Koncom septembra som sa vydal do ďalšej dlho odkladanej oblasti juhovýchodnej Oravy. Konkrétne išlo o pre mňa nepoznané Skorušinské vrchy a severný cíp Západných Tatier s magickými vrchmi Lúčna a Osobitá. Tie som mnohokrát obdivoval z iných slovenských pohorí a tešil som sa na deň, keď sa k nim dostanem. Čas prišiel a v sivý piatok som sa vydal na sever.

Trasa

Oravice – Pod Čistým grúňom – Vyšné diely – Magura – Pod Šatanovou – Juráňova dolina, ústie – sedlo Umrlá – Pod Umrlou – Pod Suchou dolinou – Juráňova dolina, ústie – Pod Šatanovou – Pod Čistým grúňom – Oravice – Pod Suchou dolina – Pod Umrlou – Bobrovecké sedlo – Bobrovecký žľab (Bobrowiecki Żleb) – Lúčna – Bobrowiecki Żleb – Polana Chochołowska – Bobrowiecki Żleb – Lúčna – sedlo pod Osobitou – Chata Zverovka – Zverovka, pomník SNP – horáreň Brestová – Mikulovka – Skorušina – Oravice

Hororová cesta a zdevastovaná Magura

Úvod dňa nezačína najšťastnejšie a v stúpaní na Donovaly mi spoza zákruty vojde do cesty jelenica. Našťastie stíham dobrzdiť a len jemne jej „ťuknem“ zadné kopýtka. Jelenica bez zastavenia pokračuje ďalej a vyzerá že sa jej nič nestalo. Rovnako neutrpí ani moje auto. Náraz bol našťastie veľmi slabý.

Mierne roztrasený pokračujem ďalej a v Ružomberku na nepríjemný incident zabúdam. Teším sa na túru, ktorá ma čaká a okolo ôsmej parkujem v oravskej osade s nečakaným názvom Oravice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keďže som si túru rozdelil na dve etapy, beriem najskôr malý batôžtek a vydávam sa k mohutnej Magure. Úvodná polhodinka vedie Tichou dolinou, kde po čase odbočujem a lúkou stúpam k vrcholu. Spodné partie Krúpovej a Magury sú pekne zalesnené. Stretávam chalana, ktorý sa ma pýta, či to tu poznám a tiež na výskyt húb. Pravdepodobne je v Oraviciach ubytovaný a vybehol si na rannú prechádzku. Som tu prvýkrát, ale hovorím mu, že v Skorušinských vrchoch niečo pohľadať môže. Neodporúčam mu druhú stranu doliny, kde začínajú Západné Tatry, ktoré sú národným parkom. Vyzerá, že by sa bavil aj dlhšie, ale lúčim sa a vydávam sa vyššie. Pekný oravský, prevažne smrekový les pokračuje až kým sa nedostávam do polovice stúpania, kde začínajú pusté svahy po kalamitách a následných ťažbách.

Postupne sa dostávam na miernejšie lúčne partie smerom ku kóte Vyšné diely. Postup takmer rovinatými lúkami je príjemný napriek nezáživnému sivému počasiu. Našťastie však neprší. Po ľavej strane je ihličnatý les s nádhernými robustnými stromami. Spoza nich vidieť, že les vo vnútri lesom nie je a presvitajú biele miesta. Po čase sa dostávam na vrchol Magury a jasne vidím miestnu realitu rozľahlých kalamitísk a rúbanísk. Okolitá „mesačná“ krajina kazí dojem vrcholu, na ktorý som sa dlho tešil. Poľská strana je menej zasiahnutá a vidieť, že je stále zalesnená. O tunajšej realite som čiastočne vedel, ale nečakal som až takúto spúšť. Moje dojmy sa utvrdia najmä v klesaní po náučnom chodníky Antona Kocyana, ktorého vrcholová časť je totálne zdevastovaná. Po rozjazdenej ceste plnej konárov počúvam zvuk traktora štverajúceho sa hore. Po náučnom chodníku nevidieť ani stopy. Možno som síce niekoľko metrov mimo neho, ale realita je široko-ďaleko rovnako tragická. Okolo je len niekoľko posledných ostrovčekov ihličnanov, ktorým pravdepodobne čoskoro tiež skončí zemská púť.

Nepríjemné dojmy z úvodu túry zajedám na malej rozhľadni, pod ktorou je už aký taký les. Našťastie pohľady k ústiu Tichej doliny a na jej opačnú stranu smerom k Západným Tatrám sú lákavejšie. Postupne klesám k asfaltovej ceste.

Juráňova a Bobrovecká dolina

Presne na spomínanú opačnú stranu, k Západným Tatrách sa vyberám tiež. Cieľom je prejsť malú, ale o to krajšiu tiesňavu v Juráňovej doline a zájsť do Bobroveckej doliny. Z asfaltky sa po pár minútach odpájam cez potôčik a prichádzam na rozľahlý pasienok. Postupne vchádzam do lesa a okolie začína nadobúdať výzor tiesňavy. Na mokrom kamenistom podklade je treba si dať v niektorých miestach pozor, ale inak je prechádzka tiesňavou veľmi príjemná. Fotogenické scenérie aj viackrát zachytím. Za úsekom tiesňavy začína kratší stupák k sedlu pod Umrlou, kde chvíľu oddychujem.

Tu som sa prehupol do Bobroveckej doliny, ktorou mám v pláne ísť opäť v rámci druhej časti túry poobede. Na to mám však ešte habadej času, a tak sa inou, žltou spojnicou opäť vraciam k ústiu Juráňovej doliny. Ako vychádzam z lesa na rozľahlú lúku, v tej chvíli viem, že som urobil dobre. Po takmer celej lúke sú krásne rozlezené pasúce sa ovce. Z diaľky vidím postavu baču a psa, ktorí sa však cestou smerom k nim niekam skryjú a na druhej strane ich vôbec nevidieť. Krajinárska scenéria s ovcami a predhorím Západných Tatier je nádherná. Pre krásne fotografie chýba len o kúsok viac slnka, ktoré sa drží prevažne za mrakmi. Každopádne som veľmi rád, že som sa vrátil. Asfaltovou cestou sa vrátim do Oravíc, kde si sadám do auta. V ňom sa najem a nejakú hodinku posedím.

Opustená Bobrovecká a rušná Chocholovská dolina

Okolo 15-tej hodiny vyrážam opäť do Bobroveckej doliny a po ceste šliapem popri pár vracajúcich sa turistoch. Krátko si pozerám rašelinisko Peciská a idem ďalej. Pri horárni Bobrovec sa pasú jalovice a peknú scenériu s horami si odfotím.

Počasie sa výrazne zlepšilo a obloha je takmer jasná. Dolina sa začína zužovať a rovnako aj moje pocity bezpečia. Cestou si spomínam na historku neznámych turistov, ktorí ma raz brali z Telgártu do Hranovnice. Zajakávajúci sa starší pán vtedy rozprával a o tom, ako sa túlali v Radových skalách pod Osobitou a pár metrov pred ním vybehla medvedica. Ostatné, čo si pamätá, je len ako striedavo bežal a padal po skalách a vývratoch pri zbesilom úteku. Uviedol, že utrpel viaceré zranenia po tele ako pomliaždeniny a nejaké menšie zlomeniny. Našťastie to však dopadlo dobre. S odstupom času mi napadlo, či menej výrazné zajakávanie nemal od tejto príhody. „Nuž, ktovie.“ Každopádne sa neoplatí túlať vzácnou, chránenou, neznačenou časťou Západných Tatier, ktorá je zároveň medvedím rajom.

Postupne sa dostávam do strednej časti doliny, ktorá tvorí úzku tiesňavu. Moje neisté pocity ešte znásobuje. Za tiesňavou sa dolina opäť roztvára a chvíľu oddychujem v altánku pred náročným výstupom do Bobroveckého sedla, ktorý ma čaká. Cítim, že už mám dnes čosi za sebou, idem výrazne pomalšie a viackrát oddychujem. Okolo 17-tej hodiny sa dostávam do Bobroveckého sedla, kde ma privíta príjemná polianka s výhľadom na poľské Tatry a blízke svahy zaujímavo pôsobiaceho Bobrovca. Urobím pár záberov a pokračujem ďalej. Po pár metroch na poľskom území, ktorým chodník vedie, sa končí opustenosť končín a počujem hlasy. Z vrcholu Lúčnej zostupuje viacero skupiniek poľských turistov.

Čarovný večer na Lúčnej

Posledné stúpanie dňa mi dá naozaj zabrať a oddychujem dosť často. Povzbudzujú ma však nádherné pohľady na okolie. Posledné zbytky snehu zo sneženia spred pár dní vidieť na vrcholkoch Západných Tatier. Asi 200 metrov pod vrcholom na predbieha fučiaci Poliak s veľkou taškou. Tipujem, že je to nejaký fotograf a má v nej veľký foťák.

Okolo 18-tej hodiny som na vrchole, kde začína večer snov. Prichádzam akurát a Slnko pomaly klesá za západný horizont, nad ktorým sa tesne drží úzky, tmavý pás oblačnosti. Spomínaný turista sa už oddáva svojim fotochúťkam a napodiv mal v taške nie fotoaparát, ale fľašu pálenky, ktorú naaranžuje na vrcholový stĺpik a v pozadí so zapadajúcim Slnkom fotí. „Nuž zaujímavé. Toto som ešte naživo nevidel,“ hovorím si. Síce, na sociálnych sieťach sú všelijaké fotky s fľašami, jedlom, cukríkmi, legom atď. s kulisou hôr v pozadí.

Snaží sa so mnou nadviazať komunikáciu v poľštine alebo angličtine, ale po pár vetách to vzdávame a venujeme sa každý svojmu. O chvíľu sa lúči a odchádza. Začínam si dokonale vychutnávať čarovný večer na miestach, o ktorých som dlho sníval. Neobyčajne sa mi páči vzdialená tmavá silueta Osobitej so zapadajúcim Slnkom v pozadí. Tajomno dodáva zlovestný a temný pás oblačnosti skrývajúci hranicu horizontu.

Keď už pre ostré slnko svietiace do očí nevidím, tak sa kochám krásne osvetlenými Západnými Tatrami na druhej strane. Rozoznávam Rákoň, Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivô, Hrubý vrch a Jakubinú. Prostredie nadobúda napohľad krásny jesenný ráz. Impozantne pôsobia spomínaný Bobrovec a Kominiarski Wierch. Hodnotím, že prežívam asi najkrajší večer leta a naplnený krásou začínam pomaly zostupovať do Schroniska na Polanie Chochołowskiej, kde plánujem nocľah.

Ranné sklamania smerom k Osobitej

Zavčas rána začínam opäť stúpať hore k Lúčnej. Prekvapene sledujem, že vo výškach panuje hustá oblačnosť, čo nesúhlasí s predpoveďou počasia. Dúfam však, že postupom času sa situácia zlepší. Po takmer hodine sa dostávam hore, kde čakajú na východ Slnka dve turistky. Je mi jasné, že z toho momentálne nič nebude, a tak sa po krátkom oddychu poberám ďalej smerom k Osobitej.

Spod vrcholu Lúčnej vidieť celý sympatický hrebeň smerujúci k nej. Samotná magická Osobitá je zahalená v oblačnosti. Nižšie partie kľukatiaceho sa hrebeňa cez Roh a Kasne je vidieť. Dostávam sa na lúčnu časť Rohu, odkiaľ urobím pár záberov. Je tu nádherná horská polianka, aké mám veľmi rád. Stále ma však štve chýbajúce slnko, ale nič sa nedá robiť. Po nádhernom večere sa „karta obrátila“ a vyzerá, že mi dnes nebude veľmi dopriate.

Opusteným hrebeňom dávam o sebe pravidelne vedieť. V rannej hmle okolie pôsobí tajomne a trošku strašidelne. Každopádne sú to nádherné končiny rozmanitého lesa. Prechádzam cez Kasne a míňam pár malých močiarov. Vyzerajú zaujímavo a miestna zver je z nich v obchodí sucha určite nadšená. Čoskoro som na polianke pod Javorinou, kde sledujem prúdiace hmly cez vrchol vytrvalo ukrytej Osobitej. „Záhadná pani sa mi nechce ukázať,“ smejem sa. Z tohto miesta sa mi scenérie s Osobitou veľmi páčia, ale stále platí, že slniečko by to ešte vylepšilo.

Opäť vchádzam do lesa a smerujem k Javorine. V blízkosti jej vrcholu ma zaujmú skaliská popri chodníku. Terén začína klesať, až sa vynorím v sedle pod Osobitou. V blízkosti si sadám a sledujem prúdiace hmly cez jej rozorvané svahy. Pripomínajú mi nízkotatranský Salatín alebo malofatranský Suchý. Nepriaznivé počasie má jedinú výhodu, že ma neláka pokochať sa z jej vrcholu, kde je ísť zakázané ako uvádzajú výstražné tabule v sedle.

Počasie sa vôbec nelepší, a tak sa vydávam na strmý zostup Teplým žľabom do Roháčskej doliny. Klesanie je strmé a som rád, že idem dole. Opačné pocity pravdepodobne zažívajú skupinky, ktoré stretávam v protismere. Niektorí sa ma pýtajú, koľko je ešte do sedla.

Hodinový zostup sa končí a zastavujem pri peknej Pučatinej poľane, kde objavujem pri novej chatke tečúci prameň, ktorý ešte nie je na TuristickaMapa.sk. Využívam prítomnosť signálu a rovno ho do mapy dopĺňam.

Na záver západotatranskej časti túry ma čaká asfaltka k horárni Brestová, kde odbočím smerom k Blatnej doline. V sobotné ráno prúdi do Roháčskej doliny až prekvapivo veľa áut.

Opäť do Skorušinských vrchov

Netradične naplánovaná túra ma opäť privádza pod Skorušinské vrchy, ktoré z Blatnej doliny pôsobia veľmi pekne. Z doliny sa tiahnu dlhé pasienky, ktoré časom prechádzajú do hustých smrekových monokultúr, ktorými boli dlhé roky Skorušinské vrchy známe. S radosťou sa vydávam po pasienkoch hore k vrcholu Mikulovej. Stúpanie je celkom výdatné a čoskoro som v polovici výstupu a dostávam sa do lesov. Chodník je tu slabo vychodený, ale o čosi neskôr sa mení na rozbahnené lesné cesty od nešetrnej lesnej techniky. Po blatistom povrchu často odbáčam zo značky a postupujem lesom. Okolo 11-tej si na mobile ladím obľúbenú Pálenicu a po nepríjemnom podklade sa ide o čosi lepšie.

Vyčerpaný prichádzam na vrchol Mikulovej, kde popíjajú pivko nejakí turisti. Krátko si pozerám smerovník a vydávam sa doprava k Skorušine. Po zničených prevažne blatistých cestách stúpam striedavo krajšími aj zničenými časťami smrekových lesov. Po hodine cesty prichádzam k vrcholu, kde ma privíta pekná polianka s krížom, rozhľadňou a prekvapivo s zrekonštruovaným altánkom. O tom som si podľa údajov z TuristickaMapa.sk myslel, že už neexistuje. Napodiv stojí a je v relatívne dobrej kondícii. Vyzerá, že v posledných rokoch bol opravený. Tradične chýbajú bočné steny a proti vetru by v prípade nocľahu ako tak poslúžil aspoň okolitý les. Vyštverám sa aj na vyhliadkovú vežu. Počasie sa pomaly začína lepšiť, ale nie je to ešte úplne ono a Slnko ostáva za mrakmi. Krátko sa pokochám horami na všetky strany a idem dolu.

Na záver klesám cez vrch Blatná, kde začína strmý zostup do Oravíc tiahlymi pasienkami. Z nich sú krásne výhľady na neďaleké končiare najmä Západných a poľských Tatier. Konečne vykúka Slnko a dopraje mi na záver pokochať sa končinami v plnej kráse. Vidieť aj menej vzhľadnú, zdevastovanú Maguru, ktorú som spoznal včera.

V blízkosti Oravíc počuť zvuky aquaparku a ruchu okolitých reštaurácií, kde majú plno. Láka ma vôňa gulášu, ale nakoniec odolávam a prichádzam k autu.

Záver

Lákavé končiny Západných Tatier s vrcholmi Lúčna a Osobitá, o ktorých som dlhšie sníval, sa mi podarilo spoznať. Oba stoja kúsok mimo hlavného hrebeňa Západných Tatier a tiež mimo silného záujmu turistov. Práve takéto miesta mám rád. Pár desiatok minút počas čarovného večera na vrchole Lúčnej rátam za jeden z top zážitkov letnej sezóny 2021. Podmienky druhého dňa boli o niečom inom. Sivá, pochmúrna a trošku temná atmosféra hrebeňom k Osobitej mala tiež svoje čaro, aj keď som celé dopoludnie sníval o vyjasnení. To sa však nekonalo, čo však beriem ako príležitosť zájsť si sem znova.

Kontroverzné zážitky z menej vábnych Skorušinských vrchov, zničených kalamitami a následnou necitlivou ťažbou v oblasti Magury, rátam medzi nepríjemné skúsenosti z hôr. Ako zarytý optimista si ich však napriek realite predstavujem krajšie, také akými niekedy boli a verím, že o pár desiatok rokov zas budú vyzerať o niečo krajšie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek