkovú teplotu.

Z oblohy je šedá, neforemná machuľa. Husto prší. Dážď pred túrou nie je bohviečo, ale aspoň neľutujem, že som nevstal na východ Slnka. Bolo by to zbytočné. Opriem sa o zárubňu a zadívam sa na troch turistov z vedľajšej izby. Chlapi, odhadom štyridsiatnici, pobehujú sem a tam. Dvíhajú ruky k nebu a horekujú a horekujú.

„Ach, no toto je počasie, dnes to bude ťažké,“ hovorí jeden. „A prejdeme dnes vôbec niečo? Neostaneme tu?“ líči ešte horší scenár ďalší. Už, už sa nadychuje tretí, keď ich preruším.
„Chlapi,“ prihovorím sa a upijem si z fľašky, „o ôsmej pršať prestane, potom nás čaká slnečný deň.“

Všetci traja sa ironicky zasmejú. „O ôsmej večer jedine,“ odvrkne najväčší pesimista.
Len pokrčím plecami a sadnem si za najbližší stôl. Chalani chystajú jedlo. Paštétový chleba, cibuľa a čaj s borovičkou. Raňajky, ako sa patrí.

Ledva dokrájam cibuľu, keď prestane pršať. Usmejem sa popod fúz a v pokoji pokračujem ďalej. Namažem chlebík, keď sa na oblohe objavia prvé modré fliačky. Ešte nemám dojedené, keď na ceste pod verandou zbadám tri tiene neveriacky sa tváriacich chlapov.
„To si ako vedel?“ premeriava si ma jeden z nich. Odpovedám mu šibalským žmurknutím. Radar ma tentokrát neoklamal. Meteorológovia sa vyznamenali.

Divočina

Po raňajkách vyrážame tiež. Les vydychuje paru z ranného dažďa a vytvára zaujímavé podmienky. V mysli sa prenesiem k vyhliadke na Muránskom hrade. Tam to musí aktuálne vyzerať ako obraz od Martina Benku. Prečistený vzduch má povznášajúce účinky. Akoby aj batohy stratili na váhe. Rezko si vykračujeme po zvážnici. Kúsok od cesty sa nachádza jaskyňa. Neodoláme pokušeniu. Odbáčame na žltú značku, ktorá vedie priamo k nej. Jaskyňa je pomenovaná po uhorskom magnátovi Františkovi Wesselényim, ktorý v 16. storočí vládol Muránskemu hradu. Mala by pozostávať z dvoch chodieb v dĺžke 15 m. Podľa informačnej tabule nie je bohatá na krasové skvosty, za pozornosť však určite stojí.

Žiaľ, nezdržíme sa dlho. Škára medzi skalami je ohradená železnými tyčami. Bežným smrteľníkom nedostupná. Mierne sklamaní sa vraciame na trasu dnešného dňa. Na Pieskoch od večera do rána vyrástlo turistické mestečko. Odhadom desať stanov rôznych veľkostí a farieb je rozložených do kruhu v strede lúky. Pripomenú mi kočovníkov. Dvihneme ruky na pozdrav a vchádzame do lesa. Nasledujeme červenú značku. Je to neuveriteľné, ale opäť derieme asfalt. Vzduchom preletí pár nadávok. Niektoré putujú aj z môjho hrdla. Dúfam, že nechcený povrch opustíme čo najskôr.

Nádej na lesný chodník ponúka smerovník na Jaskovej muke. Dostávame sa na rázcestie. Môžeme pokračovať po asfaltovej rovine, alebo sa vrhnúť do úzkeho tunela vytvoreného z mladej jarabiny. Vedie tadiaľ žltá značka. Rovnako ako červená, aj žltá smeruje k Ľadovej jame. Síce som včera výkonnostne sklamal, stále mám dosť sebavedomia. Som vodca skupiny, dávam teda hlasovať.

„Ja, ako organizátor sa prispôsobím, vy si vyberte,“ oslovím partiu a čakám reakcie. Sláďo sa ozve prvý. Rád by rovinu. Marek dlho neotáľa a asfaltku rázne zavrhuje. Erik je nestranný. Po chvíľke doťahovania vyhráva Marek. Asfalt meníme za lesnú cestičku a mne zahrá na perách úsmev. Tiež som preferoval divočinu.

Už po pár metroch sa kocháme okolitou prírodou. Popadané stromy obrastené machmi, lopúchy ani lopaty a paprade ako z Pána prsteňov. Presne scenérie, za ktorými sme sem prišli. S foťákom to po chvíli vzdávam. Monotónny pohyb od ruky do brašne a späť zavrhujem a neustále fotím. Tu papraď, tu zákutie s vyparujúcou sa hmlou. Jednoducho paráda.

Za Veľkým Cigáňom (názov hory) nachádzame útulný drevený zrub. Dvom cestovateľom by poskytol maximálne pohodlie, no štyrom len strechu nad hlavou. Vnútro je vysypané bielym štrkom. Po obvode sú prične a vchod je bez dverí. V zátiší lesnej zelene vyzerá dobre. Akoby sem patril odjakživa. Tak to má byť. Žiadne kovové opachy, lež jednoduché drevené stavbičky.

Od zrubu začíname klesať. Zostupujeme vyasfaltovanou cestou. Opakovaný nekomfort si krátime ochutnávaním mladého ihličia či debatami o včelách a ich kráľovstvách. Studňa nás víta príjemne. Starší pán s manželkou sedia na verande chaty. Z opekaniska stúpa dym a celé okolie vonia po guláši. V bruchách mi zahrajú vyhladovaní hudci.

„Poďme odtiaľto, kým im to nezjem,“ zašomrem a partiu zavediem k informačnej tabuľke stojacej pri ceste. Oznamuje prítomnosť Ľadovej jamy. K prírodnej scenérii vedie vyhliadkový mostík so zábradlím a strieškou. Podídeme na samý kraj a zažmúrime do hlbiny. Na dne jamy sa zalesknú obrovské kamene. „To je soľ?“ opýta sa Marek neisto. Najprv mi napadne ľad, no po dlhšej úvahe sa prikláňam k Marekovmu odhadu. Veď uznajte, v júni a ľad? To kto kedy videl... Videl-nevidel, opak je pravdou. Ľadová jama, alebo inak krasový závrt, má hĺbku 30 m. Ľad sa tam naozaj drží celý rok. V minulosti lesníci jamu využívali ako prírodnú mrazničku. Dnes slúži ako atrakcia.

Čelovkou brázdim po dne závrtu. Niekde dolu by sa mala nachádzať úzka jaskyňa, ktorá pokračuje ďalej do podzemia. Fantázia mi pracuje na plné obrátky. Čo asi je hlboko pod touto starou horou? Zlato, drahé kamene alebo príšery ako z filmu Pád do tmy?

Rukavica je hodená

Smerovník na Studni prezrádza, že najbližší bod na trase je vzdialený hodinu šliapania. Nižná Kľaková a jej slávna útulňa. Usadený na drevenej lavičke pozerám po okolí, keď si zrazu spomeniem na dnešné upršané ráno. Jeden z pesimistov na Chate Zámok mi pred odchodom prezradil, že na spomínanú útulňu si brúsi zuby okolo trinásť Čechov a to neráta svoju partiu. Keď mi o tom hovoril, v očiach mu len tak iskrilo, akoby mal v tvári napísané: My tam budeme prví, my si ju obsadíme!

Nereagoval som priamo, aj keď spomínaná útulňa nebola ani nie je náš cieľ. Letmo som pokýval hlavou. Nech majú chlapci výzvu... Kto tam bude prví?! My či vy? Odpovedal som mu v duchu. Na rozhovor som si spomenul pred pár minútami. Pozoroval som lúky Studne, keď sa z lesa poniže nás vynorili traja starší turisti. Áno, správne si myslíte. Pesimisti zo Zámku.

Sledujem ich vyškerený od ucha k uchu. Prišli po červenej trase. Pohodlnejšia časť obchádza väčšinu pohoria. Cesta je o niečo dlhšia. Stačí jedna pauza tu, druhá tam a problém je na svete. Problém konkrétne pomenovaný - chlapci, čo išli z chaty po nás a sú pred nami. A štyria sú, joj! Štyri plus trinásť rovná sa sedemnásť ľudí a znova nerátame seba...

Pozdravíme sa a nech nám páni odpustia, prehodíme pár slov o tom, ako sa tešíme na Nižnú Kľakovú. Trpké výrazy sa menia na trpkejšie. Napäté tváre sľubujú tuhý boj o prvenstvo pod strechou legendárnej útulne.

Kto z koho

Vo výbornej nálade sa štveráme hlbšie do lesov. Pesimisti neodolali pokušeniu pozrieť si Ľadovú jamu a tak získavame pohodlný náskok. Keď prechádzame pod lokalitou nazvanou Nad červenou, spomeniem si na zrub Mochnatá, ktorý sa nachádza v lesoch povyše nás. Nejde k nemu pešia značka (len lyžiarska), ale okolie zrubu musí byť nádherné. Trochu tajomné, trochu divoké. S pohľadom zapichnutým medzi vrcholky stromov si sľúbim, že v ňom raz prespím.

Chodník sa rozširuje. Prechádzame lúkami aj pásmi starých ihličnatých lesov. Papradie a lopúchy majú až praveké rozmery. Práve na jednej z lúk, myslím, že sa volá Čmierová polianka, začujeme hlasy.
„Dobiehajú nás!“ vykríkne Marek a sprisahanecky sa otočí. Asi 200 m za nami kráčajú pesimisti. Tempo majú vražedné. Kým my spravíme jeden krok, oni tri.
„Nemôžu nás dobehnúť. Makáme, makáme!“ dobiedza Marek, ktorý sa zhostil úlohy vodcu. A teda, nešetrí nás. Zapíname turbo. Keby niet nočného dažďa, ostane po nás len „prach, štěrk a udusaná hlína“.

Nad neexistujúcim závodom s neznámou partiou o nocľah na útulni, v ktorej ani nemáme v pláne spať, sa neustále smejem. Výlet si užívam plnými dúškami. Na dokonalosti uberá len Sláďovo hundranie o absencii výhľadov, ktoré som popravde sľúbil, a tak je mojou povinnosťou slovo dodržať. Pri nenápadnej odbočke na vyhliadku Hrdlisko preto úmyselne kapitulujeme. Vyťahujeme imaginárnu bielu vlajku. Nechávame pesimistov konečne vydýchnuť a zvíťaziť.

Odbočka z cesty vedie na kraj hory. Usadíme sa pri rozďavenom pni. Výhľad je očarujúci. Naľavo vybiehajú ostré skaliska Poludnice, nasleduje zarastená Pavelková a Hrdzavá dolina. Napravo sa týči Ostrica či Macov vrch. Hneď pod nami sa rozťahuje veľká lúka s pár domčekmi. Hádam, že ide o slávnu útulňu na Nižnej Kľakovej, no ruku do ohňa by som nedal.
„Čas obeda,“ zavelí Marek. Spravím pár záberov a sadnem si na jeden z priľahlých pníkov. Spomeniem si na vôňu gulášu ešte od Studne a v bruchu mi opäť zahrajú husle. Apetít ako vlk. Z batoha vyberám klobásku a chlieb.
„Niekde tam v doline,“ ukážem na západnú stranu hôr, „máme ubytovanie. K Randavici len zídeme,“ vysvetľujem s plnými ústami. Chalani sa potešia. Predstava ľahko dosiahnutého cieľa je lákavá. V mysliach už sedíme pri ohni a pozorujeme hviezdy.

Strmo dole

Od vyhliadky začíname klesať. Cez hustý les sa dostávame na lúku. Naozaj je to Nižná Kľaková. Ruka by mi nezhorela. Okrem útulne tu stoja ďalšie dve chaty. Obe sú uzamknuté. Keď prichádzam k smerovníku, zazriem našich nedávnych sokov. Dvaja sa vyhrievajú na lavičke a posledný, najväčší pesimista, kráča k nám. Zázrak! Už sa ani nemračí. Vysmiaty dvíha ruku na pozdrav. „Síce sme vás predbehli, ale miesto ešte bude!“ povie a ukáže na útulňu.

„Diki, ale ideme ďalej. Až na Randavicu,“ pokojne odpovie Sláďo. Konvertovaný optimista stráca reč, až po chvíľke sa znova rozbehne: „Ale veď... hovorili ste...“
Na jeho prekvapenom výraze sa zasmejeme. Keď pochopí, že išlo o psychologickú hru, rozosmeje sa aj on. Kým sa s ním Sláďo baví, študujem mapu. Žltá značka sa stáča do lesa a mieri ku Skalnej bráne.

Nenápadne strčím do Sláďa a naznačím mu, že treba ísť. Rozlúčime sa s podarenou partičkou a vchádzame do lesa. Neďaleko vyviera jeden z prameňov Dudlavky. Vzduch aj zem v okolí citeľne zvlhli. Topánky sa nám zabárajú do blata. Postupujem opatrne, no aj tak sa nevyhnem pádu. Odnesie si to pravé bedro... nič vážne. Vrstvu blata hodím šmahom ruky na zem. Horšie však dopadne moja pýcha. Skúsený turista a strepem sa ako mech zemiakov. Ale čo už narobím, stáva sa aj lepším.

Popadané stromy cez zarastený chodníček dávajú poznať, že sa nachádzame na nie príliš využívanej trase. Väčšina turistov z Nižnej Kľakovej pokračuje ďalej po červenej Rudnej magistrále. Len málo z nich sa rozhodne zostupovať na Stožky.
„Ich chyba,“ prehodím stojac pri Marekovi. Pohľadmi spočívame na kopcoch v najbližšom okolí. Grúň a Vysoký vrch strážia Bohom zabudnutú časť zeme. Tráva nám siaha až po pás a všadeprítomné ticho by závidel aj Pali Habera. Staré smrečiny obrastené machom, kde-tu lopúchy a znovu praveké paprade. Wau!

Chystám sa vytiahnuť fotoaparát, keď ma náhle vyruší zahrmenie. Obloha stráca štruktúru. Od západu sa ženú ťažké mraky. Počasie s nami hrá nerovnú partiu. Sláďo s Erikom k nám dobiehajú kúsok od odbočky na vyhliadku. Obloha spieva búrkovú ódu a začíname váhať.

„Ideme? Oplatí sa?“ otázky padajú do vlhkého vzduchu a bezradne postávame. Rozhoduje za nás Perún. Jemný dážď nám pokropí tváre a je to jasné. Výhľady by boli utopené v nízkej oblačnosti či hmle. A nakoniec, na Stožkách je horáreň. Ak má prísť búrka, nech máme kde hlavu skloniť. Poberáme sa teda ďalej. Preventívne zrýchlime krok, pršiplášte zatiaľ ostávajú na batohoch. Širokú cestu lemujú holé pne bukov. Všetky mi prídu rovnaké. Samé drevo... a drevo... a... „Hej!“ oslovím Mareka kráčajúceho za mnou, „Kedy si naposledy videl značku?“

Bezradne pokrčí plecami. „Pri odbočke na vyhliadku?“ zahundre a poškriabe si hlavu.
„Hm, ja tak isto,“ odpoviem skôr sám pre seba a poobzerám sa po okolí. „Počkáme Erika so Sláďom, potom uvidíme.“
Potom sme však neuvideli nič. A tak zase postávame. Akurát máme okrem jedného problému problémy dva. Už nám nehrozí len búrka. Pravdepodobne sme aj stratení. Obzriem si bezradných kamarátov. Straty evidujem štyri, nálezy žiadne.

Papierovú mapu nechávam vo vrecku, na pomoc musí prísť telefón. Potrebujem presnú polohu. Modrá bodka stojí v strede obrazovky, asi centimeter od žltej značky ťahajúcej sa povyše nás. Nachádzame sa na nejakej starej ceste. Pravdepodobne ju využívajú poľovníci či lesníci.

„Ak nájdeme potok, nájdeme značku. Poďte potichu, možno ho začujeme,“ odovzdám partii inštrukcie a vydávame sa naprieč hore. Po chvíľke chôdze sa k šušťaniu lístia pod topánkami pridáva aj zurčanie vody. Prichádza z doliny. Potok sa tam asi rozširuje a vytvára kaskádu či malý vodopádik. Vodu síce nenachádzame, ale aby nám nebolo ľúto, ocitáme sa v rozľahlom močarisku. Topánky máme opäť vlhké a zablatené. Ale veď čo. Sme na túre, nie na bále.

Za mokraďami natrafíme na stratenú značku. Jej žltá farba sa vyškiera z hŕby zelene všade navôkol. Pyšní a spokojní s faktom, že sme vcelku rýchlo premenili straty na nálezy, zostupujeme zmiešaným lesom. Narážame na nádhernú dolinu, ktorú z oboch strán strážia mocné vrchy. Skalnaté výbežky Malej a Veľkej Stožky pripomínajú vojakov. Stredom doliny preteká živelná Dudlavka. Rýchly prúd sa opiera do kameňov a vyhráva melódiu plynulosti života. Aj obloha sa umúdrila. Atrament zmizol a hlavnú úlohu opäť prebralo slnko.

Dochádzame k horárni na Stožkách. Myslel som si, že tu bude sama, no v okolí je veľa starých budov. V minulosti mohli slúžiť ako sýpky či maštale. Teraz, obrastené žihľavou, v tichu a samote chátrajú. Dožívajú. Nie je to však smutný pohľad. Skôr nostalgický, dotvárajúci obraz prítomnej krajiny. Krajiny divokej, ale predsa svojim spôsobom podmaňujúcej. Staručké drevenice zaraďujem do náhradného plánu. Keď bude útulňa na Randavici obsadená, vrátime sa sem a jednu si vyberieme. Ak budú trámy dostatočne pevné, nevidím dôvod, prečo by sme tu nemohli stráviť noc.

Za horárňou sa týči pomník padlých partizánov zväzu Stalin. Slúži na pamiatku mŕtvym a výstrahu živým. Vždy, keď vidím podobné pietne miesta predstavím si seba samého v ich situácii. Strasie ma. Zima, hlad, bieda, smrť. Všetko zlé uložené v pamäti zeme, na ktorej práve stojíme. Obetiam venujeme chvíľku ticha a pokračujeme.

Žlté značenie na Stožkách končí, prechádzame na modré. Trasa obchádza Malú Stožku. Na jednej strane sa nachádza útulňa pod Randavicou, na druhej železničný vagón. Bez srandy. Vedľa horárne Pätina stojí zrekonštruovaný vozeň bývalej úzkokoľajnej železnice. Slúži ako exponát náučného chodníka Stožky, no je voľne prístupný turistom. Prichýli aj šesť pocestných. Vagón je síce lákavá ponuka, no ostávame verní svojím plánom. Štrkovou cestičkou stúpame pozdĺž potoka Dudlavka. Idem napred, každú chvíľku by som mal nájsť dnešné útočisko. Ani neviem prečo, ale chcem byť na útulni prvý.

Welness v miliónhviezdičkovom hoteli

Útulňa pod Randavicou je malý zrubík ako vystrihnutý z trampských snov. Jednoduchá stavba stojí pod starými smrekmi. Prízemie má drevenú podlahu. V ľavom rohu sa nachádza stolík so stoličkou, v pravom rebrík vedúci na povalu. Na stenách sú pribité háčiky na zavesenie oblečenia a načarbané pozdravy turistov, ktorí tu v minulosti prespali. Povala je prázdna. Disponuje dvomi menšími oknami, obe sú dostatočne utesnené. Strecha vyzerá tiež fajn. Pripravíme si karimatky, roztiahneme spacáky a poďho von.

Blízka lúka dokresľuje atmosféru miesta. Slnko je nízko. Dodáva všadeprítomnej zelenej mäkšie, príťažlivejšie odtiene. Z lúky počuť cvrčky, z lesa vtáky, z doliny dolieha žblnkot potoka. Vábi nás hlavne voda. Po celodennej štreke sme ulepení potom. Ľadové osvieženie by padlo vhod. Stačí malá výzva a...

Všetci štyria len v trenkách a šľapkách opatrne schádzame dolu svahom. Potôčik sa kľukatí ako had. Breh je pozvoľný, dobre dostupný prakticky odvšadiaľ. Keď vkročím do potoka nohy len tak zasyčia. Tisícky ľadových ihiel sa mi zapichnú do tela a spoľahlivo odstraňujú prach aj únavu.

Na chvíľku sa zastavím a zamyslím sa. Vidím vysoké ihličnany tiahnuce sa až kamsi k nebu, zvažujúcu sa dolinu a ostré skaly Muránskej planiny. Slnko zapadá, vo vzduchu je cítiť leto. Okrem nás tu nikto nie je. Len my a nádherný život. Jednoduchý, bez pretvárky.

Z omamných myšlienok ma vyťahuje chlad. Nohy mi začínajú mrznúť a pomaly v nich strácam cit. Opatrne vyjdem, utriem sa a zregenerovaný kráčam naspäť do útulne. Okolie prezrádza, že útulňa už dlho neprichýlila žiadnych turistov. Ohnisko je zanedbané, kamene okolo zarastené trávou. Okrem práchnivého kmeňa nevidíme žiadne vhodné polienka na sedenie. Rozdelíme si úlohy, Marek so Sláďom idú po drevo, ja a Erik upravíme okolie.

Počas práce si všímam prostredie. Lúka je plná všakovakých kvetov. Fialové striedajú žlté, tie zas biele či červené. V diaľke sa v poslednom slnku lesknú skaly Stožiek. Odskočím si po fotoaparát a popri povinnostiach fotím.

Nebo sa nevie rozhodnúť, či nám dopraje západ plný farebných oblakov alebo olovnatú záclonu s mokrým darčekom. Dlho to vyzerá na dážď, no nakoniec sa Oskar predsa len ukáže. Vytipujem si pár miest a keď dofotím posledné zábery, vrátim sa k chalanom. Fotoaparát so statívom nechám na lúke. Ak bude jasná noc, skúsim spraviť pár záberov s hviezdnou oblohou. Kamaráti sú usadení pred útulňou. Ohník praská a k oblohe stúpajú chuchvalce bieleho dymu. Čaká nás večer, o ktorom sme snívali poobede na Hrdlisku.

3. deň

Randavica – sedlo Burda – Kučelach – Pred Kopačnom – sedlo Zbojská

Rosa

Budím sa na Erikov hlas. Prichádza zvonku. Drmolí niečo o parádnom východe Slnka a o tom, že som to celé premeškal. Skontrolujem telefón. Budík na štvrtú hodinu rannú je spoľahlivo nastavený na dni pracovného týždňa. Dnes je však nedeľa. Buchnem si po čele a nahlas zanadávam. Ozvenou mi je škodoradostný Erikov smiech.

„Fakt, krásne to bolo! Nechápem ako to niekto mohol prespať!“
„Aaaa!“ zakričím a zletím dolu. Aspoň, že som si v noci nechal fotoaparát na statíve. Čaká ma pri dverách. Je skoro hodina po východe, no útulňa je v obklopení hôr, na slnko by som musel tak či tak čakať.

Stačí jeden pohľad, aby som vedel, že som stále v hre. Slnko je tesne nad skalami. Vyháňa z lesa vlahu po nočnom daždi a krajinu farbí do zlata. A keď píšem do zlata, naozaj to tak je. Lúka, čo bola ešte včera zelená, stromy čo boli tmavosivé, kvety, kamene, tráva, to všetko je odeté do najcennejšieho šatu. Oddám sa foteniu. Ani sa nenazdám a už na mňa mávajú chalani. Za čas môjho bláznenia sa stihli pobaliť aj popratať útulňu. Čaká sa len na mňa. Zídem k nim a rýchlo vybavím, čo treba. Môžeme vyraziť. Nastupujeme na štrkovú cestu. Veľkým oblúkom sa dostávame až k smerovníku na Randavici. Dnešný plán je sedlo Burda a Fabova hoľa.

Opúšťame hradskú a odbáčame na úzky chodníček vedúci cez menšiu lúku. Vysoká tráva je nasiaknutá vodou. Membrány či koža, nič neslávi úspech. Už po pár metroch sme kompletne premočení. Aby sme sa dostali do sedla, musíme prejsť bezmenný kopec. Zaujímavosťou je, že do tisícmetrovej výšky mu chýba len jeden meter. Stále sa brodíme zmáčaným terénom, pokusy o zachovanie si sucha v topánkach sme dávno vzdali. Nohy máme ako vo vani. Každý krok nepríjemne zamľaská. Ej, to bude raj pre pľuzgiere, napadne ma, no myšlienku nahlas nepoviem. Načo kaziť ako tak dobrú náladu.

Dostávame sa na odlesnený vrchol. Muránsku planinu máme ako na dlani. Podobných výhľadov by sa dalo narátať na prstoch jednej ruky. Zozadu k nám vzhliadajú Stožky, vpredu sa týči Vysoký vrch. Po ľavej ruke sa rozprestiera divočina končiaca až kdesi pri Sivákovej. No a nakoniec prichádza najlepšie. Napravo od nás stojí dnešný cieľ. „Fabova hoľa!“ zakričím na chalanov a ukážem na najväčší kopec v okolí. Chalani sa otočia a pozorne si premerajú horu. Avšak namiesto eufórie len pokývajú hlavami a pokračujú. Zvraštím obočie, tuším nejakú zradu, ale opäť sa rozhodnem mlčať. Uvidíme v sedle.

Bod zlomu na Burde

Usadení ani vtáci na elektrických drôtoch odpočívame na pňoch ležiacich na križovatke ciest. Ponožky aj topánky máme do nitky premočené. S chabou vierou, že ako tak uschnú, ich poukladáme na najslnečnejšie miesto v okolí.

Pozorujeme tri kone pasúce sa na lúke obďaleč. Odpočívajú v tieni stromov na okraji lesa. Krásny pohľad. Už horší je na naše zásoby vody. Okrem jednej fľašky, naplnenej ledva do štvrtiny, nemáme nič.
„Ak chceme ísť na Fabo...“,
„Nechceme,“ skočí mi do reči Sláďo. Prekvapený naňho pozriem. Chytí do ruky ponožku a zavrtí s ňou. Tenký prúd vody pokropí zem.
„No fakt, nechceme. Vodu nemáme, som celý mokrý a dnes večer musím byť v Zlíne. Zajtra vstávam k pacientom,“ povie a rozhodí rukami.

Chtiac-nechtiac, musím mu dať za pravdu. Mokré nohy by sme prežili, ale voda, to je nutnosť. Zoskočím z dreva a poobzerám sa po okolí. V sedle stojí staršia chata, kúsok od nej smerovník a informačná tabuľa. Ale kde je chata, ktorú som čakal? Tá z internetu. Nejde mi to do hlavy. Turisti písali o zrekonštruovanej chate s bufetom, kde sa dá prespať. Obídem ešte raz najbližšie územie, ale opäť bez výsledku. Dohodneme sa teda, že namiesto červenej značky, ktorá by nás doviedla až na vrchol Fabovej hole prejdeme na zelenú a kopec obídeme.

Už po pár prejdených metroch znovu zastavujem. V húštine stoja dve nové kadibúdky. Podídem ešte o kúsok a spoza stromov sa vystrčí chata. A keby len ona... popri stavbe stojí kryté sedenie a príjemné prostredie dotvára jazierko. Nechýba ani vyhliadka do okolia.
„Kurnik, tak tu si!“ zanadávam a otočím sa na chalanov. „Túto som hľadal. O vodu sa báť nemusíme,“ zakričím a usadám k najbližšiemu stolu.

„Keby len o vodu,“ dobehne ma Erik a sadne si ku mne. Objedná kávy, čaje aj kofolu. Na lavicu mieria posledné zvyšky jedla. Dve paštéty, štvrť domáceho chlebíku a cibuľa. Čo viac si môže človek priať?

Dobre najedení, umytí a plní energie stojíme na vyhliadke. Pozorujeme krajinu. Lúky sa striedajú s lesmi. Vidíme kopce Kučelach, Striebornú, Hutu aj Hajnáša. Slnko tancuje medzi oblakmi a na zem posiela všakovaké tiene. V rozľahlej doline pod nami zazriem domy. Nie sú pokope, jeden od druhého oddeľuje aspoň pás lesa alebo nejaký menší kopček, no aj tak tvoria určité spoločenstvo. Pozriem sa na kamarátov a zamyslím sa. Tie domy sú ako my. Cez rok ďaleko od seba, ale predsa spolu. Spojení aspoň telefonicky či cez sociálne siete.

„Ako chalani, dobre tu je?“ opýtam sa a v duchu mením posledné slovíčko za bolo... Rozhodnutie od križovatky ciest už nemeníme. Fabova hoľa ostane tento výlet nezdolaná. Čaká nás posledné klesanie. Na Kučelachu prejdeme zo zelenej značky na červenú a dolinou Kučalašského potoka zostúpime k sedlu Zbojská. Na miesta, kde sme pred dvomi dňami začali písať tento príbeh.
„Hrozne,“ zahundre Erik a ani sa na mňa nepozrie.
„Mňa už nevolaj nikdy. Takéto túry pre malé deti ma nudia,“ doplní Marek.
Zdvihnem obočie a pozriem na Sláďa.
„Dobre je Paťo, parádne!“ povie s vážnou tvárou Sláďo a doplní: „Chalani to tak nemysleli, len..., veď rozumieš tomu.“

Neodpoviem nič, len ich ticho pozorujem. Kamarátom myká kútikmi úst a ani ja dlho nevydržím. Spoločne vybuchneme smiechom. Počas schádzania dolinou sa dohodneme, že na budúci rok žiadne mesto nehrozí. Chalani, dajme hory, vkĺzne mi do hlavy veta, ktorou sa všetko začalo. Na perách mi zahrá úsmev a rezko vykročím. Už sa neviem dočkať momentu, kedy sa zase uvidíme. Niekde tam v diaľke, niekde v slovenských dolinách, kde lesný med vonia viac ako tráva a na svahoch túlia sa ovčie stáda...

Záver

Muránska planina je nádherný kus zeme. Lúky plné kvetov. Divoké kone, legendárne sysle (nezvestné). Zurčiace potoky obmývajúce naplavené kamene. Husté, ťažbou nepoškodené lesy či skalné špičiaky dotýkajúce sa oblohy. A to všetko pod jednou strechou pohoria, ktoré je turistami len málo vyhľadávané. Neľutujem ani minútu prežitú v nádhernom prostredí. Spoznal som nové miesta, na ktoré sa určite rád vrátim a oprášim spomienky aj z tohto výletu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek