Podobne ako aj v ostatných článkoch zo série Tatry so sprievodcom, aj tu totiž ide o náročný výstup v komplikovanom teréne, mimo vykladaných chodníkov, s minimálne jedným objektívne nebezpečným miestom, ktoré si vyžiadalo ľudskú obeť.

Celý hrebeň Bášt oddeľuje od seba Mlynickú a Mengusovskú dolinu. Najvyšší Satan má dva pomerne nevýrazné vrcholy, južný a severný. Vzdialené sú od seba zruba 70 metrov a ich výškový rozdiel je od oka tak jeden meter v prospech severného. Spája ich len mierne znížený skalný hrebeň, vďaka čomu môžu pripomínať malé rohy, hlavne pri pohľade z Mengusovskej doliny. Z dna Mlynickej doliny je relatívne zložité určiť, ktorá skalná veža patrí Satanu, až natoľko je celý hrebeň bez výraznejšieho vrcholu. Aké výhľady dokáže Satan poskytnúť, na to sa poďme pozrieť v ôsmom pokračovaní Tatier so sprievodcom.

Trasa

Štrbské Pleso – vodopád Skok – Zadná poľana – Volie plieska – Satan a späť

Túra začína na Štrbskom Plese, jeho dopravná dostupnosť trochu uľahčuje zdolávanie okolitých štítov. Náš cieľ vidíme prakticky od začiatku. Vo výstupovej zostave doplnenej o syna sa vyberáme do Mlynickej doliny, ktorá teraz, uprostred prázdnin, žiari letnou zeleňou. Je to môj druhý výstup dolinou, prvý bol zároveň debutom celej mojej vysokotatranskej turistiky. Bolo to pred piatimi rokmi a s manželkou a deťmi som sa vtedy po prvýkrát odvážil do vnútra Tatier. Tiež bol júl a dolina vyzerala takmer navlas rovnako.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Značená časť dnešnej túry zahŕňa asi dvojhodinový výstup okolo vodopádu Skok a Plesa nad Skokom na druhú terasu Mlynickej doliny. Pri Volích plieskach, značku opúšťame a vydávame sa doprava do svahu k zatienenému úpätiu Satana. Sú odtiaľ pekné pohľady na smaragdovozelené Nižné Kozie pleso, ktoré zo značeného chodníka napriek neveľkej vzdialenosti nie je vidieť. Po sutinovom kuželi sa postupne dostávame na lávku, ktorá miernym stúpaním traverzuje masív Satana. Pohodlný, miestami takmer regulárny chodník je hneď v úvodnej časti prehradený skalou, ktorá by váhavejšie povahy mala spoľahlivo odradiť od ďalšieho postupu. Po jej prekonaní pokračuje chodník v kopírovaní jednotlivých žľabov a rebier.

Keďže sme v masíve Satana, okraje úzkeho chodníka padajú strmo dole, takže zvýšená opatrnosť je na mieste. Na konci lávky sa nachádza druhá, oveľa vážnejšia prekážka. Pri obchádzaní posledného skalného rebra kúsok chodníka chýba a túto medzeru je potrebné prekročiť pomerne dlhým krokom spojeným s presunom vlastného ťažiska, čo je na prvýkrát takmer neprekonateľná prekážka. Situáciu ešte výrazne komplikuje trčiaca skala, ktorá na úrovni trupu vytláča človeka na samotný okraj skalného zrázu, za ktorým by nasledoval niekoľkometrový pád s fatálnymi následkami. Počas slnečného rána, ako máme dnes, situáciu neuľahčuje ani fakt, že zo zatienených miest krokom náhle vstupujeme do protisvetla na druhej strane rebra, čo tiež sťažuje orientáciu.

Nebezpečné miesto vyslovene neodporúčam skúšať systémom pokus-omyl, je takmer nevyhnutné mať so sebou skúseného sprievodcu. Kto nedokáže prekonať strach z prekročenia, má ešte možnosť problematické miesto podliezť, avšak oveľa ľahšie to nie je. Za sucha to ešte ako tak ide, vyskúšal som si aj túto možnosť, ale spúšťať sa dole hladkým šikmým žliabkom za mokra by som sa asi neodvážil.

Prekonaním prekážky sa putovanie po lávke končí, chodník sa začína stáčať hore do žľabu, kde sa stratí a nás čaká necelá hodina nepríjemného, strmého stúpania trávnato-sutinovým žľabom. Výška stúpa doslova každým krokom a prestávky na vydýchanie využívame na stále užšie a strmšie pohľady do Mlynickej doliny. Čím sme vyššie, tým krajšie sa pred nami vykresľuje protiľahlý Soliskový hrebeň. Rozoznávame jeho južný okraj, Mlynické, Štrbské aj Furkotské Solisko, ktoré sme mali možnosť spoznať. Boj s gravitáciou a terénom Satana končí v Satanovom záreze (asi 2383 m), čo je rovný, trávnatý, teraz dokonca aj zakvitnutý, niekoľko metrov široký úsek hrebeňa, vrezaný medzi skalami samotného vrcholu Satana a Satanovou vežičkou situovanou južne od neho.

Posledné kroky vedúce do sedla mi opäť ponúknu moje obľúbené tatranské sedlové divadlo. Z ničoho nič sa predo mnou náhle otvorí nádherný, výškový panoramatický pohľad do doliny na druhej strane hrebeňa, dnes je to dolina Mengusovská. Do očí udrú Gerlachovský štít či Veľké Hincovo pleso, no vrchol už nie je ďaleko, takže len krátke vydýchanie sa a mierime do záverečnej etapy. Desať minút nie veľmi náročného výstupu po hrebeni a sme na južnom vrchole Satana. Je presne poludnie, príjemne teplo, napriek tomu nahadzujeme dlhé rukávy a pokrývky hlavy. Nie kvôli zime, ale ako ochranu pred júlovým slnkom. Chránený sa môžem naplno venovať priam pekelným výhľadom, ktoré Satan ponúka. Stojíme na najvyššom mieste celého hrebeňa Bášt, čo je sám o sebe povznášajúci pocit. Patrične si to overujem pohľadom na juh, kde za menej výraznou Satanovou vežičkou rozoznávam tri vrcholy zdanlivo nalepené jeden na druhý – Malá Bašta, Predná Bašta a Patria. Za nimi v hĺbke Štrbské pleso a v diaľke Kráľova hoľa.

Čelom vzad a pred sebou by som mal mať severné pokračovanie hrebeňa. Lenže teraz je kompletne prekryté neďalekým severným vrcholom Satana, takže tento obzor nechávam na potom. Oveľa zaujímavejší je západný obzor, kde z hĺbok Mlynickej doliny vyrastá Soliskový hrebeň. Lepší pohľad naň dnes už mať nebudem, pokochám sa hlavne pohľadmi na jeho južný okraj, od Predného po Furkotské Solisko, na ktorom sme sa nedávno lopotili v totožnej zostave ako dnes. Najvyššie Veľké Solisko má trochu smolu, úplne sa stráca, priamo za ním sa totiž vynára Kriváň. Takpovediac najveľkolepejší pohľad ponúka obzor východný. Svoje robí rozľahlá Mengusovská dolina s výraznými Hincovými plesami a nádherný obraz dokresľuje hlavný hrebeň Vysokých Tatier od Mengusovských štítov až po Rysy a Vysokú, doplnený o Gerlachovský štít a Končistú. Na toto sa dá pozerať hodiny. Počasie stále drží, občasné biele, aj keď rozmernejšie oblaky vyzerajú neškodne, viac ich je len vzadu niekde nad Lomnickým štítom, ale ani tam sa netvária hrozivo. Stále je väčší problém úpal ako búrka, nič nás teda nevyháňa a môžeme si dopriať obed s fantastickými výhľadmi. Presne takto to mám rád.

Po naozaj výdatnom oddychu sa ešte vyberáme na druhý, severný vrchol Satana. Nie je to ďaleko, ale nie je to ani úplná malina. Po hrebeni, ktorý výšku veľmi nestráca, je to nebezpečné. Takže musíme zísť do Satanovej štrbiny, ktorá oddeľuje oba vrcholy zo strany Mlynickej doliny a po strmých skalných stupňoch sa vyštverať na severný vrchol. Zachádzka umožní výrazne lepší pohľad do záveru Mlynickej doliny s jej plesami, no najmä na neďaleký Štrbský štít či múr Hrubého vrchu a Furkotského štítu. Samozrejme, vidíme aj severné pokračovanie hrebeňa Bášt. Prekvapuje ma, aký nevýrazný je odtiaľ Kôprovský štít za ním, nebyť vychodeného chodníka, ani ho nespoznám. Ešte povinnú vrcholovku aj tu a vraciame sa na južný vrchol, kde berieme veci a začíname zostup po rovnakej trase, akou sme sem prišli.

Zhodnotenie

Sedemnásty najvyšší štít Tatier a kráľ hrebeňa Bášt - Satan leží takmer presne v strede medzi Kriváňom a Rysmi, našimi najnavštevovanejšími štítmi, čím sa stáva asi najlepším pozorovacím bodom ich preplnenosti počas pekných dní. O to viac vynikla naša osamelosť na jeho vrchole. Samozrejme, výškou a teda asi ani výhľadmi sa im nemôže rovnať, avšak pohľady do svojho blízkeho okolia poskytuje Satan naozaj impozantné. Najmä Mengusovská dolina vyzerá zo Satana skvostne. Výstup naň je náročný, s jedným reálne nebezpečným miestom, no so skúseným sprievodcom ho zvládne každý, kto zvláda značené tatranské štíty.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek