Na Hohenwart

Bolo zrejmé, že tento rok toho v Alpách veľa nenachodím. Vybral som sa preto iba do oblastí, ktoré som si obľúbil. Navštívil som Mŕtve hory (Totes Gebirge), Gesäuse, Karnské Alpy a Karavanky. Zostali ešte Nízke Taury. Rozhodol som sa, že sa do nich vyberiem tam, kde som vlani skončil. Pôjdem do Wölzerských Taurov a prejdem kúsok diaľkovej trasy Tauern Höhenweg.

O 8.45 h som prišiel na koniec údolia za dlhočiznou dedinou Pusterwald. Pred zákazom vjazdu je neveľké parkovisko (1300 m), na ktorom stálo jedno auto. Vyhodil som si batoh na chrbát a začal som šliapať.

Na Hohenwart ma čakalo prevýšenie 1000 metrov. Spočiatku sa ide lesom po zvážniciach a stúpanie je mierne. Cesta končí pri Pölsenhütte (1678 m), ďalej sa ide chodníkom. To už človek kráča záverom doliny po alpských lúkach. Je tu veľa malých plies, ktoré sa pomaly, pomaličky zanášajú a miznú.

Serpentínami som vyšiel do sedla Pölseckjoch (2011 m) a stúpal som na vrchol. Vlani sa južne od neho rozlievalo nekonečné oblačné more, teraz ho niet. Ináč sa nezmenilo nič. Z Hohenwartu (2363 m) je nádherný výhľad. Spoznával som Hochgolling, najvyšší kopec Nízkych Taurov, Dachstein a Grimming. Napravo sú Mŕtve hory (Totes Gebirge), ale ich menej výrazné vrcholy pomenovať neviem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrebeňovka

Po Hohenwart som videl zopár turistov, ďalej ani nohy. Prišiel som na Eiskarspitz (2350 m) a zahol som na sever. Na vrchole Schönfeldspitzu (2202 m) som chcel obedovať, no lietali tam otravné okrídlené mravce, tak som išiel ďalej. Zložil som sa na protiľahlom bezmennom kopčeku, na ktorom mravce neboli. Zato tam boli celkom pekné skalky. Horninu nepoznám.

V stúpaní na Hohenwart som videl veľa horčekov a zopár pahorcov, ďalej iba očianky a prvosienky. Tie zvyčajne kvitnú na jar, no asi im tohoročná nestačila.

Zbehol som do sedla Pusterckjoch (1913 m) a vyšiel som na Gangkogel (2069 m). Času som mal dosť, a tak som podchvíľou stál a kochal som sa. Kopce mali zlatohnedé jesenné farby, jednoducho paráda. Ako som šiel na východ, pomaly som sa blížil k tmavej hradbe Rottenmannerských Taurov. Sú však ďaleko, neprídem k nim ani zajtra.

Na Breiteckkoppe (2144 m) som už šliapal po diaľkovej trase Tauern Höhenweg. Avšak ani tu som žiadnych turistov nevidel. Asi tunajšia trasa nie je taká populárna ako červená z Dukly na Devín. Od Hohenwartu som videl iba jedného človeka. Aj to iba z diaľky. Dolu pod hrebeňom som obchádzal pleso a mieril som do doliny.

Zostup neexistujúcim chodníkom

Prišiel som na Kreuzkogel (2109 m) a zahol som na juh. Zbehol som do karu a hľadal som chodník, ktorý by tu kdesi mal byť. Smartfón tvrdil, že som na jeho trase, avšak okolo bola iba lúka. Náznak chodníka som našiel až v húštine pod karom. V minulosti tu ľudia chodili, ale teraz trasa zarástla malinčím a všakovakým kriačím.

Asi štvrť hodiny som sa prebíjal divočinou a prišiel som na pekný traverz. Ja som však potreboval klesať. Preto som chodník využil iba na vyvedenie z húštiny a lúkami som zbehol k samotám. Svah bol rozrytý kopytami kráv, ale ináč to bolo v pohode. Pri samotách som prišiel na cestičku, ktorá ma o 18.45 h doviedla k autu.

Výstup na hrebeň

Ďalší deň som išiel na prechádzku z vedľajšieho údolia. Auto som odstavil na okraji lesíka (1200 m), kam som sa plánoval vrátiť, a vykročil som po štrkovej ceste. Sem-tam ma obehlo auto, pretože zákaz vjazdu s parkoviskom (kiež by bol aj u nás zvyk dávať zákaz vjazdu za aspoň malé parkovisko) bol až pri Schwaberger Hütte (1511 m).

Kúsok za chatou som odbočil zo zvážnice a začal som strmšie stúpať. Chodník lemovali čučoriedky, tak som podchvíľou stál a napchával som sa. Vlani bolo čučoriedok viac, ale aj teraz ich je vcelku dosť. Čoskoro som bol fialový aj za ušami.

Tauern Höhenweg

Vyšiel som na Kreuzkogel (2109 m), kde som včera hrebeňovku končil. Na krátkom úseku do sedla Große Windlucken (1857 m) som stretol asi pätnásť turistov, ďalej iba jednu skupinku. A to som šiel po Tauern Höhenweg. Keby som sa pustil len tak krížom cez hory, čo je v Niedere Alpen legálne, tak za celý deň nestretnem ani nohy.

Na krátkom úseku medzi Große Windlucken a Kleine Windlucken (1824 m) ide chodník krajom kosodreviny. Ďalej sú opäť iba hrdzavožlté alpské lúky s pár kríčkami. Najfarebnejšie boli v stúpaní na neuveriteľne oblý Schrattnerkogel (2104 m).

Za Seitnerzinkenom (2164 m) sú na juhovýchodných svahoch hrebeňa pekné skalné rebrá. V sedle za kopcom som obišiel kravy a vyšiel som na Schattnerzinken (2156 m). Vrchol kopca je asi 100 metrov vysunutý na juh, tak som naň zašiel. To sa už nad hrebeň začali nasúvať ťažké olovené mraky. Zošerilo sa. Vyzeralo to na búrku a z neba začali padať drobné krúpky.

Namiesto búrky dúha

V sedle išla proti mne štvorica turistov. Ich šéf, asi horský vodca, mi chcel dať prednášku o chodení po horách v búrke, no zastavil som ho. Idem len na najbližší kopec a určite bude bezpečnejšie vybehnúť naň a schádzať po vychodenom chodníku, ako zostúpiť do doliny strmým trávnatým svahom. Dal mi za pravdu a rozlúčili sme sa.

Začalo pršať. Obliekol som si tenkú vetrovku a na batoh som dal návlek. Búrka na hrebeni, to je to posledné, po čom túžim. Napriek únave (mal som v nohách celkom slušné prevýšenie) som letel ako raketa a na Hochschwung (2196 m) som vyšiel rýchlejšie, ako udávali na smerovníkoch.

Na kopci som nestál. Len som zahol a bočným hrebienkom som z neho schádzal. Medzitým dážď ustal a oblaky sa začali trhať. Z búrky dnes nebude nič. Nad Ilmkarom sa zjavila parádna dúha. Nízke Taury sa so mnou lúčia najkrajším možným spôsobom.

Lúkou som prišiel na zvážnicu, ktorou som sa o 17.30 h vrátil k autu. Na najbližšej pumpe som dofúkol pneumatiku, keďže mi ráno zasvietila kontrolka tlaku, a išiel som domov.

Záver

Tento rok som toho v Alpách veľa neprešiel, viac som sa zameral na Slovensko. Dúfam však, že ďalší rok bude iný. Rád by som tiež nocoval na nejakej horskej chate, pretože na niektorých je úžasná atmosféra. Pandémia však mení aj pravidlá na chatách a momentálne nie je jasné, ako to celé dopadne.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek