Aj napriek tomu, že mi Ӧtscher prirástol k srdcu v čase, keď som bola prvýkrát v rokline Wasserlochklamm (rok 2011), doteraz nebola príležitosť naň vyliezť. Vždy sa našlo niečo, čo bolo pre mojich turistických spolupútnikov dostupnejšie, zaujímavejšie, vhodnejšie, krajšie... A samej sa mi ísť nechcelo.

Prvý pokus prichádza konečne tento rok v polovici septembra. Predpoveď počasia na víkend kontrolujem na troch rôznych stránkach a všade meteorológovia sľubujú pekné jasné počasie. V sobotu o 5.30 h vyrážam s kolegyňou z Bratislavy. Keď nám približne 20 km pred Viedňou pristávajú na skle auta prvé dažďové kvapky, začínam byť skeptická a zvažujem alternatívu – Hohe Veitsch (1981 m) v pohorí Veitschalpe. Prosím Peťu, aby skontrolovala webové kamery na Raxe a nad Lackenhofom, aby sme sa rozhodli skôr ako bude treba odbočiť na severnú rakúsku diaľnicu. Čo si v prvej chvíli neuvedomujem je fakt, že mierime na západ a kým okolo Viedne sa pomaly brieždi, v Lackenhofe bude asi ešte tma. Moje obavy potvrdzuje Peťa, ktorá na záberoch z kamier vidí len tmu. Pomaly prechádzame viedenským obchvatom a dúfam, že kým sa dostaneme k poslednému tunelu, kde treba odbočiť buď na Graz alebo na Linz, bude vidieť aspoň niečo. Nevidieť, rozhodujem sa naslepo. Velím výstup na Ӧtscher a zmierujem sa s tým, že možno z vrcholu neuvidíme nič.

Pri spodnej stanici lanovky v dedinke Lackenhof parkujeme okolo 8.15 h. Parkovisko je takmer prázdne, pár prišelcov postáva okolo lanovky a čaká na jej spustenie. My sme odhodlané vyšliapať si celú trasu pešo. Je chladno, obliekame na seba všetky vrstvy a hľadáme značku. Kým sa vymotáme, lanovka vezie prvých turistov hore. Chvíľu ideme pomedzi domy a zachádzame do lesa, v ktorom je stúpanie mierne. Nad lesom sa mení a ideme čistinkou prudko hore. Podľa značiek by nám to až hore malo trvať viac ako tri hodiny.

Prejdeme prvých pár desiatok výškových metrov a u mňa sa začína dostavovať únava predošlých mesiacov. Strávila som v kopcoch viac času ako je v posledných rokoch zvykom a príliš som sa nešetrila. Nevládzem s dychom a každú chvíľu zastavujem. Odhodlaná dosiahnuť vrchol, stúpam ďalej trávnatým kotlom do sedla Riffelsattel a čím sme vyššie, tým viac fúka. Kleiner Ӧtscher (1552 m) je zahalený v hmle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo sedla kvôli nízkej oblačnosti nevidieť takmer žiadne kopce a vietor naberá na intenzite. Kým po ceste dolinkou sme sa vyzliekali, tu sa znova obliekame. Odbočujeme doľava na širokú štrkovú cestu, ktorá vedie k vrchnej stanici lanovky a po ceste sa napchávame malinami. Od lanovky pokračujeme pohodlným skalnatým chodníkom až pod hrebeň. Vietor silnie, oblačnosť sa pomaly presúva smerom dole, Hϋttenkogel (1526 m), kde je umiestnená jedna z webových kamier, ani nevidieť.

Vychádzame na hrebeň a za sebou nechávame akú takú miernu ochranu pred vetrom, ktorú poskytoval masív hory nad nami a zvyšky kosodreviny. Meluzína sa do nás opiera ako do elektrického vedenia na južnej strane Chopku pred dvomi rokmi, keď nás na Štedrý deň v hoteli Partizán odrezala od elektriny. Stojíme na mieste, snažíme sa odolávať náporom vetra a hľadíme pred seba. Viditeľnosť je zhruba päť metrov, nedovidieť ani na najbližšiu značku. Velím zostup. Netuším, aká cesta nás čaká a aj keď máme za sebou drvivú väčšinu výškových metrov, nemám chuť riskovať, že poblúdime alebo padneme. Po hodine sme opäť pri spodnej stanici lanovky a vraciame sa do Bratislavy.

Ďalšia príležitosť prichádza po troch týždňoch. Poučená zo septembra sa nespolieham ani na tri stránky, na ktorých kontrolujem predpovede počasia. V sobotu čakám, kým sa úplne rozvidnie a kým sa na webových kamerách ukážu aktuálne zábery. Kamera na Hϋttenkogli je mimo prevádzky, tak kontrolujem kamery na kopci Hochkar, niekoľko kilometrov južnejšie. Je sedem, sedím v kuchyni a popíjam kávu. Vyhliadky na deň v horách nie sú ružové, oblačnosť sa od piatku presúva oveľa pomalšie ako predpokladali meteorológovia a Alpy ju zadržiavajú.

O 7.30 h sa mi nakoniec z webkamier na Hochkari ukážu kopce a behom desiatich minút sedím v aute. Hranice prechádzam vrieskajúc na plné hrdlo do refrénu Thunderstruck od AC/DC hľadiac na slnečnú modrú oblohu predo mnou. Zaliate slniečkom je aj údolie Dunaja a zvlnené kopčeky na sever od rieky. Pohľad na juh začína byť s pribúdajúcimi kilometrami pesimistickejší, no nevzdávam sa nádeje. Z diaľnice schádzam zjazdom na Ybbs an der Donau a cez Purgstall a Gaming mierim na juh. Čím ďalej som od diaľnice, tým menej slnka vidím. Všade okolo mňa sa prevaľujú chuchvalce hmly a keď vidieť nejaké kopce, rozprestiera sa nad nimi nízka oblačnosť. V hlave kalkulujem zmeny plánov a hovorím si, že tiesňava Ӧtschergraben by nemusela byť zlou voľbou. Kopce okolo Gamingu sú celé v oblakoch, väčšina z nich (až na Zϋrner) nedosahuje výšku ani tisíc metrov. Pokračujem ďalej a zrazu napravo vidím cez oblaky presvitať útržky modrej oblohy. Za odbočkou na Lackenhof akoby som vošla do úplne iného sveta. Hory sú zaliate slnkom, iba občas vidím nad sebou biely obláčik. Cítim sa ako v rozprávke.

Auto parkujem na takmer plnom parkovisku okolo 10.30 h. Je len osem stupňov nad nulou, vyťahujem preto mikinu aj zimnú bundu a na krk si dávam tenkú kuklu. Chvíľu rozmýšľam, či idem hore opäť peši, alebo si to skrátim lanovkou. Pri myšlienke na hmlu a oblaky, ktorými som prechádzala len pred pár minútami som za lenivú, kupujem si lístok a veziem sa hore.

Turistická značka pri vrchnej stanici oznamuje, že na vrchol mi to bude trvať 1,5 h. Je 11.15, pri kríži by som teda mohla byť okolo 12.45 h. Oblačnosť, ktorú bolo vidieť zdola, sa pretrhala. Svieti na mňa slniečko a s prvými výškovými metrami vraciam do batoha moju zimnú windstoperku. Na ďalšej vyhliadke sa zbavujem teplej vesty a po pár metroch si kuklu omotávam na ruku. V dvoch tretinách výstupu k hrebeňu si robím odbočku k Hϋttenkogelu a na chvíľu sa zastavujem. Fotím, kochám sa, užívam si slniečko. Od chaty s webkamerou krásne vidieť začiatok výstupu po hrebeni, nad celým masívom Ӧtscheru je bezoblačná modrá obloha. Kým oblaky sa kumulujú všade naokolo, nad nami je modrá diera. Rezkým krokom sa vraciam na chodník a pokračujem vo výstupe. Turistov je plno v oboch smeroch, chodník je ale dostatočne široký a vieme sa pohodlne obchádzať.

Je poludnie a som na mieste, z ktorého som sa pred tromi týždňami otočila. Hrebeň je zaliaty slnkom. Hmla na sever odo mňa sa prevaľuje nad nízkymi kopcami a plní údolia. Oblaky na juhu a juhozápade sa mierne zdvíhajú a odhaľujú vrcholky Álp okolo. Hrebeň je široký, cesta pohodlná. Chodníčkov je tu vychodených niekoľko a občas strácam značku, ale hneď sa na ňu zase vraciam. V diaľke vidím zasnežený vrchol s krížom a na ňom množstvo ľudí.

Je presne 12.40 h, keď stojím pod vrcholovým krížom a v duchu si gratulujem, že sa mi to konečne podarilo. Pokochám sa výhľadmi na juh, kde v diaľke vidieť zasnežené vrcholky pohoria Hochschwab (2277 m), a zase na seba navliekam vestu a bundu. Sadám si na skalu, ktorá nie je pokrytá snehom, a vyťahujem proviant. Keď dojem sendviče, z termosky si nalievam horúci čaj, aby som sa trochu zahriala. Aj keď som naobliekaná, vietor je neúprosne studený a ja sa nehýbem. Odpadky aj prázdnu termosku vkladám do batoha a pomaly sa dávam na zostup. Chvíľu som premýšľala, že to skúsim cez Rauerkamm, no keď vidím, aká oblačnosť a hmla stúpa z doliny podo mnou, rozhodnem sa vrátiť rovnakou cestou, ktorou som na vrchol prišla.

Kým sa dostanem na miesto na hrebeni, z ktorého som prvý raz zazrela vrcholový kríž, je vrchol Ӧtscheru v oblakoch a „mlieko“ sa hrnie za mnou. Počasie sa celkom zaujímavo zmenilo. Smerom na sever sa hmla rozplynula, len na niektorých miestach sa stále drží, smerom na juh sa oblačnosť opäť kopí a klesá na vrcholky kopcov. Už nevidieť ani Hochschwag a jeho snehobiele štíty.

Schádzam z hrebeňa, na ktorom za sebou nechávam posledné poryvy studeného vetra. Slniečko sa mi síce opiera do chrbta, ale sú to len jeho posledné zvyšky. Oblaky sa od Rauerkamm prehupli na vrchol a vytrvalo „pochodujú“ na západ. Kým prichádzam k lanovke, celý masív Ӧtscheru je zahalený sivo-bielou hmlou, iba na niektorých miestach presvitá slniečko a lúči sa so mnou poslednými nesmelými lúčmi.

V aute si vyzúvam zablatené topánky, vyzliekam rovnako zablatené rifle a prezliekam sa do čistého. Čakajú ma takmer tri hodiny cesty nazad do Bratislavy. Vraciam sa s dobrým pocitom, že sa mi konečne na kopček podarilo vystúpiť a v pomyselnom zozname turistických cieľov si pri ňom robím zelenú fajočku.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek