Trasa

Mníchova Lehota – Inovec – Panská Javorina – Dolné Zľavy – Podhradie

Podvečerný výstup na Inovec

Je štvrtok popoludnie a po pracovnej ceste do Topoľčian nás kamarát vezie do Mníchovej Lehoty. S mojou ženou Monikou a s dvomi maličkými yorkami sa vydávame v ústrety dobrodružstvu na hrebeni pohoria, ktorého južnú časť poznám peši aj na bicykli veľmi dobre, ale tu som ešte nikdy nebol. Často som z diaľnice zvedavo obzeral jeho najvyšší vrchol, tentokrát si ho už konečne ideme obzrieť zblízka. Okrem fotiek v článku, si môže čitateľ pozrieť rozsiahlejší album v tejto galérii.

Vystupujeme pri zatvorenom motoreste Radar, chvíľku sa motáme a hľadáme červenú značku, potom bez váhania vykročíme. Je slnečný jesenný deň, no pomerne chladno, ale strmina nad nami nás isto zohreje, tak si nechávam len tenké tričko. Keďže kráčame po príkrom – severovýchodnom úbočí, Slnko stojí zdanlivo veľmi nízko a vytvára dojem večera, čo zároveň znamená prekrásne svetlo.

Inovec je síce malé, skôr útulné pohorie, ale tento výstup je “výživný”, čaká nás takmer sedemsto výškových metrov miestami skrz veľmi husté vrstevnice. Pomaličky stúpame hore, v ostrej zákrute stretávame dve dámy na zostupe, ktoré nám prezradia, že chata pod Inovcom je otvorená. Nad Humencom sa kocháme úzkym hrebienkom, potom pri výstupe na Jarabský vrch nás obdaria lúky, kde si uvedomíme, že leto je naozaj preč a lístie sa začína zafarbovať do jesene. Kocháme sa výhľadmi smerom k Vtáčniku a Rokošu, potom zrazu chata, objavila sa skôr, ako som čakal. Asi som si myslel, že je bližšie k vrcholu, ale napokon je sklamaním. Aj keď našich miniatúrnych psov by ste si schovali do vrecka, ubytovanie s nimi je vylúčené, dokonca vás ani nepustia dnu, tak sa len napijeme na terase a ponáhľame sa do rastúcej tmy. Ešte si naberám do bandasky zo štyri litre vody a vyrážame hľadať nejaký nocľah. Čím vyššie ideme, tým je chladnejšie a prefukuje tu ľadový vietor.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou obzeráme nejaké búdy, kde by sa dalo prípadne uložiť na noc, ale odrádza nás bordel, tak pokračujeme vo výstupe. Keď prichádzame na serpentínu s napojením zelenej značky, je už tma a vyťahujeme čelovky. Silný vietor ženie chuchvalce mrakov, scéna naberá priam prízračné prvky. Kužeľ svetla v hmle, nočný les a vlhký vzduch v nose.

Drkotavý bivak

Na vrchole chvíľu skúmam terén a vyberám miesto na nocľah, napokon zvolím kúštik rovnej plochy medzi altánkom a krížom. Tarp priväzujem dosť improvizovane priamo o stôl a lavice, snažím sa vytvoriť zástenu pred ľadovým vetrom, v poryvoch ktorého sa začíname klepať zimou, Monika zatiaľ nafukuje karimatky a varuje pod vetrovkou našich psíkov. Do spacákov zaliezame expresne rýchlo, namiesto večere pochrúmeme len nejaké tyčinky. Aj keď sa mi zdá, že počas rozkladania bivaku som trochu preschol, liezť v spotenom šatstve do spacáku, nie je najlepší nápad. Do príručky starých svišťov zapisujem ďalšiu zásadu – do spacáku si vždy obliekaj suchú rezervu.

Teplota klesá takmer k bodu mrazu, víchor sa na vrchole Inovca ešte zrýchľuje, keďže terén funguje ako dýza a prichádza nová skúsenosť – drkocem zubami. Toto sa deje najmenej pol hodinu, pri tejto príležitosti si spomeniem, že úroveň zimy mali Inuiti odstupňovanú počtom psov, ktorých si vzali na zohrievanie v iglu – Hugo je so mnou v spacáku, na začiatku sa tiež klepe, ale zreteľne vnímam, že aj keď má len dve kilá živej váhy, celkom pekne hreje. Neskôr konečne zaspávam, zjavne som už odparil vlhkosť, čo ma na začiatku zreteľne ochladzovalo a zvyšok noci už napriek silnému hučaniu vetra prebehol bez incidentov.

Keď sa ráno sa budím, ako prvé si všimnem, že je ticho. Víchor odletel na vlastných krídlach. Slniečko nám svieti do bivaku, dospávame zameškané, stúpam na rozhľadňu a kochám sa kruhovým výhľadom, všade okolo vidím hory, s ktorými mám spojené nejaké zážitky a do zoznamu si konečne pripíšem aj tento výrazný vrch.

Varím raňajky na plyne – obligátnu ovsenú kašu so sušenými višňami, doprajeme si aj kávičku a na cestu vyrážame dosť neskoro. Nikam sa neponáhľame, je piatok a my už máme víkend. Pomaličky sa balíme a ideme skúmať časť pohoria, kde sme nikdy neboli.

Hrebeňom na Vtáčí vŕšok

Schádzame z Inovca smerom na Palúch, neďaleko nachádzame pekné miesto s prírodnými lavičkami a ohniskom, kde by sa asi dalo pohodlne táboriť, kdesi tu je aj studnička, ale ešte máme dosť vody zo včera. Ukazuje sa pekný, jesenný deň.

Hrebeň pohoria je veľmi vďačnou túrou, kráčame po výraznom chrbte, pričom trasa je ako na hojdačke. Málokedy to je rovinka, buď ideme hore, alebo dole. Dostatok lúk a priesekov umožňuje časté výhľady, či už na hrad mojich predkov – Beckov, alebo hrebene Bielych Karpát a Vtáčnika. Keď deň pokročí, stále lepšie vidíme väčšiu časť Malých Karpát aj Tribeča.

Nestretávame tu ani nohu, dopoludnia sú tieto hory iba naše, aj potom stretneme len zo päť cyklistov a jedného turistu. Hugo vybehne typicky pätnásť metrov pred nás a pozorne skúma priestor pred nami, potom dobehne späť. Babička Čili sa spôsobne tmolí pri nohách. Keď prejdeme Kržlenicu (nápadne sa ten názov podobá Kršlenici v Malých Karpatoch) a Jakubovú, odbočíme dolu k Bohušovej studničke. Je pomerne teplo, tak mám slušnú spotrebu vody.

Studnička je nádherne spravená, má zreteľný trampský rukopis. Je čas obeda, tak podľa príručky starých svišťov rozbaľujem tašku s jedlom – ak treba na varenie vodu, najlepšie je urobiť to priamo pri jej zdroji. Dvojo vifoniek, do ktorých zapracujem syr “črievko”, je overený turistický obed, ktorý zakončíme ešte instantnou kávou. Všetko poumývať a môžeme sa vyštverať späť na hrebeň. Tam nasleduje zostup do sedla a za ním opäť raz vidíme výrazné stúpanie.

Na hustých vrstevniciach sa aj zadýchame a zapotíme, ale odmenou je krásny výhľad z Vtáčieho vŕška, kde si na lúke s vysokou trávou oddýchneme a zvažujeme ďalší postup. Kúštik poniže je útulňa Izba, kde by sme mohli prípadne prespať, no deň je predsa len ešte príliš mladý, keď sa náš pohľad zavadí o výrazný kopec s rozhľadňou – Panská Javorina. Tam by sme sa mali pozrieť.

Bivak na Panskej Javorine

Keď kráčame dolu, ešte stále nie sme rozhodnutí, čo ďalej. Tesne pred odbočkou na Izbu narážame na pilčíkov, čo s obrovským revom a rachotom prerieďujú les smerom k útulni. Ešte pred chvíľou som uvažoval, že batohy necháme v Izbe a naľahko si urobíme ešte výšľap na Panskú Javorinu, ale za týchto okolností na to strácam chuť. Pokračujeme teda ďalej.

Nasleduje strmé stúpanie na Ostrý vrch, prekvapuje ma vedenie tejto hrebeňovej cyklotrasy, pred nami nesie cyklista bicykel na pleciach, keďže chodník sa štverá skalami. Potom opäť strmší zostup a za ním hneď ďalšie strmé stúpanie, ktoré nás dovedie do sedla za Panskou Javorinou. Pozerám do mapy a je jasné, že na rozhľadňu to je len kúsok s prevýšením približne sto metrov. Je rozhodnuté, ideme tam a potom sa rozhodneme.

Pomaličky kráčame po chrbte hory, je mäkké podvečerné svetlo, usmievame sa na celý svet a onedlho sme tam. Do západu Slnka zostávajú necelé dve hodiny. Ako správni bufeťáci vyhlasujeme dnešnú túru za ukončenú a rozhliadam sa po mieste na nocľah. Bohužiaľ, prístrešok, ktorý tu bol, ľahol popolom. Ak som to správne pochopil, nemal slúžiť na nocovanie turistov (vraj tam bola ceduľa vyzývajúca turistov, aby tam neprespávali), ale niekomu bol aj tak tŕňom v oku. Všimol som si takú zvláštnu vec, že ako keby extravagantné architektonické tvary zvykli ešte viac dráždiť vandalov, ale tu mohlo zohrávať rolu aj to, že určitým kruhom veľmi vadí akékoľvek zariadenie, ktoré zvyšuje návštevnosť, najmä ak by tam chceli prespávať – rozumej – bude tam viac očí, ktoré uvidia, čo sa deje za súmraku. Tak ľahla popolom Burda a môžeme len špekulovať, či Grandhotel Partyzán zhorel dvakrát práve počas jelenej ruje, lebo niekomu vadilo, že turisti vyrušujú niekoho na postriežke, alebo doplatil na následky bačovania nejakej ožranskej partie.

Nikde nenachádzam uspokojivú rovnú plochu, napokon si ľahneme na podlahu prízemia rozhľadne, len z tarpu urobím jednoduchú zástenu, ktorú otočím proti predpokladanému smeru vetra. Robím inventúru zásob vody a vychádza mi, že ak to nebudeme preháňať, ráno nám zostane ešte kúštik vody aj na cestu. Za normálnych okolností dávam prednosť nocovaniu skôr pri zdroji vody, ale nakoniec zvíťazila túžba zažiť na najvyššom bode západ a východ Slnka.

Keď dokončíme prípravy na noc, idem hore na rozhľadňu a fotím prekrásne divadlo na oblohe, Slnko tam spolu s oblakmi a horskými hrebeňmi na obzore, vytvára nezabudnuteľné scenérie.

Potom idem do lesa nazbierať drevo, na ohnisku založím ohník a užívame si príjemný, romantický večer. Starosvetsky uvarím vodu na ohni, ktorou zalejem našu supermodernú lyofilizovanú večeru. Spomienkami zaletím k táboreniu za dávnejších čas, kedy sme vláčili ťažké a neohrabané konzervy, o gurmánskych “zážitkoch” ani nehovoriac. Pred spaním ešte raz vychádzam na horné poschodie rozhľadne, využívam tzv. “modrú hodinku”, kedy vyjdú hviezdy a žiaria do hlbokej, sýtej modrej farby bezmesačnej oblohy, do toho ešte posledné odlesky Slnka pod horizontom a do toho sa miešajú svetlá ľudských obydlí hlboko pod nami. Najvýraznejšie tu svieti Nové Mesto nad Váhom, ale zrak priťahuje aj stredné Ponitrie. Cvakám fotoaparátom, ale keď sa začne dvíhať silnejší vietor, utekám dolu. Poučený zo včerajška sa obliekam do suchého nočného odevu a zaľahnem do spacáku.

Ako na potvoru, vietor sa mení na menší víchor, je to už druhá noc, kedy nám do ucha hudie hukot vetra. Nad ránom sa zobudím na dve veci – jednak sa uvoľnil jeden roh tarpu a vo vetrisku vlaje, plieska nám na spacáky a jednak sa otočil zo strany, z ktorej som ho podľa predpovede počasia nečakal, keďže začína pršať, bez ráznej akcie zmokneme. Vyskakujem zo spacáka a expresne mením nastavenie plachty, natiahnem ju len tesne nad nás a uchytím aj voľný roh. Našťastie je rozmer 3 x 3 m veľkorysý a v spacákoch zostaneme suchí.

Ráno vietor nestráca na sile, sme z toho vyslovene “ofučaní”, rýchlo zjeme len paštétu s chlebom a so zvyškami vody utekáme niekam dolu. Keby sme mali táboriť ešte jednu noc, možno sme sa mali vybrať na Marhát a prespať tam, tým pádom by sme v jednom záťahu skompletizovali zbierku inoveckých rozhľadní s prenocovaním, ale vetra už máme plné zuby a ideme radšej objavovať doliny.

Dolinami do Podhradia

Túto časť pohoria vôbec nepoznáme, z mapy čítam, že pod nami je Duchonka, ale aj Topoľčiansky hrad. Jednoducho zostupujeme pomerne strmým chrbtom na zelenej značke, je pošmúrne a najväčším problémom začína byť nedostatok vody. V krajnom prípade nám však stačí nájsť aj obyčajný potok, keďže v batohu mám keramický filter.

Na rázcestí Jamka sa rozhodujem, že pokračovanie po zelenej je nádejnejšie, keďže tam svieti v mape nejaká budova, príručka starých svišťov hovorí, že horárne a chaty sa veľmi často stavali pri spoľahlivom zdroji vody, a tak to je aj tentokrát – cesta nás vedie k chate Hubertka, vidíme, že tráva okolo je čerstvo pokosená a rýchlo nachádzame aj studničku. Plnými dúškami si vychutnávame studenú vodu, dotankujeme zásoby a bez stresu môžeme pokračovať v túre.

Odmenení sme peknými lúkami, na ktorých dominuje pamätník SNP, cez riedku oblačnosť sa prediera zubaté slniečko, vyzliekame sa, lebo podľa očakávania tu až tak nefúka a jednak je v tom svite pocitovo omnoho teplejšie.

Veľmi sa nám tu páči, toto je taká neokázalá časť Inovca, kocháme sa sfarbujúcimi sa lesmi a po ďalšom zostupe obdivujeme malú vodnú nádrž. Len kúsok nižšie na križovatke Dolné Zľavy nachádzame ošumelú lesácku stavbu, tam zízam do mapy a rozhodujem sa o ďalšom postupe. Na Duchonku sa nám uprostred víkendu nechce ísť, tak pokračujeme do Podhradia žltou značkou. Čaká nás úzka dolinka s nečakane výrazným stúpaním (mapu som pozeral bez okuliarov a nedošlo mi, ktorým smerom stúpa svah), dosť málo prechodená. Čvachtavý podklad, zarastený chodník, je to divšie, ako som čakal, veľmi sa mi páči ten nedotknutý zmiešaný les a celkom pekne sme sa tam ešte raz zadýchali.

Po vytrvalom pochode nakoniec zdolávame sedlo pod Smutným vŕškom, z ktorého nás čaká zostup do Podhradia popri chatách. Keď sa zrazu objaví charakteristická veža Topoľčianskeho hradu, kocháme sa veľmi malebnou, až starosvetskou scenériou.

Kamarát, ktorému sme sa ozvali telefonicky, nás prichádza vyzdvihnúť až prekvapivo rýchlo, tak si prehliadku hradu nechávame na neskôr. Sedíme na lavičke pri kostole, spokojne sa pozeráme na slnkom zaliaty svet a už teraz vieme, že na dva bivaky vo vetrisku nikdy nezabudneme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek